The Benefits of Amnesia 02

Predtým si ten prsteň nevšimla. Bol veľmi pohodlný, veľmi jednoduchý na to, aby upútal jej pozornosť na viac než pár sekúnd. Viac krát po ňom prechádzala prstom, niekoľkokrát naňho pozrela, no nikdy sa nezamyslela nad tým, čo videla.
Jemný prstienok z bieleho zlata sa na slnku zaligotal.
"Pohni si, princezná."
Temarin hlas ju vrátil späť do reality.
Princezná, pomyslela si Hinata s pocitom závratu. Aká čudná prezývka.
Shikamaru na ňu súcitne pozrel, no jeho pohľad sa vo chvíli zmenil na pobavený úškrnok a opäť sledoval blonďavé dievča, ktoré kráčalo vedľa neho.
"Nemáme celý deň," pokračovala Temari.
Hinata pridala do kroku, no snažila sa držať si niekoľko metrový odstup od svojej nepríjemnej sprievodkyne.
Shikamaru a Temari boli iní, než akých si ich pamätala, ale bolo hlúpe očakaváť, žeby sa po trinástich rokoch nezmenili. Netušila, že tí dvaja spolu dobre vychádzali, no zrejme k sebe mali veľmi blízko. Pri ňom Temarina tichosť mizla, a Shikamaru ju rozosmieval tak ako nikoho iného.
Shikamaru Hinatu obdaroval ďalším upokojujúcim pohľadom. Pochopil, že Temarine slová jej nie sú príjemné. "Ignoruj ju," povedal.
Podobne to bolo aj tri dni pred tým. Oni večerných hodinách zmizli v lese, a Hinata mala celý tábor pre seba.
Veci, ktoré jej Sakura zbalila, boli čudné. Najviac ju však udivovala ANBU uniforma. Ona, Hyuuga, a člen ANBU?
Nikdy by nečakala...
Po tvári jej prebehol náznak úsmevu.
Potom tam bolo aj iné oblečenie. Veci, o ktorých by si nemyslela, že patria jej. Veci, ktoré sa jej vzdali nevhodné.
Snažila si pripomenúť, že už nemá dvanásť. Má postavu, krivky, a...
Začervenala sa a ďalej sa tmolila za svojimi spolucestujúcimi. Mala na sebe obyčajné čierne tričko a nohavice, pretože nemala odvahu vziať si niečo iné.
Bol to hrozný deň. Vietor nebol úľavou, ale prekážkou. Ako sa približovali k dedine, museli si okolo tvári obmotať šatky, aby ich piesok nezadusil.
Púšť bola horúca, vyprahlá a škaredá. Čo ju donútilo, aby opustila sviežu krásu Konohy? Prečo by sa nemohla vrátiť späť na miesto, ktoré si pamätala?
V tých chýbajúcich rokoch zrejme spravila veľmi čudné rozhodnutia.
Hinata zažmurkala, oči sa jej zúžili, aby boli lepšie chránené pred pieskom a slnkom. Trojica prišla k vchodu do Suny a stráže ich nechali prejsť. Museli spoznať Temari.
Keď dorazili na opačnú stranu umelo vytvoreného vchodu, vietor ustal. Hinata si s úľavou zložila šatku a poobzerala sa okolo seba.
Všetky budovy boli farby piesku, s malými kruhovými oknami. Kým Konoha bola svetlá a útulná, farby Suny boli nevýrazné a nudné.
Shikamaru a Temari mierili ku Kageho sídlu, masívnej veži, ktorá bola oveľa väčšia ako tá v Konohe. Hinata šla za nimi a nevedela, čo má očakávať. Má podať správu o falošnej misií? Alebo len vysvetliť, čo sa stalo? Neočakávala zhovievavosť. Tretí Hokage bol láskavý, no dobre vedela, že to nie je bežné. Vyhliadka na stretnutie s vodcom Suny v nej vyvolávala úzkosť. Skutočnosť, že tej osobe napísala list - a podpísala sa 's láskou' - len zhoršila jej nervozitu. Napriek horúčave si objala ramená.
Ako nasledovala svojich sprievodcov, všimla si, že na nich mnohí ľudia hľadia a niečo si šepkajú. Zdalo sa jej to čudné. Pozrela na tých dvoch, no oni sa tvárili, akoby si dav ľudí ani nevšimli. Boli na takéto veci zvyknutí? Hinata si hrýzla vnútornú stranu líca a premýšľala, prečo sú cieľom toľkej pozornosti.
Došli až k veži a prešli k špirálovitému schodisku. Začalo sa nekonečné stúpanie. Videli pár izieb a salónikov, no trojica postupovala ďalej.
Keď konečne vyšli na jedno z najvyšších poschodí, priviedli ju k veľkým dubovým dverám, ktoré zrejme viedli do Kazekageho kancelárie.
Hinata sa zhlboka nadýchla a nasledovala dvojicu dovnútra...
...kde sa takmer nahlas rozkričala.
"Oh, zabudla som ti to povedať...?" zatiahla Temari nevinne.
Shikamaru ju chytil za lakeť, akoby sa bál, že sa pokúsi utiecť.
Nemusel sa obávať.
Stála bez pohnutia. Svaly jej vypovedali službu, premohla ju triaška. Jediné, čo v tej chvíli cítila, bol strach.
Za Kazegakeho stolom sedel Sabaku no Gaara. Prestal písať a pozrel na nich.
On bol Kazekage? Gaara - Kazekage!
Krvavo červené vlasy mu padali do čela. Jeho oči boli desivé a fascinujúce zároveň. Gaara bol starší, rovnako ako všetci ostatní.
Hinata si v tej chvíli priala jediné; byť od neho čo najďalej.
Pozrel na ňu, zatváril sa zmätene a spýtal sa jej: "Si chorá?"
Tridsať sekúnd bolo v miestnosti úplné ticho.
Keď ju Temari štuchla lakťom do rebier, spamätala sa. "N-Nie."
Gaara prižmúril oči. "Prečo kokceš?"
"J-ja..."
"A prečo ti to vlastne trvalo tak dlho?" prerušil ju netrpezlivo.
"M-mala som n-nie-niekoľko z-zastávok..."
"Potreboval som ťa tu."
Hinata chcela cúvnuť, ale Shikamaru stál hneď za ňou a zaterasil jej únikovú cestu.
Gaara vyšiel spoza stola, pristúpil a nespúšťal z nej pohľad. Zastal len pár centimetrov od nej. Hinata mala pocit, že omdlie. Zaťala zuba a dúfala, že sa to nestane.
Pozrela na jeho bledú tvár a uvedomila si, že je od nej vyšší.
Gaara si všimol jej výraz a oči mu zmäkli. Z pohľadu mu sálala zvedavosť... alebo niečo iné? Nedokázala to presne určiť.
"Shikamaru, Temari, ospravedlníte nás?" spýtal sa Gaara.
Dych sa jej zasekol v hrdle.
"Radšej nie," odvetil Shikamaru.
Gaara z nej konečne spustil pohľad a Hinata si potichu oddýchla.
"Musím s tebou hovoriť," pokračoval Shikamaru. "Je to dôležité."
Temari sa len s úškrnom prizerala.
Gaara nakoniec prikývol. Hodil na Hinatu posledný pohľad, prešiel okolo nej na chodbu a Shikamaru s Temari ho nasledovali.
Hľadela za nimi a potom si rýchlo sadla na zelenú pohovku v kúte. To, že Gaara odišiel z kancelárie ju zmiatlo. Nemohli sa porozprávať v jej prítomnosti?
Sklonila hlavu. Hoci bolo v miestnosti teplo, cítila chlad a triasla sa.
Dvere sa otvorili a Kazekage opäť vstúpil do miestnosti. Shikamaru ani Temari s ním neboli. Zbledla.
Jeho výraz sa zmenil. "Povedali mi o tom," oznámil, "ideme k lekárovi."
Správal sa k nej, akoby sa naozaj dobre poznali, čo ju znervóznilo.
A teraz ju ťahal k lekárovi.
A čo bolo najčudnejšie - držal ju za ruku.
Bolo bežné, aby Kazekage nechal všetko tak, aby sa mohol venovať jednému zo svojich poddaných? Nezdalo sa jej to logické.
A s rukou v tej jeho...
...sa cítila až znepokojivo prirodzene.
Bola príliš vystrašená na to, aby sa vyslobodila z jeho zovretia.
Najprv zošli schodmi dole, potom zas hore. Všade okolo boli shinobi, ktorí na nich hľadeli, dokonca im mávali. Keď sa v bludisku chodieb cítila naozaj stratená, vošli do veľkej miestnosti s bielou mramorovou podlahou.
Miestnosť jej veľmi pripomínala nemocnicu. Bol tam vyšetrovací stôl, komplikovane vyzerajúce stroje, sklapely a striekačky nevinne ležali na stole, za ktorým sedel šedovlasý muž. Keď zdvihol hlavu, zazdal sa jej povedomý... ako sa len volal...?
Odložil šálku čaju. "Kazekage-sama?"
"Kabuto."