Tak o mňa bojuj - Vášeň 15

No, konečne sem pridávam ďalší diel Ťažko sa mi, ale písal, pretože... no, chcela som zachádzať trochu ďalej a opisovať... no, nebudem vám to tu vypisovať
Enjoy! '¸'

Po tom čo môj rozhovor s Tenten skončil som ju odprevadila k nej domov. Prehodili sme ešte pár slov, a ja som potom šla.
Bolo už takmer jedenásť hodín a ja som bola vážne hladná, tak som sa zastavila v Ichiraku ramen a objednala si ramen so sebou.
Sadla som si zatiaľ na stoličku a čakala.
Začala som študovať vreckovky, ktoré tam boli na pulte poukladané, keď mi niekto zaklopkal na rameno.
Otočila som sa a uvidela som Naruta. Takmer som aj dýchať zabudla.
Jemne sa usmial a spýtal sa:

„Môžem si prisadnúť?“ P-Počkať! To čo má byť? Naruto by sa predsa nikdy nepýtal!
„U-Um, no... no samozrejme,“ stoličku po mojej pravej strane si natočil ku mne, dal si dole ruksak, ktorý si povesil na stoličke a sadol si na ňu.
Vyzeral byť unavený a spotený.
Žeby sa práve vrátil z misie? Určite áno, ale divnejšie mi príde, že sa vôbec pýtal či si môže prisadnúť... teda, niežeby Naruto nemal spôsoby... no, dobre, tak trochu nemá...
„A-Aká bola misia?“ Spýtala som sa pomaly.
„V pohode... heh, teda vlastne nie, nebola v pohode... ja a Sakura sme stále riešili náš vzťah.“ Pozrel sa na mňa.
Možno čakal, že niečo poviem, ale ja som nevedela čo.

Po asi pol minúte ticha sa znova ozval:
„Rozišli sme sa.“ Keď to povedal... akoby.... akoby mi niečo zo srdca odpadlo, akoby z neho opadla istá ťarcha. Povedať, že mi spadol kameň zo srdca mi prišlo trochu jednoduché.
Dívala som sa pred seba a nevedela som čo povedať.
„To ma mrzí“... „Je mi to vážne ľúto“... „Ale prečo? Veď vám to tak klapalo!“
Vážne som nechcela byť pokrytecká a keby niečo z toho poviem, bola by som.
„A-Aha.“ Utrúsila som.
Starček práve prišiel s mojím ramenom v krabičke a ja som vytiahla peniaze z peňaženky.
„Á, Naruto, hneď ti prinesiem ramen.“ Povedal.
Naruto sa na neho usmial a prikývol.
Podala som starčekovi peniaze a on mi vydal. Potom som si peňaženku uložila a poďakovala mu.
Pozrela som sa na Naruta a on sa pýtal:
„Nezješ to tu?“
„Nie... ja... Naruto prepáč mi,“ ja som sa veľmi necítila vinná za ich rozchod... vlastne som skôr bola na seba pyšná, a to bol asi ten problém. Keby to všetko nepoviem pri hádke so Sakurou zrejme by sa nerozišli... ale nebol ten rozchod správny? Sakura ho predsa skutočne nemilovala, len chcela byť so Sasukem, a keďže ju on stále odmietal ulakomila sa na Naruta. Na jednej strane som rada, že je pravda vonku a že tí dvaja už spolu nie sú, no na druhej ma trápi svedomie, pretože za to môžem ja... teraz, keď nad tým premýšľam, tak mi to príde ako pomsta. Akoby som sa vlastne Sakure pomstila, za to, že začala chodiť s Narutom.
Nie, necítim sa vinná za ich rozchod... iba ma trápi svedomie.
Ale nie je to v podstate to isté?

„Nemusí ťa mrzieť, že to nezješ tu.“ Zasmial sa.
„V-Vieš predsa, že... že mám na mysli teba a Sakuru.“
„Ty za to predsa nemôžeš.“ Povedal potichu a pozrel sa na tie servítky, ktoré som predtým tak zaujato študovala.
„Myslím, že... že tomu neveríme obaja,“ pozrel sa na mňa a ja som spresnila svoju odpoveď, „t-tomu, že za to nemôžem.“
„Keby... keby ma Sakura skutočne milovala nepriznala by to pri tej vašej hádke.“ Usmial sa a pozrel sa na mňa:
„Vieš, počul som asi dvadsať verzií čo sa týka tej vašej hádky a mám pocit, že by som najviac uveril tomu čo by si mi povedala ty.“ Pootvorila som ústa a snažila som sa zadržať slzy.
Ozaj mi tak veľmi verí?
Myslí to vážne?
„Naruto... ja si toho vážne c-cením, ale...“ akoby vedel, že to čo by som povedala by ho akurát zranilo, ma prerušil.
„A ty a Sasuke?“
„Uh... no,“ asi ani nechcel vedieť či nám to klape... asi chcel len zmeniť rýchlo tému, „my sme v poriadku. Mám... mám teraz trošičku strach, pretože... pretože sme pre všetkých novinka, a-ale klape nám to.“ Čo najpresvedčivejšie som sa usmiala.
„To som rád.“ Usmial sa na mňa.

Vážne? Vážne si za to rád?
Mala som veľmi chuť tú otázku priam „vypľuť“, no na čo by to bolo dobré? Už vážne nemôžem robiť väčší zmätok v mojich vzťahoch... s Daichim som to už tak-nejak ukončila a Naruto... s ním nikdy nič nezačnem. Nikdy.
„Tak... tak teda ja už pôjdem.“ Usmiala som sa, vstala, zasunula stoličku a vzala do ruky krabičku s ramenom.
Zo spodnej strany krabičky som cítila, že je to jedlo teplé a cítila som aj jeho vôňu. Nevedela som sa dočkať kedy to zjem. Ramen som mala celkom rada.
„Ešte som sa chcel na niečo spýtať.“ Povedal a vyzeral byť neistý.
„Tak... sa pýtaj.“ Jemne som sa usmiala.
„Vraj... heh, vraj si ma... no, veď vieš... milovala. Je to pravda?“ Prehltla som a snažila som sa dýchať vyrovnane.
Keď už nikdy viac, tak nech aspoň teraz som úprimná.
„Áno.“
Vzdychol a kútik úst sa mu nadvihol.
„T-Ty si to vážne nevedel?“
„Nie,“ jemne sa zasmial, „ako dlho?“
„Až pridlho.“ Usmiala som sa, a aby ma neovládli emócie, kývla som mu, obrátila som sa a šla som domov.

Aspoň to už vie... dočerta, ale prečo som sa otočila tak rýchlo? Mohla som zistiť či by... v minulosti... keby o tom vedel. To je predsa jedno. Minulosť sa zmeniť nedá, nikdy som sa mu nevyznala zo svojich citov a on o tom už vie.
Ale usmial sa. To znamená... mohlo by to znamenať, že ho to potešilo?
Tiež som sa usmiala a jemne spokojná som šla čo najrýchlejším krokom domov.

Keď som sa vrátila nikto tam nebol. Zostala tam iba Yuti a tá mi povedala, že Neji šiel na stretnutie s Leem a Itachi so Sasukem... kto vie kam.
Tak trochu ma to nahnevalo.
Som predsa jeho snúbenica... mala by som predsa vedieť kde je!
Sadla som si za barový pult v kuchyni a jedla ramen zatiaľ čo Yuti si naberala na tanier... nejaký jej výtvor. Ozaj som si netrúfala spýtať sa čo to je, pretože by sa určite urazila, že som to nespoznala skôr.
Nuž... mám ju rada, ale variť ozaj nevie... samozrejme, o tom otec nevie keby hej, už dávno by tu nebola. Ale ku cti jej slúži, že sa ozaj snaží... no Yuti má zvláštne chute.
Vytiahla príbor a sadla si pri mňa.
Som jeho snúbenica, no ani neviem kedy má narodeniny... no vlastne... má ich (asi) niekedy koncom novembra... alebo?
„Yuti... ty sa na mňa nehneváš?“ Tou otázkou som ju zjavne zaskočila.
Oči odtrhla od taniera a spýtavo sa na mňa pozrela.
„Prečo?“
„Nuž...“ paličkami som sa rýpala v tom jedle, „nepovedala som ti, že ja a Sasuke spolu chodíme.“
„Ach tak, nemusíš si robiť starosti, ja viem, že to nie je naozaj.“ Takmer som sa zadrhla.
Začala som kašľať a Yuti hneď vyskočila.
Vzala zo skrinky pohár, naliala mi rýchlo vodu z vodovodu a podala mi pohár.
Ja som sa napila a ona mi hladila zozadu chrbát.
„Lepšie?“ Spýtala sa s úsmevom.
Pridusene som začala:
„A-Áno,“ odkašľala som si a ona si sadla, „č-čo si tým chcela povedať?“
„Hin... sme priateľky odkedy som sem prišla, nie?“
„Isteže.“ Chce tým snáď povedať, že by si toho všimla? Presne ako Tenten?
„Keby si ho milovala všimla by som si to... nezabúdaj, že viem úplne všetko. To ja som ťa predsa naučila zakrývať modriny.“ Smutne sa na mňa usmiala.
„Máš pravdu... ale nikomu to nesmieš povedať.“
„Samozrejme,“ usmiala sa, „vieš, že som diskrétna... a vždy som tu pre teba.“
Viem, to viem.
Na Yuti som sa po matkinej samovražde namotala ešte viac. Už predtým som jej dôverovala, ale po matkinej smrti... ona mi pomohla dostať sa z toho.
Mala som vtedy ozaj zlé obdobie a uvažovala som aj nad...
Pokrútila som hlavou.
Nad tým by som ozaj nemala myslieť.

„Ale cítiš k nemu niečo, alebo nie?“
Nadýchla som sa a potom som sa napila vody.
Zoskočila som z barovej stoličky a zavrela som dvojité dvere do kuchyne, ktoré viedli do jedálne.
Škoda, že mi to napadlo až teraz, no nemal by nás nikto počuť.
Ai by mala teraz upratovať naše izby a Chitanda má dnes voľno.
Sadla som si a do rúk vzala paličky. Než som sa do svojho ramena opäť pustila odpovedala som jej:
„Mám taký pocit, že cítim.“
Cítila som niečo.
Niečo.
Niečo... problém bol v tom, že som to „niečo“ nevedela definovať.
„Hm...“ prehltla a pokračovala, „tak ale to je potom dobre, nie?“
„U... ani nie, ja... ja v-vlastne ani neviem čo k nemu cítim. Nevyznám sa v sebe,“ stíšila som hlas a deprimovane dodala, „a hlavne sa nevyznám v ňom.“

Zrazu sa dvere do kuchyne otvorili a v nich sa objavila Ai.
„Yuti, tomu neveríš! Zohna- ach, Hi-Hinata-sama, prepáčte mi, ja som nevedela, že ste tu.“
„A-Uh. To je v poriadku,“ pozrela som sa na takmer prázdnu misku.
Zoskočila som zo stoličky a vzala si ramen. Prešla som okolo Ai a sadla si do jedálne.
Ona rýchlo zavrela dvere a ja som sa ocitla sa za stolom sama.
No... nemusela ich zavrieť.
To bolo tak hrubé... ja chápem, že má strach, že... sa ma asi bojí a chcela hovoriť s Yuti, ale takéto správanie... mňa to zabolelo.. ale veď je to jedno, asi to nemyslela nijak zle, iba chcela rýchlo hovoriť s Yuti... snáď je to tak.
Nič si z toho proste nerob...
Toto nie je dobré, ak ma trápi len to ako sa ku mne chová služobná čo budem robiť so Sasukem? Pri ňom... on je tak neprístupný, temný, sexi...
Úplne som očervenela a radšej som sa začala opäť venovať jedlu, hoci moja myseľ pracovala na plné obrátky.

To sa mi o stoosemdesiat stupňov zmenil vkus, alebo čo?
Veď... veď on a Naruto sú úplné protiklady... nech hľadám hocikde nenájdem väčšie protiklady.
Dojedla som a postavila sa zo stoličky. Zasunula som ju s menším hlukom a práve, keď som sa chystala zobrať krabičku tú prázdnu krabičku, vbehla tam Ai a rýchlo ju vzala z druhého konca stola (prehla sa cez celý stôl, aby ju mohla vziať).
„Ja to upracem, Hinata-sama.“ Usmiala sa.
„Eh...m. Ďakujem.“ Kývla som jej a rýchlo som vyšla z jedálne.
O čo jej ide?
Akoby som úplne neschopná!
Nahnevane som vyšla po schodoch a cestou do svojej izby som uvidela to dievča Ai stáť vo dverách do jedálne. Dívala sa, ako idem do svojej izby.
Tak dobre, to už je ozaj divné.
Rýchlo som sa zavrela v izbe (dverami som tresla neprimerane hrubo) a ľahla si na posteľ.

Čo je toto za život?

Z izby som potom vyšla len na večeru o piatej a keďže ma obsluhovala Ai, mala som veľmi zvláštny a nepríjemný pocit. Nakoniec odišla a ja som za stolom zostala iba s Nejim.
Keď som sa ho spýtala či nevie kde bol Sasuke s Itachim, pokrútil iba hlavou a rozprávali sme sa iba o nezmysloch.

Sasuke sa vrátil okolo deviatej, keď som sedela v obývačke a sledovala nejaký film. Pointu som nezachytila, ale to preto, že som skôr premýšľala, než sledovala film.
No potom si vyzliekol bundu a sadol na druhý gauč. Spýtal sa ma o čom je ten film, ja som okamžite sčervenela a neisto odpovedala, že ho nesledujem dlho.
Sedela som tam s ním asi päť minút, no hneď som sa potom pobrala do izby.
Nepríjemne mi pri ňom skrúcalo žalúdok.

Do desiatej som čítala knihu a potom som šla do sprchy. S mokrými vlasmi som si ľahla do postele a čakala kedy zaspím.
A práve vo chvíli, keď som sa to rozhodla vzdať a ísť sa pozrieť do obývačky sa pomaly začali otvárať dvere do mojej izby. Najskôr na napadlo, že je to Neji, lenže, keď dotyčný/dotyčná zavrel dvere a pomaly sa blížil ku mne, začala som vážne pochybovať o tom, že je to Neji.
Srdce mi začalo neskutočne rýchlo biť a ja som začala zvierať tenký paplón v ruke.
Vlastne sa blížil k posteli a to z druhej strany. Pocítila som závan, keď odkryl druhý paplón a ľahol si.
Preboha! Veď je to možno, naozaj iba možno Sasuke! Pomýlil sa a myslí si, že je vo svojej izbe!
Okamžite som sa posadila a zažala lampičku z mojej strany.
Ozaj to bol Sasuke. Otvoril oči a zamračil sa.

„P-Preboha, č-čo tu robíš?“ Vyvalila som na neho oči ako na zjavenie.
„Ležím?“ Zdvihol obočie.
Nechápala som celú tú situáciu. Čo robil v mojej izbe?
„Zhasni.“ Povedal tvrdo a ja som zhasla.
„Um... um...“
„Nacvičujeme si ďalších šesťdesiat rokov spolu, prinajmenšom.“
„A-Aha.“
„Tak už si ľahni.“
Urobila som ako povedal, dosť zmätená.
Keď som sa uložila, otočená na boku (jemu chrbtom), on sa posunul a objal ma rukou okolo pásu.
Panebože. Pulz mi okamžite vyskočil hore a asi som aj dostala horúčku.
Sasuke Uchiha leží pri mne... v posteli... v mojej izbe.
Tak dobre, to nič, proste dýchaj.

Musím... proste musím myslieť na niečo úplne iné!
Presne tak... napríklad ovocie. Aké mám rada? Um... asi pomaranče, banány...
Očervenela som ako rak.
Bože môj, ja som asi vážne úchyl! Ako mi môže pri ovocí napadnúť... nie, jednoducho je pri mne moc blízko. A... áno, nepáči sa mi predstava, že by išiel späť do svojej izby, ale čo sa dá robiť...
Pomaly som sa pomrvila a snažila som sa jemne (nie moc evidentne) od neho odtlačiť.
Lenže v tej chvíli ma schytil za driek a posunul sa ku mne tak blízko až som cítila jeho...
Môj bože.

To je chrapúň! Robí mi to schválne!
Dýchať... musím dýchať... len keby to šlo.
„S-Sasuke?“ Neisto som ho oslovila.
„Ty ešte nespíš?“
Žartuješ, však?
„Um... na... na tejto posteli je dosť miesta, nemusíme byť na seba tak... tak... n-natlačený.“
Vysúkala som zo seba.
„Je mi zima.“
„A-Aha.“ Nenapadalo mi nič rozumné.
Potom si pritlačil tvár na moje vlasy a mňa zamrazilo ako ešte nikdy.
Takým... úžasným spôsobom... toto vo mne robí len a len Sasuke.
Povedz niečo! Dočerta, Hinata, povedz už niečo!
Myseľ sa mi búrila a ja som v hlave ťažko spočítala aj 2 + 2.
Možno by bolo na čase vyrukovať s tým, že nemá právo sa ma dotýkať. Tento argument by som mohla p-použiť...

Panebože, on mi fúkol do ucha!
Celá som sa chvela.
Žalúdok mi neskutočne skrúcalo a celkovo som sa cítila ako v kŕči.
Toto zas príjemné nie je. Toľká nervozita!
Ale... mám sa čoho báť? Sám mi predsa povedal, že nie som dosť atraktívna.... ach, mala by som sa cez to preniesť.
Opäť mi fúkol do ucha a ja som sa celá zachvela.
Potichu sa zasmial.
„P-Prestaň.“
„Prečo?“ Zasmial sa, odhrnul mi vlasy z krku a pobozkal ma naň. Opäť som sa zachvela.
„Baví ma to.“
„Č-Čo p-presne ťa baví?“ Ani som nevedela na čo sa ho pýtam, ťažko sa mi premýšľalo.
„Práve dostávaš názornú ukážku.“ Opäť ma pobozkal na krku.
Čo má s tým krkom?
Toto nie je dobré. On sa zabáva na tom ako na neho reagujem a ja s tým nič nemôžem spraviť. Len byť zahanbená (čo aj som a to poriadne).
Vlastne som mohla túto jeho zábavku zastaviť už skôr. Síce som bola natlačená na jeho... na neho a mal ruku na mojom drieku, ale nedržal ma veľmi silno, vlastne len letmo.
Odsunula som a posadila som sa na posteľ.
Pozrela som sa na neho a on vzdychol.

„Bože, s tebou nie je žiadna zábava.“ Ľahol si a za hlavu si dal obe ruky.
Nie je so mnou žiadna zábava? Len preto, že... že...
Fajn.
Na posteli som si kľakla a potom som sa k nemu doplazila po štyroch. Jedno koleno som mala z jednej strany jeho tela a druhé z druhej. Rukami som sa podoprela o posteľ a hlavu som sklonila nad tou jeho.
Skláňala som sa nad ním, ale nesadla som si, samozrejme na... neho... teda Sasukeho.
Bála som sa, že by som mu bola ťažká.
„Hm...“ Priam som počula ten úsmev, hoci som ho nevidela.
Dobre, že tam bola taká tma, inak by som sa prepadla od hanby pod zem.
„No? A pointa?“ Zasmial sa a mne začínalo byť neskutočne teplo.
Bolo mi veľmi trápne, ale keď už som sa odhodlala niečo urobiť, tak by som mala pokračovať... a vlastne, čo mám v pláne?
Čakala som, že keď toto urobím stratí reč? Možno by som mohla... mohla by som ho pobozkať. Len letmo.
Vlasy na ľavej strane som si dala za ucho, no aj tak mi niektoré spadali.

Pomaly som sa skláňala a on sa asi stále usmieval.
Áno, usmieval sa. Nevidela som ho, ale zistila som to, keď som sa perami dotkla tých jeho.
Mal ich teplé a... vlhké. Žeby to čakal?
Bol to ozaj len jemný bozk. Potom som sa odtiahla a narovnala som sa, no on si vyslobodil ruky spoza hlavy a chytil ma za šiju.
Posadil sa a moju hlavu si pritiahol k tej svojej.
Začal ma bozkávať a ja som bozkávala jeho... nebola som si v tom, či to robím správne istá, ale snažila som sa.
Jednu ruku mal na mojej šiju a druhú na líci. Ja som tie svoje dala na jeho chrbát.
Neboli to nežné bozky, on bol... bol... iný. Iný než Daichi, absolútne iný.
Bol vášnivý... asi by sa to tak dalo nazvať. Vášnivý a drsný.

Na malý moment sa odo mňa odtiahol a potom pokračoval, no keď začal pokračovať... cez moje pootvorené ústa prepchal svoj jazyk a... skúmal moje ústa.
Ja som najskôr nevedela ako reagovať, no potom som sa snažila robiť presne to, čo on. Nie síce s takou istotou a náruživosťou, ale aj tak.
Keď už mi dochádzal dych, odtiahla som sa a rukou som sa oprela o jeho hruď.
Nechcela som sa ani nadýchnuť, chcela som v tom len pokračovať a zachádzať ďalej... to je to čomu sa hovorí vášeň?

Akosi mi nedochádzal fakt, že sme sa v mojej spálni práve bozkávali. A nie hocijako... ale... ale... panebože. Práve keď mi začínalo dochádzať kam niečo takého vedie si ma opäť pritiahol k sebe a pobozkal ma. Len ma pobozkal, ale ozaj silno.
Kam to asi vedie? Kde to vlastne sme? Musím myslieť...
Som v mojej izbe s mojím snúbencom, ale... a áno, sme síce v posteli a ja na ňom v podstate sedím a... bozkávame sa, ale to predsa nič neznamená.
To som si myslela, no keď ma začal opäť bozkávať s jazykom a rukou putoval z môjho chrbáta k môjmu hrudníku a začal ho jemne rukami skúmať, začala som mať pochybnosti o tom, že to skutočne nikam nevedie.

Koniec pätnástej časti.