Ešte nie je tvoj čas

,,No tak, vydrž! Počuješ? Toto mi nerob! Nemôžeš!" počujem hlas Sakury-chan ako na mňa hovorí. Ležím na zemi, vážne ranený, v bolestiach a na pokraji síl. Skláňa sa nado mnou a snaží sa ma vyliečiť, jej slzy mi padajú na tvár a z rúk jej vychádza žiara, ktorou sa snaží zastaviť veľké krvácanie na mojej hrudi. Ale viem, že už je neskoro. Koniec sa blíži.
Sasuke. On má ešte šancu. Choď k nemu! Chcem povedať, ale nevládzem. Moje telo už nevládze. Pomaly sa mi začína rozmazávať zrak a viečka sa stávajú čím ďalej, tým ťažšími.
,,Naruto, toto mi nerob! Vydrž!" snaží sa. Ale márne.
Cítim ju. Ako pomaly, ale isto okolo mňa omotáva svoje dlhé a chladné prsty. Smrť. Za chvíľu ma bude mať celého v hrsti.
Ale on má ešte šancu. Sasuke ešte môže žiť. Tak prečo kľačí nado mnou a nie nad ním?
Po našej konečnej bitke nevyhral ani jeden z nás. Obaja sme sa vážne zranili. Vojna sa ešte neskončila a súboj so Sasukem sa odohral skôr, než som si myslel. Teraz sme obaja ranení a na pokraji síl. Jediný človek, ktorý tu okrem nás široko ďaleko je, je Sakura-chan snažiaca sa zachrániť môj život. Ale to už nemá cenu. Prečo ja? Na Sasukem jej predsa musí záležať viac... Vtom sa moje myšlienky stočia k niekomu inému, k Hinate. Niečo som si predtým uvedomil, ale až príliš neskoro. Jej posledné slova boli ,,milujem ťa". Zomrela mi priamo v náruči. Tí bastardi ju zabili. Boli proti nej vo veľkej presile a keď som prišiel, bolo už neskoro. Nestačil som jej ani povedať, čo k nej cítim. Len povedala, že ma miluje a odišla. Z oka sa mi skotúľa slza pri spomienke na ňu:

,,Už je neskoro."
,,Neboj sa, bude to v poriadku. Za chvíľu príde nejaký medik. Len vydrž."
,,Milujem ťa," nevydržala. Z očí jej vyprchal všetok život.
,,Nieee!" rozplakal som sa a pritisol si jej bezvládne telo čo najviac k sebe.

Zrak sa mi znovu o niečo zhorší. Už vidím len rozmazané farebné šmuhy. Viečka sú zase o niečo ťažšie. Cítim, že za chvíľu tu už nebudem. Pomaly, ale isto odchádzam na druhý svet. Je to, ale správne? Moja láska je mŕtva, ešte som nesplnil svoj sen - nie je zo mňa Hokage, nezastavil som vojnu, Sasukeho som po dlhom boji presvedčil, že sa vráti, ale aby to ešte bolo možné. Keď Sakura-chan niečo rýchlo nespraví a bude sa stále zaoberať mnou, tak už asi nie. Môj zrak je na tom už veľmi biedne, ale pamätám si, že Sasuke môže odo mňa ležať asi tak o desať metrov ďalej.
Z oka sa mi skotúľa ďalšia slza. To sa naozaj všetko takto skončí? Zomrieme tu obaja? Nie, nechcem aby sa to takto skončilo! Pre mňa už je neskoro, ale musím ho zachrániť!
Nadýchnem sa a všetku zostávajúcu energiu vložím do tej jedinej vety.
,,Zachráň jeho!" pritom vykašlem krv, ktorá mi z kútika úst začne pomaly stekať.
,,Nie, najprv teba!" dostane sa mi odpovede a vzlykne. Už, ale nevládzem. Som na konci. Odchádzam. Sklamal som. Nezachránil som ju, nesplnil som svoj sen, neukončil som vojnu. Ale snáď ten sľub, čo som dal Sakure-chan sa mi aspoň podarilo splniť. Telo mi úplne ochabne, pred očami sa mi zatmie, nevládzem sa už ani nadýchnuť. Jediná útecha mi je, že snáď aspoň on bude v poriadku a že sa s ňou teraz stretnem.
,,Naruto, nie! Naruto, počuješ ma? Naruto? Narutooo!" je posledné, čo počujem.

Rýchlo prechádzam cez akýsi tmavý tunel. Na konci vidím svetlo. Keď z neho konečne vyjdem, nachádzam sa na nejakom neurčitom mieste. Je to nejaký nekonečný priestor, všetko je tu biele a svetlé. Otočím sa. Po tunely z ktorého som vyšiel nikde ani stopy. Kde to som? Cítim sa tak zvláštne, tak ľahko. Akoby som vôbec nič nevážil.
,,Naruto-kun?" zamrazí ma. Zostanem stáť, nejakú chvíľu sa ani nepohnem. Pomaly sa začnem otáčať. Stojí tam. Taká krásna. Ma oblečené biele šaty dlhé po kolená, zúžené v pase. Je bosá. Vlasy má rozpustené, tak ako ich nosila vždy. Pomaly podíde ku mne. Stojíme oproti sebe a navzájom si hladíme do očí. Tie jej sa mi, ale zdajú byť smutné. Tak veľmi smutné... Zdvihne ruku a dotkne sa mojej tváre. Jej dlaň prikryjem mojou.
,,Hinata, čo-", chcem sa spýtať, ale ona mi skočí do reči.
,,Prečo? Prečo aj ty? Nemalo to byť takto. Mal si žiť!" z očí sa jej začnú kotúľať slzy. To sa mi nepáči, nechcem aby bola smutná.
,,Neplač." poviem a druhou rukou jej opatrne končekmi prstov zotriem slzy. ,,Kde to vlastne sme, dattebayo?" začne mi hlavou pobehovať otázka.
,,Medzi mŕtvymi."
Čože? Medzi mŕtvymi? Nedokážem vstrebať tie slová.
,,Ako to, že sme tu teda len my dvaja?"
,,Za chvíľu uvidíš aj ostatných," povie smutne a dodá: ,,Ako sa to stalo?" najprv nechápem na čo naráža, ale vzápätí pochopím.
,,Sasuke a ja sme..." prehltnem a spomeniem si na neho. Je už v poriadku? Stihla to Sakura-chan? Nadýchnem sa a pokračujem. ,,...bojovali proti sebe. Nedokázal som... Nebol som dosť silný na to, aby som prežil. Nikdy už nebudem Hokage. Neukončím vojnu. Sklamal som tak veľa ľudí. A tiež teba. Nedokázal som ťa-" z očí sa mi začnú valiť slzy od toľkej bolesti, bezradnosti, ale aj hnevu.
,,Pššt," položí mi prst na ústa, aby ma umlčala.
,,To nie je pravda," objíme ma. Stojím tam, neschopný pohybu a tak ju objímem tiež. Pritisnem si ju čo najbližšie k sebe, ponorím hlavu do jej vlasov a vdychujem tú vôňu. Aspoň s ňou môžem byť navždy.
,,Vieš, predtým som ti nestihol niečo povedať," zašepkám jej do ucha. ,,Ale teraz už mám na to čas," chytím ju za plecia a pomaly ju od seba odtiahnem. Zahľadím sa jej do očí.
,,Chcel som ti to povedať, ale nestihol som to už, dattebayo. Najprv ti chcem poďakovať za všetko čo si pre mňa urobila. Vždy si bola na mojej strane, aj keď ostatní boli proti. Jediná si vo mňa vždy verila. Ďakujem ti. Ďakujem za to všetko a chcem, aby si vedela, že ťa milujem."
,,Naruto - kun," šepne potichu s vlhkými a šokovanými očami, pozerajúcimi sa do tých mojich. Zazubím sa na ňu a rukou sa poškrabem na temene hlavy. ,,Tiež ťa ľúbim, veľmi," šepne znova.
Vtom začnem cítiť zvláštny pocit. Moje telo akoby začalo oťažkavieť. Pozriem sa na moje dlane. Začínam sa strácať? So zmeteným pohľadom sa pozriem na Hinatu, no tá sa len zasmeje radostným smiechom.
,,Ty sa vraciaš, Naruto-kun. Budeš ďalej žiť."
,,Čo? Ale ako to?"
,,Zjavne ťa niekto stihol zachrániť," zamrazí ma. Takže ešte nezomriem? Vraciam sa späť? Vtom mi prebleskne hlavou ešte niečo.
,,Hinata, je tu niečo, čo by som chcel ešte pred tým ako odídem spraviť." Zvedavo na mňa pozrie a ja ju pohladím po tvári. Nakloním sa k nej a pobozkám ju. Pritiahnem ju k sebe bližšie v snahe predĺžiť tento okamžik. Pery sa nám jemne o seba trú. Začnem do toho dávať viac citov. A hlavne ten jeden, o ktorom som si do nedávna myslel, že ho cítim k inej. Keď sa bozk skončí, Hinata prehovorí: ,,Naruto-kun, verím ti. Viem, že ty to dokážeš. Zvládneš to všetko, o čom si vždy sníval a čo si si zaumienil dokázať. A ak nájdeš nejaké dievča, s ktorou budeš šťastný, buď s ňou. Ver mi, že sa na teba nebudem hnevať. Chcem len, aby si bol šťastný, mal šťastný život. Keď nadíde čas, stretneme sa znovu. Ale neponáhľaj sa sem, prosím. Počkám ťa tu, budem na teba čakať. Zbohom," usmeje sa na mňa a pred tým, než všetko zmizne, oslepí ma žiarivé svetlo a som naspäť v nekonečnom tuneli, poviem: ,,Ďakujem, zbohom."

Bolesť. Cítim ju. Znova zavalí moje telo. Pomaly otvorím oči a vidím uslzenú tvár Sakury-chan. Slzy jej tečú po tvári a z brady dopadajú na moju hruď. Z rúk jej stále vychádza žiara. Zrak ma upretý na ranu v mojej hrudi a snaží sa ju sústredene vyliečiť. A čo Sasuke?
,,Sak-" Chcem sa jej prihovoriť, no namiesto toho sa mi z hrdla vyderie iba slabé šepnutie a rozkašlem sa. Pár kvapiek krvy mi vyprskne z úst.
,,Naruto?" pozrie na mňa neveriacky. Vtom sa s úsmevom rozvzlyká a položí mi na tvár dlaň. ,,Vďaka bohu, že žiješ," jednou rukou mi stále lieči hrudník.
,,Som v poriadku, Sakura-chan. Už to nechaj tak. Nezomriem, choď k nemu, ttebayo!" dostanem zo seba chrapľavým hlasom. Prikývne.
,,Ale nenamáhaj sa!" povie ešte, než odíde k nemu.
Chvíľu tam ešte ležím na zablatenej zemi a naberám akú - takú silu. Potom sa pomaly posadím a sledujem ako zachraňuje Sasukeho. Na jej tvári je badateľné sústredenie, kropaje potu a slzy, ruky sa snažia vyliečiť najväčšie zranenie na hrudníku. Hovorí k nemu. Čo, to ale nepočujem. On má otvorené oči, nie je v bezvedomí. Najväčšiu ranu má na hrudi, no po celom tele ich má tiež, tak ako menšie škrabance, z ktorých vyteká krv. V postate je skoro celý od krvi. Tvár má tiež dosť doráňanú. Vyzerám takto aj ja?
Sasuke jej niečo povie, ona sa usmeje a prikývne. Vtom ho prestane liečiť a pomáha mu posadiť sa. Jednou rukou ho podopiera a druhou mu začne liečiť tvár. Sasuke otočí hlavu, jeho oči ma nájdu a pozrie sa na mňa. Navzájom si hľadíme do očí, ani jeden z nás nič nehovorí. Mlčíme, len si navzájom vymieňame pohľad. A zrazu sa naraz obaja začneme smiať. Je to šialené, ešte pred chvíľou sme boli obaja na prahu života a smrti, okolo nás šramotí vojna, no my sa smejeme ako dvanásť ročné deti. Tak ako kedysi... Je späť. Starý Sasuke sa vrátil. Zvládol som to!
Sakura-chan najprv iba behá očami raz z jedného potom na druhého, ako by sa uisťovala, či sme sa nezbláznili, no potom sa pridá a smejeme sa už všetci traja.
Keď sme už schopní stáť, podídem k tým dvom. Zastanem pred nimi na jeden krok. Zrazu na seba navzájom skočíme a tuho sa objímeme. Nikto nič nehovorí, slová nie sú potrebné. Vo svojom vnútri cítim úľavu, akú ešte nikdy v živote. Kúsok môjho a Sakurinho- han srdca, ktorý si Sasuke zobral so sebou, keď opustil Konohu sa vrátil na svoje miesto. Po chvíly sa pustíme.
,,Sakura-chan, Sasuke," pozriem na tých dvoch. ,,Ste pripravení raz a navždy skoncovať s vojnou?" Sakura-chan s úsmevom prikývne.
,,Že sa vôbec pýtaš. Ale čo ty, usuratonkachi?" na Sasukeho tvári sa objaví úškrn a ja mu ho opätujem.
,,Že váhaš, dattebayo!" zahlásim a naraz sa rozbehneme strúc vojnovým bojiskám na pomoc ostatným.

,,Naruto, prestaň sa toľko mykať!" napomenie ma Sakura-chan počas upravovania môjho Hokage plášťa.
,,Hai, hai," snažím sa ignorovať špendlíky, ktoré sú zapichnuté v plášti, zatiaľ čo ho Sakura-chan prepicháva stále viac a viac.
,,Dnes je tvoj veľký deň. Splnil sa ti sen," pozrie mi do očí a pousmeje sa, na oplátku sa zazubím aj ja na ňu.
,,To máš pravdu."
No zrazu na jej tvári zbadám neistotu.
,,Ak by som povedala, že som ti vždy verila, že to dokážeš, tak by som klamala. No chcem, aby si vedel, že som na teba pyšná a som šťastná, že som sa na akadémii dostala do týmu práve s tebou," usmieva sa. Hľadíme si navzájom do očí a ja mám pocit, že skrz tú zelenú jej vidím až na dno duše.
,,Arigato, Sakura-chan," poviem a ona prikývne. Zvesí zo mňa plášť.
,,Fajn, mám čo som potrebovala. Bude hotový asi tak za hodinu. Nezabudni si pre neho prísť včas, aby si ho mal pri menovaní nového Hokageho už na sebe," tento krát prikývnem ja.
Keď už vychádzam z dverí, niečo ma ešte napadne. Niečo, na čo som skoro úplne zabudol a tak sa otočím.
,,A... Sakura-chan?"
,,Áno, Naruto?"
,,Vtedy... Na tom bojisku... Keď už som si myslel, že umriem... Prečo si šla najprv zachrániť mňa a nie Sasukeho?" zbadám, že tvár jej skamenela.
,,No... Vieš... Popravde, ani ja sama neviem. Viem len to, že keď som vás oboch videla padnúť, tak moje srdce kričalo za Sasukem-kun. Ale nejaký podvedomý hlas v mojej hlave kričal za tebou. Neviem ako a ani prečo, ale poslúchla som ten v hlave. Kričal, že musím ísť najprv za tebou. Že po tom všetkom, čo si pre mňa spravil, by som sa už nikdy viac nemohla na seba pozrieť do zrkadla, keby on prežil a ty nie. Že by niečo také odo mňa nebolo fér..." poslednú vetu len šepne. Užasnuto na ňu hľadím. Podídem k nej a nedbajúc, či ma bude chcieť udrieť alebo nie, ju objímem. Vyzerá to tak, že útok sa nekoná.
,,Som veľmi rád, že som sa dostal do týmu s tebou a Sasukem, Sakura-chan." poviem, keď naše objatie skončí.

Stojím na vrchu Hokageho budovy. Čoskoro už mojej budovy. Pozerám sa na dav ľudí stojací podo mnou a on hľadí na mňa. Tí ľudia, všetci, každý z nich očakáva nového Hokageho. Mňa.
Na sebe mám klobúk Hokageho a plášť, na ktorého zadnej strane je napísané: Rokudaime Hokage.
V tej mase ľudí nájdem pohľadom Sasukeho. Všimne si, že sa pozerám na neho a uškrnie sa, nemôžem si pomôcť a uškrniem sa tiež. Šťastie, že mu rada dovolila vrátiť sa do Konohy. Potom prejdem pohľadom na Sakuru-chan. Držia sa so Sasukem za ruky. Zamáva mi a vyčarí veľký úsmev. Trošku vedľa stojí Iruka-sensei a Kakashi-sensei, ktorý ku mne zdvihne veľký palec. Postupne si začnem všímať všetkých mojich známych a priateľov, ktorí sem dnes, v tento môj veľký deň prišli. Myslím, že už je čas.
Podídem bližšie k okraju budovy a začnem: ,,Štvrtá shinobi svetová vojna sa skončila. Bojovalo v nej niekoľko národov, ktoré sa spojili, aby porazili mocného nepriateľa a tiež, aby ma ochránili. No ja sám, som sa neskôr stal súčasťou tohto boja. Pred mojimi očami zomrelo plno ninjov, ktorí boli zabití na bojisku. Tak ako naša Godaime Hokage, Tsunade-obaachan. Chcem vám všetkým poďakovať, ktorí ste bojovali pre mňa, pre všetkých v Konohe, ostatných ľudí z iných národov a tiež vám prisahať, že pokiaľ budem na poste Hokageho ja, už nikdy sa takáto vec nezopakuje. Túto dedinu budem chrániť a opatrovať, to prisahám ja, Uzumaki Naruto, Rokudaime Hokage," klobúk si zvesím a hneď, ako dohovorím sa ozve ohlušujúci potlesk a výskot z davu. Chvíľku ho sledujem, no potom upriem zrak na modré nebo. Ďakujem ti, ešte raz. Za všetko. Ľúbim ťa. Vyšlem tichú myšlienku do nebies. Viem, že ona ju zachytí.