SasuHina- Posledný letmý bozk

rúžovkastý odtieň. Fúkal jemný vetrík, krajinu prikrýval biely poprašok. Odhodlane kráčal vpred, odrazu zastal. Zrak mu spočinul na zamrznutej hladine horského jazera. Korčuľovalo sa tam mnoho ľudí, no spomedzi všetkých si všimol ju. Prekvapilo ho to. Aj z takej diaľky ho dokázala upútať. Povzdychol si a pokračoval v ceste.
bledá pleť dokonale zvýrazňovala kruhy pod očami. Na jeho tvári väčšinou vládol zachmúrený výraz. Dvojica uhľovočiernych očí opovržlivo hľadela na svet, cit stratili už dávno. Na nose mu pristála vločka, okamžite sa začala topiť. Jemne to šteklilo, pery skrivil v úškľabku. Tuhšie pritiahol svoj sivobiely pruhovaný šál okolo krku. Neznášal ten pocit keď mu vlna dráždila pokožku, dnes si to nevšimol. Z úst mu vychádzali obláčiky, pridal do kroku. Čižmy zanechávali v bielej pokrývke šľapaje. Pôsobil vyrovnane, hrubá sivá bunda s kapucňou ktorú lemovala kožušina a čierne nohavice. Vzadu na vetrovke bol vyšitý znak klanu Uchiha, tak ako na všetkých vrchných dieloch jeho šatstva. Došiel k rázcestiu, chcel ísť cestou po svojej pravici, doviedla by ho domov. Nevedel prečo, ale vybral si tú ľavú, tá smerovala k jazeru. Ani nie o pol hodiny k nemu dorazil, korčuliarov už bolo pomenej. Zhlboka sa nadýchol a vstúpil na zľadovatenú plochu. Zakolísal, po chvíli nadobudol rovnováhu. Pohľadom blúdil po prítomných, zazrel ju. Stála na druhom konci, vlásky jej poletovali vo vetre, tvár mala sklopenú. Pomaly k nej kĺzal. Fascinovala ho, jej červená čiapka s bambuľkou trocha svetlejšia ako legíny, biela vesta a čierny obtiahnutý sveter, nedokázal z nej odtrhnúť oči. Už bol skoro pri nej, keď spadla.
zračil údiv. Zaváhala, po chvíli prijala jeho pomoc. Pri tom ako ju dvíhal, skoro sám spadol. Za krátky čas znova stála pevne na nohách, zadívala sa do zeme a tíško poďakovala. Slnko už takmer zapadlo, stáli proti sebe, vrhali na ľad podlhovasté tiene. Cítila na sebe jeho pohľad, tvár jej prikryla červeň. Všimol si to. Zložil na ňu dlane, mocne jej zovrel ramená. Pozdvihla hlavu a opätovala mu pohľad. Usmial sa na ňu, to bolo čosi nevídané, celý žiaril. Prsty mal skrehnuté, neregistroval to, jediné čo vnímal bola ona. To ako sa jemne chvela, jej bledú pleť tak podobnú tej jeho. Zaútočil na nich mierny poryv vetru. Rozhádzal im vlasy. Počas toho okamihu medzi nimi prebehlo čosi zvláštne. Zblížili sa bez toho aby vyriekli čo i len jediné slovo. Do istej miery si dokázali porozumieť. Kúzlo netrvalo dlho. Pustil ju a obrátil sa na odchod. Nedokázala to vysvetliť, ale nechcela aby odišiel. Otvorila ústa, takmer naň zavolala, v tej chvíli zastal. Srdce jej začalo divoko búšiť.
„Čo mám s tebou robiť? Som ochotný ti veriť, že na seba dáš pozor, no bolo by lepšie ak by som na teba chvíľu dohliadal, nemyslíš?“
Stále k nej stál otočený chrbtom. Vedela, že sa pri tých slovách usmieval. Sebavedomo mu odpovedala:
„Z hľadiska mojej bezpečnosti to asi bude najlepšie.“
„Zajtra na rovnakom mieste, v rovnakom čase?“
„Áno.“
„Dohodnuté,“ povedal a odkráčal. Sledovala ho, už sa jej takmer stratil z dohľadu, keď pozdvihol ruku na pozdrav. Korčuľovala ešte pol hodinu, kým nenastala noc. Došla k brehu, ťažkopádnymi krokmi mierila k chate, ktorá stála neďaleko. Slúžila ako úschovňa. Nachádzala sa v nej jedna úzka miestnosť. Pri vstupe návštevníka obvykle upútal elegantný mohutný šatník, oproti ktorému stála jednoduchá sedačka bez opierky a nad ňou sa rozprestieralo jediné okno v izbe. Vstúpila, podišla k skrini. Otvorila ju a vybrala svoj vak z topánkami. Sadla si na lavičku, vyložila pravú nohu na ľavú. Rozšnurovala korčuľu, pevne ju uchopila, potiahla. Ostala na chodidle, priložila prst na čepeľ. Stále myslela na dnešné stretnutie. Zo zadumania ju prebral zvláštny zvuk. Trhla zo sebou. Ostrie jej prerezalo bruško ukazováka. Bolesť ju plne vrátila do reality. Nepríjemné vŕzganie neustávalo, premkol ju strach, stiahlo sa jej hrdlo. Nerozumela tomu, no potrebovala odtiaľto čo najskôr odísť. Snažila sa zo seba strhnúť korčuľu, nedokázala to, akurát ju zamazala krvou. Dvere šatníka sa bez zjavnej príčiny pribuchli, ako veko truhly. V izbe neostalo žiadne svetlo. Vrzgot prešiel do buchotu, zo stropu padali triesky, nasledovala ich doska. S rachotom dopadla na zem. Vyrazila k východu, skúsila bežať, no v súčasnej situácii to bolo dosť obtiažne, spadla. Narazila si koleno, vyhŕkli jej slzy. Vyskúšala vstať, dokázala to. Vybehla z chatrče a trielila domov.
Na zranenom mieste mala prilepený leukoplast. Odložila kefu na malý stolík, ktorý stál v tesnej blízkosti. Stále nedokázala pochopiť večerné zážitky. Zničená došla domov, mama vykríkla len čo ju zbadala. Zabralo dosť času, kým ju upokojila. Potom šla do vane. Príjemný kúpeľ z nej odplavil strach, zvláštna udalosť sa jej zdala tak vzdialená. Zamyslene pozorovala svoj odraz. Prstami prechádzala po ráme. Ohmatávala jeho starostlivo vytesané zakončenia. Orámovanie pripomínalo vínnu révu rastúcu vôkol zrkadla. Bola to precízna práca, vyrezané drevené lístky pretkávali zlaté žilky. Vstala a pomaly pristúpila k svojej posteli. Mala k nej zvláštny vzťah. Ako dieťa si vždy priala vlastný hrad. Jedného dňa keď vošla do izby, ostala stáť vo dverách. Zvýskla, plná radosti začala poskakovať. V rohu stála nová posteľ, jej čelo pripomínalo hradnú bránu s dvoma vežami po stranách. Okamžite ju vyskúšala. Zababušená v jemných perinách, celý dom naplnila smiechom. Jej radosť neostala nepovšimnutá. Spoza prahu jej tlieskal otec. Vybehla mu v ústrety. Vzal ju na ruky a privinul k sebe. Vždy keď pozrela na svoj zámok, pripomenula si tie slová, čo jej vtedy pošepkal. Pre svoju malú princeznú spravím všetko. Oči mu žiarili, keď to hovoril. Uverila tomu, že tu pre ňu bude stále, no kráľ padol. Jeho dom spustol, z krásneho sna ostala len hradná posteľ. Ako to mohla prehliadnuť? Čosi ho ničilo, no ona nevidela nič, až dokým nebolo príliš neskoro. Každú noc sa užierala vinou. Tento stav trval dosť dlhú dobu, nik o tom nevedel. Zaľahla, očami prechádzala po stropnej maľbe znázorňujúcej rozkvitnutú ružu. Oťažievali jej viečka, o chvíľu podľahla spánku. Tak po mnohých rokoch kľudne zaspala. V ten večer snívala krásny sen. Zdalo sa jej o čiernookom princovi.
Netrpezlivo prešľapovala na mieste. Začula za sebou zvuk udupávaného snehu. Bol to on. Nepozdravil,chladne si ju premeriaval. Neunikol mu poranený ukazovák, nedal to na sebe poznať.
„Šla by si so mnou na prechádzku? “ prikývla.
Kráčala tesne za ním, prešli hlavnou ulicou Konohy, cestou nestretli nikoho známeho. Smerovali k zastrčenému obchodíku. Keď dorazili, podržal jej dvere, vstúpila. Dnu panovala dusná atmosféra. Zavesila vestu na vešiak pri vchode, sadla si na najbližšiu lavičku. On zatiaľ objednal nápoje. Posadil sa oproti nej. Mlčky na seba hľadeli. Za nejaký čas k nim dokrivkal postarší zhrbený muž s kuchynskou zásterou. Položil pred nich šálky s horúcou čokoládou. Obaja zdvorilo poďakovali. Oblapila svoju šálku, vychutnávajúc si jej teplotu, ju pozdvihla k perám a odchlipla z nej. Na jazyku sa jej rozplýval sladký mok. V tvári mala blažený výraz. On ju zamyslene pozoroval.
„Chvíľku pri tebe nie som a už máš problém.“ Poznamenal. Razom sa jej vrátili spomienky na tú udalosť, zbledla.
„Prepáč, musím ísť.“ V rýchlosti na seba hodila vestu a opustila podnik. Husto snežilo, veľké snehové chumáče jej padali do vlasov. Jasne vnímala to veselie na ulici. Snáď v každom okne blikali farebné svetielka. Zrýchlila tempo, chcela byť doma čo najskôr. Oblapil ju okolo pása, nedovolil jej pokračovať.
„Prepáč, už nikdy nedovolím, aby ti niekto ublížil.“ Venovala mu dlhý pohľad.
„Nebola to tvoja vina. Neuraz sa, ale nechcem o tom viac hovoriť.“ Povolil zovretie.
„Môžem ťa odprevadiť?“
„Budem rada.“ Ponúkol jej rameno, prijala ho a oprela sa oň.
by samú seba ak by nepriznala fakt, že sa jej to celé páči. Vždy ho považovala za príliš odlišného. Dnes si prvýkrát pripustila veľkú podobnosť medzi nimi. Obaja pochádzali z významných rodov, skrývali svoje skutočné pocity a oboch ťažilo desivé tajomstvo. V diaľke už videla obrysy svojho domu. Vychádzka s ním čoskoro skončí. Možno to bola jej posledná šanca. Posadla ju túžba prelomiť mlčanie. Zastala, spýtavo na ňu pozrel. Nedokázala zo sebe dostať ani slovo. Jazyk mala ako z kameňa. Urobila tri rýchle vdychy, prečistila si trocha hlavu. Pozrela naň, tváril sa rozpačito.
„Prečo to všetko robíš?“ dostala zo seba s veľkou námahou. Chystala sa zopakovať otázku, v tu chvíľu odpovedal.
„Ešte nie si pripravená to počuť. Spýtaj sa niečo iné.“ Nedokázala zakryť sklamanie. Čo je to za odpoveď? Odbil ma. Nepoznáme sa skoro vôbec, ale po včerajšku som myslela, že čosi medzi nami je. Dnešok ma utvrdil v tom, že aj on to tak cíti. Spýtaj sa niečo iné, dobre skúsim to.
„Povedz mi niečo, čo si ešte nikomu nepovedal.“ Snáď ani nedýchala. Z jeho výrazu nedokázala vyčítať nič. Začínala zvažovať, či nezašla príliš ďaleko.
„Dobre, porozprávam ti o jednej noci.“ Vedela kam mieri. Vydesilo ju to.
„Nemusíš, ja... Radšej som mala ostať ticho.“
„Nie,“ trval na svojom, „To mojom bratovi je všeobecne známe. Ale o jeho motíve nevie takmer nikto. Už od akadémie vynikal vo všetkom. Pýcha rodiny, génius, ktorý sa narodí len raz za niekoľko generácií. Nechcel som si to pripustiť, ale obdivoval som ho. Trápilo ma, že nie som ako on. Zbožňoval jednu vec.“ Hlas mu zakolísal, oči sa mu zvláštne leskli.
„Ak to bolí nepokračuj.“ Nesúhlasne pokrútil hlavou.
„Musím o tom niekomu povedať, ako som spomínal zbožňoval jednu vec. Boli ňou detské vitamíny, tabletky vyzerali ako shuriken.“
„Tiež som ich v detstve mala rada.“ Vpadla mu do reči. Na okamih sa odmlčal.
„Zbožňoval ich. Hoci výrobca na obale jasne písal, že sa má brať jedna tableta denne, niekedy si dal aj štrnásť.“ Kútiky pier skrivil v úsmeve, bolo na ňom vidieť, že rád spomína na tie časy.
„Až jedného dňa,“ pokračoval smutným tónom, „Spoločnosť, ktorá vitamíny vyrábala, venovala bratovi celoročnú zásobu. Pekné od nich, nie? Lenže zmenili zloženie! To čo mu poslali boli metamfetamíny. Jeho mladý organizmus to nezvládal. Začal robiť zvláštne veci. Vyvrcholilo to v tú noc. Stále ho mám pred očami ako stojí uprostred ulice Uchihov, máva zo zakrvavenou katanou a reve: Dostanem všetkých zombíkov!“ Vytreštila oči, nedokázala to pochopiť.
„To nedáva zmysel. Firma by poškodila svoju povesť. Aký to malo význam?“
„Dokázali, že ich výrobok má negatívny dopad na duševné zdravie, hoci laboratórny rozbor vravel čosi iné.“
„Načo to chceli dokazovať? Z toho sa nedá vyťažiť nič.“
„Na látky so zlým vplyvom na psychiku je uvalené nižšie clo. Mohli svoje vitamíny lacnejšie vyvážať do ostatných Zemí.“
„Je mi to tak ľúto,“ objala ho. Cítila tlkot jeho srdca. Uvedomila si, že mu môže veriť. On je ten kto ju môže pochopiť, tušila to už na začiatku. Teraz v tom získala istotu.
„Ja ti tiež niečo musím povedať. Môj otec bol biely kôň.“ Vyhlásila razantne. V jeho očiach nebola ani stopa po opovrhnutí. Hľadeli na ňu s porozumením. Pred tým ako jej dovolím pokračovať v životnom vyznaní, musím vám povedať čosi o Dedine ukrytej v Listí. V Konohe žili určitý jedinci, ktorí sa schádzali za účelom zárobkovej činnosti. Tieto skupinky, povedzme, že zabudli nahlásiť svoje aktivity na obchodnom registri. Stáva sa, sme predsa ľudia. Horšie je keď do toho nejaký zvedavý účtovník začne rýpať. Prečo by mali tieto organizácie stratiť všetky svoje ťažko nadobudnuté aktíva, kvôli banálnej chybe, ktorú môže urobiť každý? A preto, aby naplnili svoje zvrchované právo na majetok, kontaktujú títo ľudia niekoho na koho prevedú imanie. Takejto osobe sa vraví biely kôň. Za biele kone sú vyberaný väčšinou ťažko právne riešiteľní jedinci(napríklad bezdomovci).
„Ocko ich okradol. Bral to ako odmenu zato, že ho využili. Jedného dňa sa nevrátil domov.“ Nedokázala zastaviť prúdy sĺz, ktoré jej stekal po lícach. Šepkal jej slová útechy, ískal ju po zamatových vlasoch. Tešila sa jeho dotykom. On a ona v tesnom objatí, vôkol nich poletovali veľké snehové vločky. Fúkal silný vietor, no nebola im zima. Osvetľovalo ich bledé svetlo z pouličnej lampy. Toho večera stáli blízko pri sebe a zdieľali svoju bolesť. Oprel o ňu čelo. Obaja si počas tejto chvíle priali jediné, aby neskončila. Sneh, ktorý im dopadal na odhalené krky jemne chladil. Nikdy viac už nezažili nič podobné, žiaľ.
ho napádali chmúrne myšlienky. Vôkol neho bola hustá tma. Nemal problém s orientáciou, túto trasu prešiel mnohokrát. Dokáže to pochopiť? Odpustí mi niekedy? Odpoveď neprichádzala. Veľmi sa bál toho čo prinesie zajtrajšok. Práve som našiel hviezdu, no aj tak mi je súdená tma.
bielu krajinu. Keď uspokojila svoje oči pobrala sa do kúpeľne, kde si poctivo vyčistila zuby, omyla tvár. S úsmevom a mätovým dychom na seba hodila čierne kimono, ktoré previazala v páse červenou stuhou. Ustlala posteľ, dala si raňajky. Radosť z nej prýštila, v hlave si prehrávala rôzne scenáre, začínajúc náhodným stretnutím uňho doma, končiac útokom Godzily. Verila, že ho dnes uvidí. Nedokázala sa upokojiť a tak si zobrala prvú knihu, ktorá jej prišla pod ruku. Zhodou okolností jej náhodný výber padol na titul: Ako byť správnou kunoichi. Sadla do kresla a začala čítať. Príbeh ju tak upútal až stratila pojem o čase. Odrazu ju zabuchla. Vybehla na balkón. Nevedel si to vysvetliť, ale mala dojem, že k ich domu niekto smeruje. Mala pravdu, vonku stál mladý Uchiha. Zvýskla od šťastia. Ako mu to dnes pristalo! Vzal si dlhý šedý kabát so zlatými manžetovými gombíkmi. Najviac ju však zaujala biela ruža, ktorú zvieral v ľavej ruke.
Chvíľu postával vonku a dodával si odvahu. Vykročil k hlavnému vchodu rezidencie. Vyzul si topánky a schmatol kľučku. Ak to urobím. Zašiel si tak ďaleko, nemôžeš ustúpiť. Otočil ňou a vošiel. Ocitol sa v predsieni spojenej s obývačkou. Priamo oproti nemu stál mohutný krb. Steny boli natreté červenou farbou. Skrze mohutné okná sem prenikalo dosť svetla. V miestnosti ústili dve schodištia, obe viedli na prvé podlažie. Lemovalo ich tepané zábradlie. Po schodoch k nemu mierila ona. Venovala mu široký úsmev. Vyšiel jej naproti. Zastala na poslednom schode.
„Ďakujem to si naozaj nemusel.“ Dívala sa na ružu.
„Tá nie je pre teba.“ Vyhlásil chladne. Žartuje? Na to sa tvári príliš vážne. Uťahuje si z teba.
„Tak pre koho?“ spýtala sa pobavene.
„Pre mňa,“ odpovedal rozhodný ženský hlas. Smerovala k nim jej mama. Mala na sebe voľné modré šaty s výstrihom. Dokonale nalíčená s perfektnými očnými tieňmi. To je nejaký divný vtip, ktorému nerozumiem? Došla k nemu, vzala si kvet a pobozkala ho na pery. Bolo to ako keby dostala facku. Sny sa jej rozplynuli pred očami.
„Čo to má znamenať?“ vykríkla v zúfalstve. Plne jej rozumiem. Dokonca s ňou súhlasím, ale! Hoci je to trocha zvláštne, som odteraz jej otec. Takto sa ku mne nemôže správať!
„Padaj do izby!“ povedal tónom, ktorý nezniesol odpor. Vybehla po schodoch, pálili ju slzy. Padla na posteľ ako podťatá. Nebola schopná veriť tomu čo videla. Pritisla si na tvár vankúš. Ako mi to mohol spraviť? Je to úplne šialené. Nenávidíš ho? Zbuchol mi mamu! Včerajšia noc bola tak nádherná, klamal mi? Dusila v sebe vzlyky. Nepochopila si to zle? Nezdá sa ti, že to naznačoval celý čas? Čo sa včerajška týka, premýšľaj, nebolo jeho gesto viac otcovské ako milenecké? Toto poznanie ju ohromilo.
miska plná čokoládových tyčiniek. Načiahol sa a jednu si vzal.
„Nebol som na ňu príliš tvrdý?“ Vzhliadla k nemu a pokrútila hlavou. Priložila mu k uchu pery a pošepla:
„Viem o niečom, čo ťa určite poteší. Zajtra ti uvarím na večeru tvoje obľúbené jedlo. Potom ti pripravím vonnú kúpeľ a namasírujem nohy. Čo ty nato?“
„Súhlasím, ja tu zatiaľ poupratujem.“ Zavrela oči a ublíženým hlasom prevravela:
„Bolí ma, keď vravíš takéto veci. Som žena! Pratanie je moja povinnosť. Nerobím to pretože musím, ale pretože chcem. Prosím neber mi to.“
„Odpusť, nechcel som ťa zraniť.“
„Máš moje odpustenie. Čo keby som ti na uzmierenie vyprala?“ Vzala ho za ruku. Smerovali do práčovne.
Chvíľu bezcieľne blúdil, vtom ho čosi upútalo. Boli to koľajnice, rýchlo prebehol pohľadom ulicu. Nikde nikoho. Je tak modrá, skoro ako nanuk. Ak by som mohol aspoň raz ochutnať. Prečo nie? Všetci ešte spia, načo čakáš? Bojoval sám zo sebou. Ten nápad mu neprišiel dobrý. Predsa len v ňom zvíťazila zvedavosť. Padol na štyri, priblížil hlavu ku koľajnici. Ak to spravíš budeš ľutovať. Teraz alebo nikdy. Jeho jazyk poláskal nelegovanú oceľ triedy desať. Primrzol, odrazu sa ozvalo nefalšované húkanie vlaku. Chcel vstať, nedokázal to. Fyzika nepustí v tomto prípade to platilo dvojnásobne. Zaprel ruky o obrubník a skúšal sa odlepiť. Ktosi stál priamo za ním. Prišla pomoc! Tajomným záchrancom bola Hinata. Miesto toho, aby mu pomohla, tiež olizla koľajnicu. Uprene na ňu pozrel, neschopný pochopiť jej konanie. Ani nie o pätnásť sekúnd sa ich hlavy stretli so päťstošesťdesiat kilowattovým výkonom v praxi. Amputácia prebehla rýchlo a bezbolestne. Mladý blonďák vyšiel spoza rohu práve včas. Zbadal ich o niečo kratšie telá metajúce sa v posmrtných kŕčoch. Pozrel na pamätník kagov nad Listovou.
„Moja mama a otec mi ukázali aké vrúcne puto môže byť medzi rodičom a dieťaťom. Zvrhlý pustovník mi ukázal ako mám správne prežiť svoj život. Nagato mi ukázal skutočnú bolesť. A ty Uchiha Sasuke, ty si mi ukázal aké je to byť bezhlavo zamilovaný, dattebayo!“