Nový vek Konohy (I.) 054: Závoj pochybností

Nový diel je dokončený!

Kakashi, Niki a Konohamaru sa stretli skoro ráno. Konohamaru ledva videl a Niki bola tiež dosť ospalá. Inak na tom nebol ani Kakashi. Ešte v noci vyrazil na obchôdzku po meste v nádeji, že sa o Fanatikoch dozvie aspoň niečo. No bolo to márne. Nikde ani jedinej stopy o tom, že by Fanatici vôbec existovali. Nepomohol ani prieskum gotickej katedrály. V katakombách našiel len staré hroby a zničené dokumenty, ktoré písali starí kňazi. Všetko boli najmä denníky a útržky zo životov svätých.
"Viem, že sme sa stretli skoro."
"Až príliš." skonštatoval unavene Konohamaru. "Ešte ani slnko nesvieti."
"Viem, no je lepšie sa stretávať zavčasu, kým ešte mesto spí."
"Čo je také dôležité, že to musí byť práve teraz?" opýtala sa Niki.
"Dajte sa dokopy. O dvadsať minút vyrážame na stretnutie s Tsuchikagom."
Niki zašla ihneď do kúpeľne kde sa snažila ako tak prebrať. Ani nie o pätnásť minút stáli všetci traja pred hotelom.
Kakashi ich viedol takmer tridsať minút po meste, kým našiel požadované miesto, nakoľko sa občas aj on stratil.
"Tu je to." prehovoril a ukázal na starý dom, no nevstúpili doň. Vošli do vyschnutej záhrady, kde boli zvädnuté kvety a Kakashi otvoril dvere do pivnice. Konohamaru sa zatváril kyslo a vzdorovito prekrížil ruky cez hruď.
"To nemyslíš vážne." vyčítavo sa pozrel na Kakashiho. "Čo sme nejaký zločinci, že sa máme plaziť po pivniciach starých domov?"
"O tomto som ja nerozhodol." bránil sa. "Miesto určil Tsuchikage."
"Pcha! Ten starý už asi senilne. Mal by ho už niekto nahradiť. Veď sa ledva hýbe." Niki sa zasmiala, no Kakashi sa zamračil.
"Buďte pred ním obaja slušní. Nech je aký je, stále je to spojenec Konohy."
"To už je ale výhra. To máme za trest alebo za odmenu?" pošeptal Niki do ucha, keď Kakashi už vstúpil do pivnice. Niki sa opäť rozosmiala a spoločne s Konohamarom vstúpili dnu.

Po chvíli dorazili do stredne veľkej miestnosti. Zemitá podlaha, chladné kamenné steny, po ktorých tiekla voda. Uprostred miestnosti bol jeden drevený stôl a šesť stoličiek. Na stole bol jeden zväzok sviečok. Uprostred sedel zhrbený starček, ktorý vyzeral veľmi vyčerpane. Po jeho boku stáli dvaja ninjovia, ochranka.
"Kakashi." prehovoril chrapľavým hlasom. "Som rád, že si prišiel. A vidím, že nie sám."
"Je mi cťou vás opäť vidieť, Tsuchikage. Dovoľte, aby som vám predstavil Sarutobiho Konohamaru a Niki, jounina zo Suny."
"Ach, áno." prikývol. "Už som o oboch veľa počul. Čo sa stalo v Sune bola nesmierna tragédia."
Všetci sa posadili. A skúmavo na seba pozerali.
"Určite sa pýtaš, prečo som sa chcel stretnúť o takomto čase... na tomto mieste." Oonoki si chrapľavo odkašľal a bolo počuť, ako sa mu z pľúc uvoľňuje hustý hlien. Zaleskli sa mu oči a popadal dych.
"Je vám niečo?" opýtal sa Kakashi, no Oonoki len mávol rukou.
"Bežné prechladnutie. Ale o tom som nechcel rozprávať. Nechajte nás." prehovoril na stráž, ktorá odišla.
"Kakashi, ako iste vieš, Tsunade ťa sem poslala, aby si mi robil so svojim tímom ochranu."
"Čože?" skríkol Konohamaru, no Kakashi ho prebodol pohľadom.
"Ospravedlňujem sa." Oonoki si zakryl ústa a rozkašľal sa. Niki ho skúmala.
"Umiera." prehovoril jej démon. "Už je príliš starý. Ledva sa udrží na nohách. To už nie je Tsuchikage, ale živá mŕtvola."
"Sklapni." zahriakla ho Niki. "Nik sa ťa na názor nepýtal."
"Aj tebe je to jasné, Niki. Nesnaž sa to poprieť." pomaly prikývla.
"Ako sa to stalo?" Niki sa vrátila späť do rozhovoru medzi Kakashim, ktorý bol ešte väčšmi napätý. Ani si neuvedomila, že sa dostala do vnútorného sveta s démonom.
"Prišli včera v noci. Boli to elitní zabijaci akých som ešte jak živ nevidel. Hravo si poradili s bezpečnostnými technikami, ktoré ma chránili a pobili skoro všetkých mužov."
"Elitní zabijaci?" Kakashi si prekrížil ruky cez hruď a oprel sa o stoličku. "Kto by chcel usilovať o váš život?" neodpovedal. Kakashi sa chopil príležitosti.
"Nemohli by to byť... Fanatici?"
Tsuchikagemu sa rozšírili zreničky a predklonil sa. Vzduch sa mu zasekol v hrdle, na čo sa rozkašlal.
"Pprepáč..." odpovedal trhavo. Chrapľavo sa nadýchol, no ešte dlhšie mu trvalo, kým sa mu dych upokojil.
"Tak?"
"Tak čo, Kakashi?"
"Fanatici." dodal pomaly.
Oonoki prižmúril oči a pokrútil hlavou.
"Nikto taký neexistuje."
"A čo konflikty v Dažďovej?"
"Viem kam tým mieriš, Kakashi, ale nie. Dažďová je opäť pod vojenským ťažením."

Klop. Klop.
"Prepáčte, že ruším, Tsuchikage, ale už je čas." Prikývol.
"Počkajte vonku. Hneď som tam." Kakashi prižmúril oko.
"Odpusť, Kakashi. Ale pre dnešok sme skončili. Dnes mám ešte nutné povinnosti." Postavil sa zo stoličky a bez dlhšieho čakania vychádzal von bez toho, aby pozrel na Konohamara alebo Niki.
Keď boli sami, pozreli jeden na druhého.
"Mal akosi naponáhlo, čo poviete?" prehovoril Konohamaru.
"Celý bol divný." pridala sa Niki a vyložila nohy na stôl. "A to nehovorím o jeho zdraví. Videli ste, ako sa zatváril, keď Kakashi spomenul Fanatikov?"
"Presne." pridal sa Kakashi. "Tsuchikage už nie je Tsuchikagom akým býval. To čo tu predviedol ma v tom len utvrdzuje."
"Utvrdzuje v čom?" pozrel na Niki.
"Že o Fanatikoch vie viac než ktokoľvek iný. Možno... možno s nimi spolupracuje."
"No." postavil sa Konohamaru. "Myslím, že je len jeden spôsob, ako to zistiť."
"Správne... ale pre vás dvoch mám zatiaľ inú úlohu."

***

Konohamaru s Niki zamierili do knižnice hodinu po tom, čo ju zavreli.
"To je blbosť. čo už len my môžeme nájsť, keď Kakashiho sharingan neodhalil nič."
"No práve. Okolo knižnice je ochranná technika proti špehovaniu."
Potichu prešli cez zadnú záhradu a zamierili k jednému z pavilónov. Vyhýbali sa hliadkam, ktorých bolo ľahko vidieť vďaka ohňu. Opreli sa o stenu pri altánku a sledovali okolie. Nablízku bolo šesť ninjov.
"Na to, že je to len knižnica ju akosi veľmi strážia." Niki mu jednu vlepila.
"Buď už konečne ticho." zašeptala nervózne a sledovala blížiacich sa ninjov. Mierili ich smerom. Otočila sa ku Konohamarovi.
"Musíme ich rýchlo zneškodniť. Tak aby nás nik nevidel... a ich tiež nie." Konohamaru sa pozrel na altánok. Strechu mal dosť vysokú. Usmial sa.
"To nechaj na mňa. Tajuu Kage Bunshin." Ozvalo sa jemné zapraskanie. Klony sa snažili čo najtichšie dostať na strechu altánku. Našťastie strecha bola dosť veľká.
Niki len pokrútila hlavou. Z kapsy s ninja nástrojmi vytiahla kunai omotaný lankom. Roztočila kunai a hodila ho. Medzi ich altánkom a tým druhým sa naplo lano. Keď tadiaľ prejdú, potknú sa na ľane.
"Priprav klony." blížili sa prvý dvaja ninjovia. Tesne predtým ako sa dostali k lanku, Niki zhasla pochodne, ktoré držali.
"Teraz." pošeptala Niki a prvé dva klony skočili na ninjov a urýchlene im zatvorili ústa a omráčili. Následne ich odtiahli k najbližším kríkom a zmizli.
Keď zneškodnili zvyšných, vyrazili vpred. Ninjov bolo našťastie menej, ale častejšie sa vracali na pôvodné stanoviská. Podarilo sa im dostať k dverám do jedného z pavilónov, ale...
"Sú zamknuté." skonštatoval Konohamaru, na čo Niki podišla k dverám a položila na kľučku ruku. Ruka sa jej rozžiarila a sálalo z nej teplo. Po chvíli sa kľučka aj zámok roztopili.
Niki sa s úsmevom otočila ku Konohamarovi a hrdo zodvihla hlavu. Ten prekrížil ruky.
"Veľmi nenápadné." Pokrčila plecami a vošli dnu.
Nad hlavou vytvorila ohnivú guľu, ktorá presvetlila miestnosť asi na tridsať metrov.
"Fajn a teraz kam?" Niki sa porozhliadla okolo, no okrem stolov so stoličkami a regálmi skoro po strop plné kníh nič nevidela.
"Musíme sa tu popozerať." pozrela na guľu nad hlavou, ktorá sa následne rozdelila a jedna časť poletovala nad Konohamarom. Ten pochopil, čo tým sleduje.
"To nie je dobrý nápad."
"Samostatne to nájdeme skôr ako keby sme boli spolu."
"Si blázon? Len sa pozri okolo seba. Je to hotový labyrint."
"Pššt! Upozorníš na nás."
"Stále nechápem, čo tým Kakashi sleduje. Keď tie informácie raz neexistujú, tak s tým už nič nenarobí."
"To nie je pravda. Informácie ktoré hľadá sa dajú nájsť len na mieste, ktoré nie je vidieť." Konohamaru chcel ešte niečo povedať, no Niki už vyrazila opačnou stranou a začala hľadať miesto, ktoré by sa od zvyšku knižnice čímsi líšilo.
"Ach jaj..." zastonal Konohamaru. "Tá ma raz privedie do hrobu." podotkol smutne a aj on sa pustil do hľadania.

***

Muž v klobúku a tmavom plášti so znakmi a modrastou tekutinou, ktorá mu v nich prúdila sledoval dve gule, ktoré sa od seba oddelili. Stál na streche pavilónu a kútikom oka pozrel na telá ninjov rozsypané po celej záhrade. Zasunul katanu a uprene sledoval Niki. Znaky a tekutina z ruky zmizli a pomalým pohybom krúžil prstom okolo skla. Keď dokončil imaginárny kruh, položil na to miesto ruku, na čo sa sklo bez akéhokoľvek zvuku rozplynulo na bielu hmlu. Počkal, kým Niki zašla za roh a čo najtichšie vošiel dnu, pričom sa sklo za ním následne zacelilo. Bez najmenšieho zvuku pristál na podlahe a vyhrnul si rukáv. Modrastá tekutina, ktorá mu prúdila ako krv sa rozžiarila. Muž sa chladne pousmial.
"Takže si to ty..." v očiach mu planul modrastý oheň. "Zabudnutý démon."

***

Kankuro pomaly kráčal k bráne Hiraykonu. Bola hlboká tma a tak si dával pozor kade kráčal. Keď ta dorazil, zastavil ho ninja na rýchlu kontrolu.
"Čistý. Môžete vstúpiť."
Kankurou prikývol a čo najpokojnejšie pokračoval vpred. Ulice boli plné dospelých ľudí a párov, ktorí sa vybrali či už do dobrej reštaurácie, za kultúrou alebo do krčmy. No nič z toho nateraz Kankura nezaujímalo. Smutným pohľadom sa rozhliadal okolo seba, až kým nenašiel tichú, ničím nerušenú štvrť. Dobre vedel, že mesto je pod ohromnou kontrolou ochranných bariér. Cítil to, keď ňou prešiel. Ten útlm a tlak. Mesto bolo skutočne dobre zabezpečené. Vošiel do staršieho opusteného domu o čom svedčila zničení záhrada a povybíjané okná a z pod dvoch plášťov si vyhrnul zvitok. Poobzeral sa v dome, až kým nenašiel sviečky, ktoré zapálil v jednej z izieb. Zvitok položil na zem a rozhrnul ho. Kunaiom si zarezal do ruky a krvou pokropil zvitok. Nadýchol sa, zatvoril oči a prehovoril.
"Kuchyiose no jutsu." Zavial mrazivý vietor, ktorý s piskotom vyšiel z domu porozbíjanými oknami a všetky sviečky zhasli. Miestnosť sa ponorila do hustého dymu, v ktorom sa objavili siluety postáv. Kankura ktosi sotil.
"Uhni z cesty." bol to Kisame. Hneď za ním prešiel Madara a Kisameho zastavil.
"Ešte nie. Dáme mu posledných pár hodín života." Kisame sa zúrivo pozrel na Madaru.
"Zajtra je slávnosť, Kisame. Chcem, aby sa o nás všetci dozvedeli."
"Samozrejme."
Keď Kisame odišiel, kľakol si ku Kankurovi.
"Zvládol si to dobre, Kankuro. Tie bariéry odhalia akéhokoľvek zločinca či nukenina, ale keď raz si v meste, bariéra je nanič. Choď sa prespať. Zajtra je veľký deň." Kankuro prikývol a odišiel si nájsť miesto k spánku, pričom sa snažil nenatrafiť na Kisameho. Keď našiel prázdnu posteľ, ľahol si na ňu, ale nezaspal. Nemohol spať. Okrem Kisameho prítomnosti ho trápili myšlienky a spomienky. Teraz si bol istý ako nikdy predtým, že urobil jednu z najväčších chýb vo svojom živote. No na návrat... bolo už neskoro.

Madara sa pozrel von oknom na nič netušiace pokojné mesto.
"A vraj najbezpečnejšie mesto na svete... no, to sa zajtra uvidí." Odložil si masku a závoj tmy mu dokonale skryl tvár. Tam niekde v tej diaľke je muž, na ktorého čakal... ktorého chcel zabiť.
"Dobre sa vyspi, Oonoki. Zajtra... všetko skončí." povedal chladne a aj on sa vybral niekam na oddych, aj keď nebol unavený. Vyšiel na balkón a položil na zem ruku.
"Kuchyiose." okolo neho sa objavila skupina obyčajných psov. Respektíve... aspoň tak vyzerali. Pozreli na pána a čakali na rozkaz.
"Hľadaj." psi zavyli do noci a ako blesk vyrazili vpred do mesta poháňaní úlohou od pána. Madara sa chladne pousmial a ešte chvíľu sledoval mesto, no potom vošiel dnu a nevedel sa dočkať očakávaného dňa.
Koniec 54. časti