Nový vek Konohy (I.) 055-056: Niki a zabudnutý démon

NOVÝ DIEL JE PRIPRAVENÝ! ONESKORENIE VZNIKLO Z PRACOVNÝCH POVINNOSTÍ.

Niki kráčala po chladnej kamennej dlážke hiraykonskej knižnice. Prechádzala od jedného regálu s knihami ku druhému a od jednej chodby ku druhej.
*Ešte ako dlho tu chceš blúdiť?* ozval sa démon.
*Dokým nenájdem niečo sľubné.*
*To je pekná k*avina, Niki. Už tu blúdiš celú večnosť. Kakashi urobil chybu, keď vás sem poslal. Čo čaká, že asi nájdete? Flirtovacie taktiky alebo čo?*
*Si otravný. Už sklapni.* V tom démon ucítil príležitosť. Páčilo sa mu, keď ho Niki napomínala a myslela si, že to ona je tou mocnou. Tou, ktorá rozhoduje.
Keď dokončila obhliatku celého jedného pavilónu, posadila sa na zem a rezignovane povzdychla. Ohnivá guľa jej poletovala nad hlavou a jej svetlo sa každou chvíľou tlmilo a tlmilo. Niki otrávene pozrela na pohasínajúcu guľu. Žmurkla a guľa sa opätovne rozhorela žiarivým plameňom.
"To nemá cenu. Aj keby tu niečo bolo, niečo tajné... nie je možné to nájsť."
*Preto sa tomu hovorí tajné.* uštipačne poznamenal démon.
"Nie," pokrútila hlavou. "tak som to nemyslela. Chcem povedať, že Kakashi je presvedčený, že sa niečo nachádza priamo v tejto časti, ale..."
*Nič necítiš však? Ani najmenší náznak chakry či cudzej prítomnosti.* Niki si zahryzla do pier a prikývla.
"Musel sa pomýliť. Táto knižnica je len stará. Nič zvláštne sa tu nenachádza."

Na to ju démon vtiahol do svojho sveta.
Zem celá čierna, v ktorej prasklinách tiekla láva, lesy čierne ako uhlie taktiež zapálené a ťažký vzduch preplnený sírou. Uprostred spustošenej krajiny stála roztavená démonova klietka. Niki sa pokúsila z vnútorného sveta odísť, ale nemohla. Démonova sila bola oveľa väčšia na tomto mieste. Vlasy jej povievali v horúcom vzduchu a chladným pohľadom sa snažila nájsť démona.
"Ukáž sa! Vylez ty srab!"
No nik jej neodpovedal. Zovrela päste a podišla ku klietke. Zaujímalo ju, ako sa z nej mohol démon len tak dostať. Bola si istá, že ona ho určite nepustila. Rozhliadala sa okolo a snažila sa nájsť čo i len najmenší náznak démonovej prítomnosti.
Jej pohľad stvrdol na neďalekom kameni pri ohnivej rieke. Rýchlym krokom sa vybrala k postave v čiernom, ktorá sedela na čiernom kameni a krútila chvostom.
"Prečo si ma sem priviedol?" opýtala sa démona, keď mu doslova dýchala za krkom a len tak tak odolávala nutkaniu ho zaškrtiť. Démon pohol chvostom a zamyslene sa pozrel na rieku, z ktorej vyskakovali iskričky ohňa.
"Nie je prekrásna? Tá rieka?"
"K veci, démon!"
"Takže teraz ma oslovuješ démonom, Niki?"
"Nič iné ani nie si."
"Nie, to nie som." prikývol. "No ja nie som nijaké Bijuu. Narozdiel od nich, ja som voľný."
Niki si odfrkla, na čo démon pootočil hlavou a prekvapene na ňu pozrel.
"Myslíš, že žartujem?" a otočil sa k nej celým telom. "Len sa zamysli. Kým by si bezo mňa bola, Niki? Naozaj veríš tomu, že si taká silná, za akú sa považuješ?"

Teraz sa Niki zamračila, prekrížila si ruky cez prsia a chladne ho prebodla.
"Nikdy som tvoju silu nepoužívala. To dobre vieš."
"Bola si príliš hrdá na to, aby si ma o pomoc požiadala." Démon sa lišiacky usmial. "Ale teraz moju pomoc potrebuješ."
"Ako to?" Démon vyceril špicaté biele zuby.
"Ty možno nič v knižnici necítiš, ale ja áno. Nie je to nič tepelne, čo by si mohla sledovať. Nie je to ani bežná chakra, ktorú je možné cítiť."
"Asi ti nerozumiem."
Démon sa rozosmial a chvost sa mu vrtel z jednej strany na druhú.
"Toto... ach, toto nie je prvý raz, kedy si mi nerozumela. My zabudnutí démoni sme niečo jedinečné. Niečo, čo vzniklo z Bijuu a stali sme sa ešte mocnejšími než oni... s množstvom výhod samozrejme."
"My? Prečo hovoríš v množnom čísle? Viem, že je vás viac, ale prečo?"
"Poviem to teda inak..." démon sa odmlčal a pozrel na klietku, v ktorej už toľký čas predstieral, že je uväznený. Ako veľmi sa na tom zabával, keď si Niki myslela, že je väzňom.
"Poviem ti to inak, Niki... v tej knižnici blízko nás... sa nachádza ďalší zabudnutý démon."
Niki pootvorila ústa a zneisteľa.
"Ty mi neveríš, však?"
"Len sa mi to zdá divné." démon na ňu spýtavo pozrel.
"Ty vieš, že tam ten démon je, ale ja som necítila nič. Chcem tým povedať,"
"Že to nie je ako pri Bijuu, kde jeho chakru cítiš na sto kilometrov." dokončil démon spokojne. Niki prikývla.
"To je pochopiteľné. My démoni nemáme s Bijuu veľa spoločné. Ich sila bola pevne daná už na začiatku, zatiaľ čo tá naša sa neustále rozvíja a mení. Obaja vieme, že ja som démon ohňa, ale to neznamená, že oheň sa nemôže ďalej rozvíjať."
"Rozumiem."
"Nie, nerozumieš." oponoval jej démon. "Sám tomu nerozumiem. Pozri, naša sila pramení za hranicami vášho chápania. Netušíme čoho sme schopní ani po desiatkach rokoch. Naše schopnosti sa menia, vyvíjajú v závislosti od okolností, ktoré sa nás dotýkajú."
Démon prešiel okolo Niki a švihol ju jemne chvostom po brade. Nikdy ho nevidela inak, než v ľudskej podobe.
"Pozri, Niki. Možno si schopná kunoichi, ale proti takým ako sme my si ešte nikdy nebojovala. Nepokúšaj sa vyvolávať konflikt, ak ho stretneš. Obávam sa, že by si proti nemu nevyhrala. Sila a chakra nie sú jediné veci, ktoré rozhodujú súboj."
Celá krajina sa ponárala do jasného svetla. Zem pod nohami zmizla.

Niki zažmurkala a otvorila oči. Ohnivá guľa zmizla. Zažmurkala očami a počkala, kým si privykli na tmu. Potom sa postavila a vydala na cestu, ktorú jej démon šeptal v hlave.
*Spolu to dokážeme, Niki. Spolu tú miestnosť nájdeme.*

***

Tsuchikage vyšiel na balkón. Kráčal pomaly o palici, ale isto. Posadil sa za drevený stôl a nalial si červeného vína. Privoňal si, zatvoril oči a vychutnal si jemný vánok, ktorý mu prefúkol tvár. Vypil pohár a pozrel na nočné mesto.
"Trvalo ti dlho, kým si dorazil, Kazuki Ito."
"Ospravedlňte ma, Tsuchikage-sama. Ale pripravoval som zajtrajšiu slávnosť."
"Dobre... všetko je v poriadku?"
"V tom najlepšom, pane. Nik vám neublíži."
"Je niekto o kom vieme, Kazuki." mladý muž s čiernymi vlasmi, ktoré splývali v tme a zakrývali mu aj časť očí sa zlboka nadýchol, usmial, a sledoval, ako si Tsuchikage vychutnáva druhý pohárik.
"Nič sa vám nestane. Máte moje slovo."
"Som rád, že mám pri sebe niekoho ako si ty, Kazuki... ale musíš sa naučiť nesľubovať niečo, čo nemôžeš splniť."
Kazuki obišiel stôl a kľakol si k starcovým nohám. V očiach mu planula nenávisť.
"Nie. Ja im to nedovolím, lord Tsuchikage. Nech sú ktokoľvek. Ochránim vás za cenu vlastného života."
Tsuchikage sa chrapľavo zasmial a láskavo pozrel na svojho učňa.
"Vy mladí ste vždy tak horliví. Vzdávate sa života skôr, než ste vôbec začali žiť."
"Radšej umrieť so cťou, než žiť v hanbe."
Tsuchikage sa usmial.
"Si mladý silný muž, Kazuki. Nezahadzuj svoj život kvôli starému dedovi ako som ja."
"Tsuchikage, ale..."
"Nie, Kazuki. Viem, čo mi chceš povedať, ale ja nie som dôležitý."
"Ak nie vy, tak prečo by mala byť ona?" kusol si do pier a teplá krv mu tiekla do úst. Tsuchikage sa opäť chrapľavo rozkašlal.

"Pozri sa na mňa, Kazuki. Niekto ako ja a v mojom stave už dlho nevydrží. Žil som dosť dlho a to posledné, čo by som nezniesol by bolo, keby si ty kvôli mne mal prísť o život." Položil staré roztrasené ruky na študenta, akoby ho chcel utešiť. Akoby ho jeden dotyk mohol ochrániť pred všetkým zlým. Ich pohľady sa stretli.
"Máš celý život pred sebou, Kazuki. Máš ledva dvadsať rokov. Čaká ťa mnoho skúšok a nástrah." zložil z neho ruky. "Prednedávnom som ti poskytol informácie k jednej misií, pamätáš?" Kazuki prikývol.
"Pred tou úlohou sa nedá utiecť, Kazuki. Nájde si ťa, aj keby si ju odmietal a nenávidel. Takéto úlohy sa rodia raz za život. Nepremrhaj svoju šancu len kvôli tomu, že som tvoj sensej."
"Naozaj si myslíte, že by som to zvládol?" Tsuchikage sa naňho zamyslene pozrel.
"Nikdy som o tebe a tvojom talente nepochyboval, Kazuki. Si cťou svojho rodu, krvi i klanu. Nik na to nemá väčší nárok než ty."
"Ale čo Uzumaki Naruto?"
"Ten mladík by ťa mohol mnohému naučiť, Kazuki. ale teraz ma dobre počúvaj, čo ti chcem povedať."
Tsuchikage sa odmlčal a uistil, že mu Kazuki venuje plnú pozornosť.
"Raz príde deň, kedy všetkému čomu si veril bude len klamstvo a podvod. V ten deň pocítiš skutočnú bolesť i poznanie a zistíš, že všetko čo sa doposiaľ dialo bolo len preto, aby si bol chránený. Máš obrovský dar, ktorý nemá nik na svete. Ale tvoj dar by chcelo zneužiť mnoho nepriateľov, ale aj priateľov. Sila a poznanie sú mocné zbrane, medzi ktorými priateľstvo. láska a súcit neexistujú. Chráň svoje tajomstvo a nikomu ho neprezraď. Až keď si budeš istý, absolútne istý, že si našiel skutočného kamaráta, tak až potom a len jemu alebo jej to povedz. Nikomu inému, Kazuki." Tsuchikage sa naňho prísne pozrel. "Rozumieš, Kazuki? Nikomu inému."
Kazuki mlčal. Vyzeral veľmi zmätený a neistý. No napokon prehovoril.
"Rrozumiem, Tsuchikage-sama."
Oonoki sa oprel o stoličku.
"Výborne. Môžeš odísť, Kazuki."
"Hai."
Následne si Tsuchikage nalial ďalší pohárik a pozoroval nočnú oblohu.
"Už zajtra..." pošeptal si a z očí mu začali tiecť slzy. Tichý vzlyk vychádzal z jeho hrdla a znel ako posledný umieračik pred úplným koncom.

***

Niki vošla do väčšej okrúhlej miestnosti. Rozhorela okolité fakle a porozhliadla sa okolo. Všade boli regály plné kníh a starých spisov, mnoho z nich už nečitateľných.
*Sme blízko. Cítim to.* prehovoril démon celkom sebaisto. Niki podišla k jednomu z regálov a pozerala na knihy a ich názvy. Staré zaprášené knihy písané v jazyku, ktorý Niki neovládala.
*Vyzerá to ako študovňa starých národov a kultúr.*
*Hmmm. A nie len to.*
*Cítiš niečo?* démon viac neodpovedal. Niki prešla ďalšie regály, no nenašla ani jedinú knihu či spis, ktorý by vedela prečítať. Ohnivá guľa jej poletovala nad hlavou.
"Ktovie, čo tie knihy a spisy znamenajú?"
*To netuším, ale musí to byť niečo dôležité, keď je to tu zašité.*
Niki sa prehrabávala v kôpkach starých papierov, až kým nenarazila na obrázky.
"Konečne niečo normálne."
Našla rôzne obrázky. Od nákresov zbraní, jutsu, budov, interiérov v japonskom štýle... plášťov Akatsuki a...
*Niki...* prehovoril démon opatrne. Niki vypadol nákres na zem a pocítila, ako jej po chrbte prešiel chlad. Ohnivá guľa nad hlavou úplne zhasla, no nákres bolo aj tak dobre vidieť. Boli na ňom znázornené plášte Fanatikov s rôznymi druhmi krížov a šperkov.
*Niki...* prehovoril démon znovu.

*Ja viem.*
*Hlavne neurob žiadnu hlúposť. Cítim, že je...*
Kroky muža v plášti a klobúku, ktorý mu zakrýval tvár sa niesli celou miestnosťou. Mal vyhrnuté rukávy. Na koži mal rany, v ktorých prúdila tyrkysová tekutina.
Niki sa k nemu otočila , na čo muž zastal. Len tak tam stáli a bez slova sa na seba dívali. Muž sa usmial. Fakle, ktoré horeli bežným zlatočerveným plameňom sa zmenili na jasnú modrú farbu.
"Konečne som ťa našiel, Niki." tá sa zamarčila.
"Poznáme sa?"
"Ty mňa nie, ale ja teba áno."
*Buď opatrná.*
Urobila jeden krok vpred a ruku položila na rukoväť katany.
"Čo chceš?"
"To je dobrá otázka." skonštatoval muž pokojne. "K čomu tá katana?"
"Sila zvyku."
"Ale dnes nie, Niki." Pomaly vysunula katanu, pripravená kedykoľvek zaútočiť.
"Kto si?"
"Myslím, že odpoveď poznáš." odpovedal jej pokojne. "Som rovnaký ako ty." dodal pobavene. Niki nahrnula chakru do chodidiel.
"Pýtam sa na meno, zabudnutý démon!" zvreskla naňho a pevne zovrela katanu, ktorej čepeľ vzbĺkla jasným plameňom.
Muž sa rozosmial, akoby z nej nemal nijaký strach.
"Povedz mi, Niki... už si niekedy dostala ranu od rasenganu? A čo tak od ohnivého?" Nechápavo naňho pozrela. Najbližšia fakla vzbĺkla a jej plamene sa behom sekundy ocitli na mužovej dlani, kde sa sformovali do rotujúcej gule.
Obaja sa odrazili od zeme, Niki urobila rýchly výpad katanou, ktorej sa muž bez najmenších problémov vyhol, zatiaľ čo medzitým sa ohnivý rasengan dostal príliš blízko.
"Jedna nula pre mňa." dodal a rasengan roztrhol Niki vestu a zaryl sa do kože. Ohromná sila Niki odhodila na koniec miestnosti, kde prerazila tri veľké regále kníh a narazila do steny, ktorá sa rozpraskala. Tyrkysové plamene sa jej snažili zapáliť kožu, no ona ich bez najmenších problémov uhladila rukou.
*Niki! Niki, si v poriadku?*
*Len sa upokoj. To nič nebolo.*
*Nevyzerá to tak.* kontroval jej démon. Rana nebola hlboká no aj napriek tomu štípala a krvácala.
"To nebolo zlé. Ale čakala som aj lepšie." Bez najmenších ťažkostí sa postavila.

Muž jej zatlieskal a z rúk mu vyšľahli dve katany, ktoré jasne horeli. prehadzoval si ich medzi prstami ako nič.
"Aby bolo jasné, Niki. Naše schopnosti sú na úplne odlišných úrovniach."
"To máš recht. Zabijem ťa skôr, než sa vôbec zapotím."
Muž si povzdychol a obaja vyrazili proti sebe s pripravenými katanami, zatiaľ čo všetky plamene z fakiel obkolesili svojho pána a vyrazili do útoku ako prvé.
*Maj sa na pozore. To nie je obyčajný oheň.*
*Ja viem... ale na druhej strane... ani my nie sme obyčajná dvojica.* Obaja sa na seba v mysli usmiali a Niki s neskrývanou radosťou vošla do modrých plameňov.

Koniec 55.-056. časti