Tak o mňa bojuj - Sladšie než nebo a horúcejšie ako peklo 13

Huhu, neklamala som, keď som vravela, že sa už nie kam hýbeme. :3 K minulému dielu som dostala krásne komentáre, v ktorých okrem iného bolo aj to, že sa Vám páči dĺžka tých dielov. Nuž, nemohla som si pomôcť a sklamať vás.
Dúfam, že sa Vám to bude páčiť. Enjoy!

Ďalšie dva dni boli zlé. Nie, neboli zlé. Boli príšerné.
Na toho idiota som sa nemohla ani pozrieť. A keď som sa aj pozrela hneď som si spomenula na jeho i moje slová. Dobrá nálada hneď opadla a tak, keďže sme žili pod jednou strechou som bola neustále mrzutá.
No najhoršie bolo, že som sa nemala komu zveriť.
Neji by to asi nepochopil a preto to bolo ešte horšie. A nikto iný to nemohol vedieť. Všetci museli byť v tom, že sa ozaj milujeme... ešte aj služobníctvo, takže sme sa museli k sebe chovať... no stačilo priateľsky.

Sasuke ma stále slušne ráno zdravil a ja jeho tiež, ale skôr som sa mu vyhýbala. On sa zase tváril akoby nič.
Vlastne nebol taký odmeraný a keď si v piatok večer všimol, že sa naňho dívam pousmial sa a kývol mi hlavou. Vtedy som čítala knihu, takže som si moju tvár posiatu červeňou okamžite schovala.
No trápil ma ešte aj v noci. Kvôli nemu som nemohla poriadne spať a stále som nad ním premýšľala.
Nevychádzala som z domu, pretože boli už po tretí deň príšerné lejaky. Niekedy vypadávala elektrina a tak som bola odsúdená k tomu zostať tam s ním... i keď, vďaka Bohu, že máme taký veľký dom, aspoň som sa s ním nestretávala tak často.
Väčšina modrín mi už zmizla a tie čo ešte nie mali už žltú farbu čo značilo, že už budú aj tie čo nevidieť preč. Monokel pod okom mal tiež takú farbu.
To ma malo tešiť, no netešilo.
A k dobrej nálade mi nepridalo ani to, že Sakura odišla s Narutom na misiu.
Vraj sa po tom incidente pohádali pred Ichiraku Ramen a na ďalší deň ich Hokage poslala na misiu. Buď sa tam rozídu alebo udobria.
A čo na tom záleží? Nie, lebo... lebo ja si i tak vezmem totálneho idiota, ktorý nechápe, že môže rečami o svojich milenkách uraziť svoju nastávajúcu a tá sa potom cíti strašne neatraktívne a neustále na sebe hľadá chyby a žiarli na takú Yuti alebo iné, ktoré sú oveľa krajšie! Ach! Ten ma tak vytáča!
Ja som Daichimu nevolala a ani on nevolal mne.
A bolo to tak asi aj lepšie... bolo, ale mne to rozhodne nerobilo dobre. Každopádne som bola rada, že nemusím naňho myslieť.
No vždy som sa k nemu vracala, keď som sa dotkla náhrdelníka, ktorý som mala neustále zavesený na krku. Bol to prekrásny darček a ja som si ho vôbec nesňala. Veď načo? Bol strieborný, takže nemohol zhrdzavieť a... a akosi som si ho ani nemohla dať dole... no aký je rozdiel medzi nemohla a nechcela?

V sobotu som si šla ľahnúť okolo 23.15 a videla som ako ešte Neji, Itachi a Sasuke pozerajú televízor.
Nemohla som zaspať ako aj iné dni, tak som iba ležala na posteli a počúvala hudbu.
Začula som hlasy pri mojej izbe, ktoré sa pomaly vzďaľovali.
Hm... asi už ten film dopozerali a teraz ho aj rozoberali.

Po pätnástich minútach som stále ležala na posteli v tej istej polohe. Takto to nejde!
Rozhodla som sa, že si pôjdem dať mlieko. Vzala som so sebou aj mobil, aby som si osvetlila cestu.
Vyliezla som z postele a vyšla von.
Sasuke mal pootvorené dvere cez ktoré vychádzalo svetlo. Pomaly som šla po schodoch a dívala sa pri tom na mobil. Nastavovala som si budík.
Nevidela som si pod nohy a tak som zle stupila a spadla. Pokotúľala som sa po zvyšných šiestich schodoch na zem a skončila som na bruchu, tak som sa prevrátila na chrbát.
Premýšľala som či ma niečo bolí. Vďaka bohu, že je na tých schodoch taký mäkký koberec.
Poudierala som si iba chrbát a zadok.
Vtedy sa na schodoch objavil Sasuke. Rýchlo po nich zišiel a na poslednom, akurát, keď som sa ja posadila povedal naštvane:

„Ty idiot, nevieš dávať pozor?!“
Som idiot? Som, nemala som si nastavovať budík.
Nedávala som pozor? No nedávala, nepozerala som sa pod nohy. Takže som radšej zostala ticho.
„Si v poriadku?“ Spýtal sa a ponúkol mi ruku.
Bola som stále na neho nahnevaná kvôli tomu rozhovoru, ale tomu dotyku ruky som akosi neodolala.
Bude studená? Teplá?
Bola teplá, no i tak ma zamrazilo. Postavila som sa – s jeho pomocou - a odvetila:
„Hej, som.“
Strhli sme sa. Počuli sme zatváranie dverí a potom kroky.
Žeby Itachi?
Sasuke ma zrazu stiahol pod schody na ľavú stranu kde bola aj pracovňa.
Panebože.
Sasuke bol pricapený na mňa a ja zase na stenu. Doslova pricapený.
Zamrazilo ma po celom tele. Cítila som ho na každom kúsku svojho tela.
Určite sa pred chvíľou kúpal, mal aj mokré vlasy z ktorých padali kvapôčky na mňa.
Ach, tak príjemne voňal.
Hneď som po tej myšlienke očervenela ako rak a tá farba sa na mne stále držala.
Bola tam taká tma. Vôbec nič som nevidela.
Chvalabohu, určite ani Sasuke nemôže vidieť moju červenú tvár a ani to, ako si hryziem pery. Akoby som ich nemala už tak dosť popraskané! Prestala som si ich hrýzť a snažila som sa sústrediť na svoj dych. Nesmiem dať najavo, že so mnou jeho prítomnosť niečo robí!

Ten niekto, kvôli komu sme tu boli takto pricapený kráčal dolu po schodoch. Na polovici sa zastavil a išiel späť hore. Za minútu sme počuli zabuchnutie dverí.
Vydýchla som si a ani som nevedela prečo.
A vôbec – prečo ma sem takto pricapil? Prečo to urobil? Veď... veď som iba spadla a on mi chcel pomôcť.
On.
Aký je ten život zvláštny.

Zrazu som ucítila jeho palec na mojej spodnej pere.
Pootvorila som pery.
Bože, čo sa to robí?
Zadržala som vzdych.
A potom sklonil hlavu a jeho pery som ucítila na mojom krku.
Bolo to... také teplé a mrazivé zároveň.
Bol to pocit sladší než nebo a horúcejší ako samotné peklo.

Nie, prosím prestaň.
Prestaň sa dotýkať len môjho krku.
Svoje ruky dal na moje boky a pritisol si ma k sebe až som vzdychla.
Mala by som ho odtisnúť.
Rozhodne by som mala, sám predsa povedal, že bude mať ako môj manžel milenku, tak prečo sa ma teraz dotýka?
Naozaj sa ma to dotklo a ešte stále som mu to neodpustila, no keď mi vzdychol do ucha absolútne som stratila niť myšlienok a nevedela som poriadne ani ako sa volám.
Jednu ruku mi ovinul okolo pása, tou druhou mi trochu zaklonil hlavu a pobozkal ma opäť na krk.
Čo si upír?
Kamoško, nie sme v Twilight-e.
Naozaj ho musím odtisnúť. Možno to robí iba preto, aby zistil aká som. Či sa mu podriadim... ja neviem.
Prečo to robí? Prečo?
Ruky som mala na jeho hrudi a tak som sa začala mrviť a odtláčať ho. On sa vystrel a prestal sa venovať môjmu krku.
Pustil ma a ja som ho trochu odtisla, aby som nebola pri tej stene.
Trhane som dýchala a cítila ako ma zrádzajú moje kolená. Ešte chvíľu a možno by som aj omdlela.

Bože, koľko len sily ma to stálo odtlačiť ho! A nielen fyzickej! Tak strašne ho chcem mať opäť pri sebe, lenže keď si spomeniem na ten večer... možno to nepovedal schválne, no stále som mala strašnú chuť mu dať facku. Obrovskú chuť.
Naozaj by som mu ju mala vlepiť.
A aj vlepila.
Nebola síce až taká bolestivá, ale bola dobre mierená.
Zachechtal sa.
„Chceš mi tým naznačiť, že sa ti to nepáčilo?“ Nemala som slov. Ten jeho hlas... taký arogantný!
Ten naničhodník! Um... okey, to mi znie ako z devätnásteho storočia, takže inak.
Ten pokrytecký hajzel! Hneď je to lepšie.
„Nie! Teda... nie!“ nadýchla som sa a pokračovala, „skús sa zamyslieť a prísť na to prečo som na teba taká naštvaná a... naštvaná!“ Nemohla som mu povedať, že mám kvôli tomu depku.
Pristúpil ku mne a vzal mi pramienok vlasov. Mala som uhnúť, ale prišlo mi to ako test. Ak uhnem, pohorím. Zostala som teda stáť na tom istom mieste.
Pohrával sa mi s pramienkom a zamyslene povedal:
„Možno by som ti tú facku mal vrátiť.“ Otupilo ma to.
Naozaj by to urobil?
„U-Udrel by si ženu?“ Spýtala som sa. V tej chvíli mi napadlo, že ma bude chcieť ponížiť a povie, že ja žena nie som.
„Vieš, zabil som už veľa kunoichi.“
„To bolo v boji. Tu sme doma... a... a ja som tvoja snúbenica.“ Upozornila som ho.
„Hm... áno to si. A ako tvoj snúbenec mám svoje práva.“ Zašepkal mi do ucha.
Bože, áno tak prečo sa chováš ako idiot a nie si milý? Prečo nie si ako... ako Naruto? Keby si... to je jedno, lebo ty ním nikdy nebudeš...
„Omyl. N-Nie si môj manžel.“ Povedala som. Počkať! Nežartoval iba? Neviem, no i tak som bola červená ako rajčina a triasla som sa ako osika – na sto percent nie od zimy. V skutočnosti mi bolo priam horúco a za to mohol práve Sasuke.
„Pravda.“ Odstrčil ma a prehrabol si rukou vlasy.
„Prečo to robíš?“ Spýtala som sa ho nechápavo.
Prečo mi to robia?
„Čo?“ Spýtal sa a pozrel sa na mňa.
Cítila som ako ma štípu oči.
„Prečo mi to robíte?“ Spýtala som sa a zažmurkala.
Radšej som sa obrátila a vyšla z domu von. Pri dverách som ešte začula Sasukeho:
„Oi! Kam ideš?“
Ja ich nechápem.
Daichi. Sasuke.
O čo im ide?
Došľaka, mám pocit, že sa moje srdce rozletí. Tak dobre, že tu Daichi nie je.
Naozaj by som to neprežila keby som musela vidieť obidvoch.

Vyšla som síce spredu, no bežala som dozadu do záhrady. Pekne udržiavanej a poriadne dlhej, no bez kvetov. Ja i Hanabi máme alergiu na peľ.
Heh, keby ju mám iba ja, bolo by tu na just tisíce kvetov...
Miesto toho tam boli stromy. Jablone a čerešne.
Oprela som sa o jednu jabloň a zadívala sa na listy toho stromu. Všetky jablká už boli pozbierané.
Záhrada bola osvetlená.
Pršalo, no ja som sa nemohla vrátiť dnu. Nemohla som sa naňho dívať, avšak aj tak mi napadla absurdná myšlienka či by nešiel Sasuke za mnou. Som taká smiešna až je to do plaču.
A veru som plakala.
Spomienka na Daichiho bozk mi stále hlodala v mysli, no nahradila ho iná, respektíve iné. Na tie letmé Sasukeho dotyky, ktoré trvali tak strašne krátko.
Prečo... prečo ma rovno nepobozkal na pery?! Ale veď to je aj dobre, mala som ich ozaj popraskané.
Sasuke... ten arogantný bastard. Tá číra arogancia a povýšenosť, ktorá z neho sálala!

Rukami som si šmátrala po krku a túžila zmyť tie jeho bozky a sladký dych, no ten pocit sa zmyť nedal.
Ešte nikdy som nič také necítila. Mala som chuť plakať i sa smiať.
Čo sa to so mnou deje?
V pätnástich som mala také neustálené emócie. Teraz som už plnoletá a... um... povedzme dosť stará, aby som sa nechovala ako tínedžerka.
Bože, keď si spomeniem na tie časy.
Vzdychla som a pozrela sa pred seba.
Cítila som ako sa mi zrýchlil pulz.
Často ma napadali šialené myšlienky typu: Naruto opustí Sakuru a pred všetkými mi vyzná lásku.
Pred chvíľou ma napadla ďalšia šialená: Sasuke príde po mňa von, aby som nestála na tom daždi.
Nikdy sa žiadny podobný absurdný nápad nenaplnil a predsa... ide Sasuke ku mne. Iba v mikine. Sledovala som ako beží ku mne. Mračil sa na dážď a pridržiaval si kapucňu na hlave.
Zvláštne. Až teraz som si uvedomila, že je dosť silný vietor.

Rukami som sa oprela o strom.
V knihách často čítavam, že hlavným hrdinkám skôr srdce vynechá úder, no teraz to moje bilo ako splašené.
Žeby knihy klamali? Žeby si to tie spisovateľky vymýšľali?
Bože. Sama som sa na sebe musela zasmiať.
To len mne môžu v takýchto chvíľach napadať také hlúposti.
Už bol takmer pri mne a načahoval ruku za tou mojou.
Schňapol ma za ňu a zakričal na mňa, aby prehlušil ten dážď.

„Zbláznila si sa? Poď dnu, nachladneš.“ Keby som mala silnú vôľu a aspoň trochu hrdosti trhla by som tou rukou a bola by som neoblomná. Zostala by som tu, ako to robia hlavné hrdinky v knihách. Nedajú sa oblomiť jedine, ak ich bozkami presvedčia ich vyvolení.
Hlavným rozdielom však bolo, že to sú čisto knihy a taktiež, že tí ich vyvolení nemali tak krásne hypnotizujúce oči.
Toľká prázdnota. Toľká tma.
A predsa ma tak strašne priťahovali... sálala z nich drzosť a nepokoj.
Zamračene sa na mňa pozrel. Nič som nepovedala a cítila som ako mám vlasy totálne mokré... heh, vlastne som bola celá mokrá.
Chytil ma normálne za ruku a ja som si s ním preplietla prsty. Nevedela som či je to správne, či neodtiahne ruku – mala som z toho strach, znamenalo by to, že ma nechce. Že sa so mnou nechce ani držať, no pocítila som tlak a vedela som, že mi tú ruku stisol. Musela som sa usmiať.
Aspoň malá štipka nádeje, že nie som až tak strašne neatraktívna. Teda... niežeby to či som atraktívna nejako súviselo s tým, že ma drží za ruku.
Otočil sa a bežali sme. Ja som za ním trochu zaostávala.
Bežali sme do domu, preč z toho dažďa.
Keď sme vošli dnu zavrela som dvere a on mi pustil ruku, tak som tú svoju odtiahla a pocítila smútok a taktiež hanbu, pretože som ho nepustila prvá.
„Si šialená.“ Povedal zadýchane.
„Áno, to... to som. Z-Zvykaj si.“ Dostala som zo seba. Bože, na čo máme tak neskutočne dlhú záhradu?!
Divne sa na mňa pozrel a potom si sňal kapucňu, aby si mohol prejsť po vlasoch. Zasmial sa.
Veľmi sa mi páčilo, keď si tak prechádzal po vlasoch.
Zhora sme začuli kroky, no bolo mi to jedno. Šla som do dolnej kúpeľne a zobrala som dve osušky.
Keď som prišla do haly/obývačky Sasuke mal mikinu dole, vešal ju na radiátor a hovoril s Itachim.
„...nie je. Proste sa nestaraj.“ Povedal Sasuke nevrlo Itachimu.
Čo sa deje? Ešte dnes ráno medzi nimi panovala harmónia.
„Hej,“ Ohlásila som Sasukeho a podala mi osušku.
Bez slova si ju odo mňa vzal a so zdvihnutím prstom povedal:
„Už žiadne výlety von v takomto počasí. Nabudúce ťa tam nechám a bude mi úplne jedno či zamrzneš.“
„Áno, mama.“ Usmiala som sa.
On na mňa zagánil a stúpal po schodoch hore, pričom si osuškou prechádzal po rukách a krku.

Keď som sledovala ako prešiel okolo mojej izby všimla som si jeho pyžamo. Mal pásikavé gate, ktoré boli tmavo-modré a biele tričko s rukávmi.
Celkom obyčajné, no musela som sa začervenať.
Bože, ako som si ho obzerala. Potom si tým uterákom prešiel po vlasoch a po tvári. Znova po šiji a zmizol vo svojej izbe, na ktorej zatvoril dvere.
Byť tak tým uterákom.
Nemohla som sa na neho hnevať.
Itachi ma vytrhol z môjho zízania:
„Čo to s ním, došľaka je?“ Usúdila som, že je to rečnícka otázka.
„Máte medzi sebou nezrovnalosti?“ opýtala som sa po chvíli.
„Ktovie,“ vzdychol si a sadol na schody. Cítila som, ako zo mňa kvapká voda, no osušku som si dala na hlavu a sadla si k Itachimu.
„Nepovieš mu o Ame?“ Pozrel sa na mňa, no mlčal.
„Čo? V-Veď má právo vedieť to, nemám pravdu?“
„Áno. Nie... Možno.“ Odpovedal tak nejasne.
„Čo sa vlastne deje? Dnes ráno ste spolu ešte žartovali.“
„Áno, ale po tom si obliekol jeden sveter a ja som sa na ňom začal zabávať. Potom sme sa začali hádať a používali všetky možné argumenty. Kvôli svetru! No chápeš to?“ Otočil sa na mňa.
„Úprimne, nie. Ja mám skôr z Hanabi...“ Ou, došľaka, takmer by som zabudla, že mi v skutočnosti pôsobíme ako dokonalá a vyrovnaná rodina, i keď bez matky.
„Čo?“ Spýtal sa.
„Um... no radosť. Vieš, je úžasná, s ňou sa nejde hádať.“ Usmiala som sa.
Bolo to dostatočne presvedčivé?
Vzdychol a usmial sa.
Potom sa na mňa opäť pozrel.
„Hinata, myslíš si, že som blbý?“ Spýtal sa a nadvihol obočie.
„No... to som nepovedala.“ Jemne som sa zamračila a snažila sa prísť na to, o čo mu ide.
Strašne som dúfala, že nevidí cez tú dokonalú zásteru.
„Ja viem...“ Začal, no nemala som vážne dnes chuť na takéto debaty. On nie je hlúpy, je to génius, takže mu proste došlo, že nie sme normálna rodina.
„Páni, to je hodín!“ Povedala som rýchlo a vstala.
Itachi sa na mňa pousmial.
„Nuž, ja si idem ľahnúť.“
„Isteže. Dobrú noc, Hinata.“
„Dobrú, Itachi.“
Odzdravila som a rýchlo kráčala hore schodmi. Ani som sa neobzrela a keď som bola vo svojej izbe, zavrela som o trochu silnejšie dvere, než som mala v pláne.
Predtým som si však všimla, že Sasuke mal zavreté dvere, ale ešte svietil.

Usušila som si vlasy a prezliekla si nočnú košeľu.
Vkĺzla som do postele a počúvala dážď.
Ten chalan... kto ho má chápať?
V priebehu troch dní mi v hlave spravil taký guláš a tiež naňho musím neprestajne myslieť!
Najskôr mi povie, že počas nášho manželstva chce mať milenky, potom ma zase... dá sa to považovať za objímanie?
To je fuk... proste ma bozkáva na krku a... a tak... potom je arogantný a o chvíľu má zase strach, že nachladnem!
Kto ho má chápať, dočerta!
Itachi je génius a Sasuke psychopat.
Nie, schizofrenik!

„Tenten.“ No do r**i.
Doširoka som sa usmiala a kliala som Yuti, pretože mi nepovedala, že za mnou prišla ona. Proste mi povedala, že na mňa dole niekto čaká práve, keď som sa prezliekala.
Bože... celý týždeň som sa s úspechom vyhýbala všetkým v Konohe, – počasie bolo dosť nápomocné - no raz to prísť muselo.
Hneď ako som prišla do obývačky a ona ma uvidela prekrížila si ruky na prsiach a začala na mňa gániť.
Ach, bože.
„K-Kedy si prišla?“ Na misii bola asi dva týždne a zrejme bolo jasné, že už vie o všetkých novinkách. Kvôli tej misii nebola ani na mojej oslave...
„Včera večer a skús uhádnuť čo mi ako prvé povedala Ino.“ Bola naozaj nahnevaná.
„Uhm... vitaj?“
„Vedľa!“ Spustila ruky a začala sa nimi okolo seba hádzať.
„Hinata, prečo si mi to nepovedala? Alebo je to naozaj iba vtip?“
„No... vieš...“
„Dobré ráno.“ Začula som za sebou a obrátila som sa.
Plesla som sa po tvári.
Sasuke bol ešte v pyžame, no už mal vlasy upravené a zrejme si aj premyl tvár.
Pomaly schádzal po schodoch.
„No... Hinata! To už ste v tejto fáze?“ Skríkla Tenten.
„Niečo mi ušlo?“ Sasuke sa zastavil pod schodmi pri mne a ja som mu venovala nepriateľský pohľad.
Úprimne – moc mi to nešlo, lebo som sa skôr chcela červenať.
Počkať, vlastne som sa aj červenala.
Cítila som ako ma zaliala horúčava, keď si Sasuke prezrel moje šaty a usmial sa.
Pobozkal ma na líce a povedal:

„Vyzeráš výborne.“ Potom si to namieril do kuchyne.
Tenten na neho iba zízala a potom sa na mňa otočila.
Bože, musela som byť poriadne červená a začala som si hrýzť pery, aby som sa neusmievala ako idiot.
Bože, pokoj, len pokoj, dýchaj Hinata, on to urobil, lebo je tu Tenten. Nič viac v tom nehľadaj.
„Um... ťažko sa to vysvetľuje... my...“
„Prečo si mi to nepovedala? Je to pravda? Naozaj ste spolu dva roky?“
Vzdychla som a prikývla.
Teraz nemala na tvári nahnevaný výraz, ale skôr to vyzeralo, že som ju zranila. A určite áno. V tomto čase sme boli veľmi dobré priateľky, možno i najlepšie, a doteraz sa to iba prehlbovalo a ja som jej niečo takéto nepovedala.
Určite to berie ako zradu.
„Vieš, my sme sa so Sasukem na tom dohodli. Nikto nesmel nič vedieť. My dvaja... náš vzťah... uh. Poďme radšej do mojej izby, dobre? Tam ti to všetko vysvetlím.“

Vzdychla a už sa brala k schodom. Ja som šla za ňou a vtedy ma napadlo, že mi na tých schodoch včera pri tom páde vypadol mobil a ešte stále som ho nemala pri sebe.
Večer som bola zmätená zo Sasukeho, tak som na to nemyslela, no teraz mi to napadlo. Každopádne som jej nemohla povedať nech počká, lebo vyzerala byť naozaj sklamaná.
Tak som to zatiaľ nechala tak a povedala si, že sa nič nestane ak ho nepohľadám hneď.

Koniec trinástej časti.