Forever or never 22: Budem stáť po tvojom boku...

Sora klopala na Sasukeho dvere. Bolo tesne pred obedom a nevedela či je vôbec vo svojej izbe. Chvalabohu, bol. Otvoril po treťom zaklopaní. Hneď ako otvoril dvere, Sora vbehla snu.
„Panebože, ty si mu ušla?“ spýtal sa prekvapene.
„Nie,“ pokrútila hlavou a sadla si spolu so Sasukem na posteľ a on na ňu nedočkavo pozeral, „Hidan ma poslal.“
„Čože?“ strhol sa, keď to počul, „Tak tomu vôbec nerozumiem.
Sora mu vysvetlila všetko, čo jej Hidan povedal. Vynechala len to vyznávanie citov. Sasuke, ako správny poslucháč, pri správnych pasážach híkal a prikyvoval.
„Takže potrebujete moju pomoc,“ skonštatoval.
„Presne tak. Musíme vymyslieť plán, ale najprv sme museli vedieť či do toho ideš s nami.“
„Jasné, že idem!“ povedal automaticky. Ani neváhal.
„To je super!“ hodila sa mu okolo krku. Priateľsky, samozrejme. Nechcela by mať problémy so Sakurou, hlavne nie teraz, keď mala problémov vyše hlavy, „Fest ti ďakujem!“ odtiahla sa späť.
„Nemáš za čo! Kvôli mne si skoro zomrela, keď som vás nepočúval. A myslím si, že obyčajné prepáč nestačí,“ povedal úprimne.
„Si píš, že nestačí!“ usmievala sa pri tom, a preto to neznelo tak nepekne, ako by to za iných okolností znelo.
„Fajn!“ usmieval sa od ucha k uchu, „Choď povedať Hidanovi, že vám pomôžem. Môžeme sa stretnúť po obede v Hidanovej izbe,“ navrhol.
„Fajn,“ súhlasila Sora, „Po obede v Hidanovej izbe,“ a odišla.

Išla po chodbe až k Hidanovej izbe, ktorá bola úplne na konci chodby. Bola so sebou spokojná. Konečne sa odtiaľto dostane, nájde spolu s Keitom, Šunkom a Daisukem portál a pôjdu domov. Konečne domov.
Zrazu ju však niekto vtiahol do izby. Zamkol dvere a kľúčik odložil. Pána, to tu ju už každý len zamykal v nejakej izbe. Už jej to liezlo krkom.
„Čo sa tu deje?“ nechápala.
„To by som sa mal spýtať ja, nemyslíš?“ spýtal sa jej Sasori, ktorý vyzeral nahnevaný.
„Vyzeráš nahnevaný,“ poznamenala.
„Myslíš?!“ skríkol. Takže bol nastopro nahnevaný.
„A...prečo si nahnevaný?“ spýtala sa opatrne. Nechcela ho vytočiť ešte viac. Chcela sa s ním rozlúčiť až večer. Napísala by mu list na rozlúčky, lebo keby mu to povedala, tak by asi vedel, čo je vo veci. Že asi? Určite. Nie je predsa hlúpi. Či?
„Pretože sa tu prechádzaš ako primadona! A ja sprostý som si myslel, že ťa Hidan väzní, alebo také niečo! Ale nie! Ty si úplne v poriadku a ani ťa nenapadne prísť za mnou!“ rozčuľoval sa. Bol úplne šialený. Takto ho Sora ešte nevidela.
„No vieš, akosi nebol čas,“ začala opatrne a hrala sa s prstami na rukách a nepozerala sa na Sasoriho.
„Takže nebol čás!“ Sasori bol každou chvíľou viac nahnevaný a to neveštilo nič dobré. Schytil ju za plecia, „Ja ťa milujem, ty ma miluješ! Ty musíš so mnou tráviť všetok čas.“
Sora sa mu pozerala vystrašene do tváre. Z milého a zlatého Sasoriho bol násilnícky a majetnícky Sasori. Sora mala po prvýkrát so Sasoriho strach. Teraz už vedela, že Hidan vôbec neklamal, keď jej povedal, že ju Sasori odtiaľto nepustí.
„No...“chcela mu povedať, že si možno tú lásku k nemu len namýšľala, preto lebo jej bol z Akatsuki najbližší, ale rozmyslela si to, „Len to s tým láskovaním nepreháňajme!“
„Ako to myslíš?“ mračil sa na ňu Sasori a stále ju držal až mu z toho beleli hánky a Sore tŕpli plecia.
„Že si mi sľúbil, že mi pomôžeš nájsť portál!“ povedala mu Sora a bola rada, keď jej hlas znel pevne a sebavedomo.
Sasorim trhlo. Čo mu to práve povedala? Nájsť portál? Naozaj jej to sľúbil? Zamyslel sa. Aha, áno, sľúbil. Nemyslel si, že si to Sora bude pamätať. Teraz to naňho vyvaľuje. A pozerá naňho tými veľkými zrazu smutnými očami, akoby si myslela, že ho tým presvedčí. Nepresvedčí. Teraz keď konečne mal niekoho, s kým by mohol žiť, si ju nepustí od tela. Bol si istý, že ju ľúbi. Ani nevedel, ako sa mýlil. Len videl šancu mať po svojom boku niekoho a hneď to nazval láskou. Láska a pobláznenie nie je to isté. Ale Sasori to nechápal, pretože príliš dlho nebol človekom. A taktiež si myslel, že ho Sora miluje. Ďalšia chyba. Sora iba našla v Sasorim prístav bezpečia v tomto chaose. Tiež sa dala oklamať podobnými emóciami. Dôveru považovala za lásku. No teraz pochybovala aj o tej dôvere k nemu. O dôvere v neho.
„Samozrejme,“ začal Sasori a opatrne pokračoval, aby nepovedal niečo, čo by mohol neskôr ľutovať, „Pomôžem ti,“ jeho slová ju presviedčali, ale videla mu v očiach, že špekuluje, „po vojne.“
„Po vojne?“ zopakovala otázkou. Nemala čas do konca vojny! Musí nájsť portál tak rýchlo, ako sa len dá. Vo vojne ho môže niekto zničiť! A Sasori to dobre vedel. Teraz si bola istá, že ju od seba nepustí. A k tomu odsúdil na život tu aj Daisukeho, Šunku a Keitu. „Nie. To bude neskoro.“
„Nebude,“ keby to znelo nežne alebo aspoň milo, tak by mu Sora uverila. Ale Sasori to takmer zavrčal, takže sa Sora strhla v divnej paródii objatia.
„Sasori, ja ťa nespoznávam,“ priznala sa Sora priškrtene.
„Ale Sora,“ pohladil ju po líci a ju pri tom dotyku striaslo, „Stále som to ja.“
Sora mu tak veľmi chcela veriť. Tak veľmi chcela veriť, že sa nezmenil tak ako sa zmenilo jeho telo.
„Keď myslíš,“ povedala a preglgla veľkú slinu.
„Ja to viem, zlatko,“ už sa usmieval. Pravdepodobne, už nebol nahnevaný, „A teraz by sme mohli prejsť k zaujímavejším veciam.“
„K akým veciam?“ pípla.
Hodil ju na posteľ a blížil sa k nej. Vyšmykla sa mu a bežala ku dverám. Lomcovala kľučkou, ale spomenula si, že Sasori zamkol.
„Do r*ti!“ zanadávala. Sasori sa k nej pomaly blížil a vyzeral viac nahnevane než predtým.
„Čo to malo znamenať?“ Sore doplo, že Sasori netoleroval neposlušnosť.
Snažila sa vylomiť kľučku, a už vážne nechýbalo veľa, keď ju Sasori schytil a ťahal ju od dverí.
„NIE! POMÓC! NIE! PUSTI MA! JA NECHCEM!“ kričala zo všetkých síl až jej z kútikov očí vyhŕkli slzy.
„Nie. Prosím. Sasori, ja nechcem. Nie. Prosím!“ vzlykala Sora, keď ju Sasori opäť vtláčal do postele. Teraz ju tam pomaly kládol a držal ju za obe ruky, aby jej náhodou nenapadlo znova ujsť. Nevšímal si jej prosby.
„Pst, neboj, to je v poriadku,“ presviedčal ju a ona len krútila hlavou.
Skúsila ho kopnúť, no on jej útok zablokoval.
Zrazu, keď Sora prestala dúfať, že jej niekto pomôže, niekto vykopol dvere a stiahol Sasoriho z jej(ešte oblečeného) tela. Sora sa posadila a aj cez slzy videla, že to je Hidan. Schytil Sasoriho tak, že sa nemohol hýbať.

„Bež!“ zakričal na ňu. Sorou trhlo, ale videla, že Hidan neudrží Sasoriho spútaného večne a tak sa rozbehal, preletela popri nich a už trielila chodbou do Hidanovej izby.
Zavrela za sebou dvere a ľahla si do klbka na Hidanovu posteľ. Zakryla si tvár rukami a potichu plakala. Nemohla pochopiť prečo sa tak zrazu Sasori zmenil. Asi z nej chcel mať poslušnú žienku domácu alebo čo. Jedno vedela naisto. Určite ho už nemilovala. Nieže by ho milovala aj predtým. Tá „láska“ nebola skutočná a to pochopila až teraz. Možno bolo neskoro, keď si to uvedomila. Ale mala ešte dosť času, aby zmenila to, čo pobabrala. So Sasorim sa už zapodievať nebude. Bude sa mu vyhýbať tak, ako to len bude možné. Vlastne to bude musieť vydržať len do tejto noci. To je necelých dvanásť hodín. Ale čo keď sa Sasori pokúsi zmariť ich útek a ona tu zostane trčať...
Prestala rozmýšľať nad takýmito vecami a pomaly sa začala upokojovať. Stále plakala a samej seba sa pýtala či majú slzy nejaký limit. Bude plakať až kým nevyschne či čo?

„Pusť ma!“ vykrútil sa s Hidanovho zajatia Sasori. Keď sa chcel dostať ku dverám Hidan mu zablokoval cestu a jedným pohybom zavrel dvere.
„Lebo čo?“ provokoval Hidan, „Lebo ma zabiješ?“ spýtal sa posmešne.
Sasori rýchlo dýchal a dýchal tak prudko, že bolo úplne viditeľné, ako sa mu nadvihuje hruď.
„Ty nemáš právo do toho zasahovať!“ zavrčal.
„Smola! Lebo mám plné právo do tohto zasahovať!“ pripomenul mu Hidan a Sasori vyhlásil:
„Medzi mnou a Sorou je láska, ktorú ani ty a tvoja nesmrteľnosť nemôžu zničiť!“ každé a jedno slovo napĺňal odporom, ktorý cítil ku Hidanovi.
„A ty si stále myslíš, že po tom, čo si tu dnes predviedol ťa ešte ľúbi?“ hodil mu tie slová do ksichtu.
Sasori si odfrkol. „Však ty ani nevieš, čo sa tu dialo!“
„Tak mi to vysvetli,“ mávol rukou a slovami ho vyzval Hidan.
„Chceli sme náš vzťah posunúť na vyšší level,“ povedal mu Sasori.
Hidan sa neveselo zasmial. „Vy alebo ty?“
„Aj ona to chcela!“ presviedčal Hidana, ale aj seba Sasori.
„A preto kričala, že to nechce,“ poznamenal, „To vážne dáva zmysel.“
„Chcela to!“
„Nie.“ povedal Hidan, „Ty si to chcel a ona nie, a preto si ju skoro znásilnil.“
„Nie,“ kýval hlavou Sasori, akoby nechcel tým slovám uveriť. Čupol si a chytil si hlavu., „Nie. Čo som jej to urobil? Teraz ma bude nenávidieť!“
„Na to si mal myslieť skôr!“ napomenul ho Hidan a bolo mu z neho zle.
„Čo sa to so mnou deje?“ spýtavo sa pozrel na Hidana, „Toto nie som ja! Ja by som to neurobil!“
Hidan naňho vyvaľoval oči. Nechcel mať ďalšieho schizofrenického cvoka v sídle. A určite nie, keď jedna polovica osobnosti je dosť perverzná.
„No,“ povedal po chvíli pozorovania Sasoriho konverzácie so samým sebou, „Tak sa tu porozprávaj!“ a odišiel do svojej izby, kde predpokladal, že nájde Soru.

„Si v poriadku?“ spýtal sa jej hneď, keď zavrel dvere a následne ich zamkol.
„Prečo ma každý niekde zamyká?“ spýtala sa ho Sora a dlane mala stále na svojej tvári, a tak hovorila tlmene.
„Keď som ťa vtedy zobral od Sasoriho tak som ťa zamkol, aby ťa nedostal. Keď si sa zamkla u Sasukeho, tak preto lebo si sa chránila predo mnou. A keď ťa Sasori zamkol vo svojej izbe urobil to z čisto sebeckých úmyslov,“ hovoril a kráčal ku posteli kde ležala. Sadol si ku posteli do tureckého sedu a odkryl jej ruky z tváre.
„Veľmi si ho zbil?“ spýtala sa Sora. Nevedela prečo sa to pýta, proste to z nej vyletelo.
„Nie. vôbec som ho nezbil, ale choval sa čudne,“ zamračil sa pri spomienke, čo pred chvíľou vystrájal Sasori.
„Čudnejšie ako ostatní čudní ľudia v tomto sídle?“ spýtala sa a zotierala si slzy z tváre.
„Presne....alebo ani nie?“ nevedel sa rozhodnúť. Mali tu už dvoch schizofrenikov. Tobiho alias Madaru a potom tu je aj Zetsu.
„Ako to myslíš?“ nechápala.
„Zdá sa mi, že je kus schizofrenický.“
„Tak to tu potom nie je čudné,“ uškrnula sa, „Počkaj!“ zarazila sa zrazu, „Ako to myslíš schizofrenický?!“
„No...v jednej sekunde mi tvrdil, že to, čo ti chcel urobiť, je správe, a potom zrazu všetko ľutoval. Len tak, z ničoho nič!“ nechápal Hidan a pri vysvetľovaní rozhadzoval rukami.
Sora sa prudko posadila.
„Čo sa deje?“ spýtal sa jej, keď si všimol, že zrazu bola akási napätá.
„Asi viem, čo mu je,“ začala pomaly.
„Pokračúúúj,“ nabádal ju Hidan.
„Keď som ho premenila na človeka, tak som akosi uvoľnila jeho, niečo ako, temnú stránku,“ potom sa potichu zasmiala, že akože ona nič.
„Čo si urobila, do p*či?!“ pozeral na ňu s vyvalenými očami.
Znovu sa nervózne zasmiala. „Asi som aktivovala jeho temné ja.“
„No báječne!“ tresol si hlavu o posteľ.
„A podľa môjho skromného názoru si myslím, že viem ako to napraviť,“ povedala a Hidan hneď zdvihol hlavu, aby si mohol vypočuť Soru a to, čo povie.
„Keď ho premením na to, čo bol predtým než som ho zmenila na človeka, je možné, že bude zasa v poriadku,“ navrhla.
„V poriadku ako v poriadku,“ zamrmlal a potom si uvedomil, čo Sora povedala, „Nedovolím ti, aby si sa k nemu priblížila a nie to ešte, aby si ho bozkávala!“ povedal rázne a takým tónom, ktorý nasvedčoval, že to nezmení.
„Ale to mu potom bude preskakovať!“ trvala na svojom.
„To risknem!“ povedal Hidan a nemienil zmeniť to, čo povedal.
„A keby si šiel so mnou,“ začala milo Sora.
„No jasne!“ odfrkol, „A pozerať sa, čo robí!“
„Nie!“ povedala pobúrene, „Iba by si na mňa dával pozor a keby došlo do tuhého tak by si zakročil.“
„Jasné. A takisto mám na prsiach S ako Superman, no ne? Héj, ja som iba tvoj nesmrteľný niečo ako brat!“
Sora si vzdychla. Vedela, že nemá šancu zmeniť jeho názor.
„Tak fajn,“ čo to práve počula? Hidan povolil? Nemá horúčku?
„Súhlasíš?“ spýtala sa opatrne.
„Hej! A urobíš to pekne krásne poobede, lebo v noci odchádzaš, nezabúdaj!“ kládol svoje podmienky Hidan.
„Lenže poobede má prísť Sasuke, aby sme sa dohodli na pláne,“ povedala mu a spomenula si, že mu to ešte nepovedala, „Súhlasil, že nám pomôže.“
„Tak fajn,“ dlho vydychoval, prehrabol si vlasy, „Najprv vyriešime Sasoriho a potom plán. Možno bude ochotný nám pomôcť. Ale len možno, takže si veľa nesľubuj!“
Sore zaškvŕkalo v bruchu. „Okay, ale najprv pôjdeme na obed!“
Ako na zavolanie, Konan zakričala z kuchyne: „OBÉÉÉÉÉÉD!“