Lotosový kvet- 5. Zmluva

hlas noci mi našepká. Nakoniec nájdem to miesto, tam si odpočiniem. Úsvit ma osvieži, hmla už nikdy neprikryje nebo. Voda bude lahodná a spravodlivý tam nedočiahne. Vydávam sa na cestu, neuzriem viac Citadelu, ani skvejúcu sa perleť. Nikdy nezabudnem a moje požehnanie vás bude sprevádzať.
Pamäte generála Heihacira (posledná poznámka)
Na konci sú malé dvierka, za ktorými je Mizukageho spálňa. Hoci nič nevidí, postupuje bez zaváhania, šla tadeto už mnohokrát. Srdce jej splašene bije, ťažko dýcha. Prostredie na ňu pôsobí tiesnivo, jej sandále dopadajúce na podlahu, vydávajú nepríjemný tupý zvuk. Má na sebe dlhé biele šaty, ktoré končia tesne nad zemou. Vlasy si nechala rozpustené, v ľavej ruke zviera dýku. Zaodetá v bielom, nikým nevidená, tak prichádza Naniganashi. Ako nevesta, ktorá nesie svojmu milému posledný bozk. Cieľ cesty sa nachádza priamo pred ňou, dotkne sa kľučky. Zovrie ju a potiahne smerom nadol. Chce potlačiť a vstúpiť do izby, no začuje zvláštny zvuk. Okamžite sa otočí. S ťažkosťou rozoznáva pred sebou pohyb.
„Ideš priskoro,“ ozve sa jemný hlas. Patrí jemu. Vie o všetkom nemá zmysel zapierať. Čakal na mňa? Takže, takýto je môj koniec. Vzdorovito dvihne hlavu a prehovorí:
„Myslela som, že budeš spať.“ Yagura si povzdychne.
„Áno myslela, aj tak to nespravíš, radšej sa stiahni.“
„Dokážem to,“ povie neisto. Žiadna odpoveď neprichádza, vtedy jej to dôjde. V chodbe okrem nej nikto nie je. Prehovoril ku mne! Hrá sa s tebou vlastná myseľ. Si úplne vystrašená a pravdou je, že tam nechceš vojsť. Na tom nezáleží, už je toho priveľa. Toto musí skončiť, nemôžem takto ďalej pokračovať. Túto noc neprežijem a ak všetko pôjde dobre tak ani on. Najpravdepodobnejšie je to, že umrieš len ty, spomeň si na tých, ktorí sa mu postavili.
O týždeň nato prebehla oficiálna ceremónia. Zúčastnili sa jej všetky vznešené rody, mnohé s ním boli od začiatku. Nikto nechcel riskovať občiansku vojnu a tak bol akceptovaný. Koniec koncov dobyl nedobytnú pevnosť a civilné obyvateľstvo k nemu vzhliadalo ako k Bohu. Po nástupe do funkcie spustil masívnu kampaň v ktorej podával klamlivé informácie o vojne. V podstate zo seba robil vyvoleného hrdinu. Hoozuki Mangetsu, jeden z nositeľov meča, ktorý ho podporoval, otvorene vystúpil proti účelovému prekrucovaniu faktov. Bol vhodený do kade z kyselinou, Mizukage vydal dekrét v ktorom rozpustil nositeľov meča. Všetci okrem Momochiho Zabuzu zložili meče. Zabuza odišiel do exilu. Klan Hoozuki začal organizovať odpor. Yagurovi vojaci ho vybili, jediný Suigetsu, Mangetsov mladší brat prežil masaker. Po vyhladení svojej rodiny ušiel zo zeme. Sám Mizukage pochádza z krvi Hoozuki. Vysoko postavení jedinci si začali uvedomovať, že im vládne nebezpečný blázon. No skôr ako stihli niečo podniknúť boli všetci potomkovia významných rodov do desiatich rokov odvlečený do Citadely, za účelom vzdelávania, z detí sa stali rukojemníci. Klan, ktorý by sa postavil proti Yagurovi by stratil dedičov. Príslušníci vznešených rodov začali byť odvolávaní z funkcií, nikto sa neodvážil namietať. Potom prišla ďalšia rana. Okolité krajiny vyčerpala vojna, prakticky nemohli nesúhlasiť z voľbou nového Mizukageho, pretože na vpád do zeme nemali dosť prostriedkov. Napriek tomuto faktu im Yagura vyplatil závratnú čiastku zato, že ho uznali. Mnohí v zúfalstve zatínali päste. Tu to neskončilo. Ani nie pol roka po rozpustení nositeľov meča vznikla nová skupina. Trinásť sudcov, ich poznávacím znamením boli tyrkysové plášte zopnuté na krku zlatou brošňou v tvare osem lupeňového lotosového kvetu. Nato aby sa niekto mohol stať sudcom musel spĺňať dve požiadavky, v prvom rade to musel byť človek veľmi pyšný. Druhou podmienkou bol neúspech. Sudca mal byť človek presvedčený o svojej dokonalosti, ktorý za svoje zlyhania obviňoval všetkých naokolo. V podstate zakomplexované trosky, práve týmto ľuďom bola daná moc nad životom a smrťou. Ich vodcom sa stal Kasigi Yabu.
tých s ktorými mali v minulosti nezhody. Ďalej nasledovali ľudia, ktorí im neprejavovali úctu a tí na ktorých chceli manifestovať svoju silu. Ak niekto na verejnosti stretol sudcu a jeho pozdrav nebol dosť náležitý, zasluhoval si smrť. Samozrejme za ohováranie Mizukageho, alebo trinástich taktiež trest smrti. Ľudia však držali spolu, napriek veľkej sume ponúkanej donášačom. Keď si krajina ako tak zvykla na zásadné zmeny, prišlo to najhoršie. Yagura v deň svojich štrnástych narodenín vyhlásil Univerzálnu pravdu. Vstúpila do platnosti okamžite. Jej základná myšlienka hovorila, že každý kto s ňou nesúhlasí musí byť zabitý. Vraždenie nabralo neuveriteľný spád. K vypuknutiu občianskej vojny nechýbalo veľa. Mizukage nariadil otráviť potraviny. Historici vravia, že mor, ktorý vypukol zabil tretinu obyvateľstva. Nová doktrína ospravedlňovala akýkoľvek skutok vykonaný v jej mene. Nedostatok jedla spôsobil, že zúfalí ľudia v snahe prežiť začali udávať, to viedlo k sérii čistiek. Univerzálna pravda zaviedla do spoločnosti pojem ľudský zdroj, ktorého základnou vlastnosťou bola nahraditeľnosť. Už v školách museli deti bojovať medzi sebou, aby dokázali svoju hodnotu. Zničený obyvatelia prestávali chápať podstatné veci. Uvedomovali si len to, že ak budú neposlušný tak žiadna úroda nebude, ale keď sa podriadia tak im Yagura dá obživu a preto ho akceptovali. Na boj nemali dosť síl a iné východisko nevideli. Ako plynul čas začali veriť, že to čo robí je správne. Jeho sýpky boli vždy plné. Dokázal zahnať hlad jedným slovom. Prijali Univerzálnu pravdu. Žiaden Kage pred ním, ani po ňom nesústredil vo svojich rukách toľko moci. Hranice strážili početné vojenské skupiny, ich úlohou bolo zabrániť masívnemu odlivu ľudí. Len nemnohým sa podarilo ujsť. Okolité krajiny mali len matnú predstavu, čo sa deje. Pomoc zvonka nepríde, najnižšie vrstvy sa neodvážia vysloviť jediné zlé slovo na systém. A tak prišla predpovedaná krvavá hmla a prikryla krajinu. Napriek tomu všetkému vzniklo hnutie odporu. Viedla ho Heihacirova dcéra Mei.
ktoré umierajú v strašných bolestiach. Prázdne ulice, opustené parky, tiché námestia. Kam to smeruje? Nemôžem cúvnuť, po tom všetkom. Pointa je inde, ak vstúpiš a zabiješ ho, myslíš, že tým čosi dosiahneš? Univerzálna pravda bola vypustená a je to ona kto diktuje. Ak zomrie na jeho miesto najskôr nastúpi Yabu, čo sa zmení? Ukážem všetkým, že nie je všemocný. Dnes je deň súdu! Teraz budeme súdený my! V túto noc dostaneme, čo si zaslúžime. Rovnakým dielom ja aj on. Ak to nedokážeš, ponížiš samu seba. Si schopná sa natoľko odosobniť, že to urobíš? Chvíľu váha. Áno, som si istá. Vystrie sa a vojde do spálne.
priliehavých šatách. Zaujato sleduje budovu, dvíha sa vietor. Vlasy jej vejú, má zavreté oči. Myslí na otca, je rada, že sa toho všetkého nedožil. Sychravé počasie len podtrhuje Mein smútok. Generál z obľubou vravieval: „Čím horšia je situáciu, tým väčšie úsilie je potrebné vyvinúť.“ Platí to aj teraz? Snaha nutná na zvrat presahuje moje možnosti. Pomaly sa rozhliada, v okolí stojí pár domčekov s trávnikom a rozbitý chodník, kedysi pri ňom bola aj lavička, dnes je z nej len neforemný kus kameňa. Nikde nikoho, na ulici postáva sama. Ľudia už nechodia vonku pokiaľ vyložene nemusia. Zovšadiaľ razí beznádej, no odmieta sa vzdať. Je dcérou svojho otca. Heihaciro bojoval do poslednej chvíle. Vtedy pri Mizukageho stolci, nemohol vyhrať, napriek tomu povstal a vyšiel Yagurovi naproti. Toto bola posledná vec, ktorú ju naučil. Zotrvať, bez ohľadu na všetko. Vzala si to k srdcu. A nie je sama. Skupina nemá veľa členov, ale všetci sú odhodlaní. Nemajú nádej, sú zúfalí, napriek tomu sa odmietajú poddať. Niekto odhrnie záclonu na najväčšom okne v dome. To je signál. Ešte raz sa obzrie, aby si bola istá, že ju nik nesleduje. Vyrazí na stretnutie. Prejde dverami, zavrie za sebou. Ocitá sa v úzkej vstupnej hale, na druhom konci je vchod do ich zasadacej miestnosti. Vykročí k nemu, drevená podlaha nepríjemne vŕzga. Vnútri na ňu čakajú štyri sediace postavy zahalené v sivých plášťoch. V izbe sa nachádza jediné malé okno, cez ktoré preniká len málo svetla. Panuje tu nepríjemné prítmie a všetko je cítiť zatuchlinou. Sadá si na podlahu a vyčkáva. Jeden z jej spoločníkov prehovorí: „Mám pre vás nové správy týkajúce sa rukojemníkov. Naše obavy sa nepotvrdili. Náš zdroj mi potvrdil, že im podávajú normálnu stravu a o ich likvidácii zatiaľ nepadlo ani slovo.“
„To je skvelé! Ale, ja mám ešte lepšiu správu. Ao úspešne prekročil hranice. Hoci sa z ním nemôžeme skontaktovať, je takmer isté, že informuje Kage o súčasnej situácii,“ povie chlap sediaci po pravici prvého rečníka. Účastníkom stretnutia sa uľaví.
„Ku mne sa doniesli informácie, že sme získali tristo kunaiov z Mizukageho zbrojnice, je to pravda?“ opýta sa Mei. Ostatní súhlasne prikývnu.
„Ale preto tu nie sme,“ vyhlási ten, ktorí prehovoril na začiatku, pozrie jej do očí a pokračuje, „Vedia o nás. Mená, naše miesta, kontaktní ľudia všetko. To je dôvod prečo sme sa tu zišli. Určitá osoba mi odkázala po jednom z našich zdrojov, že sa s tebou chce stretnúť. Rozumieš Mei?“
Osoba dosť vplyvná na to, aby zatajila naše odhalenie? Majú nás, no sme nažive. Jedine sudca by niečo také mohol dokázať, alebo tá dievčina, čo je večne s Yagurom, aj keď ona až taký zásadný vplyv nemá. Sympatizuje s nami jeden z trinástich? To nám dáva ohromné možnosti. Získame jedinca s veľmi veľkou mocou, pod jeho záštitou by mohlo hnutie odporu rásť nevídaným tempom. Musím na to stretnutie ísť.
„Chápem, kde sa máme stretnúť?“
„Stretnete sa dnes o šiestej. V záhrade, vraj budeš vedieť kde to je.“ Zbledla, stislo jej žalúdok. Samozrejme, že viem. Otcove obľúbené miesto. Prečo zrovna tam? Kto to môže byť?
zopnuté na krku zlatou brošňou. Rozdiel v ich výške je priepastný, kým Yabu je primerane vysoký, jeho spoločník má drobnú útlu postavu. Izba má veľké rozmery, jej ľavá časť je presklená, takže je plná svetla. Dominuje jej obrovská posteľ s nebesami. V strede visí objemný krištáľový luster. Podlahu pokrýva huňatý biely koberec , steny sú natreté príjemnou svetlomodrou farbou. V spálni je neporiadok. Nočný stolík je prevalený, na zemi sú sklené črepy. Krv z koberca priam kričí. Yabu si miestnosť dôkladne prezerá. „Je čas,“ vychádza z miestnosti. Menší sudca sa zmätene obzerá, po chvíli ho nasleduje.
lavička. Tráva v záhrade bujne rastie, nik ju neudržuje. Už je to rok a zopár mesiacov, čo tu generál naposledy sedel. Strhol sa mocný vietor, strom sa v ňom zúfalo prehýba. Postava stojaca v záhrade tomu nevenuje pozornosť. Je zahalená do čierneho plášťa, na hlave má kapucňu a tvár jej zahaľuje biela zvieracia maska. Ozve sa zahučanie bráničky, vstúpila. Prezerajú si jeden druhého, Mei nedokáže skryť údiv, tajomný záchranca je o dosť nižší ako ona. Premeriava si ho pohľadom, on sa zatiaľ prechádza.
„Chcem vám poďakovať zato, čo ste pre nás urobili. Znamená to pre mňa veľa.“ Postava zastane, počuje ako zhlboka dýcha, ukáže na strom.
„Nerozumiem.“ Neznámy sa uchechtne. Začína jej horieť tvár.
„Nemá to žiaden význam, na rozdiel od našej schôdzky. Nerád sa utápam v sentimente, takže prejdem rovno k veci. Poviem ti to priamo, zvíťazíš.“ Jeho hlas je silene hrubý.
„Tým chcete povedať, že nám pomôžete?“ Neodpovedá.
„Pridáte sa ku nám?“
„Nie,“ zaznie rázne.
„Ale, ako potom zvíťazíme? To sa tak bojíte? Chceli ste sa so mnou stretnúť a povedať mi toto? Kedysi som to isté povedala svojmu otcovi,“ hlas jej začne kolísať, „Prehral a zomrel. Nechápte ma zle, ale ak naozaj chcete aby sa nám to podarilo, musíte nás podporiť. Každý pomôže svojou troškou a až potom to môže vyjsť.“
„Medzi nami je obrovský rozdiel. Zatiaľ, čo ty si otcovi povedala svoje želanie, ja ti hovorím ako to bude.“
„A čo Yagura? Dobil Citadelu a...“
„Yagura? Na ňom už v tejto chvíli vôbec, ale vôbec nezáleží.“ Ako to myslí? Postava vystrie ruku a niečo jej hodí. Chytí to. V dlani zviera drobnú drevenú krabičku, čosi v nej štrngoce.
„Vnútri je niečo veľmi podstatné. Čo s tým urobíš nechávam na tebe. Naša rozprava skončila.“
„Zadrž,“ zavolá na neznámeho. Ignoruje ju podíde k plotu obkolesujúcom záhradu. Zaprie sa oň rukami a preskočí ho. Chce ho sledovať, no rozmyslí si to. Jeho rysy sa po chvíli rozplynú v hmle. Ona stojí a načúva vetru. Pomaly podíde k lavičke a sadne si. Prevaľuje si krabičku v rukách. Otvorí ju. Z jej dna na ňu hľadí zlatá brošňa v tvare lotosového kvetu. Jeho symbol. Ako to mám použiť? Vyberie ho a prizrie sa mu lepšie. Nie je to znak sudcov, má deväť lupeňov. Čo to znamená?