Lotosový kvet- 4. Stret

ma mali zadržať? Vystúpal som k nim po prúdoch Sermionu a zboril ich. Neuchránili vás. Neobstáli proti víchrom môjho hnevu. Blázni, nádejali ste sa na silu, neuvedomujúc si, že moja moc nemá v tomto svete obdoby.
Kronika spravodlivého
splývajú do ohnivej rieky. Správa o Mizukageho smrti sa rýchlo rozšírila. Dnes nikto spať nebude, práve začala vojna. Všetci od starého generála až po posledného sedliaka to vedia. Okamih pred búrkou, nádych pred potopením. Posledná možnosť na obzretie, onedlho vyústia roky pripravované plány v krvavý konflikt. No kým to nastane, príde posledná chvíľa. Pripomína všetkým svet v akom žili a súčasne symbolizuje zmenu, ktorá nastane bez ohľadu na to, kto zvíťazí. Každý ju prežíva inak, niektorí čakajú, iní spomínajú. Heihaciro sedí v pracovni a sleduje ohnivú záplavu, ktorá čoskoro vyrazí k Citadele. Mei kľačí vo svojej izbe, na prsiach má pritisnutú farebnú stuhu. Yabu v náhlivosti organizuje armádu. Mariko drží v náručí handrového panáka a myslí na svoje dieťa.
pokraji čohosi veľkého. V mysli jej znejú generálove slová. Zamysli sa kým je čas. Na oblohe žiari mesiac, nachádza sa v splne. Drobná plavovláska naň znepokojene hľadí. Dnes nie je hmla. Zlé znamenie. Nebuď poverčivá, skús mu veriť. Plne si uvedomuje vážnosť situácie. Nebojí sa porážky, neľutuje svoje rozhodnutie. Jej život bez neho nemá význam. Ak prehrá, umrie s ním. Generálny štáb pripravuje vojsko, on nie. Momentálne je vnútri. Nikto ho nesmie rušiť. Ona dostala rozkaz čakať. Čo asi robíš? Tak rada by som bola s tebou. Dúfam, že na teba nedolieha tiaž. Zadíva sa na Citadelu. Vzbudzuje v nej spomienky. Čosi zašuští, okamžite položí ruku na rukoväť. Nechá ju klesnúť, popri nej prebehne malá biela myška. Vystrašila si ma. Zozadu sa k nej približuje. Zaregistruje jeho prítomnosť, obráti sa. Pri pohľade naň ostane stáť s ústami do korán. Nedokáže prehovoriť, tak vrhá pohľady na Citadelu. Yagura nesúhlasne pokýva hlavou a povie:
„Dar nebies.“ Posledná chvíľa pominula.
hviezdy ju obdarili svojim svitom. Rovnako krásna, rovnako tajuplná ako oni. Jej hlas znie v jemnom vánku už od počiatku. Každý kto sa započúva ho môže počuť. Hovorí o nádeji a láske, zaháňa bôľ i hnev, povzbudzuje zbabelých, posilňuje slabých. Stačí si nájsť chvíľu a pozastaviť sa pri nej. Potom prišli ľudia a uzreli ju. Ostali stáť v úžase a hľadeli na ňu, v tú chvíľu sa dvihol vetrík a oni začuli jemný hlas. Načúvali mu deň za dňom, každú noc k nej prichádzali a bez slova sledovali ako sa halí do striebristého rúcha. Pozdvihli svoje hlasy, zapäli piesne radostné. Ubehli roky, nič sa nezmenilo. Keď boli smutní, naslúchali povzbudivým slovám. Napriek všetkému, čo pre nich bolo vykonané, neodvážili sa vojsť. Len z diaľky spievali piesne oslavné. A tak prišla hmla, zahalila ju. Stále menej sa k nej obracali, až úplne zabudli. V tomto stave ostala pokým neprišiel prvý Mizukage. Tej noci, keď zvíťazil, bola obloha jasná a on videl jej žiaru z veľkej diaľky. Skvela sa sťaby hviezda, počarovala mu. Mnoho hodín pri nej strávil, no ani on nedokázal vstúpiť. Zapísal sa do histórie, navždy zmenil krajinu, ale neprekročil prah. Nikdy neuzrel to čo je vo vnútri, na sklonku života veľmi ľutoval, že to neskúsil. Veža z perlete, vyššia ako hociktorá stavba Riečnej Citadely. Kto ju postavil? Nik nevie. Legenda hovorí, že krajinou kedysi tiekli prúdy roztavenej perlete. Smerovali k moru, mocný Sermion vial krajinou. Zaľúbilo sa mu v jednom toku, preto ho zachránil. Zniesol sa naň, vymodeloval ho, spevnil a tak stvoril Vežu z perlete. Každý večer ju navštevoval. Najmocnejší víchor si bral podobu vánku, aby ju mohol hladiť. Ona mu ďakovala, preto keď vial jemný vetrík ľudia mohli počuť jej hlas. Či už je príbeh pravdivý, alebo nie mnohí mu veria. Podľa tejto legendy dostala Veža nové meno Dar nebies.
ktorá uzrela vnútro ako prvá bola Mariko. Nehnala ju zvedavosť, ale zúfalstvo. Dôkladne sledovala udalosti, snažila sa ho zastaviť, no nemala na to dosť síl. Nedokázala uniesť predstavu, že jej smutný život stratí aj to málo potešenia. Nechcela vidieť ako jej Heihaciro zabije dieťa, preto zvolila smrť. Stála na hradbách Citadely pripravená skočiť. V jednom okamihu k nej doľahlo volanie, rozhodla sa ho nasledovať. Hlas ju doviedol až k Veži. Plná smútku, túžila ešte naposledy zažiť niečo krásne. A tak urobila to, čo pred ňou nik, vstúpila. Na prízemí stálo točité schodište, vystúpila po ňom na prvé podlažie. Dar nebies má kruhovitý pôdorys, prvé podlažie má tvar osekaného kruhu, kvôli stene ktorá ho oddeľuje od balkóna. Strop je vo výške troch metrov, panuje tu príjemný chládok, podlaha, steny, schodište, všetko je z perlete. Uprostred prvého podlažia stojí drevené lôžko s vyvýšeným čelom, potiahnuté je zlatou plachtou, ktorá zakrýva úhľadnú kôpku vankúšov. Zmorená Mariko sa naň zvalí, okamžite zaspí. Po prebratí zostane v šoku. Perleť žiary jemným rúžovkastým svitom. Pri posteli je hlboká zlatá miska s pokrmom a vedľa nej handrový panák. Naje sa a vezme si bábku, celý deň ju drží v náručí. Prechádza sa po Veži a žasne. Ku večeru ju prepadnú spomienky, no opäť zasiahne tajomný hlas, ktorý ju uteší. Ráno vstane, v nádobe je jedlo. Zje ho a preskúmava okolie. Ku večeru ju opäť ukolíše zvláštny hlas. Svojím spôsobom to pre ňu bolo najlepším obdobím života. Cíti sa ako malé dievča v čarovnom lese, najprv vystrašená, no strach ustupuje a jeho miesto zaujme očarenie. V tomto snovom svete začala pomaly zabúdať na to čo je vonku, no v snoch vídava svoje dieťa. Takto to pokračovalo až do tej osudnej noci.
tu by mohla byť šťastná so svojim synom. Prevaľuje sa z boka na bok. Vtom sa perleť rozžiari bledým svitom. Začuje neisté kroky, ktosi vošiel. Vystúpi zo schodiska a približuje sa k nej. Vstane, vyjde neznámemu naproti. Odrazu zastaví, z tejto vzdialenosti ho jasne vidí. Oproti nej stojí Yagura. Pery jej začnú cukať. Prišiel, on prišiel. Moje prosby boli vypočuté. „Ani len netušíš koľkokrát som si túto chvíľu predstavovala.“ Privinie ho k sebe. Je to akoby objímala kus ľadu, nejaví voči nej žiadne emócie. Odstúpi od neho až teraz registruje jeho odev. Zaodetý je v čiernej zbroji, na krku má pripnutý biely plášť. Zhlboka sa nadýchne a povie: „Ostaň tu so mnou. Môžeš zabudnúť na všetko, len ty a ja. Vynahradíme si tie roky. Čo ty na to?“ nadvihne obočie a uprene na ňu hľadí.
„Úloha matky, napriek všetkej bolesti stojí zato. Dívala som sa na to ako rastieš. Hladila som ťa po vlasoch, keď si spal. Zatiaľ čo ty si ma ignoroval,“ do očí sa jej nahrnú slzy, „Chcela som aby si sa na mňa aspoň niekedy usmial. Možno je to sebecké, ale chcela som cítiť tvoju lásku! Naozaj je to tak veľa?“
„V prvom rade, chcela si hračku a to je rozdiel! No neboj, dám ti šancu to napraviť.“ Podíde k balkónovým dverám a rozrazí ich. Zhrozene naň pozerá. Prečo? Nech poviem čokoľvek, nech hocičo urobím, som mu ľahostajná. Je chyba vo mne? Hračka? Ani si nevieš predstaviť ako to bolí. Čo ti na to mám povedať? Je pravda, že to boli mocenské dôvody pre ktoré som ťa počala, to áno. Ale to nemení nič na fakte, že si môj syn. Dala som ti len to najlepšie, vždy som pri tebe stála. Hračka, to je tak nespravodlivé! Zasvätila som ti svoj život a odmenou mi je tvoje pohŕdanie. Urobila som mnoho chýb, no myslím, že toto si nezaslúžim. Žiadna žena si niečo také nezaslúži. Obráti sa priamo k nej.
„Poď matka!“ zaznie rozkazovačným tónom. Nasleduje ho na balkón. Tisíce trblietajúcich hviezd zdobí nebo. Pred Vežou sú zhromaždené nespočetné zástupy. Ožarujú ich stovky fakieľ, nad týmto zhromaždením vejú zástavy. Videla ich v dávnom sne, vtedy nedokázala rozlíšiť symbol na nich vyobrazený, teraz ho vidí jasne. Na vlajkách je znázornený osem lupeňový lotosový kvet. Má striebornú farbu a pozadie je čierne. Fascinovane hľadí na scenériu pred sebou. Yagura siahne za opasok a podáva jej dýku. Chce sa opýtať, čo to znamená, no jeho pohľad hovorí za všetko. To snáď ani nemyslí vážne! Toto je ten jeho spôsob nápravy? Začína chápať pred akou obludnou voľbou stojí. Ako mama som pre neho bola bezcenná, nikdy ma nepotreboval, nič odo mňa nechcel. A teraz prichádza ku mne s prosbou, žiada môj život. Môžem odmietnuť? Samozrejme! Ktoré dieťa niečo také môže žiadať? Bola si poddajná, celý život si mu ustupovala, je čas pozrieť pravde do očí. Porodila si zrúdu. Využíva ťa, vždy to robil, no pre lásku k nemu si to odmietala vidieť. Ty si Mariko! Nepoddajná a silná, možno zronená, no určite nie porazená. Postav sa mu, aspoň raz. Za celý život potreboval len jednu jedinú vec a ja mu ju nedám? Svojmu dieťaťu nič neodmietnem! Dokážem mu svoju lásku, som jeho matka a spravím preň všetko. Dobre, ale pamätaj, ak to urobíš, budeš mať svoj diel na každom živote, ktorý zničí. Žiadna cena nie je dosť vysoká na to aby ma odradila. Berie si dýku, usmeje sa na syna a vrazí si čepeľ do srdca. Na hrudi sa jej začne šíriť červená škvrna. Nedokáže stáť na nohách, zakolíše sa, spadne. Čaká, že ju Yagura zachytí a objíme, no on miesto toho ustúpi. Dopadne na chladnú perleťovú podlahu. Z posledných síl dvihne hlavu. Je tak krásny. A tak pod jasným nebom, na chladnej belasej podlahe s pohľadom upreným na svoje dieťa, ktoré ožaruje pobelavá žiara Veže Mariko naposledy vydýchne. Hlava jej poklesne, zafúka vetrík a naposledy ju pohladí, necítila to.
čakajú, čo bude nasledovať. Zhlboka sa nadýchne a prehovorí:
„V spoločnosti panujú určité zažité pravidlá. My všetci sme povinní ich prijať. Zvykli sme si na ne, ale to neznamená, že sú dokonalé. Vždy povstanú nové prúdy, keď prídu, starý svet sa postaví na odpor v snahe udržať si svoju podobu. Robí to zo zotrvačnosti, nemôže vyhrať a dobre to vie. Dnes stojíme na prahu zmeny. Mnohí z vás sú neistí. Nemajte strach, pretože ja som tým prúdom! Tí, ktorí sa postavia mne, budú zmätený, jeden po druhom. Hmla, hovorím vám už nikdy nebude taká ako predtým. Príde nová, zahalí túto zem, jej farba bude červená, pretože ju nasýtia výpary z krvi mojich nepriateľov. Zavreli sa do pevnosti. Pyšná Citadela sa nám z diaľky vysmieva. Tak jest, nech je teda tak, vyvrátime ju zo základov!“ ovzduším sa nesú výkriky volajúce mu na slávu a potlesk. Pre ten rev nikto nepočul volanie Veže, tú prosbu, aby zanechali svoje vražedné úmysly. Naniganashi netlieska, zmätene ho sleduje. To čo prežívaš je obyčajný trik. Všetko to prichystal tak, aby urobil dojem. Mohol mať generál pravdu? Ako sledujem ostatných, v tejto chvíli by zaň dali život. A čo vlastne urobil? Dohnal ženu, ktorá mu dala život k samovražde. Ozaj je tento čin hodný potlesku? Ja ťa obdivujem, ale toto bolo odporné. Taký predsa nie si, alebo? Yagura zodvihne ruku, zástup okamžite stíchne. „Dnes je ten deň! Príde skutočný dar nebies, čakajte ho.“ S týmto posolstvom vyrazia k Citadele.
pracovne matné slnečné lúče. Sedí za stolom a pohľadom prevŕtava svoju dcéru. Tá sa tvári znechutene, oblečenú má šedú uniformu ANBU.
„Do boja nepôjdeš!“ povie tónom, ktorý nestrpí odpor.
„Ale, potrebujete každého,“ bráni sa.
„Toto je moje posledné slovo!“ Heihaciro povstane, v ruke drží masívny kľúč čiernej farby. Vyjde z miestnosti a zamkne. Mei len stojí a díva sa na dvere. Po chvíli obíde stôl. Pristúpi k oknu. Je to až tak zlé? Rozumiem tomu, že ma chceš chrániť, ale myslím, že to preháňaš. Priloží dlaň na sklo, chladí jej ruku, vychutnáva si to. Nech je po tvojom, budem sa odtiaľ dívať na tvoje víťazstvo.
to mnohý nazývajú vodným priekopom, nie je to správne označenie. Keď prvý Mizukage uzrel plochu na ktorej začiatku sa rieka rozdvojovala a na ktorej konci sa znova spojovala, rozhodol, že práve tu vybuduje svoje sídlo. Stavba započala za jeho života, no jej konca sa nedožil. Až jeho následník ju dokončil. Okolo celej plochy bola natiahnutá kamenná hradba, ktorej výška je desať metrov, hrúbka dosahuje dva metre. Vo vnútri, za hradbami stojí kamenný hradný komplex, má neforemný tvar. Z hradu vyčnieva dvadsaťpäť veží, taktiež kamenných. Najväčšia stojí uprostred, jej strecha je tvorená kúskami farebného skla, ktoré je usporiadané tak, aby pripomínalo kupolu, a na nej veje zástava, národný symbol, ktorý zobrazuje štyri vlnky. Ostatné veže ju obkolesujú, sú rovnako vysoké a siahajú do polovice najvyššej. Ich strechy majú tvar pagody a tmavohnedú farbu, kvôli zvláštnemu drevu z ktorého sú vytesané. V strechách sú vyrezané tri rovnako veľké trojuholníkové otvory. Sú tam kvôli zlatým zvonom, ktoré sú v strechách umiestnené. Prostredníctvom nich predáva vládnuci Mizukage obyvateľstvu správu. Na to koľko zvonov zvoní pri jednotlivých udalostiach je vypracovaný dôsledný protokol. Všetky zaznejú iba pri smrti Mizukageho. Z výšky pripomína Citadela elipsu. Pod Citadelou sa nachádza spleť podzemných chodieb. Je v nich umiestnená zbrojnica, pokladňa a sklad potravín. Zásoby jedla sú neustále obnovované, je ich tu toľko, že skúšať vyhladovať obrancov by trvalo dva roky. Zem medzi hradbou a hradom vypĺňajú tri parky a tri námestia. V hradbe je vytesaných päť brán rovnomerne rozmiestnených po obvode. Pred bránami ležia ľahké drevené mosty. Je to z toho dôvodu, že keď dôjde k obliehaniu, nie je problém ich rýchlo demontovať. Všetky brány sú zo železa, s výnimkou hlavnej majú výšku dva metre. Hlavný portál je oblúkovitý a dosahuje päť metrov. Priamo za ním leží najmohutnejšie námestie, tvoria ho štvorcové dlaždice z bieleho mramoru. Uprostred námestia stojí trón, tiež z mramoru. Jeho operadlo siaha do výšky piatich metrov, orientovaný je smerom na hrad. Všetci mu hovoria Mizukageho stolec, pretože jedine on má na právo na ňom sedieť. Pravdou je, že vládnuci Mizukage naň málokedy zasadne, pretože ak sedí na tróne musí vypočuť každého kto k nemu príde a to je dosť otravné, hoci z času na čas, kvôli prestíži sa to zíde. Ak by sme urobili pomyselnú čiaru, viedli by sme ju od hlavnej brány priamo, rozdelila by námestie na polovicu, pretla trón, prešla by pevnosťou a na druhej strane, kde sa rozpestiera najrozľahlejší park priamo v opozícii k najmohutnejšiemu námestiu, by pretla gejzír. Citadelu ešte nikto nedobil. Hoci počas vojen medzi národmi ju obliehal Hokage aj Tsutchikage.
rozmiestnení rovnomerne až na územie pred hlavnou bránou kde ich je viac. Heihaciro stojí na hradbách. V tvári má posmešný úsmev. Nato koľko máš vyšších dôstojníkov, čakal som niečo sofistikovanejšie. Milí Yagura si na ťahu. Nepriateľské vojsko tvorí okrem vojakov aj značné množstvo civilistov, čo im dáva značnú početnú prevahu. Generál však vie svoje, proti Citadele to neznamená nič. Obrancovia stoja na hradbách a čakajú kým sa útočníci priblížia. Nad hradbou pri hlavnom portáli, asi tri metre prečnieva kovová nádrž z vodou. Je to jediná nádrž na povrchu a vzhľadom na obrovské rezervoáre pod zemou sa javí ako zbytočná. Ovzdušie presekne zvuk trúb, bitka o Citadelu začína.
nad hlavami držia drevené dosky. Obrancovia na nich vrhajú mračná kunaiov. Každý má pri sebe objemný mech kunaiov a to nie je všetko. Z podzemných zbrojníc bolo vynesených mnoho ďalších na stanoviská odkiaľ ich početné zásobovacie čaty odnášali priamo k vojakom. A ďalšie zásobovacie oddiely vynášali kunaie zo zbrojníc na stanoviská, celé to zorganizoval generál. Mnohí útočníci padajú, pretože ochranné dosky nie sú presne vymerané a nechránia všetkých. Niektorým sa podarilo dostať až do rieky, no bojovať s prúdom a zároveň držať platne je nad ich sily, spustí sa na nich hromada hviezdic, ich krv zafarbí vodu. V pätách prvej vlny šla druhá, ktorá pálila po obrancoch. Po vyhladení predvoja sa vojaci Citadely pustili do ostreľovačov. Pravdou je, že druhá skupina nemala dobré pozície, niekoľko obrancov síce padlo, ale oproti ich stratám je to žalostne málo. Generál zíde z hradieb, obloha sa zatiahne. Yagurove oddiely skúšajú zopakovať postup, ale vo väčšom. Početnejšia prvá vlna trieli k hradbám, sú hromadne masakrovaní, kunaimi vrhnutými z hradieb, niektorí sa dostanú do priekopu, kde sú hromadne triafaní. Hoci tento krát sa podarilo vyhodiť na hradbu lano a zakliesniť ho. No to nič neznamená, pretože povraz je vzápätí preseknutý. Druhá skupina, ľudnatejšia ako pri prvom pokuse strieľa po obrancoch. Síce sú úspešnejší ako ich predchodcovia, ale pomer je stále nevyhovujúci. Ďalší útok neprichádza, držitelia Citadely sa hlasno smejú. Heihaciro si povzdychne. Bez solídnych katapultov je to o ničom, Dokonca aj keď ich máš, tak je úspech neistý. Hokage by ti o tom mohol rozprávať. Ostáva ti jediný možný ťah a na ten som pripravený. Priznávam, znova veliť armádam je oslobodzujúce. Každý starý generál sníva o tom ako na sklonku svojho života ochráni svoju zem. Starý, schátraný povolaný proti poslednému nepriateľovi, ktorého porazí. Aj keď, bez tejto pocty by som sa zaobišiel. Väčšiu radosť by si mi spravil ty sediaci na Mizukageho stolci. Dvíha sa vietor. Útočníci uvoľňujú zovretie, zoraďujú sa pred bránou. Plánujú nasadiť všetko na jeden masívny útok na hlavnú bránu. Buď ju prelomia, alebo nie. Generál to predvídal do tohto bodu, toto je kľúčový okamih. Vrhli sa vpred. Obrancovia pália, jeden z Heihacirových kapitánov dvihne červenú zástavu. Je to signál, ktorý si dohodol z generálom. Skončil si Yagura, v tomto okamihu, si porazený!
„Teraz!“ zreve. Natlakovaná nádrž v strede exploduje, kus hradby odletí. Na valiacu sa masu dopadá vodná smršť, rinúca sa voda má tvar oblúka. V tu chvíľu to prišlo. Po viac ako sto rokoch navštívil Krajinu Vody Sermion. Pripomína biely kruh, presekol vodný oblúk a pominul. Voda zľadovatela. Ak by tam stál Heihaciro, povedal by obrancom jedno jediné slovo. Most. A tak v rozhodujúcej chvíli neurobili nič. Yagurove oddiely prenikli do Citadely po ľadovej lávke. Všetci sa okamžite rozbehli k bráne, ale bolo už neskoro. Na hradbe nad hlavnou bránou nebolo dosť ľudí na to aby ich zadržali a kým dobehli ostatní, brána sa otvorila. Obrancovia sa sformovali, ale boli zadupaný davom prúdiacim do Citadely. Zásobovacie oddiely utvorili na námestí polkruh s cieľom brániť pevnosť. Generál beží do hradu, chce zorganizovať nejakú obranu. Vchod má na dosah, keď mu ktosi podkopne nohy, Heihaciro padá. Obráti tvár k útočníkovi. Nad ním stojí Kasigi Yabu, má roztrhnuté čelo a usmieva sa naň. Zdrapí ho za krk a ťahá na námestie.
Citadela padla, nedokázal ju udržať. Vidí ako mnohí jeho podriadení odhadzujú zbrane a prosia o život. Dotiahne ho na námestie a pustí. Generál sa postaví, priamo oproti nemu je Mizukageho stolec a na ňom sedí Yagura. Podopiera hlavu ľavou rukou a prebodáva ho pohľadom. Ku generálovi pristúpia z oboch strán muži, zrazia ho na kolená.
„Nie, je to smutný pohľad. Dajte mu niečo na povzbudenie.“ Mocná ruka mu otvorí ústa a čosi do nich vhodí. Púštajú ho. Stavia sa na nohy a vykročí k trónu. Yagura tiež povstane a kráča Heihacirovy naproti. To čo bolo generálovi podané boli zmotané kovové pásiky. Tie sa v jeho črevách rozprestreli a prepichli ich. Heihaciro sa prehne v páse a začne vykašliavať krv. Podlomia sa mu nohy, spadne, no podoprie sa rukami. Fascinovane hľadí nato ako jeho krv špiní biele dlaždice. On podišiel až k nemu a dupol mu na chrbát. Generálova tvár narazí na zem, zlomí si nos, sotva to registruje. Yagurova noha stále ostáva na jeho chrbte.
„Aké potupné, umieraš pri mojich nohách. To je to čo čaká mojich nepriateľov.“ To najhoršie čo môže starého generála stretnúť, nie je bolesť, ani smrť. Je to poníženie. Odpusť Mei, zlyhal som. Napľul naň, aj keď je ten vnem slabý vníma ho. A tak pošpinený a ponížený navždy zavrel oči. V Naniganashi sa niečo zlomilo. Nedokáže sa na to dívať, chce zaútočiť na Yaguru. Nerob to! Prečo? Celá moja rodina je mŕtva, zapredala som ich! Nechcem takto žiť, aspoň raz urobím niečo prospešné. Plače. Oklamal ma, všetko to bola lož. Vraždí bez zľutovania, ničí životy a vôbec mu to nevadí. Toto som nechcela. Ako si len mohol? Mysli na ostatných! Ak po ňom teraz pôjdeš, zabijú ťa a nezmení sa nič. Ale ak počkáš, príležitosť určite príde. Nenechaj sa strhnúť. Víťaz zodvihne pravú ruku a zvolá: „Som tieň ukrytý vo vode. Nik ma nemôže poraziť, som vládcom vás všetkých. Je niekto na tomto mieste, v tejto krajine, kto hovorí niečo iné?!“ V tu chvíľu všetci pokľakli pred Yagurom.
do skla. Zodrie si ruku, no vôbec to necíti. Ďalej búši do okna, nechávajúc na ňom krvavé šmuhy. Postaví sa, zoberie zo stola kovový stojan na sviečku a mláti s ním. Sklo trocha popraská, ináč nič. Padá na zem a sleduje situáciu. Vidí ako sa mu všetci klaňajú. Precedí sa pomedzi zuby:
„Za toto mi zaplatíš, to prisahám!“
Zaregistruje predmet, ktorý rýchlo padá dolu. Je to zástava so štyrmi vlnkami. Nemohla to vedieť, ale na jej miesto na vrchole najvyššej veže bola vztýčená nová vlajka. Tak prvýkrát zavial lotosový kvet nad Riečnou Citadelou.