Lotosový kvet- 6. Vyznanie

Ale, niečo nám tu zanechal. Čo spravíme s jeho odkazom? Spálime ho, vytrieme každú vec, ktorá by ho pripomínala. Neostane pod nebesami ani zmienka o ňom. Znova víde slnko nad touto krajinou. Teraz sa rozídeme. Povedzte každému koho stretnete, že noc skončila!
Terumi Mei- V predvečer
spúšťala na posteľ z nebies. Prudko vdychovala. Zreničky mala rozšírené, pátrala po ňom. Zovrelo sa jej hrdlo, postupne začala prepadať panike. Vykročila k lôžku. Čosi započula, zastala a obrátila sa. Matne ho registrovala, stál pri dverách, vyčkával. Cítila na sebe jeho pohľad, oplácala mu ho. Stáli oproti sebe, v úplnej tichosti sledovali jeden druhého. Naniganashi zneistela, dobehol ju. Nevyriekol ani slovo, no jej odhodlanie zoslablo. Cítila svoj vlastný tep, uvedomila si, že sa trasie. Bojovala s triaškou, neúspešne. V duchu odhadovala vzdialenosť medzi nimi. Mala jedinú dýku, pozdvihla ju proti nemu ako talizman. Všetko vie. Vyčkával pri dverách, mohol ma zabiť. Nevyhla by som sa smrteľnej rane. Prečo to nespravil? To je jedno! Musíš sa ukľudniť, ešte stále to môžeš dokázať. Pozbieraj sa! Toto je tvoja chvíľa.
„Takže ty si prvá,“ v jeho hlase sa neodrážalo nič, proste skonštatoval fakt. Ruka jej poklesla, nebola schopná odpovedať. Mocne zovrela smrtiaci nástroj. Rozbolela ju z toho dlaň, mierne povolila stisk. Sklopila hlavu. Takto to skončí? Znova sa stiahneš, ako vždy. Kde je tvoje odhodlanie? Nedokážeš byť úprimná ani k sebe. Od začiatku si vedela, že to nezvládneš. Prestaň! Bolo to skutočné, všetko. Ak by šlo len o mňa, stiahla by som sa. Nejedná sa len o mňa, preto musím. Po všetkých dňoch, konečne neuhnem. Nie pretože som odvážna, ale pretože som k tomu dotlačená. Nemám čo stratiť a tak aspoň raz, v túto noc. Najúžasnejšia chvíľa môjho života. Fakt, že aj posledná to len zvýrazňuje. Nemám čas sa báť. Konečne som slobodná. Moja noc nadišla. Trhnutím sa narovnala.
„Dnes zaplatíš.“ Vyhlásila energickým hlasom. Chvíľu bolo ticho. Zmocnil sa jej dojem, že čas zastal.
„Zvláštne, už nemám nič, čím by som zaplatiť mohol. No to je nepodstatné.“ Pristupoval k nej. Dostal sa do tesnej blízkosti. Priložil jej ruku na krk, bola príjemne teplá. Najprv ju chcela striasť, čakala od neho útok. Nezačal ju škrtiť, vlastne neurobil žiaden pohyb. Čo tým sleduje?
„Svoje rozhodnutie nezmením.“ Zaznelo z definitívnou platnosťou.
„V to dúfam. Skutočne nádherná noc, nemyslíš?“ skôr ako stihla odpovedať pokračoval, „mám pre teba ponuku. Porozprávame sa a potom môžeš urobiť to prečo si prišla. Nebudem ti nijako brániť. Vidím, že moja smrť je pre teba dôležitá. Síce to celkom nechápem, ale to bude tým, že nevieš to čo ja. Hoci máme dosť času, nepredlžujme to. Prijímaš môj návrh? “ zaváhala. Veľmi túžila počuť, čo jej chcel povedať. Ponuka mi príde férová. O to tu nejde, to čo ti povie... Nie, nijak to neovplyvní moje rozhodnutie. Možno to tak má byť. Možno.
„Začneme?“
„Samozrejme, no poprosím ťa aby si sa posadila.“ Ukazoval na posteľ. Došla k nej, rozhrnula závoj a sadla si. Matrac bol mäkký. Vzhliadala k Yagurovi. Ten si svoju vyvýšenú pozíciu zjavne užíval. „Na počiatku môjho príbehu stojí žena. Snívala svoje sny a napriek mnohým nepriaznivým okolnostiam hľadela do budúcnosti s nádejou. Je pravdou, že mala mnoho bohatstva. Oplývala krásou, ale to všetko by vymenila za jednu jedinú vec. No tá jej dopriata nebola...“
Po úzkom dláždenom chodníku si veselo vykračovala zvláštna osoba. Celú ju zahaľoval čierny plášť s kapucňou, pod ktorou sa nachádzala biela maska. Všetko v šere pôsobilo tak ponuro, ale na tajomného cestovateľa to nemalo žiaden vplyv. Radosť z neho priam prýštila, tých zopár ľudí, ktorých po ceste stretol, sa naňho začudovane pozeralo. Nedokázali pochopiť, ako je možné, že v krajine kde vládla Univerzálna pravda zostalo nejaké šťastie. Neznámy sa nikdy nezdôveril so svojou láskou k hmle. Toto krásne počasie len umocňovalo jeho náladu. Najradšej by sa roztancoval, no ovládol svoje nutkanie. Maskovaná postava práve odchádzala z dôležitého stretnutia. Odrazu zastala, zvrátila tvár k nebu a rozosmiala sa. Kapucňa jej skĺzla z tváre. Keď záchvat smiechu pominul, pokračovala v ceste. Po oboch stranách chodníka boli vysadené vysoké topole. V tej hmle ich sotva registrovala. Plášť pri jej krokoch šušťal. Priložila ruku na masku, na okamih takto zotrvala. Sňala ju z tváre.
líca mu hrali červenou farbou. Mladý Mizukage zmiernil tempo. Nepredpokladal, že by ešte niekoho stretol a keby aj, nezáležalo na tom. O život sa nebál, nebolo veľa takých, ktorí by naň dokázali vztiahnuť ruku. Je to zvláštne, čo si pamätám nikdy som sa neusmieval. Asi mám ozaj dobrú náladu. Vždy chladný a vážny takto som sa prezentoval. Hoci sa hovorí niečo iné, ukázať pochybnosti je chybou. Ak niekedy ukážete rozpaky, zapamätajú si to. Vždy to tak je a aj keď to ľudia nepriznajú, začnú o vás pochybovať, nebudú vám naplno veriť. Začalo fúkať. Heihaciro, priateľ môj, vieš aký je medzi nami základný rozdiel? V našom prejave. Ak by sme sa ľudí priamo opýtali na to aký by mal byť Mizukage, čo by povedali? Silný, neústupný, rozhodný, charizmatický, predvídavý a ešte mnoho ďalšieho. Ja ti dám jednoduchú odpoveď, dokonalý. To je to čo chcú. No tu vstupuje na scénu ten fakt, že taký človek nejestvuje. Ale človek ktorý dokáže vzbudiť zdanie dokonalosti, áno taká osoba existuje. No ešte zaujímavejšia otázka je čo sa od bezchybného čaká? Ponúka sa nám jasná odpoveď, chceme aby nás učil, aj my túžime po dokonalosti! Je dosť zábavné vedieť, že táto odpoveď nie je pravdivá. Vietor zosilnel, plášť na ňom divoko vial a vydával pri tom trepotavé zvuky. Ide o to, že chceme aby nám takáto osoba slúžila. Ak by tu bola tá možnosť, tak by sme Dokonalého zotročili. Prečo? Lenivosť, pohodlie, áno ak nás niečo napadne tak sa ho opýtame, všetky naše bremená by sme naň zvalili a žili bezstarostne. Veď on to vyrieši, necháme to na ňom, on vie, on sa postará. Toto ľudia skutočne chcú. A na tomto je možné stavať. Kto im niečo také prisľúbi? Heihaciro, priateľ môj ty istotne nie. Žil si podľa svojho kódexu cti a na niečo také si ani nepomyslel. A tu je ten rozdiel! Mňa nikdy žiadna väzba neviazala, ja som im to mohol dať. Preto ma nasledovali. Dostali len to čo sami chceli. Našiel som k nim kľúč a zasunul ho. Oni mi otvorili dvere, zidealizovali si ma, ja som ich nechal.
vychutnával si túto daždivú prechádzku. Som ako pútnik, ktorý pred sebou vidí cestu. Mám len dve možnosti, buď po nej pôjdem, alebo nie . Hoci viem kde končí, nie som schopný posúdiť, či sa ňou oplatí ísť. Nakoniec som sa rozhodol a vstúpil som na ňu. Už od začiatku mi bolo mnohé zjavené. Niečo z toho videla aj matka, no nepochopila nič. V konečnom dôsledku to tak bolo celé ľahšie. Absolútne nezaujatý, nesledujem svoje ciele, dokážem sa odosobniť. Dosiahol som vrchol, alebo som klesol na absolútne dno? Po tom všetkom, so všetkým čo viem, na toto nedokážem odpovedať. Nie je práve to mojou najväčšou tragédiou? Kráčam k cieľu o ktorom s určitosťou neviem povedať nič. Nemám žiadne obmedzenia, dokážem vykonať všetko. Robím to pre nejaký neosobný sen. Samozrejme, mnohí ma budú odsudzovať a preklínať ma, ale oni nevidia a preto mi na nich nezáleží. Ako ma môžu posudzovať tí, ktorí ani netušia, čo robím? Nemôžu. Som jediný kto vie. A rozhodol som za všetkých! To, že ako jediný vidím cestu mi dáva právo voľby. Vlasy mal úplne zmoknuté, ľadová voda mu stekala po tvári. Stále sa usmieval. Heihaciro, priateľ môj, vieš kto ťa skutočne porazil? Matka, vo chvíli, keď si vrazila do srdca nôž, prebodla aj to tvoje. To čo sa odohralo pri Citadele, bol priamy dôsledok jej voľby. Matka, moja najlepšia karta, eso v rukáve. Šetril som si ťa, hoci som mal isté pochybnosti, či to dokážeš. Mojim jediným vodítkom bol tvoj materinský pud. Videl som to mnohokrát, suka, ktorá chráni svojich bastardov aj za cenu života. Predpokladal som, že niečo také urobíš aj ty, nesklamala si. Každý z nás má svoje vnútorné mechanizmy. Sú veľmi citlivé. No so správnym prístupom použiteľné. Je možné ich rozpohybovať a využiť. Ak sa to urobí správne, budete môcť danú osobu plne kontrolovať. Pokiaľ, čo i len o kúsok prekročíme limit vnútorného mechanizmu, tak človeka úplne stratíme. Na to, aby sme to správne odhadli musíme dlhé roky trénovať a pozorovať. Každé gesto je dôležité, to aké slová použijeme a akým tónom ich vyslovíme, všetko má svoj význam.
intenzite. Vlhké vlasy mu bránili vo výhľade. Mladý Mizukage stále kráčal sebavedome. Premočený na kosť, mokrý plášť sa mu začínal lepiť na telo. Zastal, privrel viečka, obklopila ho noc. Nastavil svoju tvár dažďu. Voda z nej vyplavila všetky drobné nečistoty. Vlhkosť, vnímal ju celým telom. Pozdvihol ruky. Načo to bolo dobré? Utrpenie, bieda, smrť. Natíska sa otázka, čo to je za cestu? Ponižovanie ľudí, predvádzanie sily, pre pochopenie si musíme uvedomiť aké to bolo pred tým. Každý bol spokojný Až na zopár jedincov všetci prijali to, čo im bolo dané na začiatku. Ty budeš roľník, on ninja. Nikto sa nepýtal prečo. Keďže vládol pomerný blahobyt, nikto nemal potrebu sa pýtať. A tu prichádzam ja. Využil som ich skryté túžby a postavil sa na čelo. Čakali, že všetko pôjde tak ako do teraz, len to bude bezstarostnejšie. Omyl! Zrazil som klany na kolená a odobral im všetku moc. Samozrejme dal som im aj výstražný príklad v podobe rodiny Hoozuki. Z kedysi najmocnejšej rodiny som ostal len ja Suigetsu. Nositelia meča boli rozpustený, národná hrdosť dostala facku. Začali si uvedomovať, že spravili chybu. A tak som povolal najhoršiu lúzu z ulice a dal jej nepredstaviteľnú moc. Dalo sa očakávať, že ju budú využívať. Tisíce nespravodlivo popravených, znásilnenia, slušná bilancia. Ľudí začal plniť hnev, ja som mal v rukách armádu, no im to začínalo byť jedno. Ich odhodlanie, nebolo pevné. Ešte stále nimi lomcoval strach, ak by došlo k vojne , mnohý by sa vzdali a prosili o život. Vtedy ešte neboli skutočne pripravený, preto som vypustil mor. K povstaniu nedošlo. To, čo som chcel som dosiahol. Našli sa jedinci, ktorí boli ochotný bojovať so mnou za akúkoľvek cenu. Pochopili, že takto to ďalej nejde. Bolo ich málo, no niekde sa začať musí. Moji udavači ma okamžite informovali. Dalo mi to dosť práce, aby sa o tom žiaden sudca nedozvedel. Skupinka rástla a získavala si sympatizantov. Dnes má dosť sily na to, aby splnila svoje poslanie.
úplne. Konečne to dospelo až sem. Aký to celé malo zmysel? Návrat ku koreňom. Hodnota človeka nebezpečne klesla a nikomu to neprekážalo. Prijali sme to, že niektorí jedinci sú nenahraditeľní, zatiaľ čo iný áno. Samozrejme nie až do takej miery ako to hlása Univerzálna pravda. A preto som tu. Za mojej vlády ľudia padali ako muchy. Ostatní to sledovali a uvažovali. Po toľkých rokoch sa v nich prebralo čosi mocné a revalo: „Nie som zviera, tak sa ku mne tak nechovajte!“ Tempo vrážd zrýchlilo, začali klesať na duchu, ich odhodlanie klesalo. To bolo najkritickejšie miesto, preto som musel zájsť ešte ďalej. Dostali život, ktorý im prinášal iba bolesť a poníženie. Zahnaní do kúta, už si nemohli hovoriť, že to bude dobré. Celý čas som apeloval na našu prirodzenosť. Kdesi v sebe to máme všetci, prastarí odkaz, ktorí nám pripomína kto sme. Stratili sme ho, pochovaní storočiami nevšímavosti. Vydráždim ho! Pripomeniem všetkým, čo je ozaj dôležité. Už teraz cítim ako sa chveje zem. Doslova to tam vrie. Poď! Vystriekni ako gejzír, preraz zem a uzri svetlo! Vytvoril som väzenie, silné, chladné, no jeho jediným účelom je to aby bolo prelomené. Strhajte zo seba okovy, uvedomte si kto ste a ukončite to peklo! Nechajte priechod nevyhnutnému a ukážte, čo vo vás je! Vyšiel z topoľovej aleje. Ďalej sledoval chodník. Aj cez hustú hmlu badal známe obrysy. Od cieľa ho delilo len zopár minút. Búrka prešla. Heihaciro, priateľ môj, vieš, že sa ti splnil sen? Umrel si ponižujúcou smrťou, ver tomu, že to malo význam. Mnohí to videli. Keď vypukne povstanie, budú k tebe vzhliadať. Spomenú si na tvoje utrpenie a to im dodá odhodlanie. Staneš sa hrdinom. Nesníva o takom niečom každý starý generál? Ako to dopadne? Revolúcia prebehne úspešne. Sudcov zlynčujú a začnú všetko budovať odznova. Prvé ovocie môjho snaženia príde pri voľbe Mizukageho. Stane sa ním Mei. Nemá na to krv, ale aj tak to bude ona, pretože klany sú vyčerpané a nebudú môcť odporovať. Ožiari ju tvoja aureola. Tak povolí prvý svorník starého sveta. Nato aby sa niekto dostal na vrchol nebude potrebovať vznešených predkov. Začne pomalí proces v ktorom ľudia získajú hodnosť na základe svojich schopností, nie mena. Vzrastie ohľaduplnosť. Ďalšie ovocie dozrie až z ďalšou generáciou. Tá bude vychovaná v duchu nových ideálov.
Vnútrajšok pôsobil dosť zanedbane. Všade po podlahe bola rozhádzaná slama. Jediné osvetlenie poskytovala fakľa pripevnená nad vchodom. Kto som? Hovoria mi všeliak. Knieža Hoozuki, Mizukage, spravodlivý, dobyvateľ, najvyšší sudca. V podstate som len bezvýznamnou čiastočkou. Je to zábavné, keď si pomyslím aké pompézne mená používam. Tá, ktorá príde po mne je dôležitejšia. Mei nazvú ťa obnoviteľom. Tebe som zveril druhý lotosový kvet. Ak ho vytýčiš ako svoju zástavu, dosť ti to uľahčí. Medzi obrancami Citadely som vypestoval jednotku, ktorá na tento symbol zareaguje a otvorí ti brány. Približne v strede maštale bolo pohodené lano, uchopil ho. Pohrával sa z ním, neprekážala mu jeho drsnosť. Tak, posledné dejstvo tragédie je tu. Smutná Mariko, odvážny Heihaciro, pomýlená Naniganashi, verný Yabu, Mei milujúca dcéra. Všetci ste odohrali svoje repliky priam bravúrne, teraz je rada na mne. V rukách zvieral slučku. Priviazal ju o trám, postrčil a fascinovane sledoval, ako sa hojdá. Nesmúťte za mnou. V deň keď opäť zabudnú na to, čo je dôležité. Ak zase pochovajú svoju prirodzenosť. Prídem znova a pripomeniem im to. Vždy sa objaví impulz. Dúfam, že ten deň nikdy nenastane. Dvere zavŕzgali, neotočil sa. Dnu vstúpil zadychčaný Yabu. Nevyzeral dobre, prepadnuté líca, napnuté žily na čele. Zaodetý bol v plášti sudcov, čosi za sebou ťahal. Takmer na sekundu presne. Dotiahol to k Mizukagemu a pustil. Yagura sa uprene zadíval na kus plátna, v ktorom sa nachádzalo niečo objemné. Rozvinul ho. Ležala v ňom Naniganashi. Aj na tak slabo osvetlenom mieste jasne videl aká je bledá. Mala na sebe dlhé biele šaty. Yabuov pohľad preskakoval medzi ňou a slučkou. Stajňa naň pôsobila zlovestne, nepáčilo sa mu to ako zovšadiaľ razila vlhkosť. No ticho ho ubíjalo ešte viac.
„Uveria tomu?“
„Budú musieť.“