Forever or never 17: Tiene minulosti...

POZOR! Spoiler!

ÓÓkay...takže trošku minulosti tejto dynamickej štvorky ...kurzívouje blízka minulosť....a hrubou kurzívou je daleká daleká daleká minulosť :P

„Keita! Šunka!“ kričal Daisuke, keď videl ich prichádzať. Zarazil sa, keď si všimol, že prichádzajú sami. Spýtavo sa na nich pozrel. Pokrútili hlavami.
„A Sakura, a ANBU?“ spýtal sa s nádejou v hlase.
Zasa pokrútili hlavami. Daisuke sklonil hlavu a na zem padla jedna slza.
„Hej,“ ozval sa potichu Keita, „Všetko bude dobré.“
Daisuke zdvihol hlavu a pokrútil ňou, „Nebude.“
„Nebuď taký pesimista!“ podišiel k nemu a potľapkal ho po pleci. Ale bolo to iba gesto. Aj on vedel, že získať Soru späť bude ťažšie ako sa zdá.
„Tsunade mi povedala, že keď sa vrátite, mám vám povedať, aby ste za ňou šli,“ povedal sucho takmer odmerane.
„A prečo tým poverila práve teba?“ spýtal sa Keita, keď sa vydali smerom k Tsunadinmu stanu.
„Pretože celý čas, čo ste tu neboli, som ju otravoval,“ priznal sa Daisuke. Akurát uňho sa neprejavila žiadna schopnosť a nebol ani len ninja. Chcel pomôcť pri záchrane Sory.
Šunka sa uškrnul. „Pamätám si, že keď nám Sora povedala, aby sme ťa trénovali.“
„To hej!“ zvolal Daisuke, „A vykašľali ste sa na to!“
„Ale to bol Šunkov nápad!“ vyhováral sa Keita.
„Bol to rovnako môj nápad ako tvoj!“ bránil sa Šunka.
„A kde ste boli naozaj? Môj názor už poznáte,“ vyzvedal Daisuke. To, čo predtým povedal Sore boli iba jeho dohady, a tak chcel vedieť či sa aspoň trafil.
„Bol som za dievčatami. A nedopadlo to dobre,“ priznal sa Keita.
Jeden bod, pomyslel si Daisuke.
„A ja som bol hladný. Strašne. Predstav si cestovať v čase! Je to strašné!“
„Ja som cestoval s tebou!“ pripomenul mu.
Druhý bod, dodal.
„Len sa pozri na rozmery jeho a tvojho žalúdka,“ pripomenul tentoraz Keita. Daisuke sa zasmial. Zase raz po dlhej dobe. Všetky tieto veci. Cestovanie, pečať, zapečatenie, únos Sory...bolo toho proste priveľa. Na každého. A preňho dvojnásobne, pretože toto prežíva po prvýkrát a väčšinu času bol sám.
„A sme tu!“ povedal Šunka zdesene. „To zas bude kriku!“
„Konožský masaker shurikenom!“ zatváril sa kyslo.
„Pána, musíte byť riadne vystrašení, keď premenúvate filmy,“ uškrnul sa Daisuke, „A viete čo? Pôjdem, vy malé detičky, s vami!“ vysmieval sa im.
„Aké sme ti my deti!“ urazene sa ho spýtal Šunka.
„Tak nech sa páči!“ vyzval ho, „Vojdi!“
Nikto nič. Ani sa nepohli.
„Tak pôjdem prvý,“ krútil hlavou nad ich detinským správaním a vošiel dnu.
„Dobré ráno, Tsunade- sama! Už prišli!“ povedal.
Tí dvaja sa poriadne nadýchli a so stiahnutými žalúdkami sa dotrepali dnu.
„Dobré!“
„Bré ráno!“
„A kde je zbytok?“ nadvihla blond obočie kunoichi s brutálnou silou.
„Nie je,“ povedal so sklonenou hlavou Keita.
Tsunade sa prudko postavila a na tvári mala šokovaný výraz. Čakala všetko, len sklamanie nie.
„Všetci?“ spýtala sa.
„O smrti členov ANBU som si stopercentne istý,“ povedal, „Sora je stále v zajatí. Sakura je buď v zajatí, alebo mŕtva.“
Tsunade sa musela posadiť.
„Takže to nie je len neúspech?! Vy ste sklamali na celej čiare! Ideme do vojny! Nemôžeme si dovoliť straty na životoch alebo na zdravý! Je to neprípustné!“
Pri každej vete, čo zakričala nimi trhlo. Pozerali do zeme. Nemali odvahu pozrieť sa jej do očí. Dokonca aj Daisuke, ktorý sa na misii nezúčastnil sa radšej nevyjadroval a mlčal.
„Už žiadne podobné akcie!“ vyhlásila ako končené rozhodnutie Tsunade.
„Ale čo Sora? To ju len tak chcete nechať napospas osudu?!“ spýtal sa o niečo hlasnejšie ako mal v pláne Šunka.
„Nie,“ povedala vážne, „Pravdaže nie! Len tam nepošlem vás!“
„Pri všetkej úcte, Tsunade- hime,“ ozval sa Daisuke, zdvihol hlavu a pozeral sa Tsunade priamo do očí, „Ani ANBU neprežili. Máte azda ešte schopnejších ľudí ako boli oni?“ zasiahol Tsunade tam, kde ju chcel zasiahnuť. Začala pochybovať o svojom rozhodnutí. Samozrejme, nechcela to dať najavo a tak sa Daisukeho spýtala:
„Čo máš na mysli?“
„Prežili iba Keita a Šunka, lebo mali svoje schopnosti,“ začal, „Možno keby ich lepšie ovládali, alebo sa s nimi naučili niečo nové ,silnejšie...“
„Myslí ti to,“ ocenila ho, „Ale oni sú len dvaja.“
„Možno, keby som aktivoval svoju schopnosť?“ začal nenápadne.
„Ako, prosím ťa?“ zaujímala sa Tsunade. Žeby už niečo tušil?
„Dopočul som sa, že ich schopnosti sa aktivovali počas druhej chuuninskej skúšky, keď boli v ohrození života,“ posledné slová povedal takmer šeptom.
„To nemyslíš vážne!“ skríkla naňho Tsunade, až ním trhlo.
„Myslím.“ Povedal trhane, no odhodlane.
„Čo tým získaš?!“ stále kričala Tsunade. No, nebola práve pokojný typ človeka.
„Schopnosti a tými schopnosťami Soru,“ povedal. Už nestál ustráchane. Stál rovno a sebavedome.
„Toto sa rovná samovražde!“
„Možno nie, keď niekto na mňa dohliadne,“ navrhol Daisuke a pozrel na Keitu a Šunku.
„Možno, ale iba možno by som to dovolila,“ začala Tsunade a Daisuke sa už aj začal tešiť. „Ale najprv chcem vedieť, ako presne ste vy prišli k svojim schopnostiam!“ prísne pozrela na Keitu a Šunku. Prikývli. Začal rozprávať Keita.
„Bolo to počas druhej chuuninskej skúšky, tak ako už spomenul Daisuke...“

„Pôjdeme pozdĺž tej rieky!“ povedala Sora a prstom ukázala, ktorým smerom sa vydajú.
„Prečo?“ nechápal Šunka.
Poklepkala si po čele. „Si nevidel tú mapku, čo nám ukázala? Neďaleko rieky je veža. A k tomu budeme mať stály prísun vody! Čo viac by sme mohli chcieť?!“
„A čo ak si toto povie viac tímov?“ spýtal sa jej Keita.
„Tak s nimi budeme bojovať a získame zvitok!“ bojovne stisla päsť a zdvihla ruku hore.
„A čo ak nastane opak a my nikoho nestretneme? Kde získame zvitok?“ spýtal sa Šunka. Sora iba prevrátila očami a zaviedla ich viac to tieňa pod stromami. Dovtedy stály hneď pri rieke.
„Všetky tímy majú dôjsť ku veži. Je tak?“ spýtala sa ich a oni prikývli. „A doraziť tam musia s oboma zvitkami. Mám pravdu?“ znova prikývli.
„Asi viem, kde tým mieriš!“ ozval sa Keita a vyzeral spokojne.
„Ja nie!“ priznal sa Šunka a krútil hlavou.
Sora sa pleskla po čele. Ako môže byť taký nechápaný??
„Keď prídeme k veži, napadneme toho, kto tam príde. Pravdepodobne bude unavený a zranený. Už rozumieš?“ vysvetlila mu po lopate Sora a strašne dúfala, že to pochopil.
„Aha,“ tentoraz prikyvoval hlavou ako taký somár.
„Fajn. Tak ideme. Máme na to iba päť dní!“ povedala Sora a už sa aj vydala na cestu. Neobzerala sa či tí dvaja idú za ňou. Vedela, že pôjdu. A tak išli pozdĺž rieky.
Keď sa obloha zatiahla a noc vystriedala deň, rozhodli sa, že sa utiahnu do lesa. Nachytali si nejaké tie ryby a v lese nad ohňom si ich upiekli.
„Je čas ísť spať. Vezmem si prvú hliadku!“ povedala Sora a pomaly vstala. Natiahla sa, lebo jej od toľkého sedenia stŕpol chrbát. Otočila sa a oni sa postavili. Keita uhasil oheň a upratal stopy, ktoré by nasvedčovali ich prítomnosti. Kráčali pomedzi stromy, nie ďaleko od rieky, a hľadali nejaké vhodné miesto na nocľah.
„Dobrý večer!“ ozval sa slizký hlas.
„Čo to do ri*i?!“ zvolala hlasno Sora a s otvorenými ústami, tak ako jej dvaja spoločníci, pozerala na Orochimara, ktorý mal tvár na úrovni tej jej. Avšak naopak. Bol dole hlavou a bol akosi v strome. Uškŕňal sa.
Sora, Keita a Otany zaujali bojové pozície.
„Si myslíte, že ma dokážete poraziť?“ spýtal sa ich posmešne a ešte k tomu sa zasmial na svojom vlastnom vtipe. Trapás.
Neodpovedali na jeho otázku. Iba sa naňho mračili (Keita), vymýšľali najlepšiu a najjednoduchšiu cestu k úniku (Šunka) a rozmýšľali, čo by si dali na večeru keby boli doma (Sora).
„Hm....žiadna odozva!“ povedal a dáko ho to vtiahlo do stromu. Sora sa na chvíľu zamračila a naklonila hlavu. O chvíľu sa pred ňou začalo čosi formovať a nakoniec z toho vznikol Orochimaru v celej svojej „kráse“.
„Toto je chuuninská skúška a nie stretnutie seniorov!“ pripomenula mu Sora. Keď má zomrieť, tak nech aspoň nie ako ustráchané dievčatko.
„Ha ha ha!“ sucho sa zasmial, „Vtipné! Vážne! Ale ja som sa nesplietol.“
Sora s ním chcela polemizovať, ale chcela si vypočuť dôvod jeho „návštevy“.
„Takže, čo chceš?!“ zavrčal Keita.
„To, čo som chcel už som urobil,“ odpovedal na Keitovu otázku.

„Potom nám rozprával o tom, ako čoskoro získa silu sharinganu a blá blá blá,“ povedal Keita.
„A potom sa stalo čo?“ spýtala sa Tsunade, ktorá o tomto počula prvýkrát.
„No potom, myslím, nasledovala ostrá výmena názorov Sory a Orochimara,“ zamyslel sa Šunka a spomínal na onen deň.
„Ona bola vždy typ človeka, čo si povedal, čo si myslí, práve v tej chvíli, keď si to myslí. A taktiež flegmatička, preto sa nikdy nezaujímala o následky svojich činov,“ spomínala Tsunade, keď jej svojou tvrdohlavosťou Sora žrala nervy.
„Potom sme sa s ním pokúsili bojovať. No...a nedopadlo to najlepšie. Pamätám si ten moment, keď sa nám aktivovali schopnosti...“ začal Keita.

Sora, tak ako sa Keita a Otany, ležala na zemi. Bola doráňaná a celé telo ju bolelo. Orochimaru stál nad ňou a nechutne sa uškŕňal. I keď Sora ležala na zemi, jej nenávisť voči nemu v jej očiach sa nezmenila.
„Nezabijem vás, pretože chcem vedieť, ako dopadnete na skúške!“ povedal a stále tam stál. To tam chcel stáť až kým nevymyslia autá či čo?
„Ďakujeme za tvoju láskavosť!“ ironicky povedala Sora a pokúsila sa posadiť, no on ju nohou sotil späť na zem.
„Alebo, žeby som si to rozmyslel?“ len tak nadhodil, ale vyzeralo to, že to myslí vážne. Nejakým činom sa mu podarilo zviazať nohy a ruky troch prisťahovalcom so súčasnej doby koreňmi nejakých burín. Nemohli sa pohnúť a on sa nad ich pokusmi iba smial.
Chytil do svojej bielej ruky tri kunaie. Sore, ktorá ako jediná mala dobrý výhľad na Orochimara, sa rozšírili zreničky. Vedela, čo príde, a tak prudko mykala nohami i rukami. Šunka sprava a Keita zľava si všimli, že Soru zachvátil nepokoj, a tak sa rozhodli, že sa tiež pokúsia zbaviť otravných koreňov.
„Zbytočné,“ zamrmlal Orochimaru a zdvihol ruku s kunaimi do vzduchu. Ľútostne sa na nich pozrel, ale za všetkým bola faloš.
Hodil ich.
Sora inštinktívne zavrela oči. Očakávaná bolesť a náraz neprišli. Ani Keita, ani Šunka nepocítili, že by ich trafil kunai. Orochimaru zostal v šoku. Keď Sora dlho nič nepocítila, pomaly otvorila oči.
Zhíkla. Nad ňou bola akási zelená žiara, ktorá zadržala kunai, ktorý jej mal zobrať život. Tak ako nad Keitom a Šunkom. Sora nevedela odkiaľ to prišlo, ale mala neblahé tušenie, že to spôsobila ona. A to bol ešte väčší šok. Zo zelenej žiary sa uvoľnili štyri vlákna tenké asi ako nitka, a tak isto aj nad chalanmi. Preťali korene, ktoré ich spútavali. Konečne sa mohli postaviť.
Proti nemu stáli traja, tak ako predtým, keď ich porazil po prvýkrát. Takže Sora mala schopnosť, o ktorej sama netušila. Takže ju nevedela ešte poriadne používať. Na toto sa spoliehal. No Sora nebola jediná, ktorá získala schopnosť. Okolo Otanyho začal víriť vietor a nebo sa zatiahlo a po oblohe sršali blesky. Keita pocítil prudký príval energie, ktorá z neho vychádzala v podobe piatich elementov. Orochimaru nemal ani páru, čo sa deje. Preto sa na nich zamračil a zmizol. Kapituloval.

„Aktivovali sa v momente, keď vám hrozila smrť,“ skonštatovala Tsunade, „Takže pochybujem, že sa aktivujú, keď na teba budú útočiť títo dvaja,“ kývla bradou na Keitu a Šunku.
„Prečo?“ nahodil nechápavý pohľad Šunka.
„Pretože nebudete útočil s priamym úmyslom zabiť ho!“ vysvetlila im.
To znamenalo, že Daisuke, aby získal svoje schopnosti, ak nejaké vôbec má, sa musí smrti pozrieť priamo do očú...