Lotosový kvet- 3. Vzostup

takej výšky. Bola to viera. Uverili jeho lžiam a tak sa stal modlou. Oni ho vzývali, on sa im smial. Ja verím niečomu inému, preto, budem ti sokom! Nedôjdeš do odpočinku kráľov, tvoja noha nepoškvrní panenskú zem. Stretneme sa pred belasou bránou, tam ťa porazím.
Pamäte generála Heihacira
Má útlu postavu, tichá a hanblivá. Počas štúdií nijak nevynikala, priateľov taktiež nemala. Vlastne aj pre svoju rodinu bola záhadou. Vďaka vplyvnému zázemiu sa dostala do ANBU. Jej starší brat to dotiahol na nositeľa meča. Pýcha rodiny, excelentný bojovník. Takže to nedalo veľa práce prehliadať ju. Vyhovovalo jej to. Málokedy dostala chuť niečo povedať a keď tá túžba prišla, tak si to radšej nechala pre seba. Drobná plavovláska z dobrej rodiny. Obyčajný priemer, všímajú si ju len zo zdvorilosti. Nikto o tom nevie, ale zbožňuje hmlu. Napriek tomu, že ju má pred očami celý život, nesprotivila sa jej. Dodáva jej pokoj, vychutnáva si tú vlhkosť. Niekedy premýšľa o tom ako, je jej hmla podobná. Je tu a ostatných nezaujíma, zvykli si na ňu. Jej to neprekáža a nemá potrebu o tom hovoriť, presne ako ona. Takto to vyzeralo na počiatku, odvtedy sa mnohé zmenilo. Táto šedá myška, o ktorej vedelo len málo ľudí, práve ona bola tým kto spustil vlnu.
Takéto bezvýznamné úlohy dostávala v ANBU často. Jej najvážnejšia misia spočívala v dozore, strážila nadaných absolventov z akadémie. Jej topánky vydávali klopýtavý zvuk, po tomto dláždenom chodníku prešla už mnohokrát. Túto cestu robila mechanicky, nemusela nad tým premýšľať. Dodá im správu, oni odpíšu a vráti sa naspäť. Bolo hmlisto, preto sa aj trocha radovala, že je vonku. Cestou minula pár okoloidúcich, väčšinu tvorili zhrbený starci. Prevažne medzi sebou viedli rozhovory a Naniganashi ignorovali, hoci našli sa aj takí, čo jej zakývali na pozdrav. Všedný deň, jeden z tisícov. Po ľavej strane sa začal črtať skalný monument. Vyobrazoval Mizukageho, držal v ruke meč a prikazoval ním pomyselnej armáde postup. Socha stála uprostred trávnika, ktorý bol dobre udržiavaný, chodník ho ohraničoval zo všetkých strán. Letmo sa na monument pozrela. Na trávniku stál mladý muž, nie to nie je správne označenie, na trávniku stál chlapec. Bol rovnako vysoký ako ona, čosi rozprával. Nikto si ho nevšímal, mal svetlohnedé vlasy a jeho oblečenie pozostávalo z bežného odevu nižších bojovníkov, čierne obtiahnuté tričko, šedá vesta a kožené nohavice. Oproti štandardnej uniforme mal naviac hnedý plášť a nebol ozbrojený. Jeho slová neregistrovala, prelietali jej mysľou bez toho, aby tam zanechali nejakú stopu, alebo vzbudili nejaký ohlas. Proste pokračovala vo svojej ceste, chlapca už takmer nebolo vidieť, zavolal na ňu. Zastala, prekvapilo ju to. Chvíľu tak ostala, nevedela čo robiť, niekto si ju všimol. Váha, prebudilo sa v nej čosi nepoznané. Zvedavosť zvíťazila. Otočila sa. V tej chvíli došlo k zmene, pristúpila k nemu a začala počúvať.
Sedávala na mokrej tráve a počúvala, celé hodiny, každé ráno. Po čase sa ich počet rozrástol, neskôr im už trávnik nestačil a tak sa začali zhromažďovať na najväčšom námestí vonkajšieho okruhu. To si už ostatní začali ich skupinu všímať. Mizukage bol na smrteľnej posteli a práve vznikala rozsiahla organizácia, to nemohli ignorovať. Pri jednom stretnutí proti nim vystúpila ozbrojená skupina. Chceli ich rozohnať, kapitán oddielu vystúpil proti chlapcovi. Naniganashi mu zastala cestu. Ona s ním bola prvá, ponížene k nemu vzhliadala a zbožňovala ho. Nedokázala pripustiť, aby sa mu niečo stalo. Z radosťou poslúži ako živý štít, je to jej povinnosť. Odrazu sa stalo čosi úžasné, Kasigi Yabu, muž ktorý viedol oddiel sa pred ním sklonil, jeho družina urobila to isté. Námestie naplnil potlesk. Táto príhoda sa stala legendou. Ľudia nerozprávali o ničom inom. A tak sa dvihla vlna, ktorá si to mierila priamo k Riečnej Citadele. Generál Terumi Heihaciro bol povolaný z dôchodku, aby vyjednával s odbojom. Rozhovory nikam neviedli a tak sa prešlo na iné prostriedky. Nasadili proti nim armádu, tá dostala povolenie zabíjať. Po masakri by ostatní mali ujsť, ich morálka by klesla, no nestalo sa. Mnohé oddiely prebehli na druhú stranu, tí zostávajúci nechceli riskovať konfrontáciu s nepriateľom rovnako silným, preto sa stiahli. Nastalo obdobie ostražitého mieru, počas ktorého mnohí jednotlivci aj celé skupiny menili farbu. Pribúdalo aj tých, čo vyhlásili neutralitu. Tento stav musel rýchlo skončiť, ale začať občiansku vojnu nie je tak jednoduché. Mizukage je neschopný, preto bolo nutné zvolať Ríšsky koncil.
váhu ako Mizukageho. Koncil tvorili všetci vyšší dôstojníci a nositelia meča. Mnohí z nich však sympatizovali z druhou stranou. Chorľavý Kage dal generálovi splnomocnenie na reštrukturalizáciu armády. Heihaciro osobne napísal a rozposlal listy. Adresátmi boli všetci tí, ktorí by mali na koncil prístup, ale v súčasnosti patrili k odboju. Listy obsahovali ich výpovede, platnosť nadobúdali okamžite. Pre mnohých to bola rana. Tie osudné papiere vstúpili do povedomia pod názvom Znamenie hanby. Celý život strávili v službe vlasti, vraždili pre ňu, často krát mali výčitky svedomia. A teraz? Nazvali ich odpadom, zbytočnou príťažou a odkopli. Je pravdou, že nesplnili rozkaz, ale za dezertérov sa nepovažovali. Na svojho Mizukageho by ruku nevztiahli, chceli vyjednávať. Tajne dúfali, že budú prebiehať rokovania, urobia sa určité ústupky a oni sa vrátia späť. Teraz už nemali na výber, listy boli znamením, no nesymbolizovali potupu, ale vojnu.
generálny štáb. Vošlo sa doň viac než päťsto ľudí. Momentálne tam boli traja. Ona, Yabu a jej milovaný. Jedine on sedel, pred ním stál dlhý stôl zo svetlého dreva. Uprostred stola ležal zvitok. Kasigi chcel zvitok zobrať, zadržal ho pohľadom. Dal jej pokyn. Srdce jej poskočilo od radosti. Keď pristúpila k stolu zahľadela sa mu do očí. Tie jeho ľadové oči ju fascinovali, vyvolávali v nej rovnaké pocity ako hmla. Usmial sa na ňu. Nemohla z neho strhnúť zrak. Smotanovo bledá pleť, zmyselné červené pery a jemné svetlohnedé vlasy. Vyžarovalo z neho čosi mocné. Nevyzeral, že by si toho bol vedomý. Yabu si zdvorilo odkašľal. Prebrala sa a vyrazila k východu.
Ako veľmi sa zmenila odkedy prešla okolo tej sochy. Nie, bol to on, kto ju zmenil. Obráti sa a pokračuje v ceste. Je to irónia, mnohokrát kráčala po tom chodníku so stovkami zbytočných správ. Dnes je to iné, teraz nesie dôležitú správu Ríšskemu koncilu, všetci ju napäto očakávajú. Okoloidúci, ktorých míňa, všetci sa jej úctivo zdravia. Hmla je dnes hustejšia, kráča vzpriamene. Uvedomuje si svoju pozíciu, je symbolom, symbolizuje jeho. Keď sa na ňu ľudia dívajú, vidia zvestovateľa jeho vôle. Nikdy by neverila, že dosiahne tak významný post. Teraz keď ho má, chce dokázať, že si ho zaslúži. V diaľke už vníma hradby Citadely. Naproti nej kráča zvláštna trojica. Pre hmlu ich ešte nedokáže rozpoznať. Približujú sa k sebe, teraz už vidí, ten ktorý kráča uprostred je zhrbený a pohybuje sa vďaka palici. Zastavia v tesnej blízkosti, zhrbený muž sa narovná a pozdraví ju:
„Som rád, že vás vidím Naniganashi, hoci ešte radšej by som bol ak by to bolo za iných okolností.“
„Nápodobne generál,“ povie pobavený tónom. Heihaciro jej venuje dlhý pohľad. Po chvíli sklopí hlavu.
„Prepáčte, som tu ako posol. Nesiem Ríšskemu koncilu správu. Prosím, prijmite ju aj napriek mojej nezdvorilosti. “
„Môžete nás nechať osamote?“ generálovi strážcovia odkráčajú. Chvíľu mlčky stoja. Heihaciro vykročí k soche, nasleduje ho. Pri monumente zastaví.
„Tu si ho stretla prvýkrát?“ prikývne.
„Niečo ti o tejto soche poviem. Vyobrazuje prvého Mizukageho, sochár mu týmto vzdal hold. Ďakoval mu za to, že zjednotil klany. O zjednotení sa rozhodlo v jedinej bitke. Proti sebe stáli dve aliancie. Prvá zastávala konzervatívne názory a nechcela žiadnu zmenu. Druhú skupinu viedol budúci Mizukage, ktorý zastával myšlienku zjednotenia. Počas bitky bol zranený. Nad ním stál bojovník, ktorý mu mal zasadiť posledný úder. Namiesto toho mu podal ruku. Prečo? Lebo si uvedomil, že zjednotenie je správna vec a proti správnej veci nechcel bojovať. Tým bojovníkom nebol nik iný ako zakladateľ tvojho rodu. Napriek faktu, že stál na opačnej strane, pochopil čo je ozaj dôležité. Rozumieš prečo ti to hovorím? “ zamyslene ju pozoruje.
Samozrejme! Chcete mi povedať, že stojím na zlej strane a tiež môžem urobiť správnu vec tým, že zabijem Yaguru. Najskôr tu zo sebou máte nejaký jed, všetko sa odohrá diskrétne, on umrie a veci pôjdu podľa vašich predstáv. Ste mi odporný, to čo chcete dosiahnuť a hlavne akým spôsobom, je úbohé. Nedokáže skryť rozhorčenie, obracia sa mu chrbtom a odchádza. Generál za ňou zavolá:
„Naozaj myslíš, že on je tou zmenou, ktorú potrebujeme? Zrejme o ňom nevieš nič. To čo prežívaš je obyčajný trik. Všetko to prichystal tak, aby urobil dojem. Zjavne sa mu to podarilo! Vieš čo je teraz s jeho matkou? Jasné, že nie, o takých veciach nehovorí. Zamysli sa kým je ešte čas.“ Po chvíli ju stratí z dohľadu. Vykročí k Citadele, snaží sa zahnať horkosť. Zhlboka dýcha, ruky má zaťaté v päsť. Prečo? Nechápem, to bol taký problém počkať? Sám si sa pripravil o titul Kage. Myslíš, že som ti ho chcel vziať? Osobne by som ťa vymenoval. Vždy sa tak trocha považujem za tvojho otca. Po celý život som ťa z diaľky pozoroval, zabezpečoval ti zázemie. O to väčšia bola moja radosť, keď som videl, že si nadaný. Sníval som o tom, že ty povedieš túto krajinu. Namiesto múdreho vládcu z teba vyrástlo zlovoľné decko, ktoré sa chce s touto krajinou hrať. Yagura, všetko kvôli tebe vyšlo vnivoč. Pošliapal si moje sny. Priviedol si nás na pokraj vojny. Koľko ľudí umrie pre tvoj rozmar? Keď som ťa videl prvýkrát ako bábätko. Po lícach mu stekajú slzy. Mal som ťa priamo v postieľke rozpárať mečom. Áno, spravil by som čosi obludné, ale stále by to bolo lepšie ako to čo chystáš teraz ty. Napravím to, neurobím to preto, lebo ťa nenávidím, ale pretože ťa stále milujem a nechcem aby si trpel, je to to jediné, čo ti v súčasnosti môžem dať. Je pevne rozhodnutý, no čosi mu hovorí, že také jednoduché to nebude.
začína. Zhromaždenie sa koná v hlavnej sále. Heihaciro k nej smeruje, cestou stretáva niekoľkých ďalších účastníkov. Zdvorilo sa pozdravia a pokračujú ďalej. Vojdú do komplexu pevnosti, chodba, v ktorej sa nachádzajú je úzka a osvetľujú ju iba fakle. Tvoria ju kamenné bloky, takže je tu skoro stále chladno. Po chvíli sa chodba rozšíri, v ľavej stene sú zasadené masívne dvojkrídlové dvere. Vyrobené sú z dreva a majú tmavohnedú farbu. Generál ich rozrazí a vstúpi, ostatní ho nasledujú. Hlavná sála je šesťuholníkového tvaru, v priemere má päťdesiat metrov. Vysoká je dvesto metrov, vlastne je najvyššou vežou Riečnej Citadely. Okrem prízemia nemá žiadne poschodia. Strop tvoria kusy farebného skla poskladané do zvláštnej mozaiky. V skutočnosti je sklený strop aj strechou veže, z diaľky pripomína kupolu. Do miestnosti prenikajú chabé slnečné lúče. V strede sály sú štyri stoly zrazené do štvorcového tvaru. Okolo nich sú rozmiestnené kreslá. Heihaciro pristúpi a sadne si. Kreslo pôsobí už od pohľadu pohodlne. Na stole pred každým účastníkom stojí strieborný kalich s bielym vínom. Niektorí účastníci vedú rozhovory, ostatní potichu sedia. Znova zaznie zvonenie, koncil začal. Miest je šesťdesiatštyri, jedenásť ostalo voľných. Tých jedenásť vyšších dôstojníkov patrilo k neutrálnej frakcii a svojou neúčasťou dali jasne najavo, že v neutralite zotrvajú. V miestnosti vládne rozpačité ticho. Mladík v čiernom kimone previazanom pásom zlatej farby sa postaví a prehovorí:
„Nie je mi jasné, čo tu riešime. Ak vás tak trápi ten chlapec, hneď po koncile ho vyriadim. Spokojný?“ nik mu neodpovedá. Rečník nie je vo funkcii veliteľa dlho. Má oholenú hlavu, zmätene sa rozhliada, hľadá podporu.
„Nebude to také jednoduché dostať sa k nemu. Synu, nabudúce premýšľaj kým niečo povieš.“ Povie starší muž, ktorého slovo sa teší všeobecnej úcte. Mladíkovu tvár pokryje rumenec, sadne si.
„Čo keby sme ho otrávili?“ nadhodí niekto.
„To by šlo, určite sa niektorí jeho ľudia dajú kúpiť.“ V sále je šum, tento nápad sa účastníkom pozdáva.
„Je to len decko. Určite nemá ochutnávača.“ Starec, ktorý pokarhal mladého dôstojníka povstane a venuje plénu otázku:
„Mám nechať našim jednotkám vypracovať plán na Yagurovu vraždu? Súhlasíte všetci?“
Generál odpije z kalicha. Oni absolútne nechápu situáciu!
„Som rozhodne proti!“ zaburáca. Ostatní mu venujú spýtavé pohľady. Nadýchne sa a pokračuje:
„O toto som sa už pokúšal z vlastnej iniciatívy. Včera som hovoril z Naniganashi. Poslal ju z posolstvom. No pravým významom bola ona. Ona bola posolstvom určeným priamo mne. Na nej mi jasne ukázal, že z jeho blízkych ho nikto nezradí. Predvídal tento môj plán a dal mi najavo, že takto to nepôjde.“
„Preháňate, trinásťročný chlapec a niečo také? Vidíte strašiakov aj tam kde nie sú generál.“ Starší muž sa rozosmeje, členovia koncilu sa k nemu postupne pridávajú.
„Mňa prvého uráža jeho vek!“ zahrmí Heihaciro.
„No na rozdiel od vás sa týmto faktom nenechám zaslepiť. Pridlho sme boli arogantní a prehliadali skutočnú situáciu. Nemôžeme to brať na ľahkú váhu. Rozožiera nás znútra a darí sa mu.“
„Aká je skutočná situácia?“
Oni to nevedia? S týmto si rátal tiež? Rýchlo ti to zatrhnem, nebudem ťa podceňovať. Presne som pochopil ako uvažuješ.
„Tretina veliteľov mu prisahala vernosť. Traja nositelia meča sú s ním a dvaja vyhlásili neutralitu. Civilné obyvateľstvo v ňom vidí hrdinu.“
„To viem!“ odsekne starec a dodá: „Stále nevidím dôvod, prečo by sa atentát nemal podariť. To vaše pseudoposolstvo ani nespomínajte. Alebo ho chcete chrániť a robíte z neho väčšiu hrozbu ako naozaj je? Asi ste na toto už starý.“
„Chrániť ho? Jediné čo ho chráni je naša hlúposť a zaslepenosť!“
„Toto si vyprosím generál!“ mužova tvár nadobudne nepekný fialový odtieň.
„Pozrite sa naň. Vôbec sme si ho nevšímali. Vyslali sme proti nemu oddiel, len tak aby bolo. Keď oddiel ignoroval rozkaz a pridal sa k nemu. Vôbec sme si neuvedomili význam. Ten zjavný, že sa stal medzi ľudom legendou. A nevideli sme ani ten skrytý, ktorý naznačoval jeho napojenie na veliaci štáb, čo sa samozrejme neskôr ukázalo. A teraz? Tvárime sa akoby nič. Berieme ho ako muchu, ktorú čoskoro rozmliaždime a bude pokoj. Naniganashi, nesmelé dievča, teraz je ochotná pre Yaguru umrieť. Má na ľudí zásadný vplyv. Berte ma ako senilného blázna, ale prosím vás jeho berte vážne. Nenechajte sa oklamať tou maskou, ktorú nosí. Pozrite sa pod ňu.“
„Prepáčte mi to generál, nechal som sa uniesť. Napadlo ma riešenie, je celkom jednoduché. Ak sa pozrieme na problém, vynorí sa otázka. Prečo ešte nevypukla vojna? Odpoveď je vcelku jednoduchá, Mizukage. Pokiaľ neumrie, vojna nezačne. A riešenie? Yagura získal vplyv to je pravda, no jeho pôsobnosť je obmedzená. Ľudia, ktorí stoja za ním sú momentálne okúzlený. No to opojenie postupne vyprchá. Dajme veciam voľný priebeh, jeho stúpenci ho postupne opustia. Praskne ako bublina.“ Účastníci koncilu súhlasne zamrmlú aj na Heihacirovej tvári vidno úsmev. Atmosféra v sále sa odľahčí. Generál si odkašle.
„K tomuto záveru som dospel aj ja. A práve tu si uvedomujem ako to mal skvele premyslené. Do hry vstupuje ďalší faktor. Tým faktorom je Mizukageho stav. My nemáme mesiace! Dokonca ani týždne, najoptimistickejšie predpovede dávajú päť dní. Inými slovami, keď Mizukage umrie bude mať najlepšiu podporu akú mať môže. Skvele to načasoval.“
„Čo navrhujete?“ spýta sa mladík, ktorý prehovoril na začiatku.
„V prvom rade by sme mali prestať predstierať, že je situácia pod kontrolou. Ďalej je nutné si uvedomiť, že máme k dispozícii jeden veľký tromf. Našou výhodou je Citadela. Môj návrh je takýto, stiahnime všetky sily do Riečnej Citadely a pripravme sa na obliehanie. Takýto krok môže viesť k dvom výsledkom. Buď bude rozdrvený pred hradbami, alebo sa obliehanie natiahne a zapôsobí čas. Jeho vojaci ho samy zvrhnú.“
„Mám alternatívny návrh“ povie starý muž. „Čo tak obmena môjho pôvodného plánu? Ak Mizukage skoná, proste to nikomu nepovieme. Budeme sa tváriť, že žije. Zbytok už poznáte, nastane odliv jeho ľudí a potom ho zničíme. Mne osobne sa to vidí ako lepšia cesta. “
„Nie. Ak počká týždeň a zaútočí s tým, že klameme, bude mať pravdu. Keď náš podvod vyjde najavo tak tí, ktorí sú neutrálni pravdepodobne posilnia jeho rady. To nemôžeme riskovať.“
Na starcovej tvári sa rozhostí rezignovaný výraz.
„Kto súhlasí z generálovým návrhom nech povstane.“ Všetci členovia koncilu s mohutným rachotom povstali.
„Apelujem na vás, začnite s prípravami okamžite. A ešte jedna vec, povyberajte dôveryhodných ANBU. Vytvorte z nich skupinu, jej úlohou bude napádať Yagurovu propagandu. Bude to robiť ako nezávislá občianska organizácia. Takto pred koncom síce toho veľa nezmeníme, ale každý človek, ktorý k nemu nepobeží je výhra.“
„Týmto Ríšsky koncil končí. Velitelia dajte sa do práce!“ túto výzvu dá Mashimotto. Počas stretnutia neprehovoril ani raz, no tradícia vyžadovala aby koncil uzavrel nositeľ meča. Plne súhlasil s Heihacirom a dospel k názoru, že všetko podstatné bolo povedané. Dôstojníci sa vyhrnuli z miestnosti, chceli plány zrealizovať, čo najskôr. Heihaciro sa vybral do parku.
neho je gejzír. Rád sleduje ten stĺp vody, vôkol gejzíru sú rozmiestnené ľahké železné lavičky, farbu majú bielu. Na jednej z nich sedí vysoká žena v čiernych šatách. Heihaciro úpenlivo sleduje červenovlásku. Tá jeho pohľad vycíti a obráti sa. Usmeje sa a vyjde mu naproti. Je krásne ráno, jedno z tých výnimočných keď na zem nepadla hmla. Možno by sa aj radoval, ale hmla tu bola, dnes sa usídlila v jeho srdci. Žena k nemu podíde.
„Ako to prebiehalo?“ opýta sa ho.
„Prijali sa určité opatrenia.“ Vidí, že ho niečo trápi. Chytí ho za ruku a pozrie mu do očí.
„Oci, mne môžeš povedať pravdu. Ako na tom naozaj sme?“ vrhá naň zvedavý pohľad. Generál vydýchne a vzpriami sa.
„Mei je to ten najhorší nepriateľ proti akému som stál. No pokiaľ budem dýchať do Citadely nevojde! To ti prisahám!“ tie slová myslí smrteľne vážne. Objíme ju. Je to zvláštne, ale vojna ho postavila na nohy. Pred tou záležitosťou to bol starec, ktorý sa pripravoval na smrť. Pozbieral sa a je z neho vodca, ktorý ubráni tento národ. Úplne pookrial na duchu. Hoci, nikdy ma neoslovoval menom.
„Oci, ty určite neprehráš. Také niečo si ani nedokážem predstaviť.“ Jeho objatie zosilnie.
„Ani len netušíš, kto on v skutočnosti je. Si moje dieťa, hlavnou prioritou si ty. Je nevyhnutné aby si prežila, rozumieš? “
„Ale...“
„Žiadne ale, ty si budúcnosť! Si mojim najväčším životným úspechom, tvoja tvár odo mňa odháňa chmáry.“ Pobozká ju na čelo.
„Prepáč mi, že som ti to povedal až teraz.“
„Oci, hovoríš akoby si mal...“
„Každý raz umrie.“
Kedysi dávno, jedno malé dievča zavčas rána stálo na hradbách. Vedelo, že to nemá robiť, ale zvedavosť vyhrala. Hľadela priamo dolu, z tej výšky sa jej zakrútila hlava. Mierne odstúpila, nevydržala to dlho, sadla si na hradbu a sledovala matný kus slnka, ktorý presvital cez oblaky. Siahla si do vrecka, mala v ňom kamienky. Nabrala plnú hrsť, ruku prevrátila a sledovala ako kamienky padajú, závrať pominula, ostala len zvedavosť. Hľadela na kruhy, ktoré zvírili svojim dopadom na hladinu vodného priekopu. Znova dala ruku do vrecka, vtom jej niekto položil ruku na chrbát. Preľakla sa a začala padať , no tá istá ruka ju mocne schvátila v páse a vytiahla do bezpečia. Zahanbene na otca pozrela, čakala pokarhanie. Sklopila hlavu, priložil jej prsty na bradu a hlavu jemne podvihol. Videla na jeho tvári úsmev, opätovala ho.
„Niečo tu pre teba mám.“ Podal jej obrovskú lízanku, zabalená bola v priesvitnom obale, ktorý bol previazaný pestrofarebnými stuhami. Z radosťou si ju zobrala, on si zatiaľ sadol na hradbu. Kývol na ňu, neváhala a sadla mu na kolená. Odviazala stuhy a s chuťou sa do maškrty pustila. Zamastila si celé ústa.
„Oci hneváš sa?“ povedala roztraseným hláskom.
„Nie nehnevám.“ Ťukol ju po nose. Obaja sa rozosmiali. Na ten deň nikdy nezabudla. Stále si vedela vybaviť súmračnú oblohu, jemný vetrík a otcovu náruč. Často krát videla ten obraz, ako sedia na hradbách a sledujú oblohu. Pamätala si na veľkú lízanku aj na to ako ju šteklili jeho fúzy. Otče, vytrvaj. Obdivujem ťa a vidím silu tvojho odhodlania. Pokiaľ ty budeš brániť Riečnu Citadelu tak nepadne a je jedno kto je nepriateľ. Ak zaútočí škaredo narazí. Nie si dokonalý, ale si dobrý človek a preto vyhráš. Práve kvôli tej nedokonalosti.
„Pozri, nebesá sa na nás usmievajú. Oci, zažiješ trumf, to ti sľubujem ja. Pokiaľ nad nami bdieš ty, sme v bezpečí.“
„Ďakujem,“ hlas sa mu jemne chveje.
Obloha je stále čistá, čo je dosť zvláštne. Yagura tomu nevenuje pozornosť, prechádza sa. Z diaľky pozoruje Citadelu, jeho tvár neprezrádza nič. Zozadu sa k nemu približuje Yabu. Oblečenú má tesnú čiernu kombinézu a na nej ešte šedú vestu. Jeho čižmy vydávajú hlasný zvuk, napriek tomu sa chlapec neotočí.
„Čo bude ďalej?“ spýta sa priamo. Chvíľu je ticho, chystá sa otázku zopakovať, keď.
„Ak to stihnú, tak útok na našich agitátorov. Samozrejme len tak spoza, neprihlásia sa k tomu priamo.“ Stále je k Yabuovi otočený chrbtom.
„Naozaj bolo nutné zvolať štáb?“
„Vojna začne ešte tento týždeň, musel som vám ukázať ako to bude prebiehať a zadať vám nevyhnutné pokyny.“ Nevyhnutné pokyny? Celý čas vravel v hádankách.
„A Mizukage? Nemôžeš vedieť kedy umrie.“
„O to je postarané.“ Už sa ho neodvážil nič pýtať. Yagura pokračuje v prechádzke. Yabuovi sa rozšíria oči, sú plné obdivu. Nič sa nezmenilo. Ako to, že ťa bezvýhradne rešpektujem? Kto si a odkiaľ všetko vieš? Ak by niekto chcel moju pomoc pri dobývaní Citadely, vysmial by som ho. No tebe pomáham. Táto pevnosť je pýchou národa, nikdy nebola dobytá a pred šiestimi rokmi by som dodal, že ani nebude. Pri tebe pochybujem, som ochotný plniť aj tvoje najšialenejšie rozkazy, pretože viem, že vyhráš. Stáva sa zo mňa obyčajný nohsled a vôbec mi to nevadí. Yagura, ako to s tými ľuďmi robíš?
Mysľou mu prebiehajú všelijaké stratégie, snaží sa zistiť, ktorá je najvýhodnejšia. Zíde dole, stále premýšľa. Oproti nemu trieli vojak v tvári má zúfalý výraz. Dobehne ku Heihacirovi pokloní sa a povie:
„Generál. Mizukage práve skonal.“ Heihaciro na sebe nedá nič poznať.
„Uisti sa, že sú všetky prípravy dokončené!“ vojak nedokáže skryť údiv.
„Okamžite!“
„Rozkaz!“ beží preč. Generál mieri do svojej pracovne. Tak predsa to prišlo. Skôr ako som čakal, no v konečnom dôsledku sa nič nemení. Dokázal si predvídať mnoho vecí, ale aj ja mám svoje eso, o ktorom nemáš ani páru. Bol by z teba impozantný Mizukage, škoda. Máš obdivuhodný intelekt, ale chýbajú ti skúsenosti. O tvojej porážke sa bude spievať v premnohých piesňach. Dôjde do svojej kancelárie a zvalí sa na stoličku. Stmieva sa, nezapáli sviečku. Snaží sa zahnať svoje obavy premýšľaním o taktike, no márne. Ak dostaneš šancu, dokážeš ho zabiť a dívať sa mu do tváre? Urobíš to?