Lotosový kvet- 2. Skúška

dostaneš dar, ktorý prevýši všetky roky strávené v šere. Hľa, zostúpi k vám hviezda, ovenčí vás nádherou a ukáže cestu. Príde okamih, jedinečný. Pohltený túžbou, spaľujúcou. Dôjdete na miesto nepoznané. V hmle sa narodí spravodlivý, tak ho aj v hmle hľadajte.
Kronika spravodlivého
v krízových situáciách. Sám bol zvedavý ako to dopadne. Kasigi Yabu, veliteľ sedemčlennej skupiny mladých regrútov. Na jeho sivej uniforme sa zrážali kvapky vody, mrholilo. Ako obyčajne, bolo hmlisté ráno. Rozospatí, ešte poriadne nevnímali, nasledovali vodcu. Kráčali po lesnej ceste, nad hlavami sa im týčila klenba z korún stromov. Všetci okrem veliteľa mali na sebe šedú vestu a čierne čižmy, tie sa teraz mľaskavo zabárali do bahna. Bolo z nich cítiť znechutenie, jedine chlapec kráčajúci v strede oddielu vyžaroval ostražitosť. Chodil vystretý, spod jemných hnedých vlasov, ktoré mu zakrývali čelo, hľadeli na Yabuov chrbát dve oči s farbou ľadu. Skupinu tvorili piati chlapci a dve dievčatá. Všetci si držali mierny odstup od toho, ktorý kráčal v ich strede. Nebránil sa, vyhovovalo mu to. Od začiatku bolo medzi nimi čosi zvláštne. Veliteľ odrazu zastal.
jedine hnedovlasý mladík mu pohľad drzo opláca. Na Yabuovej zarastenej tvári nie je možné spoznať nič. Ľavou rukou im dá gesto. Pristupujú k nemu, na čele je on. Keď dôjdu dostatočne blízko zastavia sa a čakajú. Veliteľ má vyššiu postavu, pohľad z výšky si užíva. Svojím mlčaním im dáva najavo svoje postavenie. Sú vydesení, uhýbajú očami, on nie, dokonca sa naň usmieva. Ostatní sa schovávajú za ním. Osobnosť máš chlapče, to nemôžem poprieť. Nevyslovil si jediné slovo a napriek tomu urobil dojem. Uvidíme či ti vyrovnanosť vydrží, tu dostaneš možnosť ukázať svoj potenciál. Úprimne si myslím, že si len hlupáčik z dobrej rodiny. Myslíš si o sebe, že si majster sveta. Veľmi skoro ti dokážem opak. Teším sa na chvíľu, keď ti ten namyslený výraz zmizne z ksichtu a budeš prosiť o život. Vychutnám si to, sľubujem. Yabu pevným hlasom prehovorí: „V tomto lese som umiestnil štyri predmety. Vašou úlohou je ich nájsť. Pátrate samostatne! Ten kto mi prinesie najviac predmetov, dostane šancu trénovať s najlepšími stopármi. Snáď len na okraj spomeniem, že ten kto to dokáže má úspech v živote takmer zaručený.“ Dvíhajú hlavy, na tvárach im vidieť nadšenie, hnedovlasý chlapec nezmenil výraz, vyzerá, akoby ho to, čo povedal veliteľ, zaujímalo len okrajovo. „Máte na to tri hodiny. Môžete začať.“ Rozbehnú sa rôznymi smermi. On ostane na mieste. Chvíľu takto stoja proti sebe. Yabu nadvihne obočie, chlapec vyrazí.
v poraste na nich čakal trénovaný zabijak. Ten mal zostať v utajení a zaútočiť v príhodnú chvíľu. Postup bol jednoduchý, najprv im dať hodinu na hľadanie. Potom vrah zaútočí na skupiny, ktoré počas tej hodiny vzniknú a jednotlivcov usilujúcich sa o úspech. Má určené hranice, nemôže zabiť ani vážne zraniť. Ich veliteľ bude útoky sledovať a vyhodnocovať spontánne reakcie. Úlohou je nájsť jedincov s dobrým uvažovaním, neochvejných, ktorí si zachovajú rozvahu, na činoch vyvolaných takýmto šokom sa to bude dobre rozoznávať. Nie je to Yabuova prvá úloha takéhoto charakteru, Mizukage mu v tomto bezvýhradne dôveruje. Vybral už mnohých schopných, vďaka jeho výberu boli kapitáni bojových oddielov nepoddajní, čo sa prejavovalo na celkovej úspešnosti pri boji. Iste sú to len deti, no selekcia musí prebiehať v tomto veku. Opakoval si Yabu. Prechádza sa po lese, rozjíma. Na koho sa pozriem najskôr? Myslím, že odpoveď je jednoznačná... Sleduje cestu, ktorou šiel hnedovlasý mládenec. Neponáhľa sa, času má dosť. Začne fúkať silný vietor. Lístie na stromoch ševelí. Chráni si pred chladom tvár. Všade navôkol poletujú popadané listy. Na zemi ho čosi upúta, zohne sa. Do ruky vezme cár kože. Najskôr kúsok šatstva. V mysli prebehne oblečenie svojich zverencov. Nikto nič kožené na sebe nemal. Zamračí sa. Čakal som, že pošlú niekoho schopnejšieho. Nemyslím, že by si to niekto z nich mohol všimnúť, no aj tak, hlúpa chyba. Pokračuje, odhaduje ako blízko k nemu sa dostal. Pre hmlu je viditeľnosť nízka a prudký vietor prehlušuje väčšinu zvukov. Nachvíľu sa započúva v snahe zachytiť aspoň niečo. Chce to vzdať, keď. Niečo som počul, znelo to kovovo.
Súboj? Od rozchodu neprešlo ani desať minút, na útok je priskoro. Uteká po klesajúcom teréne, v tej rýchlosti nezaregistruje koreň stromu priamo v ceste. Nabehne naň a spadne, kotúľa sa dolu, v chodidle cíti pulzujúcu bolesť. Pristane na chrbte, vstáva. Zľahka našľapuje, prudký spád zeme sa zmiernil. Snáď nie je zlomené. Lesom sa rozlieha hluk boja, hoci nechce, opäť sa rozbehne. Je blízko, schová sa za najbližší strom a pozerá na scénu pred sebou. Na hnedovlasého chlapca útočí muž, tvár mu zakrýva biela maska a telo zahaľuje čierny plášť. Chlapec je vyčerpaný, ledva sa stíha vyhýbať úderom. Počas útokov plášť odhaľuje jeho nohy. Obuté má krémové čižmy, z ľavej je kúsok odtrhnutý. Niet pochýb je to náš ANBU, no aj tak sa mi to nevidí. Obráti sa priamo k stromu, za ktorým sa schováva a vykríkne: „Toto nie je hra, on je pravý!“ Nedokáže zareagovať. Je možné to, čo hovorí ten chlapec? Dokázal pochopiť o čom je dnešok? A ak áno, je možné, že ten s kým bojuje je infiltrovaný nepriateľ? Padá k zemi, ANBU stojaci nad ním sa chystá zasadiť úder. Musím jednať! Napriek bolesti, sa Kasigi Yabu skokom premiestni pred ležiaceho chlapca. Súper zaváhal, Yabu mu prebodne srdce kunaiom. ANBU sa zvalí na zem, zomrel okamžite. Pristúpi k nemu, strhne mu masku. Toho muža poznal z videnia. Vždy sa javil tak lojálne, nechce sa mi veriť, žeby zradil. Vysvetliť to Mizukagemu bude problém, nemám žiaden priamy dôkaz. Súdu sa nevyhnem a svedectvo sedemročného chlapca nebude brané do úvahy. Tok myšlienok preruší jemný hlas: „Pokoj, ak sa dohodneme, môžeš to hodiť na mňa. Mne nič nespravia.“ Chlapec vstáva, oprašuje sa. Sleduje ho s otvorenými ústami, neschopný veriť tomu, čo práve počul. „Ako to myslíš? Ten muž bol zradca, zabil som už mnohých takých.“
„Pripúšťam malo to tak vyzerať,“ kútiky pier mu cuknú.
„To je hlúposť.“
„Prečo sa nebránil, keď si ho napadol? Nech na to pozeráš z hocijakého uhla, on nečakal, že ho zabiješ. Vôbec neútočil, bral ťa ako vlastného. Konal by takto zradca?“ v ľadových očiach mu tancujú iskričky. Odmieta prijať to, čo mu hovorí. Je to tak absurdné. To by znamenalo, že on ten súboj vyprovokoval. Prestaň! To je predsa nemožné. Škľabí sa naň. Nechce tomu veriť, no uvedomí si, že je to pravda. Vedel o pravom význame dňa. Cestou pritiahol moju pozornosť, zaistil si tým to, že ho budem špehovať. A nie len to, vedel kde sa skrýva ANBU. Dal mi čas, kým ho začnem sledovať. Napadol nášho človeka, keď som ich zbadal, vyzeralo to akoby bol on obeťou. Keďže o dnešku vedel zakričal na mňa. ANBU vôbec nechápal čo sa deje. Vedel o mne, veď mojou úlohou bolo sledovať reakcie, vždy som pri takýchto situáciách bol prítomný, preto ma ANBU nebral na vedomie. Deti takto nedokážu uvažovať. Skutočnosť ho presviedčala o opaku. Kto je pozorovateľ a kto pozorovaný? Čo odo mňa chce? V živote som sa s niečím takým nestretol. „O akej dohode to hovoríš?“
„Ak mi dáš slovo, že ma v priebehu týždňa vyhľadáš, vezmem to na seba.“
„Vyhľadám ťa,“ odpovie z povzdychom.
„V tom prípade naše záležitosti tu, skončili.“ zberá sa k odchodu.
„Yagura,“ zavolá za ním. Nezastaví, jeho obrysy sa rozplynú v hmle. Chvíľu ešte počuje ako kráča, ten mľaskavý zvuk ho upokojuje, po chvíli utíchne aj on. Kasigi Yabu, cvičený aby ocenil duševnú silu jednotlivca. Dnes sa stretol s niekým, koho hodnotu nedokázal ani odhadnúť. V očiach sa mu miesi hrôza s obdivom.
Vôkol neho sa rozprestiera mohutná záhrada. Rastú v nej záhony ruží, ktoré hrajú rôznymi farbami. Z terasy na ne hľadí pani domu, dnes jej nepriniesli radosť. Sedí na ľahkej drevenej stoličke, čierne vlasy má zopnuté striebornou sponou, odchlipáva z drobného porcelánového hrnčeka, ani čaj a jeho sladká vôňa ju nedokážu upokojiť. Ku bráne z tepaného železa prichádza starší muž. Opásané má čierne kimono, je zhrbený a pri chôdzi si pomáha palicou so zlatou hlavou. Tvár mu pretkávajú vrásky. Zmenilo sa na ňom mnoho vecí, no jeho uhrančivé modré oči nie, stále to boli oči vodcu. Otvorí bráničku a vstúpi. Žena vstane a vyjde mu oproti, tesne pri ňom zastaví a obradným úklonom ho pozdraví. Starší muž sa narovná a s úsmevom vyhlási:
„Som rád, že vás vidím. Ste ešte nádhernejšia ako tie ruže všade navôkol. Je mi cťou znova vám hľadieť do očí Mariko.“
„Ďakujem, môžem vám ponúknuť čaj?“
„Samozrejme,“ odpovedá veselo. Spolu vykročia k terase, sadnú si. Mariko mu naleje čaj. Generál s chuťou odpije a položí šálku.
„Čo vás trápi?“ Venuje mu dlhý pohľad.
„Yagura, dnešok, potrebujem vedieť, čo sa vlastne stalo.“
„V podstate nič. Uisťujem vás, že žiadne problémy kvôli tomu nebudú.“
„Zabil človeka! To nemôžeme prehliadať.“ Precedí sa pomedzi zuby.
„Bránil sa. Je to dieťa, bol vystavený šoku a zareagoval takto. Neuvedomuje si čo spravil. Nechcem ho ospravedlňovať, ani nič zľahčovať, no vybehol naň útočník so zbraňou a on ho v sebaobrane zabil. Myslím, že o pár rokov na to zabudne.“
„Pri všetkej úcte, generál, kedy ste ho naposledy videli?“
„Keď bol nemluvňa. Mariko, máte ešte niečo na srdci?“ Skloní hlavu a zašepká:
„Desí ma. To ako rozpráva, jeho správanie. Uvedomuje si oveľa viac ako sa na prvý pohľad javí. Nechcem aby mal problémy, no je tu možnosť, že to urobil naschvál. V takom prípade je nutné mu určité veci vysvetliť.“
„Nato ste ideálna vy,“ povie tvrdo. On nechápe, nevidel ako sa na mňa díva. Mnohokrát som videla ako deti nasledujú mamy. Matka držala dieťa v náručí, obaja plakali, bolo medzi nimi niečo úžasné. Napriek okolnostiam, bola som šťastná, že som počala. Chcela som to niečo mať tiež. Dopadlo to inak. Ako mu to mám povedať? To, že k svojmu synovi nie som schopná nájsť cestu.
„Nebojte, stále je to budúci Kage, taká vec ho nezadrží. Čo sa týka jeho ďalšej výchovy, o mesiac ho začne trénovať nositeľ meča. Získa tým určitú reputáciu a zväčší svoju hodnotu.“
„Jeden zo siedmich?“ vyhŕkne.
„Áno, nebojte, vyrastie z neho úžasný muž. Až dospeje osobne si s ním o dnešku pohovorím. A napriek tomu ako bláznivo to znie, váš syn dokázal, že je schopný zabiť. Táto vlastnosť sa mu zíde, možno jedného dňa zachráni celý národ.“ Vstáva. Mariko mu ponúkne rameno, vyprevadí ho k bránke. Rozlúčia sa. Hľadí naň a v duchu dúfa, že sa jeho slová vyplnia. Jeden zo siedmich, naučia ho všetko o cnosti a morálke. Bude v dobrých rukách. Napriek tomu v nej stále ostala pochybnosť.
súmračné nebo, zaspí. Preberie ju lomoz, je tma. Obuje si papuče a potichu kráča dole schodmi. V predsieni uzrie nejasnú siluetu ožarovanú len matným mesačným svetlom. „Yagura, si v poriadku?“ Obrys vezme z pútka pri dverách plášť, opáše si ho. Otvorí dvere. „Kam ideš?“ zastane, pozrie priamo na ňu a prehovorí: „Matka, poviem to len raz, toto sa ťa netýka.“ Zabuchne za sebou. Zavrávorá, nemá sa čoho chytiť, spadne. Pád stlmil huňatý koberec. Z tejto pozície vzhliada k mohutnému lustru. Navešané sú na ňom opracované kusy kryštálu, majú oválny tvar. Odrážajú bledé svetlo. V očiach ju začnú páliť slzy. Kde som spravila chybu? Dala som mu všetok svoj čas. Pamätám na jeho prvé slovo, prvý krok. Prečo zabudol? Nikdy sa na mňa neusmial, od začiatku som mu bola ukradnutá. Od začiatku ku mne neprejavoval náklonnosť. Raz som počula, že dieťa nikdy nezabudne na materskú náruč. Je to pravda? Tak strašne mi chýba, no som preň len bezvýznamná okolnosť. Deň za dňom, len mnohokrát opakované vety, ktoré nemajú žiadny význam. Čo má rád? Aká je jeho obľúbená farba? Nič o ňom neviem. Snažila som sa, on ma k sebe nepustil. Nedokáže zadržať vzlyky. Čím si získava matka lásku svojho dieťaťa? Nehou, starostlivosťou, láskou? Tým si ma získala moja mama, potrebuje niečo viac? Vždy budem stáť pri ňom, dám mu všetko. Možno som zlá matka, ale napriek tomu urobím preň všetko. Nik k nemu necíti to čo ja, ani nemôže. „Vráť sa mi prosím.“ Takmer bezhlasne zašepká. Slová vyrieknuté pred polnocou, nepočul ich nik, no predsa dostala odpoveď. Pripomeň mu teplo svojej náruče. Snaží sa zabudnúť, nedovoľ mu to. Priviň ho a pevne drž, aj keď sa bude vzpierať. Nedovoľ mu odísť, drž ho. Chráň ho pred všetkými! Zovri mocne, tak mocne, že ti ho ani Sermion* nevytrhne. Nesmieš povoliť. To niečo medzi vami stále môže byť, niečo vrúcne, čosi, čo ti vynahradí všetok ten smútok. Si jeho matka, jeho jediné útočište. Ukáž mu svoju lásku, rozrum múry, ktoré vystaval. Vy dvaja v tesnom objatí, nerozdelí vás nič. Okolo vás budú besniť rieky, zhora budú útočiť blesky, no v objatí to prečkáte. Hľadaj ho, ešte je čas. Stavia sa na nohy, vybieha do noci. Svojho syna vám nedám! Je jedno koľkokrát ma odmietne, stále budem mať náruč otvorenú. Budem oň bojovať, je jedno s kým. Tento boj vyhrajem! Kričí jeho meno z plného hrdla.
Vo svojej pracovni potme stojí Terumi Heihaciro. Díva sa skrz okno na krajinu. V diaľke žiari niekoľko bodov, to je všetko. Trápia ho mnohé veci, za dňa na ne nemyslí. V noci ho však stále nájdu, nedajú mu pokoj. Jeden svetielkujúci bod zhasne. Nakoniec zhasnú všetky, vtedy príde môj čas. Niť jeho myšlienok preruší zaklopanie. „Ďalej.“ Dnu vstúpi radový vojak, hoci je tma aj tak sa generálovi pokloní a preukáže mu tým úctu.
„Mizukage je smrteľne chorý, nie je to liečiteľné. Zlyháva mu organizmus. Diagnostikovali mu to dnes počas každoročnej zdravotnej prehliadky.“
„Koľko mu ostáva času?“
„Maximálne šesť rokov.“ Šesť rokov, to zďaleka nestačí.