Forever or never 14: Keď nemáš v srdci lásku, nemáš v ňom nič...

Sakuru držali v pivnici. Bolo tam vlhko a tma. Hlavne tma. Sakura tam sedela, priviazaná k akejsi tyči, sama a vystrašená. Ani sa jej nemožno čudovať. Tí dvaja ju tu len tak nechali. Utiekli a ju nechali napospas osudu. Nebol to ktovieako dobrý pocit.
Zrazu bolo počuť hrkotanie reťazí. Nie, žiadna Vianočná koleda. Iba Sasuke so sviečkou v ruke podišiel ku Sakure, hneď po tom, ako uvoľnil reťaze od dverí.
Kľakol si ku nej a medzi nimi bola iba sviečka. Jej svetlo sa mihotalo na ich tvárach a pohrávalo sa s črtami ich tvárí. Sakurinej vystrašenej a Sasukeho vážnej.
„Musíš mi pomôcť,“ povedal vážne.
Sakura na neho pozerala ako na nejaký prízrak.
„Musíš mi pomôcť,“ zopakoval, ale nástojčivejšie.
„Prečo?“ sama bola zdesená ako slabo znie jej hlas.
„Ide o Soru,“ sviečka sa mu začala triasť, „Aj o teba.“
Sakura iba prikývla. Vždy mala na Sasukeho slabosť. A k tomu mohla vypadnúť z tej zatuchnutej pivnice. Rozviazal ju. Postavil sa a počkal kým sa postaví aj ona.
Otočil sa a vyvádzal ju v pivnice. Išla za ním a za jediným svetlom v tme.

O POL HODINU SKÔR

Len nech sa preberie, pomyslel si Sasori, keď pozeral na Soru, ako v bezvedomí leží na posteli. Vyzerala takmer ako mŕtva. Po bitke sa ešte neprebrala. Hidan navrhoval, že jej zase ponúkne kúsok zo svojej nesmrteľnej energie. Sasori to zamietol. Hidanovi síce povedal, že tentoraz počkajú, ako to zvládne sama a že nie je dobré jej dávať stále taký príval energie. Samozrejme, bola to len výhovorka. Proste ho k nej nechcel pustiť. A dobre vedel prečo.
Sedel vo svojom kresle. Sora sa len trošku mykla a už bol pri nej. Nevedel prečo sa k nej tak rýchlo citovo naviazal. Bolo to jednoducho tak.
Sora začala pomaly otvárať oči. Chvíľu jej trvalo kým sa jej vrátil zrak. Spoznala Sasoriho sediac konča jej postele.
„Sasori,“ zašepkala. Vlastne to povedala, no z jej úst vyšiel oba šepot.
„Pokoj, som tu,“ Sasori ju chytil za ruku.
Usmiala sa.
Cítila sa slabá, lebo technika, ktorú použila vyčerpáva veľa chakry. A tak si spomenula, čo sa stalo.
„Žijú?“ spýtala sa ho stále šeptom.
„Žijú, ale...“ Sasori odpovedal a aj dopovedal.
„Ale?“
„To ružovo vlasé dievča, Sakura, bolo zajaté,“ vysvetlil jej. Nepovedal však, že ju zajal on. Nemohol jej povedať, že to on ju zajal. Vedel, že by mu prestala dôverovať.
„Čo?!“ prudko sa posadila. Chcela k tomu ešte niečo povedať, ale chytil ju záchvat kašľa.
„Upokoj sa,“ prisadol si bližšie k nej a snažil sa ju upokojiť. No čo robil, ako robil, kašeľ neustával. Dokonca sa to zhoršilo. Začala vykašliavať krv. Zase.
Sasoriho zaplavil strach, keď si všimol krv.
„Vzala si si tú tabletku, čo ti predpísal doktor?“ spýtal sa jej.
Prikývla. Samozrejme, že si ju vzala. On sám dozeral na to, aby tie tabletky jedla.
Vtom, akoby na zavolanie, vošiel do izby Sasuke.
„Čo sa tu deje?“ spýtal sa pohotovo.
„Sora má zase zdravotné problémy. No Pein momentálne niečo vybavuje, takže tu nie je! A ja neviem, kde jej mám zohnať doktora!“ vysvetľoval mu rýchlo Sasori.
„Ale ja viem,“ povedal Sasuke a už trielil do pivnice za jedinou doktorkou v celom Akatsuki sídle.

A tak Sasuke spolu so Sakurou šli ku Sasoriho izbe. Sasuke sa neunúval zaklopať. Proste vošiel. Sasori sa stále pokúšal upokojiť Soru.
„Čo sa jej stalo?“ spýtala sa Sakura bez zaváhania.
Sasori sa prudko otočil.
Čo to s ním je, že ich nepočul vojsť?
Sora prudko zdvihla hlavu. Snažila sa na Sakuru aspoň usmiať, no nevydarilo sa jej to.
„Čo sa jej stalo?“ spýtala sa znovu Sakura.
Sasuke sa pozrel na Sasoriho. Len on mohol vysvetliť Sakure, čo so Sorou naozaj je.
Tak jej povedal, ako uniesli Soru, ako začala počas cesty vykašliavať krv, ako prišiel doktor, ako po raňajkách prišiel zasa doktor a ako jej predpísal tie tabletky.
„Ukáž mi tie tabletky!“ vyzvala ho Sakura. Už sa nesprávala ako rukojemníčka. Teraz bola doktorka a jediný človek, ktorý mohol Sore pomôcť.
Sasori jej ich podal. No nedržal sa ďaleko od Sory. Stále bol v jej blízkosti.
Sakura si ich pozorne pozerala. Dokonca jednu vybrala jednu, pozrela na ňu a rozpučila pomedzi prstami. Potom zhíkla.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Sasori.
„Toto nie je liek. Je to jed!“
„Čo?!“ nemohol tomu uveriť Sasuke. Ale keď Sakura povedala, že to je jed tak to je jed.
„Kde zoženieme protijed?“ spýtal sa Sasori takým tónom, ktorý naznačoval, že je pripravený nájsť ten protijed nech sa deje čokoľvek.
„Je to dosť známy jed. Viem presne, ako sa vytvára protilátka. Len potrebujem pomoc,“ vyhlásila.
„Pomôžem ti zohnať, čo potrebuješ,“ navrhol sa Sasuke.
Sora len kašľala a pozerala, ako sa tu všetko organizuje. Sakura so Sasukem niekde odišli a ona zostala so Sasorim sama.

Boli v odľahlej časti sídla. Niekde v podkroví, kde nikto nechodil. Sasukemu o tomto mieste povedal Madara, keď bol úplne pri zmysloch. Bolo to malé laboratórium, ale na prípravu protijedu stačilo.
Sasuke podával Sakure všetko, čo na výrobu potrebovala. Dokonca ho donútila dať si na ruky také tie biele rukavice.
„Prečo mi vlastne pomáhaš?“ spýtala sa ho, keď v guľatej ampulke nad plameňom zohrievala akúsi látku, ktorú mienila použil pri vytvorení protilátky.
Sasuke pokrčil plecami. „Ani neviem.“
Sakura sa ale neprestávala pýtať. „Prečo si sa nevrátil do Konohy?“
Sasuke si vzdychol. Odpovedal jej, lebo vedel, že by sa neprestávala pýtať. „Dozvedel som sa pravdu o Itachim, a tak som sa rozhodol pridať sa k Akatsuki a zostať tu s ním?“
„Aj keď to znamená, že zničíš Konohu?“
„Konohu by som zničil tak či tak. S Itachim a Akatsuki alebo bez nich,“ priznal sa jej Sasuke.
„Zabil by si všetkých, vrátane Naruta, Kakashiho a mňa?“ spýtala sa ho Sakura, snažila sa sústrediť na prácu a odolávať nutkaniu naňho pozrieť.
„Áno,“ odpovedal jej Sasuke a nepozeral sa pri tom do jej tváre.
„A to by ťa vôbec netrápilo svedomie?“
„Ja neviem, Sakura! A nechápem prečo ma tu teraz spovedáš!“ vyskočil na ňu Sasuke a Sakurou trhlo.
Pozerala sa na neho so slzami v očiach.
„Prepáč,“ ospravedlnil sa jej, keď si všimol, ako sa tvári.
„Neospravedlňuj sa,“ povedala mu a ďalej sa venovala svojej práci. „ak to nemyslíš vážne.“
„Nechápem prečo ťa to tak trápi,“ spýtal sa už oveľa pokojnejšie.
Sakura schmatla pohár s už hotovým protijedom, otočila sa k nemu a povedala mu pravdu, čo k nemu naozaj cíti.
„Len chcem vedieť či niekde vnútri teba je ten starý Sasuke, ktorého som si myslela, že poznám,“ povedala mu a už aj ho aj obchádzala. Sasuke ju schytil za zápästie a otočil ju k sebe.
„Stále nechápem, čo to má spoločné s tými otázkami,“ pozeral jej priamo do očí.
Sakure sa oči naplnili slzami. „Lebo ťa stále ľúbim!“ zakričala mu tváre, uvoľnila z jeho zovretia a utekala k Sorinej izbe. Sasuke šiel hneď za ňou.

„Konečne ste tu!“ zvolal Sasori, keď do izby vošla Sakura a hneď za ňou Sasuke.
„Vypi to!“ podávala pohár s dajakou fialovou tekutinou Sakura Sore.
Sora ho bez slova zobrala a vypila na ex. Zatvárila sa akoby zjedla citrón a podávala už prázdny pohár Sakure.
„Cítiš sa už lepšie?“ spýtal sa jej Sasori.
„Áno. Vieš, keď sa človek nedusí a popri tom nevykašliava vlastnú krv, cíti sa hneď lepšie.“ Potom sa pozrela na Sakuru, „Ďakujem.“
„To je v poriadku,“ usmiala sa na ňu Sakura.
„Počkať!“ zvolala Sora. Pozrela sa na Sasukeho a Sasoriho a povedala im, „Vy dvaja si zakryte uši!“
„Čo?“ spýtali sa naraz.
„Proste to urobte!“
„OK,“ a tak si zakryli uši.
„Musím ťa odtiaľto dostať!“ povedala rozhodne Sora.
„Ale ako? Ani ty si sa odtiaľto ešte nedostala!“
„Lenže to som ešte nebola úplne v poriadku,“ upozornila ju, „Ale to neznamená, že som to neskúšala.“
„Takže vieš, ako sa odtiaľto dostaneme?“ spýtala sa s nádejou v hlase Sakura.
„Nie,“ sklonila hlavu Sora a Sakura si plesla po čele.
„Ale ja by som možno vedel,“ povedal Sasuke.
„A ja by som mohol pomôcť,“ navrhol sa Sasori.
Sora si rukou podoprela bradu. „Nekázala som vám dvom si zakryť uši?“
„To hej, ale nezakázala si nám počúvať,“ pripomenul jej Sasori.
„Niežeby sme ťa poslúchli,“ pridal sa k nemu Sasuke.
Sore sa urobila taká tá kvapka pri čele.
„Takže aký je plán?“ spýtala sa Sora.
„No...“ Sasuke im povedal svoj nápad.

SASUKE SO SAKUROU V PIVNICI

„Takže, oni si myslia, že ťa tu v pivnici strážim...“ začal Sasuke.
„Čo je úplná hlúposť,“ povedala Sakura.
„Pripravená? Hneď ako dostaneme signál operácia začína,“ varoval ju.
„Myslím, že viac už ani pripravená nebudem,“ priznala sa mu Sakura a dívala sa všade inde len na neho nie.
„Sakura,“ povedala Sasuke a keď sa Sakura ani tak ku nemu neotočila chytil ju pod bradu a jemne ju otočil k sebe tak, aby si pozerali do očí, „To, čo si povedala vtedy v labáku, si myslela vážne?“ spýtal sa jej takmer šeptom.
Prikývla.
„Tak potom musím povedať- nie.“
„Čo nie?“ nechápala Sakura, čo tým nie Sasuke myslí.
„Že už nie som ten starý Sasuke.“
Sakura sklopila zrak a po tvári jej stiekla slza.
Sasuke jej ju prstom zotrel.
„Lebo ten starý Sasuke nevedel, čo k tebe cíti,“ dokončil svoju myšlienku.
Sakura, ešte stále sa naňho nepozerajúc, sa ho spýtala, „A čo cíti tento Sasuke?“
„Toto!“ povedal a pobozkal ju.

SORA SO SASORIM V JEHO IZBE

„Vieš, že v tomto pláne je háčik, že?“ spýtal sa jej Sasori, keď stáli pri okne a pozerali sa na nočnú oblohu.
„Samozrejme,“ povedala a nespustila zrak z oblohy.
„Vážne?“ spýtal sa jej a pri tom sa na ňu pozeral. Keď to povedala bola úplne pokojná.
„Áno. Len jedna z nás sa odtiaľto dnes v noci dostane.“
„Prečo to hovoríš tak pokojne?“ nechápal.
„Lebo dnes stadiaľto odíde Sakura a nie ja.“
„Vieš, normálny človek by zachránil seba,“ povedal Sasori a chytil ju za ruku. Sora mu tento dotyk neopätovala, no ani sa neodtiahla.
„Lenže ja nie som normálna,“ konečne odtiahla pohľad od oblohy a usmiala sa na Sasoriho.
„No,“ Sasori sa na ňu usmial tiež, „Nie si ani obyčajná.“
„Ďakujem.“
„Vieš,“ pozrel sa znova na oblohu, „Tvoj úsmev je niečo ako ten veľký mesiac na oblohe. Keď ho vidno, rozžiari všetko naokolo.“
„Hm....aké poetické,“ zasmiala sa, „To by som do teba nepovedala.“
Sasori sa začal červenať.
„Pokoj,“ povedala mu nežne, keď si všimla, že jeho tvár nadobudla farbu jeho vlasov, „Bolo to...milé.“
Sasori si vydýchol. „Vieš...musím ti niečo povedať.“
„Len to, prosím ťa, povedz normálne a nie poeticky,“ keď sa na ňu smutne pozrel, dodala: „Pretože neznášam poéziu.“
„Fajn,“ chytil ju aj za druhú ruku a pritiahol bližšie k sebe. Ich tváre boli od seba iba pár milimetrov, „Pretože na to, čo ti chcem povedať nepotrebujem poéziu.“
„Tak to som zvedavá.“
„Sora, ja neviem ako, ale ja som sa do teba....do teba....ja.....ja ťa....JA ŤA MILUJEM!“ povedal a bol pri tom celý červený.
„Č-č-čo?“ jachtala Sora.
„Ja....len to som chcel,“ povedal a odťahoval sa od nej. Predstavoval si to ináč. Ale nedomyslel, že je nemožné, aby dievča, ktoré bojuje za stranu dobra, by mohlo milovať niekoho ako je on. Otočil sa a pozeral von oknom.
Myslel na to aký bol hlupák, keď sa odhodlal jej to povedať. Spomenul si na jeden svetlý bod tohto konania. Zmenila ho naspäť na človeka. Ale tento svetlý bod ihneď zahnal. Premenila ho náhodou. Vzdychol si.
Sora sa pozerala na jeho chrbát a potichu plakala.
„Ja...“ začala, „Prisahala som samej sebe, že...“
„Že čo?“ spýtal sa jej Sasori. Neotočil sa ku nej. Nechcel ukázať svoje zranené city.
„Že sa tu nikdy nezamilujem“
„Prečo?“
„Pretože by som nenašla silu na to, aby som odišla,“ povedala a po lícach jej nečujne stekali slzy.
„Prečo by si mala odchádzať od niekoho, koho miluješ?“ spýtal sa jej Sasori, ktorého schopnosť cítiť sa prejavila len nedávno.
„Kvôli Keitovy, Šunkovy a teraz už aj Daisukemu,“ odpovedala mu.
„Prečo?“
„Lebo by odtiaľto nemohli odísť. A ja neznesiem myšlienku, že by som niekomu mohla takto ublížiť.“
„Však teraz už môžu,“ pripomenul jej.
„Nie. Zapečatením Daisukeho som docielila iba to, že jeden z nás môže zomrieť a ostatný sa domov v pohode dostanú. Teda, ak nájdu portál. Odísť môžeme iba všetci naraz,“ opravila ho.
„Aha.“ Povedal, „A prečo mi to hovoríš?“
„Pretože už som tu prísahu porušila, preto,“ povedala mu a stále potichu plakala. Čudovala sa, že ju aj tak nepočul plakať.
No on si tak uzavrel svoje city, že jej plač prepočul.
„Super,“ povedal nahnevane, „A ktože je to? Hidan? Alebo azda niekto iný?“ spýtal sa jej posmešne.
„Nie,“ pokrútila hlavou aj keď ju nevidel, „Nie je to Hidan ani nikto iný.“
„A kto teda?!“ prudko sa otočil a až vtedy si všimol, že plače. Jeho nahnevaný výraz sa hneď zmenil.
„Ty,“ zašepkala.
„O môj bože,“ zašepkal a silno ju objal, „Prepáč, že som bol taký, ja len, že...“
„Psst,“ umlčala ho Sora a nechala sa objímať, „Je to v pohode, ja to chápem.“
„Preto si reagovala tak ako si reagovala?“
„Áno. Neviem či si dokážem správne vybrať,“ zaborila si tvár do jeho trička.
„Jasné, že to dokážeš,“ upokojoval ju Sasori a hladkal po chrbte.
„Keď si to myslíš ty, tak potom hej.“
Do izby vpadol Hidan.
Ihneď sa od seba odtrhli. Sora si zotrela z tváre slzy.
Hidan zavrel dvere a dal si záležať, aby to urobil pomaly.
„Nemusíte sa pretvarovať. Videl som, ako ste sa tu tuho objímali,“ pozeral na nich a snažil sa tváriť viac posmešne ako....ako...ako keby ho to rozrušilo.
„Hidan...“ začala Sora.
Hidan ju umlčal tým, že zdvihol ruku, „Neboj sa, nikomu o vás nepoviem.“
„Ďakujem.“
„Ale pre toto si tu asi neprišiel, že?“ spýtal sa ho Sasori, ktorý sa tiež pokúšal skryť rozpaky.
„Nie,“ povedal Hidan. Bol Sasorimu vďačný, že zmenil tému. Ale radšej, ako by to priznal by si vypichol obe oči. „Deidara vám odkazuje, že je pripravený.“
Prikývli. Je čas dať Sasukemu a Sakure signál...