Forever or never 13: Bez dychu...

„Blížime sa ku hraniciam Dažďovej,“ oznamoval jeden s ANBU jednotky.
Ostatný len prikývli. Mali jasný plán. Nájsť sídlo Akatsuki, a keď to bude možné oslobodiť Soru bez boja. To znamenalo jedno. Musia byť čo najnenápadnejší.
Pred nimi sa črtali vysoké budovy dažďovej. Na začiatku päť tímov sa začalo rozdeľovať. Jedna skupina ANBU na sever, druhá na juh, tretia na východ, štvrtá na západ a špeciálna skupina sa pobrala do samého stredu Dažďovej.

Najprv prehľadávali budovy. Ukazovali jej fotku, a keď ľudia pokrútili hlavami, hľadali ďalej.
Keď už strácali nádej, že ju nájdu, skupina ANBU z východu im cez vysielačku neskoro večer oznámila, že sa stretnú pod jedným z mnohých mostov. Neváhali ani sekundu a ihneď sa tam vydali.

„Máte niečo?“ spýtal sa im zadychčaný a mokrý Keita. Dúfal, že áno. Nemohli zlyhať. Vedel, že dal Sore slovo, že keď sa jej niečo stane tak majú odísť. No nemohol ju tu len tak nechať, keď môže niečo urobiť.
„Áno, máme,“ povedal ďalší z ANBU, ktorý mal na starosti východ.
„Čo? Kde sú?“ spytoval sa Šunka.
„To je úžasné!“ zvolala Sakura, „Teraz máme väčšiu šancu, že ich nájdeme.“
„Musíme byť opatrný,“ varoval ich jeden z ANBU s maskou koňa.
„Samozrejme,“ pritakal Keita. Ten by momentálne pritakal ku všetkému, taký bol rád.
„Najeme sa a hneď ako sa zotmie sa vydáme ku ich skrýši.“
Tak ako povedal aj urobili. Najedli sa a hneď, ako sa zotmelo išli ku sídlu Akatsuki. Verili, že to je práve to, v ktorom je Sora.

OKOLO POLNOCI
„Už čakáme niekoľko hodín. Kedy už pôjdeme do akcie?“ Keita bol celý netrpezlivý. Najradšej by už toto mal za sebou a bol by doma a nemusel by riešiť takéto problémy.
„Spomaľ chlapče,“ varoval ho ANBU, „Jeden zlý krok a všetci vrátane Sory môžeme byť mŕtvy.“
Keita naprázdno preglgol a prikývol. Šunka sa mračil na budovu, ktorú tak dlho pozorovali. Sakura bola nervózna. Boli to predsa ninjovia triedy S.
„Neboj sa, o chvíľu sa tam vydáme,“ ubezpečil ho, „Už o chvíľu.“
Čakali už len päť minút. Keita so Šunkom boli čoraz viac nervózny. Na misii neboli už dobré tri roky. Až teraz si uvedomili, že sa mali lepšie pripraviť. No už bolo neskoro cúvnuť späť. Museli ísť naprieč tomu, čo ich čakalo. A nebolo to nič príjemné.
Z neďalekého kríku sa vynoril jeden z ANBU.
„Vzduch čistý. Všetci sú dnu,“ povedal.
Náš špeciálny tým bol prekvapený. Ani si nevšimli, že jeden z ANBU zmizol. Všetci vyzerali úplne rovnako.
No nemali čas rozmýšľať, kedy zmizol. Posúvali sa čoraz bližšie a nenápadne (hlavne nenápadne) ku sídlu Akatsuki.
Krčili sa pri stene vysokého domu, ktorý bol úkrytom Akatsuki.
„Rozdelíme sa,“ povedal jeden z ANBU.
„Nie!“ okamžite protestoval Šunka, „Takto to je aj v hororoch.“
„Upokoj sa, láskavo,“ dohovárala mu Sakura, „Nestresuj sa a všetko bude OK.“
„Alebo ja KO,“ zahundral Šunka sám pre seba, takže ho nikto nepočul.
Dohoda bola jasná. Oni mali počkať kým ANBU preskúmajú okolie ešte podrobnejšie.
Tak čakali. Znovu sa rozdelili na svetové strany po štyroch.
Sakura, Keita a Šunka sedeli v tichu asi desať minút. Šunka už začínal driemať. Z toho driemania ho prebudilo peklo.
Z diaľky, zo všetkých svetových strán, bolo počuť výkriky. Akatsuki napadli ANBU jednotky.
„Vidíte?“ panikáril Šunka, „Sú ako tí ľudia v hororoch. Keby počúvali, čo hovorím nikto by nemusel zomrieť!“
„Čo teraz?“ spýtala sa Sakura.
„No hlavne sa nestresuj!“ vyprskol na ňu Šunka.
Sakura ho chcela udrieť, ale zasiahol Keita.
„Musíme rozmýšľať s chladnou hlavou. A čo je hlavnejšie, musíme sa skryť,“ a hneď, ako to Keita dopovedal, ťahal ich za neďaleký ker.
Odtiaľ mali výhľad na dvere. Videli, ako dvaja členovia Akatsuki ťahajú po zemi jedného ako tak živého člena ANBU. Ostaní boli mŕtvy.
Sakura, Keita a Šunka sa iba s hrôzou v očiach prizerali. Videli ako sa v jednom z okien rozsvietilo svetlo. A videli obrysy ľudí. A jeden z obrysov patril Sore.

V SÍDLE AKATSUKI
„Všetci dole!“ zakričal Pein z kuchyne, v ktorej sa svietilo.
Dve jeho sféry držali členy ANBU. Všetci zišli dole. No, najprv museli vsať postelí. Ale všetci sa dostavili. Sora so Sasorim prišli poslední, lebo Sora si ešte musela zobrať tabletku, ktorú jej predpísal doktor.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Sasori.
„Presne! Prečo budíš svojich najschopnejších ľudí?“ spýtal sa Hidan a bol celý strapatý. Takto vyzeral lepšie ako s tými ulízanými vlasmi.
„Tento je jeden zo šestnástich, ktorý sa potulovali po okolí. A nemyslím, že to bolo náhodou,“ veľavýznamne sa pozrel na Soru, ktorá sa s hrôzou pozerala na ninju so znakom Konohy na maske.
„A čo ostatný pätnásti?“ spýtal sa Itachi.
Sasuke celý čas sledoval Sorine reakcie. S prekvapenia ku vydeseniu až cez hrôzu.
„Tí sú mŕtvy,“ povedal jednoducho Pein.
Sora sa začala triasť. Mala strach. Po prvýkrát, čo sa vrátila späť do Konohy mala skutočný strach. No nebála sa o seba. Bála sa, čo s ním urobia. Pozerala sa naňho pohľadom, ktorým mu naznačovala, že mu nemôže nijako pomôcť.
Pein prikázal dvom sféram, aby držali ANBU člena. Kľačal a oni ho držali za ruky. Hlavu mal sklonenú.
„Treba získať informácie,“ povedal Pein a otočil sa ku ďalšej sfére.
Ostatný sa len mlčky prizerali, čo sa bude diať. Radšej sa do toho neplietli. Keď mal Pein vražednú náladu, bolo lepšie ho neprovokovať. Ešte ani Hidan nemal pripomienky.
Sféra s dlhými oranžovými vlasmi sa postavila za členy ANBU a chytila ho za hlavu a potiahla rukou. Sora videla ako jeho duša opúšťa telo, taká bola viditeľná. Na vlastné oči videla, ako z neho vyťahuje dušu, ako zomiera. Triasli sa jej kolená. Po katastrofickom ráne jej ešte stále nebolo najlepšie, i keď poobede so Sasukem sa cítila celkom v pohode. No pohľad na padajúce mŕtve telo jej vážne nerobil dobre. A to bola ninja.
Jedno puknutie a sféry zmizli.
„To je zaujímavé,“ skonštatoval Pein.
„Čo je zaujímavé?“ opatrne sa ho spýtala Konan.
Pein sa otočil ku svojim stúpencom. S vážnym výrazom na tvári povedal:
„Traja sú ešte vonku. Ich mená sú Sakura, Keita a Otany.“
Toto už Sora nevydržala. Sasori ju musel pridržať, aby nespadla. Ona sa ho pridržiavala. Sťažka dýchala.
To nemôže byť pravda. Prosto nemôže, pomyslela si.
„Si v poriadku?“ spýtal sa jej Sasori a posadil ju na stoličku.
„Nie,“ zašepkala Sora, no nebola to odpoveď na Sasoriho otázku. Len nevedela vydržať ten zmätok vo svojej hlave. Držala sa za hlavu.
Prečo Keita a ostatní neodišli, keď mu povedala, že keď budú v takejto situácii, že to má urobiť? Prečo prišiel sem? Aby ju zachránil? Prečo ohrozuje aj životy ostatných? Prečo je taký d*bil?
„Sasori, Hidan, strážte Soru,“ rozkázal Pein, „A vy ostatný, ideme zabiť ostatných!“
A oni sa pobrali za ním.
„Nie,“ zašepkala Sora znova, keď už boli ostatný vonku.
„Čo sa deje?“ spýtal sa jej Hidan. Ale iba preto, aby reč nestála.
„Oni...“
„Čo oni?“ spýtal sa jej Sasori, ktorému sa zdalo, že tie mená už niekde počul.
„Oni....oni sú...“
„Sú čo?!“ skríkol na ňu Hidan. Trhlo ňou. Aspoň trochu sa spamätala.
„Hidan!“ skríkol naňho Sasori.
„To je OK. Niečo také som potrebovala,“ vysvetlila mu Sora, no stále bola kus mimo.
„Aj nabudúce,“ uškrnul sa Hidan. Sasori ho ignoroval. Naklonil sa ku Sore.
„Kto sú?“ spýtal sa jej.
„Oni prišli so mnou. Tí chalani,“ vysvetlila mu.
„Čo? Prišli s ňou? Odkiaľ prišli?“ nechápal Hidan a oni ho ignorovali. Nemal rád, keď ho niekto ignoroval. A už vôbec nie, keď mal šancu o nej niečo zistiť.
„Nerieš,“ odbil ho Sasori. Znovu sa pozrel na Soru, „Takže, keď ich zabijú, tak....“
Prikývla.
„...tak budú mŕtvy!“ dokončil zaňho Hidan, ktorý nemal ani potuchy o čom sa bavia.
Sasori len prevrátil oči. Sora sa znova začala triasť.
„Už mi konečne niekto povie, čo sa tu deje?“
Sasori sa pozrel na Soru. Nemohol jej čítať v tvári. Zase.
Sora prikývla.
„Si si istá?“ spýtal sa jej.
Znova prikývla. Cítila, že môže Hidanovi veriť. Aj keď je to idi*t.
Presne v tom momente, keď sa Sasori chystal povedať Sorin príbeh, zvonku bolo počuť Sakurin krik.
Sora prudko vstala a rozbehla sa ku dverám. Otvorila ich a keď zbadala, čo sa tam deje, nemohla uveriť vlastným očiam. Keita, Sakura i Šunka bojovali na život a na smrť.
Miestami horela tráva, stromy sa váľali po zemi a všade bola krv.
„Nie!“ vykríkla Sora.
Sasori ju schytil a spolu s Hidanom bežal do neďalekého lesa. Bežali čoraz hlbšie a hlbšie. Sora kričala a plakala.
Nakoniec ju Sasori položil na zem. Čupol si predo ňu a chytil ju za ramená a donútil ju pozrieť sa naňho.
„Upokoj sa,“ dohováral jej.
„Zabijú ich. Zabijú ich,“ vzlykala.
„To bude dobré,“ presviedčal ju.
„Neklam ju!“ drsne ho od nej odstrčil Hidan. Kľakol si na Sasoriho miesto a namiesto toho, aby jej klamal do očí a utešoval ju, ju schytil a prudko pobozkal. Sore to vyrazilo dych. Hidan jej znova dával svoju energiu.
Keď sa od nej odtrhol, bol celý červený. Sťažka dýchal.
„Upokoj sa, ženská!“
Sora už bola pokojnejšia. Aj Sasori si k nim prisadol.
„Musím sa tam vrátiť,“ povedala a už vstávala.
Hidan ju chytil za pravú a Sasori za ľavú ruku a spolu ju potiahli naspäť dole.
„Nemôžeš tam len tak vletieť!“ dohováral jej Sasori.
„Musím!“ vytrhla sa z jeho zovretia, „Inak sa môžem rovno na mieste zabiť!“ a vytrhla sa aj z Hidanovho zovretia. Nečakala kým niečo urobia. Vstala a bez obzretia sa rozbehla k bojisku.
„Asi by sme mali ísť za ňou,“ ako prvý sa spamätal Hidan.
„To znie ako plán,“ povedal Sasori a postavil sa. Spolu s Hidanom sa rozbehli za ňou.

NA BOJISKU
Na kraji lesa zastala a poriadne sa poobzerala. Videla, ako jej traja priatelia bojujú s Akatsuki.
Keita bojoval s Kisamem, Kakuzom a Deidarom naraz. Vyhýbal sa Kisameho Samehade, Deidarovým výbuchom a Kakuzovým čiernym príšerkám. Kisame naňho poslal prívalovú vlnu. Keita len zdvihol ruky nad hlavu a poslal na vodu oheň, čo s jeho schopnosťami nebolo ťažké. Zo spojenia týchto útokov vznikla vodná para. Nebolo cez ňu nič vidno. Keita to využil a pomocou bleskového elementu a toho, že si zapamätal pozíciu nepriateľa zasiahol elektrickým prúdom Deidaru. Elektricky prúd mu prešiel celým telom a on padol na zem v bezvedomí.
Jeden dole, pomyslel si Keita, ale ešte mu ostávali ďalší dvaja a ani on nebol v najlepšom zdravotnom stave.

Neďaleko bojoval Šunka proti Sasukemu, Itachimu a Juugovi. Svojou schopnosťou ovládať živly vytvoril strašne hustú hmlu. Ani sharingan bratov Uchihovcov cez ňu nevidel. Juugo však využil silu prírody a Šunku objavil. Vybral jeden z kunaiov a hodil ho po ňom. Ten sa mu len tak tak uhol. Alebo nie? Na tričku sa mu vytvárala krvavá škvrna. Našťastie to bolo len také škrabnutie. Ale pekelne bolelo. Rozhodol sa, že to Juugovi spočíta. Hmla zhustla. Začal fúkať silný vietor. Vietor vytvoril okolo Juuga také mini tornádo, ktoré ho vynieslo až k oblohe. Tam ho čakali tmavé búrkové mračná, ktoré Šunka medzičasom privolal. Tam hore zúrila poriadna búrka. Juuga zasahoval jeden blesk za druhým až padol na zem mŕtvy. Sasuke použil techniku ohnivej gule a tým rozostrel hmlu. Šunka mal pred sebou dvoch z troch posledných členov klanu Uchiha.

Najbližšie pri lese prebiehal ženský súboj. Sakura proti Karin a Konan. Bojovala päsťami, ale nemohla takto vydržať večne. Konan na ňu útočila svojim papierovým jutsu a Karin pozorne skúmala Sakurinu chakru. Sakura bola celá doškriabaná od Konaniných techník. No nemíňala chakru na uzdravenie sa.

Pein, ktorý sa do bitky ani nezapojil, Madara, ktorý už bol zasa sám sebou, Zetsu, ktorý sa radšej pozeral na utrpenie druhých spolu so Suigetsom, ktorý Peinov krik, že má ísť dolu prepočul, stáli obdialeč a nezapájali sa do boja.

Sora už nevydržala pohľad na to, ako trpia. Vedela, že musí niečo urobiť. A vedela to veľmi dobre. Preto sa trikrát nadýchla a vbehla na bojisko. A hneď sa vrátila na okraj lesa, lebo ju skoro zasiahlo Itachiho Susano‘o, ktoré práve prebodlo Šunku.
Sora padla na kolená. S ťažkosťami sa uhryzla do prsta a urobila ručné pečate. Natiahla sa za kunaiom zapichnutým neďaleko nej. Prerezala si obe dlane. Krvácajúce dlane priložila k zemi. V okolí jej rúk, tráva nadobúdala červenkastý odtieň. Zavrela oči. Trhlo ňou, keď Keita vykríkol. Všimol si totiž Šunku. Sora, ale držala oči zavreté. Sústredila sa na energiu, ktorú získala včera a dnes od Hidana.
Z otvorených rán vychádzali nite zelenej chakry. Plazili sa po zemi a svetielkovali. Najprv ich poslala ku Šunkovi. Obviazali sa mu okolo členkov a pokračovali vyššie až bol celý zabalený. Jeho rany sa začali liečiť.
Sora rozdelila nite na viac častí. Oddelené časti sa pohybovali ku Keitovi a Sakure. Tak ako Šunku, aj ich úplne obmotali.
Nite všetkým troch vyzdvihli hore, aby boli mimo dosahu nepriateľov. Úplne žiarili. Akatsuki sa však nevzdávali. Hádzali po nich kunaie, ale aj iné zbrane. No tie sa od zelenej žiary len odrážali. Dokonca ani Sasuke a Itachi sa ich nemohli dotknúť pomocou Susano’o.
Keitove oči našli Soru. Chcel na ňu zakričať, no bránili mu v tom zelené nite. Iba pozoroval, ako sa sústredí. Jej telo však nemohlo zvládnuť všetko to napätie. Z úst jej vytiekol pramienok krvi. Otvorila oči. Zdvihla pohľad a uvidela, ako na ňu Keita pozerá. Usmiala sa a povedala jedno slovo. To sa však ku Keitovi kvôli hluku nedostalo. No prečítal ho z jej pier.
Utečte!
To bolo to slovo.
V tej chvíli vyšli z lesa Hidan a Sasori, ktorí už konečne našli cestu z lesa. Videli zelené nite okolo Sakury, Keity a Šunku. A videli, ako spadla Sora na zem. Stále s úsmevom na tvári. A taktiež videli, že presne v tej chvíli, ako spadla ona spadli aj jej traja priatelia.
Vo chvíli ako dopadli sa z ich tiel uvoľnila zelená žiara, ktorá zvalila Akatsuki na zem. A oni mali šancu utiecť.
Neváhali ani sekundu. Rozbehli sa k Sorinmu telu. Pred neho sa však postavil Sasori. A tak poslúchli Sorine slová (vlastne slovo) a ušli.
Keita so Šunkom utekali ako len mohli. Ani si nevšimli, že s nimi Sakura nie je. Možno si to všimli, ale mysleli si, že je tesne za nimi. A tak bežali ďalej.
Ani nevedeli ako sa mýlili.
Sakuru uväznil Sasori svojimi vláknami chakry. A tak zostala Sakura v zajatí...