Posledný Jinchuuriki - Epilóg

Otvorila oči, ale okamžite ich zavrela, cloniac si ich rukou pred denným svetlom. Jej pohyb ho prebudil a on ospalo pootvoril jedno žiarivo modré oko a niečo zamrmlal. Usmiala sa na neho a zaborila mu ruky do blonďavých vlasov. Pritiahla svoju hlavu k tej jeho a letmo ho pobozkala na pery. Keď sa chcela odtiahnuť chytil ju za ruku a stiahol ju späť. Jeho únava bola razom preč a oči mu uličnícky žiarili, na perách sa mu zjavil pobavený úsmev.
„Za tak skoré prebudenie čakám viac,“ povedal hlasom, z ktorého jej prebehli zimomriavky na nahej pokožke. Rukou jej prešiel po tvári a odhrnul jej prameň čiernych vlasov za ucho.
S úsmevom odstrčila jeho ruku a on s vyčerpaným povzdychom padol na posteľ.
S potuteľným úsmev na neho z vrchu hľadela.
„Po ráne si vždy tak slabý,“ usmievajúc sa vstala a obliekla si župan. Keď vykročila, stúpila na hviezdicu a s viac prekvapeným ako bolestivým výkrikom skákala na jednej nohe. S nebezpečne prižmúrenými očami na neho zazrela. Zachytila iba záblesk pobavenia v jeho očiach, než si cez hlavu prehodil prikrývku a skryl sa tak pred svetlom.
Pohľadom prešla po podlahe. V očiach sa jej zableslo, keď pri dverách uvidela pohodenú svoju vestu. Na chvíľku ju zaplavili spomienky na včerajší večer a na tvári sa jej roztiahol široký úsmev. Kútikom oka pozrela na nehybnú kôpku a pocítila ako ju zaplavilo teplo.
Potom pozrela na palec, na ktorom sa objavila kvapka krvi a na tvári sa jej objavil šibalský úsmev. Sklonila sa k veste a z kapsy opatrne vytiahla vrhaciu ihlicu.
„Chystáš sa dole?“ ozval sa tlmený hlas spod prikrývky.
„Áno,“ zaklamala rýchlo. „Mám ti niečo priniesť?“
Odpoveďou jej bol tlmený smiech.
„Pripomínam ti, že tie ihlice som potrel paralyzujúcim jedom. Jedno škrabnutie a nehnem sa celý deň.“
Prekvapene pozrela na ihlicu vo svojej ruke. Chvíľku preskakovala pohľadom medzi ňou a kôpkou na posteli.
„Tvoje váhanie ma desí, miláčik,“ ozvala sa kôpka.
Sklamane si povzdychla a opatrne ju vrátila späť do kapsy.
„Čo ma prezradilo?“ zamrmlala nespokojne a začala zbierať po zemi svoje oblečenie.
„Za prvé, nepočul som, že by si si zbierala oblečenie a v župane by si sa dole neukázala.
Za druhé, počul som ťa prejsť k dverám a pri nich je iba tvoja vesta, v ktorej skrývaš ihlice a dobre ťa poznám. Chcela si mi to vrátiť a to najlepšie niečím ostrým a kovovým. Kunai a shurikeny by boli príliš, ostali iba ihlice. Za tretie, pri dverách si stála pridlho a priticho, niekedy ťa prílišné ticho prezradí skôr ako hluk a nakoniec, za štvrté, nikdy by si sa ma nespýtala či mi máš doniesť raňajky do postele, to by si skôr po ne vyhnala mňa.“
Spokojne sa prevalil z jednej strany na druhú.
„Navyše som ťa videl cez medzierku,“ prehodil ledabolo a medzerou medzi dekou prestrčil prst a zakýval ním, potom začula jeho chechot.
Hodila po ňou jeho vlastnú topánku a smiech okamžite prestal, iba prikrývka sa natriasala akoby sa pod ňou niekto otriasal smiechom.

Skoro nevnímal ako zatvorila dvere. Jeho telo sa otriasalo kŕčmi a on mal čo robiť, aby sa nerozkričal bolesťou. V kútiku svojej mysle počul Kuramu, ale bolesť mu zaplavila telo ako tisíce rozžeravených čepelí. Keď za sebou zatvorila dvere dovolil, aby mu z hrdla unikol slabý ston, aj keď by sa najradšej rozkričal na plné hrdlo.
Po chvíľke, ktorá mu pripadala ako večnosť, bolesť pomaly odznela. Bolelo ho celé telo, prikrývka bola zmáčaná jeho potom. Hľadel na strop a bál sa akokoľvek pohnúť, aby sa bolesť náhodou nevrátila.
-Si v poriadku?- ozval sa v jeho mysli Kuramov starostlivý hlas.
-Žijem,- odpovedal mu. Na chvíľku sa odmlčal a na tvári sa mu pomaly roztiahol bolestivý úsmev.
-Myslíš, že to je od toho ako ma trafila mojou topánkou?- spýtal sa a uchechtol sa. Telo mu zaplavila vlna bolesti a on okamžite prestal. Pomedzi zovreté zuby mu unikol ston.
Cítil ako jeho srdce prudko búši a pocítil ako mu po chrbte steká studený pot. Bol vydesený ako ešte nikdy v živote.
-Tak už to začalo,- prehovoril vo svojej mysli ku Kuramovi. -Je čas zaplatiť.
Kurama iba zavrčal a neodpovedal.

„Dnes si nejaký tichý,“ podotkla a jemne do neho strčila.
Mierne sa usmial.
„Stále sa snažím predýchať ten zákerný útok.“
„O čom to... ach,“ zachmúrila sa na neho. „Myslíš tu topánku.“
Prikývol a veľavýznamne zdvihnutým obočím si pošúchal chrbát.
Odfrkla a založila si ruky do hrude. Mladý muž prechádzajúci popri nich po ulici sa na ňu usmial, ona ho ale okázalo ignorovala a on sklopil hlavu a bez slova prešiel ďalej.
„Počul si? Vraj zabili ďalšieho, zbil svoju ženu a večer ho našli mŕtveho. Zabitého jednou presnou ranou, pravdepodobne nožom,“ povedala.
„To už je dvanásty, že?“
„Áno a vždy je to niekde v okolí, takýmto tempom na neho aj natrafíme, tri roky cestovania a on už má dvanástu obeť a nikto ho nevidel.“
„Vždy zabíjal iba násilníkov nie?“
„Násilníkov?! Zabil chlapca, skoro dieťa, iba preto, že sa inému posmieval! Muža iba preto, že naložil na zadok svojej papuľnatej žene! Je to vrah.“
Prikývol, ale v jeho očiach zachytila záblesk smútku a možno aj sklamania, ale okamžite zmizli a on sa znova usmieval. Potriasla hlavou a nechalo to tak.
Naproti na ulici zazreli skupinku ľudí. Pochytila ju zvedavosť a chytila ho za ruku, ťahajúc ho za sebou. Vo vnútri kruhu prizerajúcich muž udieral prútikom mladého chlapca. Boli si podobní ako otec so synom. Prizerajúci sa posmievali a muža povzbudzovali. Z ich kriku vyrozumela, že nešikovný syn rozbil hrnčiarske výrobky, ktoré vyrobil jeho otec.
„A za niečo také stojí, aby niekto zomrel? Horšie rany som dostávala od môjho učiteľa šermu,“ zasmiala sa a obrátila sa k nemu.
Na okamih sa jej zdalo, že vidí v jeho očiach prudký hnev, ale potom sa na ňu usmial a prikývol. Zmätene na neho hľadela.
„Keď si aj na svojho majstra tak nechápavo hľadela, nečudujem sa, že si dostávala palicou,“ zaškľabil sa a chytil ju za ruku. „Ideme.“
Nechala sa ním odviesť.

„Ďalší!“ skríkla a zúrivo začala po zemi zbierať jeho rozhádzane zbrane. „Nemôžeš ich spratať?!“ nahnevane sa na neho oborila a on prekvapene zdvihol jedno obočie.
„Dole som počula, že vraj zabili toho muža, čo sme videli na trhovisku trestať svojho syna. Zabitý jednou ranou. Nikto nič nevidel, nikto nič nevie,“ s povzdychom k nemu prešla a sadla mu na kolená.
„A to ťa trápi?“ ovinul ju rukami a ona sa o neho oprela.
„Samozrejme, mali by sme s tým niečo spraviť! Keby sa mi ten vrah dostal do rúk...“ vyhrážala sa a v ruke roztočila jeho kunai. Kútikom oka niečo zazrela a pozrela sa na kunai bližšie.
Vystrel k nej ruku, aby ho od nej zobral ale ona ju odstrčila.
Na rukoväti bola drobná červená škvrnka a aj na čepeli v škrabancoch zazrela zachytenú rovnakú červenú tekutinu.
„Krv,“ hlesla.
Spýtavo na neho pozrela.
„Rezol som sa,“ mykol ramenami. Zamračila sa na neho a vstala. Zbraň držala medzi nimi ako na obranu.
„Včera večer si nebol so mnou.“
Prikývol a ona pocítila, ako sa jej stiahlo hrdlo.
„Ani večer, keď zabili toho chlapca si nebol so mnou,“ neveriaco sa na neho zahľadela.
„Miláčik...“ vstal a natiahol k nej ruky.
Rýchlo ustúpila a pevne zovrela kunai.
„Prosím, povedz mi, že si to nebol ty,“ skríkla. Pocítila, ako jej po tvári stekajú slzy.
„Snáď si nemyslíš, že...“
„Povedz to!“ skríkla znova.
Pomaly otvoril ústa, ale potom ich zavrel. Sklonil hlavu.
Vydesene vytrieštila oči. Jeho priznanie ju šokovalo. Ako by sa v nej niečo zlomilo. Nechcela tomu veriť.
„Nie...“ šepla. „To nemôže byť...“
„Ubližovali. Ubližovali ostatným, tak ako bolo ubližované mne. Nemohol som to dovoliť. Nezniesol som ten pohľad...“
„Ale dieťa... bolo medzi nimi aj dieťa! Mladý hlúpy chlapec. Deti vedia byť kruté a ani si to neuvedomujú. Nezaslúžia si za to zomrieť. Vyrástli by z toho!“
Potriasol hlavou. „Nechápeš to...“
„To ty to nechápeš! Nemôžeš predsa...“ zaťala zuby a hľadela na muža, ktorého toľké roky milovala. Na muža, o ktorom si myslela, že ho tak dobré pozná. Po tvári jej stekali slzy a ruka s kunaiom sa jej začala triasť. Hlavou jej preblesla spomienka na jeho úsmev. Potlačila ju.
„Už ťa nechcem vidieť, nikdy viac!“ skríkla a vybehla von, nesnažil sa ju zastaviť. S hlbokým smútkom za ňou hľadel.

Obloha bola zatiahnutá. V diaľke bolo vidieť blesky a hrmenie doliehalo až sem.
On pomaly, akoby s bolesťami, kráčal do kopca.
Pomedzi mraky do okolia dopadali zriedkavé slnečné lúče. Prežarovali okolitú tmu.
-Tak ti to vyšlo,- prehovoril Kurama.
-Očakával si niečo iné?- slabo sa usmial. Ale jeho úsmev bol smutný, nedošiel až k očiam.
-Stále ti nerozumiem.
-Čomu?
-Nechápem, aký je rozdiel medzi tým, či ťa bude oplakávať takto, alebo plakať nad tvojou smrťou.
-Ver mi, takto je to lepšie. Znenávidí ma. Spretrhá všetky putá, čo nás spolu viažu. Bude plakať, bude smútiť. Vyčítať mi, že som nebol taký, za akého ma mala, ale prenesie sa cez to. Potrvá to chvíľku, ale potom bude voľná. Niekoho si nájde a ja budem len zlá spomienka,- usmial sa a tentoraz sa úsmev dostal až k očiam, ktoré na chvíľku veselo zažiarili.
-A keby si jej zomrel v náručí? Keby mala šancu sa s tebou rozlúčiť?
-Bolo by to pre ňu ťažšie, pre mňa nie. Nepáči sa mi predstava, že vždy, keď si na mňa spomenie, si bude myslieť, že som bol vrah,- povzdychol si. -Ale mŕtvym je všetko jedno. Príde tma. Večný spánok bez snov. Desí ma to. To zabudnutie.
-Neveríš v posmrtný život?
Iba potriasol hlavou. Hrdlo sa mu stiahlo a nemohol odpovedať. Pocítil, ako na neho znova dolieha bolesť a klesol na kolená. Po tvári mu stiekli slzy bolesti a ľútosti.
-Kiežby to všetko dopadlo inak. Kiežby som jej nemusel ublížiť,- precedil pomedzi zuby. Odhodlane vstal a oprel sa rukami o kolená, vyčerpane dýchal, po chvíľke znova vykročil kymácajúc sa zo strany na stranu.
-Takže chceš, aby na teba spomínala ako na vraha? Nechceš, aby na teba spomínala s láskou? Myslíš si, že takto bude šťastnejšia? Myslíš, že keby si jej zomrel v náručí, spáchala by zo smútku samovraždu alebo by už nikoho nemohla milovať?! Si blázon!
-Som, zamilovaný vždy robia bláznivé veci. Robíme čo musíme a čo pokladáme za správne.-
Zastal. Bol na vrchole kopca. Okolo neboli žiadne stromy a cez zatiahnutú oblohu dopadali lúče priamo na neho. Zdvihol hlavu a pozrel sa na oblohu.
„Aké krásne,“ prehovoril. „Ako svetlo v temnote. Síce som dúfal v niečo iné, ale...“ pousmial sa.
Vzduch okolo neho sa začal vlniť a on znova pocítil neznesiteľnú bolesť. Žiarivo modré oči mu vystriedali tie Kuramove.
-Je mi to ľúto,- v Kuramovom hlase bolo počuť smútok.
„Nemá ti čo byť ľúto. Boli to moje rozhodnutia, ktoré ma sem dostali,“ rozprával nahlas. „Nevyčítaj si to, priateľu, budeš slobodný.“
Telo mu pokryla krvavo červená chakra a bolesť zosilnela. Sľúbil si, že nebude kričať a zaťal zuby až mal pocit, že si ich rozdrví.
„Hovorí sa, že najkrutejší sen je realita,“ so slzami v očiach sa pozrel na oblohu. „Taktiež sa hovorí, že pred smrťou ti prebehne pred očami celý tvoj život,“ zavrel oči a ústa mu zvlnil úsmev. „A predsa nemyslím na nič iné, ako na ňu...“
K oblohe vyšľahli plamene a osvetlili temné okolie. Bolo počuť bolestivý výkrik a do vzduchu explodovala chakra.

Na tvár jej dopadali kvapky, ale nesnažila sa pred nimi skryť. Opierajúc sa o kamennú stenu hľadela z útesu na rozbúrené more pod sebou. Pohľad na prelievajúce sa more ju podivne ukľudňoval.
Sklonila hlavu a zahľadela sa na kunai v svojej ruke. S dažďom sa zmiešali aj jej slzy a z hrdla jej unikol vzlyk.
„Navždy...“ šepla. Kunai preletel vzduchom do mora. Nahnevane udrela rukou o zem.
„Ako si mohol?!“ skríkla. Nikto jej neodpovedal. Búrka zosilnela a ona bola do poslednej nitky mokrá. Nevnímala to. Bolo jej to jedno.
„Miloval ťa,“ ozval sa dunivý hlas spoza jej chrbta.
Vyskočila na nohy a bleskurýchlo sa otočila. Vytrieštila oči na obrovskú deväťchvostú líšku.
„Kyuubi,“ hlesla vydesene.
„Miloval ťa, ty hlúpe dievča!“ zaburácal Kyuubi a ona zhrozene ustúpila ku kraju útesu.
„Dovolil, aby tvoje spomienky na neho boli pošpinené len preto, lebo si myslel, že takto to bude pre teba lepšie! Spravil zo seba v tvojich očiach vraha. Hlúpe decko,“ prudko sa sklonil a priblížil svoje oko k jej hlave. „Nesplním jeho posledné želanie. Nedovolím, aby jediná osoba, ktorú mal kedy rád na neho spomínala ako na vraha. Je mi jedno čo sa s tebou stane, ale on si toto nezaslúži!“ zavrčal a ona mala čo robiť, aby nezačala utekať.
„Bol to vrah!“ dostala zo seba trasľavým hlasom.
Kyuubi zdvihol hlavu k oblohe a zasmial sa. Oblohu preťal blesk a okamžite ho nasledovalo ohromné zahrmenie.
„Bol to skvelý klamár! Videl do ľudí, do ich sŕdc. Ukázal ti čo chcel, aby si videla,“ znova k nej sklonil svoju ohromnú hlavu. „Zomieral, nemal ani kvapku chakry a tá moja ho zabíjala a ja som s tým nemohol nič spraviť. Odo dňa, keď sme opustili Konohu plánoval, splietal svoje lži. Jeho klony po mestách šírili chýry, že vrah zabíja ľudí, ktorí ubližujú ostatným. Postaral sa, aby bol vždy, keď niekto „akože“ zomrel, nebol pri tebe. Vedel, že ľudia sú klebetní. Keby si chcela jeho lož odhaliť, nepodarilo by sa ti to. Podplácal a klamal. Keby si prešla pár dedín, všetci by ti do očí prisahali, že jeden z nich udrel svoje dieťa a na druhý deň zomrel.“
„Ne-neverím ti...“
„Vysvetli mi, ako je potom možné, že som tu, hlúpe dievčisko! Zomrel...“ z ohromného oka mu vytiekla slza a ona začula bolesť v jeho hlase. „Zomierajúci si uľahčujú svoj život, idú tou najľahšou cestou, vyhýbajú sa bolesti, ale on nie. Vyliezol na ten najvyšší kopec...“ odmlčal sa a potriasol hlavou. „Samotná obloha za ním plače,“ zdvihol hlavu, vtedy sa mraky na jednom mieste roztrhli a na nich dopadlo strieborné svetlo. Mesiac vyzeral obrovský ako ešte nikdy a priam žiaril.
Kyuubimu sa na tvári objavil smutný úsmev.
„Miloval hľadieť na mesiac v splne. Fascinoval ho. Neveril ako niektorí blázni v jeho kúzelné účinky. Miloval jeho symboliku. Tú predstavu, že státisíce ľudí pred ním hľadeli na to isté miesto ako on. Na večne nemenný mesiac. Hľadieval a premýšľal, s akými myšlienkami na neho hľadeli tie množstvá už dávno mŕtvych ľudí a s akými myšlienkami na neho budú hľadieť budúce generácie...“ odmlčal sa. V hlase mu znela nostalgia a smútok, „Teraz si uvedomujem, že ho chcel ešte naposledy vidieť, ale aj toto mu bola odopreté.“
Začul plač a otočil sa. Ona kľačala na kolenách a tvár mala zaborenú v dlaniach.
„Konečne ti to došlo, dievčisko?“
Jej plač zosilnel.
„Len plač, s láskou na neho spomínaj. Nezabudni na neho. Jeho posledné myšlienky patrili tebe. Jeho myseľ a telo sa rozpadali a on sa napriek bolesti usmial a spomínal na teba.“
Kyuubi pomaly odišiel, zatiaľ čo oblohu pretínali blesky.

Mesiac znova zakryli mraky a okolie potemnelo.
Malá postavička na okraji útesu kymácajúco vstala a vykročila. Po tvári jej stekali slzy a čierne vlasy sa jej lepili na tvár. Zastala na kraji a vtedy jej mysľou prebleskla spomienka.
„Samovražda nie je riešenie, je to len útek. Strach zo života, slabosť,“ široko sa usmial a rukou si prehrabol blonďavé vlasy. Pozrel sa do jej očí. „Človek musí žiť ďalej, snažiť sa nájsť nový cieľ a dosiahnuť svoje šťastie,“ vrelo sa usmial a jeho oči zažiarili.
Počudovane na seba so čašníčkou pozreli, a potom svoj pohľad upreli na neho.
„Znamená to, že nechcete tie extrémne pálivé krídelká?“ zmätene sa spýtala čašníčka.
Potriasol hlavou a zazubil sa. Čašníčka odišla a ona si zaborila ruku do tváre, tak aby nevidel jej úsmev.

Ustúpila od okraja útesu a padla na kolená. Mala pocit ako by jej malo prasknúť srdce. Objala sa rukami a ešte viac sa rozplakala.

Krvavočervené oči sledujúce ju z diaľky sa spokojne privreli.
„Nezabudne sa na teba, priateľu...“ šepol so spokojným úsmevom a pomalými krokmi sa pobral preč.