Just for you - Rozprávanie 02

Katastrofálny druhý diel, aneb Ako vyzerá poviedka, keď má autor vymletý mozog ^^
Enjoy.

Naozaj. Čo vlastne chcem? Môžem ju zabiť. V jednej sekunde bez mihnutia oka. Môžem, no nejako sa mi tá predstava nepáči. To už som totálne zmäkol? Ak ju zabijem, začne ma Konoha opäť brať ako nepriateľa...
Zúfalo sa na mňa pozerala.
Akosi sa mi nechce zabiť ju... práve teraz.
Veď ju môžem nechať v jaskyni túto noc a zatiaľ od nej vyzistiť čo sa v Konohe deje. Ráno ju zabijem. Niežeby ma to – samozrejme – nejako extra zaujímalo, ale nebude na škodu zistiť to. A keď už nebude mať pre mňa žiadne informácie, zabijem ju. Je to prosté.
Zostaneme v jaskyni... do chatky ju priviesť nemôžem... nebude sa mi chcieť upratovať jej mŕtve telo a krv - ďalšia vec – zabijem ju rýchlo alebo pomaly? No, urobím to podľa toho, koľko informácií mi poskytne.

Ruku som spustil z jej krku a zdrapol som ju za zápästie.
Vliekol som ju k vode, aby sme to preplávali a zostali na noc v jaskyni.
Ona sa z ničoho nič začala vzpierať. Nechápal som.
Až potom mi to došlo, myslela si, že tu vo vode budem chcieť utopiť. Nuž, ďalšia možnosť jej smrti.
„Nechcem ťa utopiť, ver mi.“ Povedal som bez toho, aby som si uvedomil, že moje slovo – môj sľub – pre ňu nič neznamená. Neverí mi, prečo by mala? Som predsa vrah, hoci v poslednej dobe som nikoho nezabil. Ale zabijem ju, takže má odôvodenú nedôveru ku mne. Uchihom... predsa veria iba hlupáci a tí na to aj tak vždy doplatia.
„Tebe tak veriť!“ Zvreskla a ja som ju pustil, takže stratila balans a zrútila sa k zemi.
Sedela na zemi, zazerala na mňa a sprudka dýchala. Ruky si pritláčala k srdcu.
Tak mi povedz došľaka, čo mám s tebou robiť!
Ja fakt neviem... je hysterická, mal by som ju zabiť rovno.
Vzdychol som si, pozrel sa na oblohu a prehrabol mokré vlasy. Som blbý, alebo čo? Zachránim ju a potom aj tak zabijem.

Začul som šuchotanie a všimol som si ako sa plazí po zemi k zvitku a ten potom začala zvierať v ruke.
Sadol som si a oprel sa o ruky.
Ona sa na mňa zmätene pozrela. Skúsila sa postaviť, no ja som sa okamžite dal do pozoru a tiež začal vstávať, tak si sadla a potom aj ja.
„Č-Čo odo mňa chceš?“ Spýtala sa roztraseným hlasom. Takto je to lepšie, keď má zo mňa strach.
„Len sa pobaviť. Nevieš si predstaviť ako dlho som sa s nikým nerozprával.“ Povedal som jej s úškrnom a poriadne ma pobavil jej pobúrený výraz.
„N-Nuž, ja nepochybujem o tom, že na tomto mieste je dosť rýb a také pstruhy budú určite lepšími spoločníkmi, než ja.“ Povedala zamračene a neisto.
Rozosmial som sa.
Pri jej rečiach a pri jej výraze v tvári to inak nešlo. Bola zábavná... teda trochu. Niežeby som zmenil názor na dĺžke trvania jej života, to nie, samozrejme, že ju hneď zajtra ráno zabijem.
„Ja nepochybujem, že si rovnako dobrý spoločník ako ryba.“ Zase sa zamračí, no potom ju akoby niečo trklo a povedala:
„Typujem, že chceš vedieť niečo o Narutovi.“ Povedala s upretým pohľadom na mňa a ja som sa odrazu cítil ako vo vriacom kotly.
„To som nepovedal.“ Uškrnul som sa.
„Takže nechceš nič vedieť o Konohe?“ Spýta sa.
„To som tiež nepovedal.“
Viem, že bola vždy tichá a držala sa v ústraní. Ona o mňa nejavila záujem ako všetky ostatné... ona bola iná.
No nech sa snažím spomenúť si akokoľvek, nemyslím, že bol moment kedy by sme sa mi dvaja rozprávali.
„V každom prípade zo mňa nič nedostaneš.“ Povedala odhodlane.
„Povedz, Sasuke, prečo si sa nevrátil? Mohol si, mal si tú možnosť, no ty si sa rozhodol ďalej sa túlať. Prečo?“ Pýtala sa ďalej a ja som bol v tej chvíli ticho.
Čo ju do toho?
„Alebo si to urobil, pretože nič iné nevieš?“
„Ty malá... čo si o sebe myslíš?!“
„Iba utekať?!“ Nevšímala si ma.
„Drž zobák! Nič nevieš a nie je to tvoja vec, tak sa do toho nemotaj, lebo...“
„Lebo čo?“ Je poriadne drzá. Žeby som sa zmýlil... nie.
Rozhodne nie, nepoznal som ju síce podrobne, no viem aká bola všeobecne.
Prečo je odrazu taká sebavedomá? Čo je to s ňou? Žeby schizofrenička?
No, môžem to zistiť.

Prestal som sa opierať o ruky a keďže nebola ďaleko, po štvornožky som k nej prišiel.
Ona na mňa prekvapene zízala a objala si kolená rukami akoby chcela pôsobiť nevinne a bezbranne - čo aj pôsobila a myslím, že taká aj sama o sebe bola.
Bol som už pri nej, no ona neustupovala. Iba tam bola taká skrčená spolu so zvitkom v pravej ruke.
Hah, hneď to sebavedomie vyprchalo!
Chytil som ju za bradu a donútil som ju pozrieť sa na mňa.
„Vieš, nemusíme byť k sebe takí rezervovaný.“

**********************************************************************************

Zasmeje sa.
Iba to na mňa skúša. Iba ma chce obalamutiť. Je to proste dobrý herec, záleží mu iba... chce iba... Čo vlastne chce? O čo mu ide? Prečo ma rovno nezabije?
Bože, takto som si túto misiu nepredstavovala ani v tom najhoršom sne! Toto musí byť zlý vtip!
„Ak mi odpovieš na otázky, ktoré ti položím, pustím ťa. Sľubujem.“ Povedal a díval sa mi do očí hypnotizujúcim pohľadom.
Viem, že mu nemám veriť.
Nesmiem, ale ak... ak by ma pustil a ak by som zistila prečo sa nevrátil a povedala by som to Narutovi možno by... možno by sa o mňa Naruto viac zaujímal. A možno by sa Sasuke sám vrátil... naozaj iba možno.
Prikývla som a on sa usmial.

Sadli sme si k vode, pretože som si chcela trochu opláchnuť tvár, ale bola som ďalej od neho.
Trochu som si teraz namáčala vlasy a povedala som mu:
„Tak... sa pýtaj.“
„V poriadku.“ Povedal.
Už som si prečesávala vlasy prstami, ale on mlčal.
Ts, ja to nechápem. To mu hrdosť nedovolí spýtať sa nič na Naruta, Sakuru, Kakashiho či ostatných? Ja iný zádrhel nevidím.
Chlapi sú fakt nemožní, prísahám.
„Tak... mám ti povedať čo sa momentálne deje v Konohe?“ Spýtam sa.
„Hah, myslíš, že ja sa sám neviem spýtať na to, čo chcem vedieť? No ako chceš hovor, čo je tam nové.“ Povedal „inteligent“.
Bože, to je magor.
„Nuž... momentálne sa stále diskutuje o tom, že Tsunade-sama chce opustiť kreslo hokage. Najhorúcejším kandidátom je, samozrejme Naruto. Myslím, že ho aj za budúceho Hokage zvolia, hoci sa diskutovalo aj o Kakashim, ale Naruta si... nie že by si ho vážili viac, ale skôr vidia, že po tom túži viac a tiež je to – teda Naruto je pre všetkých veľký vzor. Po Peinovi či Madarovi je to pochopiteľné. Nuž, Naruto je v Konohe momentálne niečo ako super star, pretože po ňom chcú všetci podpisy a... a všetci ho uznávajú, deti sa na neho dokonca hrajú a vymýšľajú rôzne dobrodružstvá, ktoré by musel podstúpiť, ale samozrejme by ich všetky zvládol a tiež by prekonal všetky prekážky, ktoré...“

**********************************************************************************

Keď som počúval s akou radosťou a veľkoleposťou hovorila o tom, ako sa mu plnia rad za radom jeho sny, uvedomil som si, že ona o Narutovi vie jednoznačne viac, než ostatný.
Určite sa oňho zaujíma viac, než o hocikoho iného.
„Je to stále ten istý Naruto, stále je taký aký bol už ako malé dieťa, no je silnejší, odhodlanejší...“
Kto vie či by som pri súboji s ním vyhral.
Počkať – snáď o tom nepochybujem.
Samozrejme, že by som pri súboji s ním vyhral.
„Má už aj vlastný tím, s ktorým chodí na rôzne misie. Je to pre niektorých komické, ale tie deti sa naňho dívajú ako na svojho Boha. Milujú ho a deti z iných tímov im závidia...“
Oni ho milujú, huh?
Rozprávala sama, na nič som sa jej nemusel pýtať. Nevyzerala veľmi urečnená, ale myslím, že mi to chcela povedať, akoby dúfala, že keď mi to povie, niečo sa zmení.

Huh... Naruto ty si to dokázal? Naozaj si si získal všetkých a staneš sa Hokagem?
A čo ja? Tiež som získal to čo som chcel. Pomstil som Itachiho a Konohu nechám kvôli nemu a na pokoji, ale keď už človek získa to, po čom túži... čo má potom robiť?
„Dokonca za ním uháňajú všetky kunoichi v Konohe, ale on má hlavu plnú jedine Sakury...“ trpko sa zasmiala.
A čo toto dievča? Aj ona už získala to, po čom vždy túžila? Každý dostane – získa to čo chce a stane sa tak šťastným. No ja šťastný nie som, ba dokonca ani len spokojný.
Čo mám teda robiť? Určiť si nový ciel, za ktorým sa hnať? Cieľ ako... zničiť Sunu? Lenže na to by som asi potreboval dôvod a nuda nie je dostačujúci dôvod.
„Hej,“ Ohlásila ma, keď si všimla, že som akosi mysľou niekde inde.
„Čo je? Hovor ďalej.“ Poviem jej.
„Ja... no... prečo sa nevrátiš do Konohy?“
„A prečo sa ma na to pýtaš tak odrazu?“ Odbijem ju vlastnou otázkou.
„No... neviem či budem mať ešte možnosť, preto.“
„To nie je tvoja vec.“ Odbijem ju opäť.
„Myslela som, že keď ti poviem ako je Naruto úspešný tak sa vrátiš alebo o tom budeš aspoň uvažovať. Možno to bolo hlúpe, ale myslela som, že by si sa vrátil, aby si s Narutom zase súperil ako kedysi. Naruto už dosiahol to čo chcel a je šťastný. Ty si tiež dosiahol to, po čom si túžil, ale šťastný nie si. V čom to bude?“
Pozrel som sa na toto obyčajné dievča a pripadalo mi to, akoby videla aj na to najčernejšie, najhnisavejšie miesto v mojom srdci.
Akoby vedela presne nad čím premýšľam.
„Ako vieš, že nie som šťastný? Ja som absolútne spokojný.“
„Práve toto šťastný človek nepovie. Nikdy.“
„A ty si čo? Psychologička? Nesnaž sa tváriť, že mi rozumieš, pretože tak to nie je.“
„Ja iba konštatujem, nič viac.“
„Nekonštatuj. Tebe sa asi zdá všetko bezchybné, pretože si dosiahla všetkého, ale nie všetci...“
„Ty zas nerob unáhlené závery. Ja mám tiež vlastný príbeh a vlastné starosti. Ja tiež nemám práve ružový život.“ Povedala náhle.
„Vážne? Tak to si to rád vypočujem.“ Poviem a prebodávam ju pohľadom.

Koniec druhej časti.