Posledný Jinchuuriki 03 - "Srdečné pozdravy."

„Takže tréning?“ pousmiala sa.
„Nie, to tu mám len tak, na krájanie desiatej,“ ledabolo kývol ramenom a ukázal na cvičné katany, ktoré ležali v tráve.
S povzdychom ich zdvihla, jednu mu hodila. Šikovne ju zachytil.
Cvične mávla zbraňou. Trochu ohrnula nos nad škaredou cvičnou zbraňou a plynule, elegantným pohybom prešla do bojového postoja. Vyzývavo sa na neho usmiala.
Začudovane zdvihol obočie a predstieral zívnutie.
„Trénovala som v klanovom dojó s najlepšími majstrami a jedného za druhým som ich porazila. Priviedli majstrov z iných dedín a porazila som aj tých,“ nebezpečne sa zaškľabila. „Nemáš šancu.“
Pomaly k nej vykročil držiac katanu sklonenú k zemi.
„Takže preto si nechcela trénovať so mnou.“
Prikývla a zaútočila. Vlasy za ňou zaviali. Sekla po ňom, ale on zmizol, vycítila ho za sebou a bleskurýchlo sa otočila a zahľadela sa priamo do slnečného svetla. Prižmúrila oči nad prudkým svetlom, na okamih bola oslepená, vtedy pocítila ako jej zbraň vyletela z ruky.
„Ty si si to naplánoval,“ skríkla nahnevane.
„Samozrejme,“ povedal stojac opodiaľ, jeho obvyklý úsmev mu zmizol z tváre a on na ňu vážne hľadel.
„To nie je fér!“
Pobavene sa uchechtol.
„To isté by si povedala nepriateľskému ninjovi na bojisku? Zrejme nie, lebo on by ťa neodzbrojil, ale mieril by na hrdlo,“ jeho hlas stvrdol a vyčítavo na ňu hľadel.
„Čo je s tebou?“ vyhŕkla na neho a prvá sklopila zrak.
„Hnevám sa.“
„Hneváš sa?“ pobavene sa zasmiala a pristúpila k nemu. „To je snáď po prvýkrát,“ zasmiala sa a vystrela ruky, aby ho štuchla do rebier, ako už toľkokrát predtým, ale tentoraz ju chytil za ruku. Ich pohľady sa stretli a ona pocítila, ako ju zamrazilo.
Prvýkrát zazrela hnev v jeho očiach. Prvýkrát ho videla nahnevaného.
Pustil ju a ona stihla zazrieť, ako hnev z jeho očí vyprchal, skôr než sklonil hlavu.
„Záleží mi na tebe. Hnevá ma, keď vidím, že to neberieš dostatočne vážne.“
„To ty sa vždy usmievaš, nečuduj sa, že sa to prenieslo aj na mňa.“
Povzdychol si.
„Je odo mňa nespravodlivé vyčítať ti niečo, čo robím tiež,“ odovzdane sa zahľadel na oblohu. „Je odo mňa hlúpe báť sa o teba, príliš ťa ochraňovať, si predsa silná a vždy som pohŕdal mužmi, ktorí podceňovali ženy a príliš ich ochraňovali... ale si taká mladá a neskúsená.“
„Hej!“ skríkla.
„Vzala si niekedy niekomu život?“ pozrel na ňu.
Zarazene mlčala.
„Ja áno a nielen jeden,“ znechutene odhodil katanu na zem a sadol si. Prisadla si k nemu a objala ho okolo pliec, svoju hlavu položila na jeho rameno.
„Nie si zlý človek, určite si sa iba bránil. Nemusíš si to vyčítať.“
Pozrel na ňu a zaškľabil sa.
„Nič si nevyčítam, pokúšali sa ma zabiť...“ bránil som sa. Ja som prežil, oni zomreli, poznali riziko, prijali ho. Mohol som zomrieť ja alebo oni. Nebudem si vyčítať, že som prežil.“
Prekvapene sa na neho pozrela. Pocítil ako stuhla.
„Ver mi, to, že sa usmievam neznamená, že to neberiem vážne,“ jemne ju od seba odstrčil a vstal. „Popremýšľaj o tom... ja sa o seba starám celý život, kým ty si bola zavretá a vychovávaná, splnili ti všetko, čo ti videli na očiach. Máš príliš naivný pohľad na svet. Nemôžeš očakávať, že všetci s tebou budú jednať férovo. Ninjovia mocní ako my nezomierajú v súbojoch... jed a dýka do chrbta sú zbrane, ktorými odchádzame zo sveta,“ zdvihol zo zeme odhodenú katanu a zamyslene ju roztočil v ruke. „S tebou som bojoval férovo, iba som využil príležitosť... malú lesť. To nie je nefér. Si netrpezlivá, stále ti to hovorím. Všímaj si okolie, odhaľuj ľsti, predvídaj súperove kroky,“ zdvihol zo zeme druhú katanu a hodil jej ju. Chytila ju a vstala.
„Vieš, kto bol najlepší šermiar, aký kedy chodil po zemi?“
„Sasuke Uzumaki. Syn Naruta Uzumakiho. Po otcovej smrti sa stal aj Kyuubiho jinchuurikim. Trénoval ho Sasuke Uchiha a on ho hravo prekonal.“
„Správne.“
„Prečo sa to...“ odmlčala sa a zdvihla katanu, brániac sa jeho útoku. Uskočila dozadu, ale on bol bleskurýchlo pri nej a zaplavil ju množstvom útokov.
Neveriaco uskakovala, blokovala a vykrývala jeho útoky. Polovicu ich ani nepoznala, a to študovala skoro všetky bojové štýly.
Bojovala na hranici svojich možností a on jej stačil. Hravo odrážal jej útoky. Nemohla uveriť, že niekto dokáže byť tak rýchly. Potom sekol po jej krku. Nastavila svoju zbraň. Na mieste kde sa stretli sa vytvorila spŕška iskier. Bleskurýchlo ustúpil a spravil otočku, jeho zbraň mierila na jej brucho, pokúsila sa uskočiť, ani sa nepokúšala útok vykryť katanou, namiesto toho sekla po jeho hrudi.
Strnula, na bruchu pocítila špičku katany. Jej útoku sa hravo uhol.
„Zaujímavý útok,“ hlas sa jej mierne triasol.
„Dobre si ho zapamätaj.“
Prikývla a on sa pousmial.

Botan a hokage neveriaco hľadeli ako ninja, ktorého pokladali za jedného z najmocnejších, klesá na kolená. Z hrude sa prúdom valila krv. Pokúšali sa pochopiť, prečo jeho chakrová katana zastala centimeter od jej brucha. Nechápali, prečo sa neuhol jej útoku.
Vzduch preťal jej srdcervúci výkrik. Katanu odhodila akoby ju pálila
Taktiež padla na kolená. Niečo povedala, ale pre veľkú diaľku nič nepočuli. Botan netrpezlivo strčil do hokageho. Ten sa rýchlo prebral z omámenia a zložil pečate. Kruh vzduchu pred nimi sa zvlnil a priestor o veľkosti okna vyplnili dve kľačiace postavy. Počuli ich ako by stáli vedľa nich.
„...si Kyuubiho jinchuuriki, máš prístup k jeho spomienkam! K jeho spomienkam na Sasukeho Uchihu! Poznáš všetky triky a bojový štýl najlepšieho šermiara, aký kedy žil! Nie je možné, aby som ťa porazila, prečo si ma nezabil, prečo?!“ skríkla zúfalo.
Uchechtol sa, držiac si ruku na veľkej rane. „Musela si aspoň raz vyhrať,“ zasmial sa. „Navyše je to teraz nepodstatné, zomrieme obaja.“
„Blázon... “ objala ho.
„Milujem ťa,“ šepol a po jeho tele začali plápolať plamene. Snažila sa od neho odtiahnuť, ale držal ju. Bolestivo vykríkla, keď aj ju pohltili plamene.
„Odpusť...“
„Nie... nie... prosím,“ plakala a po jej tele sa šírili plamene. Zahltila ju bolesť.
Potom do okolia explodoval ohromný výbuch chakry a okolie zaplavili plamene.
Hokage a Botan si rukami zakryli oči a aj na tú diaľku pocítili horúčavu sálajúcu od epicentra.
Neveriaco hľadeli na kráter, ktorý vytvoril výbuch. Vzduch v jeho okolí sa vlnil pod vplyvom veľkej horúčavy. Veľká časť zeme bola roztavená. Obaja vedeli, že toto nemohol nikto prežiť.

Bol večer a hokage a Botan sedeli v hokageho dome. Spokojne sa usmievali a v ruke držali poháre toho najlepšieho saké, aké sa dalo zohnať.
„Dnešný deň sa vyvinul ešte lepšie ako sme očakávali,“ zasmial sa Botan a pozdvihol pohár smerom k hokagemu, ten sa zaškľabil a cinkli si.
Ich plán vyšiel. Hokage k sebe ráno predvolal jinchuurikiho a povedal mu, že klan Uchiha na čele s ich vodkyňou plánuje prevziať moc v Konohe. Nasledoval príkaz na odstránenie tejto hrozby. Očakávali, že odmietne príkaz zabiť svoju lásku a oni ho nechajú zabiť ako jinchuurikiho, ktorý odmietol prijať rozkazy. Samozrejme, nikto by sa nikdy nedozvedel, aké príkazy to boli. Bola to jediná možnosť zhromaždiť všetky sily a zabiť ho. Úkladné vraždy nepomáhali, doteraz každý zabijak, ktorého na neho poslali, zmizol bez stopy.
Bolo pre nich ohromné prekvapenie, keď príkaz prijal a postavil sa na čelo konožských ninjov. Neočakávali takú oddanosť Konohe.
Pozmenili plány. Podľa nových s ňou mal bojovať - jeden z nich by v súboji zomrel a oni by dorazili oslabeného víťaza.
Akí len boli prekvapení vývinom situácie. Milo prekvapení.
Hokage zdvihol zrak a započúval sa do ticha domu, v ktorom boli len on a Botan. Podozrievavo sa na Botan pozrel.
„Niečo som počul. Neplánujete snáď moju vraždu, Botan-sama, teraz, keď už ma nepotrebujete,“ v očiach mu zahorel hnev. Pravdupovediac ale túžil po tom, aby sa ho Botan pokúsil zabiť. Jeho dom bol výborne zabezpečený. Živý by odtiaľ neodišiel.
„Ale drahý hokage, predsa dobre viem, aká hlúposť by bola pokúšať sa o to vo vašom dome,“ uškrnul sa a napil sa.
„Tak to som asi hlupák,“ ozvalo sa spoza nich. Vyskočili na nohy a neveriaco vytrieštili oči.
„Bu bu bu, duchovia,“ smial sa modrooký mladík opierajúci sa o stenu.
„Nemožné...“ vydýchol hokage. Botan mlčal, ale pokúšal sa nenápadne vytiahnuť kunai.
Mladík k nim vykročil, v ruke sa mu zhmotnila katana a jeho oči zažiarili načerveno.
„Naruto Uzumaki a Kurama vám posielajú srdečné pozdravy, páni,“ Botan a hokage zhrozene ustúpili a on nemilosrdne zaútočil.

Otvorila oči a nad sebou zazrela nočnú oblohu. Cítila, že leží na prikrývke a počula opodiaľ zurčať vodopád.
„No pozrime sa, kto sa konečne zobudil,“ začula hlas, ktorý si myslela, že už nikdy nezačuje.
Prudko sa vystrela a neveriaco na neho hľadela. Pozrela na jeho hruď, ale nikde nevidela krv ani tú hroznú ranu.
„Genjutsu, miláčik, snáď si si nemyslela, že by si ma porazila,“ uškŕňal sa.
„Ako? Prečo?“ zaborila si hlavu do dlaní. „Horela som, bojovali sme, zabil si ma,“ zmätene sa obzerala. „Nerozumiem tomu.“
Pristúpil k nej a objal ju.
„Odpusť mi to, bolo to nevyhnutné,“ zovrel ju pevnejšie a pobozkal ju na vlasy. „Nikdy by som ti neublíži, nikdy.“
„Tak prečo?“
„Hokage a Botan sa nás už dlhšie chceli zbaviť, Botan túžil po tvojom postavení a hokagemu sa nepozdávalo, že sa mu veci vymkli spod kontroly. Posielali na mňa zabijakov. Dnes ma hokage predvolal a poslal ma ťa zabiť. Vraj preto, lebo plánuješ ovládnuť Konohu a chceš prinútiť ľudí, aby si ma začali vážiť. Zomrelo by pri tom veľa ľudí... viem, vymyslel si to,“ umlčal jej námietky „Hokage očakával, že odmietnem a on ma vyhlási za zradcu a nukenina. Prijal som to. V boji som ti nedal čas na rozhovory, nechcel som, aby sme sa príliš rozprávali, hokage a Botan nás určite sledovali a došlo by im, že ich plán nevychádza,“ odmlčal sa a ona prikývla, „naschvál som zaútočil ako vtedy, použil som genjutsu, nech to vyzerá, že si ma ranila, potom som použil genjutsu na teba a nakoniec som použil ohnivý výbuch a dostal nás preč, bola to fuška... je mi ľúto, čo som ti spravil,“ odmlčal sa a sklopil zrak, „pochopím, ak sa na mňa budeš hnevať.“
„Prečo si mi nič nepovedal?“
„Si nadaná na v mnoho vecí, ale predstieranie k nim nepatrí,“ pousmial sa. „Bola to najlepšia možnosť. V Konohe už pre nás nie je miesto. Iba by vypukla vojna. Ostatné národy to taja, ale ani jeden nemá ninju na našej úrovni, dokonca ani na úrovni Botana. Bude najlepšie, keď si budú myslieť, že sme mŕtvy.“
„Takže sme bez domova, bez peňazí... vyhnanci, musíme sa skrývať, nemáme nič,“ neveriaco sa neho hľadela.
„Máme seba,“ usmial sa a ona sa zamračila. Zasmial sa, „Taktiež som si dovolil požičať si peniaze od hokageho, mal ich tam obdivuhodne veľa. Pobalil som nám nejaké veci, tvoju katanu, nejaké oblečenie... nie je toho priveľa. Ľuďom by prišlo podozrivé, keby naše veci zmizli v rovnaký deň ako my.“
„Čo len budeme robiť,“ povzdychla si. „Som unavená, nemám síl sa hádať. Zajtra to rozoberieme, dovolil si si rozhodovať bez môjho vedomia, nič si mi nepovedal... máš problém,“ zamračila sa a on prikývol, ale v jeho očiach videla veselé iskričky. Podráždene zabručala a ľahla si. Pocítila ako sa k nej zozadu pritisol a prehodil cez ňu svoju ruku. Snažila sa nedať najavo svoju spokojnosť.
„Verím ti...“ prehovorila. „Verím, že to čo si spravil bola najlepšie, ale nepáči sa mi to.“
„Ver, že ani mne sa to nepáči.“
Privrela oči. Pocítila ako na ňu dolieha spánok. Cítila sa slobodná ako ešte nikdy, nemusela nič predstierať. Vlastne iba hnev, neprejde mu to predsa tak ľahko. Pousmiala sa vediac, že on jej úsmev nevidí. Navyše už dlho mu túžila navrhnúť, nech odídu z Konohy, on to ale nemusel vedieť.
Niekto jej už nebude hovoriť čo by mala robiť. Cítila sa v bezpečí. Boli už iba oni dvaja. Budúcnosť vyzerala krásne...

Jej dych bol pravidelný, vedel, že zaspala. Nehýbal sa aby ju náhodou neprebudil. Cítil ako ho zmáha únava ale spokojne sa usmieval. Konečne bol slobodný. Vedel síce, že počas nasledujúcich dní mu dá pocítiť svoju nespokojnosť s jeho jednaním, ale aj tak sa usmieval. Boli konečne spolu, bez všetkých tých tajností. Museli sa síce ešte skrývať, ale to nebude trvať dlho.
„Dúfajme, že sa toho dožiješ...“ prehovoril Kyuubi v jeho mysli odovzdaným hlasom.
„Vieš, že som nemal na výber,“ odpovedal mu rovnako.
„To je pravda... snáď, že to nebude mať priveľké následky.“
„Bude. Nebuď naivný. Poznal som cenu a zaplatil som ju. Nikto bez extrémne rozvinutej chakrovej obehovej sústavy nemôže využívať takú moc. Ja mám nanešťastie takmer nerozvinutú sústavu, kvôli čomu nemám žiadnu chakru. Cena bude... vysoká. Či už to ovplyvní dĺžku môjho života alebo jeho kvalitu,“ odmlčal sa. Zo spánku sa zamrvila a on ju objal ešte tesnejšie. Pomaly vdýchol vôňu jej vlasov a usmial sa. Neľutoval svoje činy. Stálo to za to. Zomrie síce mladý, ale šťastný. Už iba vymyslieť ako jej to povedať alebo... pousmial sa... áno takto to pôjde. Ublíži jej to síce, ale z dlhodobého hľadiska to pre ňu bude lepšie, oveľa lepšie. Znenávidí ho, ale on to znesie... pre ňu.
„Ďakujem ti... Kurama... priateľu. Onedlho budeš voľný.“
„Koľko? Rok? Dva? Možno desaťročie, maximálne. Neteší ma to,“ vydýchol. „Videl som zomierať príliš veľa ľudí, ktorých som si vážil, ľudí, ku ktorým ma viazalo priateľstvo.“
Neodpovedal mu, ale cítil tú beznádej sálajúcu z Kuramových slov... Kurama, vždy ho volal Kyuubim, nezmieril sa s tým, že je vlastne živé väzenie... vlastne živá schránka - pre Kuramu by nebol problém dostať sa von, ale on to nespravil.
Pár rokov života... smutne sa usmial.
„Popieranie, zlosť, vyjednávanie, depresia, akceptácia,“ zašepkal. Podľa všetkého ho práve tieto fázy čakali. Od popierania po prijatie. Rád by veril, že bude silný a prvé štyri preskočí, ale... pocítil ako sa znova zamrvila a prúd jeho myšlienok sa pretrhol.
„Navždy...“ povedal a zasmial sa. Z jeho smiechu bolo cítiť všetku tú iróniu a bolesť.

Na kopci stál postarší muž v oranžovom plášti lemovanom čiernymi plameňmi. Usmieval sa na obrovskú líšku s deviatimi chvostmi.
Líška opatrne nasávala vzduch a zvedavo mávala chvostmi. Potom zrevala. V jej reve bolo počuť nespútanú radosť a výzvu svetu.
„Pokojne, Kurama, nechceš predsa vystrašiť všetko živé v okolí,“ povedal Naruto Uzumaki karhavo, ale v hlase mu bolo počuť úsmev.
Kurama zreval znova, tentoraz hlasnejšie. Naruto zamumlal niečo o bláznivej líške, ale v očiach mu bolo vidno radosť rovnajúcu sa tej Kuramovej.
„Som vonku, Naruto! Vonku!“ smial sa Kurama a začal veselo poskakovať, zem sa začala otriasať a Naruto na neho neveriaco hľadel. Takéto správanie nečakal.
Kurama sa zhlboka nadýchol a prudko sa sklonil k Narutovi.
„Nehovorím, že si mi neposkytoval.... ehmm... celkom pohodlné ubytovanie, ale nevyrovná sa to čerstvému vzduchu, vetru, všetkým tým vôňam.“
Naruto sa usmial a mávol rukou. Potom ustúpil a sadol si na zem. Pobavene sledoval Kuramu ako skúma okolie a zhlboka nasáva vzduch. Na chvíľku privrel oči. Prekvapene ich otvoril, keď okolie podozrivo stíchlo. Zorničky sa mu rozšírili, keď mu výhľad zaplnilo Kuramove obrovské oko.
„Si v poriadku? Väčšina ľudí zomrela, keď vypustili svojho bijuu. Hovoril si, že to zvládneš,“ v hlase zaznela starosť.
„Snažím si zdriemnuť... bláznivá líška, nie som už taký plný energie ako zamlada,“ prudko mávol rukou, „kšááá, nechaj ma oddýchnuť.“
Kurama sa uchechtol.

Neskôr večer pristúpil k Narutovi a sadol si. Naruto vstal, prešiel pár krokov a oprel sa o neho.
„Pohodlnejšie ako strom,“ povedal spokojne, pohodlne sa uvelebil, po chvíľke znova prehovoril: „Kurama...“
„Áno, Naruto?“
„Aj ty si uvedomuješ, čo som spravil?“
„Vyhral štvrtú vojnu ninjov? Stal sa najmocnejším ninjom od čias Rikudoua Sennina? Nastolil mier, po ktorom tvoj učiteľ tak túžil? Oslobodil všetkých bijuu? Čo z toho myslíš?“
„Dobre vieš čo som myslel... spravil som dobre?“
„Áno, ľuďom bude lepšie bez ninjov, potrvá to stáročia, ale ninjovia vymiznú. Nikto si to neuvedomuje, nikto nehľadí do takej diaľky ako ty. Aj mňa si prekvapil svojím plánom, Naruto.“
Naruto prikývol.
„Prijmeš môjho syna za svojho jinchuurikiho?“
„Už sme o tom rozprávali, nechci, aby som si myslel, že senilnieš, Naruto,“ uchechtol sa Kurama, „Sasuke je dobrý ninja, rád ho prijmem za jinchuurikiho, ináč, už som ti hovoril, že čo je to za somarinu pomenovať ho po kamarátovi?“
„Mal sa volať Kyuubi? Kurama?“ uchechtol sa Naruto.
„A že ja som tu blázon,“ potriasol hlavou Kurama.
„Ale uvedomuješ si, že to nemusíš robiť, Kurama. Môžeš byť slobodný, Sasuke na toto miesto príde až za rok. Uži si rok slobody, rozmysli si to. Nemusíš byť uväznený.“
„Ty hlupák, ostávam tu s tebou a o rok sa stanem Sasukeho jinchuurikim a ty budeš sledovať čo všetko spolu dokážeme. Viem, Sasuke nie je taký silný ako ty zamlada, ale s katanou to vie ako nikto. Možno sa konečne nájde niekto, kto ťa donúti zapotiť sa pri cvičnom súboji, samozrejme, až rozhýbeš tie svoje staré kosti,“ zaškľabil sa a Naruto mu úsmev opätoval.
„Umieram, Kurama,“ povedal po chvíli vážnym tónom.
„Samozrejme, samozrejme, ako toľkokrát predtým... vieš, že nie je fér predstierať, že umieraš a vynútiť si ‚akože‘ na smrteľnej posteli sľub, že nikdy nespravím nič, čo by ublížilo Konohe.“
Naruto sa rozosmial. Keď prestal, začal zhlboka dýchať, akoby nevládal.
Kurama zdesene stočil hlavu na Naruta.
„Naruto!“ v hlase mu bolo počuť strach.
„Nikto sa nezbaví bijuu bez toho, aby za to nezaplatil životom,“ jeho hlas bol slabý.
„Kvôli mne?! Nemôžeš umrieť kvôli mne!“
„Nič si nespravil, priateľu, oklamal som ťa. Chcel som ťa aspoň raz vidieť slobodného, spravil by som to skôr aj za cenu svojho života, ale musel som uviesť do chodu svoj plán, odpusť mi to,“ odmlčal sa znova začal zhlboka dýchať.“
„Ako si mohol?!“ Kurama prudko vstal a jeho chvosty a prudko roztočili. Naruto, doteraz sa opierajúci o jeho nohu, spadol na chrbát. Kurama okamžite skrotol a sklonil sa k nemu.
„Prepáč...“ jeho slova zadržala Narutova zdvihnutá ruka.
„Nič sa nestalo, nič,“ slabo sa zasmial.
„Nemôžeš zomrieť, Naruto! Odnesiem ťa do Konohy, zapečatia ma naspäť, ošetria ťa. Rok slobody je mi nanič bez teba.“
„Navštív svojich priateľov bijuu, všetci sú predsa voľní, zaujmi medzi nimi svoje miesto.“
Kurama potriasol hlavou.
„To skôr dozriem na tvoj plán Naruto, budem stáť pri poslednom jinchuuriki. Vysvetlím mu všetko, poslední mocní ninjovia padnú jeho rukou a svet sa stane miestom, po akom túžiš!“
„Si tvrdohlavý...“ hlas mal chrapľavý a slabý.
„Ako ty, priateľu...“ Kurama sa neveselo usmial.
„Som rád, že som ťa videl slobodného... Kurama...“ šepol a na tvári sa mu objavil úsmev. Potom z jeho oči vyprchal život. Jeho tvár vyzerala spokojná a šťastná, úsmev na nej ostal aj po smrti.
Kurama zdvihol hlavu a vzduch preťalo jeho žalostné zavíjanie.