Just for you - Len nie rozprávka 01

Ehm... prečítať

Táto poviedka má anglický názov, vadí? Nuž, nečítajte... neberte to v zlom, ale poviedky pomenúvam podľa seba.
Každopádne budem rada ak si to prečítate a zanecháte komentár. (hovorím to, pretože sa pár ľudí sťažovalo, že dávam poviedkam anglické názvy. )

Život nie je rozprávka. V momente ako je tento, keď ste v takejto s*ačke, nepríde princ na bielom koni, neporazí všetkých nepriateľov, nepodá vám ruku a nepovie, že bude všetko v poriadku. Tak prečo stále dúfam, že príde? Že príde môj princ na bielom koni?

Zrejme je to tým, že som príšerná naivka. Hrozná naivka. Dopekla, čo mám robiť v takejto situácii? Toto nie je nejaká shoujo manga, s happyendom, toto je realita.
Utekám pred troma nepriateľmi, ktorí mi chcú ukradnúť dôležitý zvitok. Prečo som Hokage-sama presvedčila, že tú misiu zvládnem sama? Prečo? Bože, ako som len mohla byť taká húpa?!

Z batôžteka som rýchlo vytiahla tri dymové bomby, obzrela som sa, kde sú a potom som ich po nich hodila. Dúfala som, že tým aspoň získam čas.
Pridala som trocha a keď som začula vodu z ľavej strany, namierila som tam. Mal tam byť vodopád. Prečo tam idem? Ani neviem. Lenže už sa nemám kam schovať.

Mala som pravdu. Za chvíľu som stála na útese. Pozrela som sa dole a už z tej výšky mi bolo zle, hoci tam bola voda. Nie... to nejde. Nemôžem. Zabijem sa. Bože, čo to bol za nápad? Dúfala som v to, že tá výška bude aspoň menšia.
„Máme ťa.“ Začula som za sebou posmešný hlas. Nohami som sa ešte viac priblížila k vodopádu. Nepriatelia chceli ísť ku mne bližšie a tak som ten zvitok vybrala a ruku som s ním vystrela k útesu.
„Ešte jeden krok a hodím ho tam.“ V očiach ich “vodcu“ som videla najskôr nepokoj no potom opäť smiech.
Myslí si, že blafujem. Vlastne hej, nemám v úmysle to tam hodiť. Nemôžem. Hokage-sama povedala, že ten zvitok musím ochrániť aj za cenu svojho života, že sa nesmie dostať do nesprávnych rúk.
Musím ho zaniesť do Suny. Najskôr premýšľala či na tú misiu nepošle ešte niekoho, no ja som ju presvedčila, že to zvládnem, a že je dôležité aby som nebola nápadná. Aká som bola hlúpa.
„To neurobíš.“ Povedal pevným hlasom.
„Myslíš?“ Povedala som. Bojovať s nimi nemôžem, je ich príliš veľa. Sú to špičkový ninjovia, možno by som si proti jednému trúfla, no proti trom? To nikdy, nemám šancu. A ten zvitok – toho sa vzdať nemôžem. Zostáva jediná možnosť, tá najviac šialená zo všetkých. Skočím tam spolu s tým zvitkom. Stále je šanca, že to prežijem, hoci malá.
Zvitok som pevne schytila v ruke, dala si ju k srdcu a skočila som, bez ďalšieho premýšľania, bez ďalších rečí.

***************************************************************************

Vyliezol som z vody, polonahý a užíval som si slnečné lúče, ktoré na mňa dopadali.
Sedel som na skale a sledoval tmavé mraky, ktoré sa sem pomaly hnali, hoci bolo zatiaľ slnko.

Odrazu som si niečo, niekoho všimol na útese stáť. Zjavne to bola nejaká kunoichi. Tmavomodré vlasy jej viali vo vetre a ruku držala nad vodopádom. Niečo v nej držala.
Všimol som si, že je zahnaná do kúta. Hnali ju tam nejaký traja ninjovia. Po pár sekundách skočila do vody.
Tí traja ninjovia sa naklonili nad útes, pozreli sa na seba a asi po minúte odkráčali.
Pozeral som sa na miesto, kam skočila. Nič. Absolútne nič. Rozhodol som sa konať aj keď som celkom nevedel prečo ju idem zachrániť, skočil som do vody a plával na druhý koniec, tam kde dopadla. Možno ju ešte zachránim.

*PO PAR MINÚTACH*

Vytiahol som ju na najbližší breh, na opačný, než ten na ktorom som pred chvíľou stál. Nahol som sa nad jej hruď a uvedomil som si, že nedýcha.
Rozopol som jej vestu a začal som ju oživovať. Postupoval som systematicky, ako profesionál. A práve, keď som jej stláčal hrudník, prebrala sa, obrátila sa na bok a začala vykašliavať vodu.
Keď všetku vodu vykašľala, začala sprudka dýchať.

Je šialená. Kto by skákal z útesu a z takej výšky?! Má šťastie, že žije. No, dosť som jej k tomu dopomohol. Vlastne úplne. Keby som ju nechal tak, už by nežila.
Postavil som sa a ona sa na mňa obrátila. Určite chcela vidieť svojho záchrancu.
No hneď ako sa na mňa pozrela, vytrieštila oči a videl som, že má strach.
Potom zo seba udýchaná, prekvapená a vystrašená dostala:
„U-Uchiha... Sasuke.“

************************************************************************

Uchiha. Uchiha. Uchiha Sasuke!
Keď som to vyslovila na hlas, posmešne sa usmial a prehrabol si vlasy. Potom povedal:
„Takže vieš, kto som.“ Skonštatoval.
„Radšej by som bola za nevedomosť.“ Zamrmlala som.
Kto by ho nepoznal?
Aj teraz... po štvrtej vojne ninjov... Je to šialené, nikdy by som nepredpokladala, že narazím práve naňho. A pri tejto misii! A že mu budem vďačná! A že mi zachráni život!

Na jednej strane je to zradca a na druhej... pri veľkej vojne ninjov sa postavil na našu stranu a bojoval po našom boku proti Madarovi!
No a potom... keď sme vyhrali a Madara bol zničený, on proste odišiel. Naruto a aj my všetci sme si mysleli, že zostane, no nie. On odišiel.
Už je to asi pol roka odkedy ho naposledy videli, no zbavili ho obvinení už len kvôli tomu ako pomohol pri tom boji. Mohol sa vrátiť. Kedykoľvek začať nový život, ale on nie.
Zostal strateným ninjom, ale podľa toho čo viem, ani za ten polrok nespravil nič zlé, po tom boji s Madarou bol síce preč, no sekal dobrotu.

„Odkiaľ si?“ Spýtal sa a ja som sa usmiala. Čelenku som si dala do batoha, aby ma tak ľahko nepriatelia nespoznali, hoci to nebolo vôbec účinné. No teraz mi to celkom padlo vhod. On si ma zjavne nepamätal. Veď vždy som sa držala v ústraní. Stále.
„To ti tak poviem.“ Povedala som a postavila som sa s menšími ťažkosťami. Bože, už podľa mojich očí by to mohol zistiť, veď je to ako päsť na oko!
Musím si ale zachovať odstup, musím byť chladná.
„Hm... Hyuuga.“ Zkonštatoval. Oh, blahoželám!
Premýšľala som, čo urobím. Moc som sa ho nebála, pretože... ani neviem prečo, no keď som tu pri ňom stála, akosi mi nenaháňal strach.
„No nie si ty jasnovidec?“ Spýtala som sa.
Zrazu ku mne išiel a ja som cúvala dozadu až som vrazila do nestabilnej kamennej steny.
Ruky vrazil do tej steny a tým mi znemožnil dostať sa odtadiaľ.
Vyplašene som na neho hľadela.
„Hinata Hyuuga.“ Povedal a ja som sa zhlboka nadýchla. Samozrejme, Hanabi je o dosť mladšia, takže si nás nepomýlil.
„Sasuke Uchiha.“ Povedala som. On sa na to usmial.

„Tak? Čo by som s tebou mal urobiť?“ Nadhodil posmešným tónom, pričom ma ešte stále držal pritisnutú k skalnatej stene. Bolo to veľmi nepohodlné. Cítila som, ako sa mi kamienky zarývajú do kože na ramenách.
Nemal pri sebe žiadnu zbraň, no myslím, že skôr než by som si vytiahla čo i len kunai, bolo by po mne.
Už som sa necítila dobre, už som ani nemala chuť žartovať. Naozaj ma chce zabiť? Nie! Nie, to nemôžem dopustiť.
Pozrela som sa dolu a za Sasukem ležal môj batôžtek a pri ňom zmoknutý zvitok. Bude v poriadku, voda nevadí. Švihla som očami späť na Sasukeho, ktorý si ma začal premeriavať.
Pozrel sa mi do tváre a ja som sa odvrátila. Ani som si nechcela predstaviť ako hrozne som musela vyzerať. Nie, nebola som materialistická, no z nejakého dôvodu mi to vtedy zišlo na um.
„Hm...“ Zamyslel sa.
„Tak čo? Nezačneš žobrať o svoj život?“ Spýtal sa posmešne.
„Malo by to význam?“ Spýtala som sa so strachov v očiach. Musím mu ujsť. Musím.
Lišiacky sa usmial.
„Ktovie...“
Začala som sa vzpierať, no on ma k stene pritlačil viac tým, že mi dal predlaktie ľavej ruky na krk. Silno ma tisol k stene, no dýchať som stále mohla.
Hrá sa so mnou ako mačka s myšou. Najskôr sa zabaví a potom ma zabije. Baví ho vidieť, ako sa vzpieram.
„Pusti... ma!“ Búchala som doňho s rukami, no on nič nerobil, aj tak mi to nepomohlo. Iba sa na mne smial.
„Čo vlastne chceš?“ Spýtala som sa zúfalo. Už sa prestal smiať. Zrejme nad tým sám začal premýšľať.

Koniec prvej časti.