Prvá časť- 7. Úder, ktorý nikdy nedopadol

Utekala ako najrýchlejšie vedela, nesúviselo to so súčasnou situáciou. Realitu vnímala len okrajovo, bola lapená v pavučine svojich spomienok. Jej myseľ sa nachádzala v minulosti a telo nato reagovalo behom, z prítomnosti vnímala len priestor, aj to len na takej úrovni, aby nespadla. Pálenie v pľúcach, bodavá bolesť v bokoch, to všetko prekryla minulosť, bežala, ako nikdy v živote.
Mala byť nadrogovaná. A aj keby nie, takto bežať, úplne dehydrovaná a bez prísunu potravy? Si naozaj trieda, ale je jedno ako rýchlo bežíš, ja som rýchlejší. Veď uvidíš. Ľahol si na zem, dlaňami sa zaprel a ruky mierne nadvihol. Chvíľu takto zotrval, prostredníctvom dlaní sa odrazil, mierne sa posunul, ruky si dal zarovno s telom. Začal sa kimácať zo strany na stranu, svaly mu pracovali perfektne v harmónii a s dokonalou postupnosťou. Vpred sa posúval len veľmi pomaly, začal svoje kmitanie stupňovať, jeho rýchlosť narastala do absurdných rozmerov, teraz už pôsobil dojmom, že sa po podlahe kĺže. Vždy keď sa plazil, cítil niečo nepredstaviteľné, z okolia bola len nezreteľná šmuha, vánok, ktorý spôsobil svojou rýchlosťou, mu zhodil kapucňu. A už ju aj videl, bola pri východe, vyzerala ako malá bodka smerujúca k otvoru, z ktorého prichádzalo matné svetlo, tá bodka sa približovala desivo rýchlo. Možno to ešte stihnem. Bol tesne za ňou, videl ako jej viali vlasy, načiahol k nim ruku, cítil ich bruškami prstov. Už len kúsok. Načiahol sa ešte viac, skočila, mierne sklonila hlavu a preletela otvorom. Chňapol do prázdna. Dopadla na kamenistú zem a trielila k prudko stúpajúcemu svahu. Zastal a díval sa na ňu pohľadom, v ktorom sa zračil obdiv. To ako stúpala po svahu, to bolo hodné obdivu, bez zaváhania a odhodlane. Má všetky dôvody prečo žiť, takto bojujú ľudia, ktorí majú ideály. Prepáč, nemôžem ťa pustiť. Dúfam, že ti tá chvíľka voľnosti bude zadosťučinením, keď sa stretneme znova, žiadne nabudúce pre teba nebude. Začal sa plaziť naspäť do miestnosti. Vieš? Akoby si mohla, v týchto horách je množstvo východov, uvidíme sa čoskoro.
Dole, alebo po strmom svahu hore. Rýchlo dýchala a pálilo ju to v hrdle. Uvedomovala si, že dolnou cestou sem prišli. Hoci sa rozhodla pre dolnú cestu, nohy ju viedli hornou. Spomienky ju znova začali napĺňať, bojovala s nimi, no nemohla vyhrať. Prečo horná? Pretože tá dolná je ľahšia, je to cesta bláznov. Väčšina ľudí kráča dolnou cestou, kráčajú priamo k záhube. Cítila strach, neprenasledoval ju, ale niekde tu bol a čakal na svoju šancu. Takéto stúpanie nezvládnem. Mám jedinečnú cestu, môžem skočiť zo skál a bude pokoj. Toto je cesta zbabelcov a slabých, je vhodná pre tých, ktorí sa často vzdávajú a rozhodli sa v porážke zotrvať. A čo cesta hore? To je cesta kráľov, nie každý ňou dokáže kráčať, je najťažšia, ale ako jediná vedie ku spáse. Kráčajú ňou tí, čo nepokľakli, tí, čo sa rozhodli bojovať. To je choré. Myslíš? To, ktorou cestou človek pôjde o ňom veľa hovorí. Ani si neuvedomila, že ušla po hornej ceste hodnú vzdialenosť. Možno som blázon, budem bojovať! Rozhodnutie padlo, tento krát sa dobrovoľne poddala minulosti. V mysli sa jej sformoval prvý obraz.
Netrpezlivo prešľapoval. Dostal sa sem prostredníctvom skrytej chodby. Chodba začínala v miestnosti a končila balvanom za mužovým chrbtom. Vďaka špecifickej stavbe tela sa balvanom pretiahol. Vyčkával. Už tu mala byť! Kde je? Bol netrpezlivý, všetko sa mu rúcalo. Vedel, že nie je neomylný, nikdy by ho však nenapadlo, že jeho chyby prehliadne zrovna ona. Mohol som spraviť ďalšiu chybu? Nie, určite každú chvíľu príde. Šla inou cestou. To je nezmysel, každý by šiel dolnou cestou. Ona nie. To je hlúposť. Ozaj, kde potom je? Napĺňala ho zlosť. Slnko pomaly zapadalo, prichádza tma, jeho priateľ. Nemôžem tu len tak stáť. Teraz si prvýkrát pripustil možnosť zlyhania. Uvedomil si fakt, že sa jej útek môže podariť. Rozbehol sa hore skalným úpätím. Je čas znížiť náskok. Prekvapila si ma, nevadí, viem niečo, čo ty nie. Môj život nestál zaveľa, ale niečo mi dal. Ak niečo veľmi chceš, dostaneš to. Ja som povolaný, aby som napravil to, čo sa ešte napraviť dá. Kľúčom je tvoja krv. Zomrieš, nebude ťa to bolieť, napriek všetkému to neberiem osobne. Začal sa dvíhať vietor, divoko búšil na skaly, ktoré pod jeho údermi stonali. To kvílenie mu bolo povedomé. Terén ho dosť obmedzoval, nemohol sa plaziť. V diaľave pred sebou videl niečo nezreteľné, to niečo sa pohybovalo. Lastovička preletela slušnú vzdialenosť. Pridal, najväčšmi sa bál, že mu lastovička navždy uletí. Tvoja vôľa žiť je obdivuhodná, ja by som na tvojom mieste skočil. Vietor začal nový nápor, zastavil to kvílenie, čo mu bolo tak povedomé, volalo naňho menom.
Mesiac im nerobil dobrú službu, cítili sa príliš odhalení, až veľmi zraniteľní. Ich cieľom bolo nájsť miesto, ktoré nepriťahovalo pozornosť a v ktorom by mohli stráviť noc. Pláň bola veľmi rozsiahla a miesto ukryté pred zvedavými pohľadmi sa nachádzalo ešte veľmi ďaleko. Skupina sa pohybovala koordinovane, jej členovia mali na sebe dlhé hnedé plášte s kapucňou. Tváre mali zakryté zvieracími maskami. Ich úloha spočívala v zisťovaní dôverných informácií o vojenskej sile tejto zeme. Pred týždňom zistili dôležitú vec. Po tomto objave chceli podať správu Konohe, no veliteľ rozhodol inak. Zotrvali a zbierali informácie, oplatilo sa, zistili, že táto krajina začala prípravy na vojnu. S touto informáciou sa vracali, všetkých trápil zvláštny pocit. Vedia o nás, musíme sa stade čo najrýchlejšie dostať, rozhodla som o pokračovaní zberu informácií. Ak sa niečo pokazí, bude to moja vina. Ten mesiac je zlovestný, asi sú to len nervy, zajtra sa v poriadku vrátime domov. Pred nimi sa začal črtať les, zrýchlili. Les v diaľke rástol, už ho mali na dosah. Došli k nemu, spokojne si vydýchli. Zašli trocha hlbšie a zložili sa. Atmosféra sa odľahčila. Začali rozhovory, len ona sedela sama, sňala si masku z tváre a hľadela do tmy. Obavy ju neopúšťali, zaumienila si, že túto noc prebdie a bude dávať pozor. Ostatní pri pohľade na ňu cítili rozpaky, snažili sa to skryť, nedarilo sa im to. Nastalo ticho, jeden z nich sa postavil, zložil si masku. „Veliteľ,“ otočila sa k nemu.
„Vaše rozhodnutie bolo správne. Všetci s ním súhlasíme, týmto vám chceme vyjadriť našu podporu.“
„Vďaka,“ odpovedala neprítomne.
„Nepočúvate! Myslíme to vážne! Ste náš veliteľ, viete čo je najlepšie. Nebojte sa o nás, my sa tiež nebojíme. Nebojíme sa, pretože ste s nami, vy nás ochránite, je jedno v akej situácii sa ocitneme ak bude jestvovať cesta, vy ju nájdete. Slúžil som pod mnohými veliteľmi, no žiadnemu som neveril tak ako vám.“
„Veríte mi viac ako si verím sama,“ povedala s jemným úsmevom na perách. Prisadol si k nej , dal jej na ramená ruku. Udivene mu pozrela do tváre. V tvári mal široký úsmev. „Nebojte, všetko je dobré, zajtra túto zem opustíme a už sa netrápte.“ Ako tak pozerala do jeho očí, uverila mu. Zachvela sa, cítila, že on sa chvel tiež. Len ona a on vo svite mesačného svetla, ktoré na nich dopadalo cez koruny stromov. Obaja sa chvejú a berú si z toho druhého istotu. V tej chvíli je všetko možné. Zaveje vánok, oboch ich pohladí. Jeho tvár, usmievavá tvár, to je to, čo má pred očami, kráča hore skalným svahom a vidí ju. Počuje slová, ktoré vyslovil: Verím ti. Ak jestvuje nejaká cesta, ty ju nájdeš. Dodáva jej to silu. Neboj, nesklamem, dotiahnem to do konca. Tu však spomienky nekončia. Príjmy poslednú pečať.
Všetci ich pozorne sledujú.
„Nabudúce to nerob!“ venujú si posledný pohľad. „Môžete ísť spať, beriem si prvú hliadku,“ povie rázne. Zmätene si líhajú na zem, zakrútia sa do svojich plášťov. Nikto z nich nespí, snáď ani nemôže. Ona obchádza dočasné útočisko, niečo sa jej nepozdáva. Je to príliš pokojné, všetko vyšlo bez chyby. Nemá to len tak vyzerať? Asi nad tým len veľa uvažujem. Potrebujem si odpočinúť, prvú hliadku prenechám niekomu inému. Už chce niečo vysloviť, keď začuje praskanie vetvičiek. Splašene sa rozhliada, ostatní sú tiež na nohách. Praskanie je čoraz zreteľnejšie. Niekto tu je. Sformujú sa do tvaru kríža, sú k sebe tesne primknutí. Spoza stromu sa vynorí postava, je to muž strednej výšky. Na sebe má vestu zvláštneho sivého odtieňu, jeho tvár je podlhovastá, pery tenké, havranie vlasy mu zakrývajú ľavé oko. Tvári sa vážne. Teraz sa všade rozlieha dupot. Obkľučujú nás. Na záver je skoro, ale podľa hluku čo robia, by som povedala, že ich je osem. Takže dvaja na jedného, za predpokladu, že to nie je len predvoj. Chvejúce sa stromy jej dávajú vedieť, že zaujali pozície. Použije svoje oči, svet je zrazu plný mliečneho svetla. Vidí ich zreteľne, sú ôsmy, vrátane toho, čo sa ukázal. Necháme im prvý úder, to nám niečo o nich povie, minimálne to, či patria k ANBU, alebo nie. Ostatní ju napodobujú, nikto sa nehýbe. „Naozaj ste si mysleli, že vás necháme ísť?“ položí otázku muž vo veste. Pery sa mu skrivia do úškľabku. Oko, ktoré mu neprekrývajú vlasy, na nich hľadí s opovrhnutím. Hoci je tma a mesačné svetlo scenériu veľmi neosvetľuje, jej oči vidia dokonale. Rozozná dokonca aj farbu jeho dúhovky, je sýto zelená, ešte nikdy nevidela nikoho s takou farbou očí. Také oči má jedine jaguár. Uvedomí si, že ju desí. Hľadia na seba, súperia spolu. Kto skôr uhne pohľadom? Pomaly jej dochádza proti komu stojí. Je to vrah, nemá žiadne zábrany. Už som o nich počula, sú posadnutí svojím cieľom. Musím ho dostať ako prvého. Ten hlas a postoj, podkopáva našu morálku. Vtedy to ešte nevie, ale to oko sa jej prepálilo do podvedomia a bude ju prenasledovať celý život. „Teraz!“ zreve.
popri tvári jej preletí hviezdica, zapichne sa do zeme. Vyskočí a napriahne sa k úderu. Chvíľu pred dopadom udrie. On len stojí, čaká dokiaľ nebude jej päsť pred ním a uskočí. Robí to naschvál, chce ma vyprovokovať, aby získal psychologickú výhodu. Nahnevane musela pripustiť, že sa mu to darí. Súboj pokračuje v tomto duchu, ona zaútočí, on čaká a tesne pred tým ako ho trafí sa úderu vyhne. Ukradomky sa pozrie na svojich spoločníkov. Bojujú metódou troch čepelí, chrbtami sú k sebe primknutí, v tejto pozícii odrážajú útoky. Nepriateľ na nich útočí postupom traja priamo a štyria z diaľky. Prečo postupujú takto? Úplne by stačilo traja priamo, traja z diaľky a jeden z diaľky proti mne. To ma až tak podceňujú? Alebo sa ja preceňujem? Jej súper urobí výpad, situácia sa otočí, teraz je ona ten kto sa bráni. Útočí naozaj bravúrne, v ľavej ruke zviera krátky mečík, s ním útočí. V pravej má kunai, drží ho pri tele ako obranu. Nenachádza v jeho útoku chybu. Na začiatku ma nechal útočiť, pravdepodobne preto, aby naštudoval moje postupy pri útoku. Našiel v nich chybu? A celý ten útok, nechcel ma do tejto pozície dostať od začiatku? Čo by z toho mal? Oddelil ťa od tvojich spoločníkov. Zaznie výkrik, jeden z protivníkov zomrel, do srdca ho zasiahla hviezdica. Len tak ďalej! Miesto mŕtveho ninju v priamom útoku nahradí jeden z tých, ktorí útočili z diaľky. Posilnená týmto vývojom udalostí, skúša protiútok. Zaženie sa na ňu mečíkom, chytí mu ruku. Dostala som ťa! Ani si neuvedomí, že práve nastal moment, ktorý rozhodol o výsledku súboja. Vycerí na ňu zuby, pustí mečík z ruky, dlaň otočí v nemožnom uhle, je to on kto drží ju. Prudko jej zovrie dlaň a zatočí. Zapraská to ako vetvička, zlomil jej ruku. Potiahne ju k sebe a podkopne, púšťa ju, ona nemá síl sa ho držať a dopadá na zem. Zúfalo vykríkne. On to počuje, prekľaje svojho soka a beží k nej. Jeden protivník ho prenasleduje, no je zabitý kunaiom, ktorý vrhne jeho spojenec. Aj v tomto stave chápe, čo to znamená. Päť, štyri. Dobehne k nim a zaútočí na muža vo veste. Je tak rýchli, že ho trafí do tváre. Muž vo veste zaujme bojový postoj. Nedá na sebe poznať žiadne emócie. Mečík pustil, takže v ruke drží iba kunai, ten si dá do ľavej ruky.
Pritlačil ho! Zvíťazil. Ona sa stavia na nohy, ruka ju hrozne bolí. Muž vo veste vykríkne. Začuje zachrčanie. Otočí sa. Vidí svojich spoločníkov. Jeden bodol toho druhého do chrbta, ten zachrčal a padol. Zradca! Až prineskoro si uvedomí, že je to pasca. Jej spolubojovník sa otočil tiež. Muž vo veste to využil a bodol ho do brucha. Zatacká sa. Udrie ho, padá na zem. Zranený, k nej načiahne ruku. Muž vo veste k nemu prisúpi, schmatne ho za vlasy, dvihne mu hlavu a podreže hrdlo. Uprie na ňu svoje nenávisťou prekypujúce oko. „Vieš, ja nikdy neprehrávam.“
vlastne len prešľapuje z nohy na nohu. Oči má zatvorené a plače. Ani nevníma postavu pred sebou. Tá ju drgne, dievča padá, chrbtom narazí do skalnej steny, otvorí oči. Pred ňou stojí muž v šedej uniforme ANBU, je z Konohy. Žiadnu úľavu necíti, vie prečo je tu. Prišiel ju zabiť, bol to štandardný postup. O to viac, že bola zo vzácnej krvnej línie. Zaslúžim si niečo iné? Viedla som ich na smrť. Cesta jestvovala, mali sme odísť skôr. Rozhodla som o ich osude. Ja som ich zabila a teraz skončím rovnako, zavraždená vlastným.
„Tvoj priateľ bol obyčajný zradca. Ty si iný prípad. Si ociachovaná dobre, list je vypálený do tvojho srdca. Tak dovoľ, ociachujem ťa tiež. Príjmy poslednú pečať.“
Ona zatvára oči.
Prítomnosť splýva s minulosťou. Zrazu zvuk ustane, na tvár jej dopadne kvapka. Otvára oči.
neveriacky otvára oči.
Má na sebe biely plášť a jeho zlaté vlasy žiaria v mesačnom svetle vlastnou žiarou. Nad ňou stojí on! Zadržal zbraň svojím predlaktím, na tvár jej dopadla jeho krv. Má na sebe tmavofialový plášť, ktorý sa teraz väčšmi podobá na čierny. Vo svetle dohasínajúceho slnka mu svietia strieborné vlasy vlastnou zvláštnou aurou. „Mýlil som sa. Nikto nemusí umrieť.“