Mali by sme sa porozprávať 3/3 (NarutoXKyuubi)

Sedeli tam ešte istý čas, Naruto nevedel koľko, ale odhadoval to na dobrú pol hodinku, mlčky, a on si to ticho užíval. Inokedy by pravdepodobne rapotal, odušu a o hlúpostiach a pravdepodobne každý iný človek na tejto planéte okrem Sasukeho by to aj očakával a keby Naruto stíchol, podozrievavo by na neho hľadel, pýtajúc sa ho, či je všetko v poriadku. Práve preto bola Sasukeho spoločnosť momentálne taká príjemná. Pretože nečakal a nepotreboval konverzáciu a slová boli poslednou vecou, na ktorú mal Naruto po tomto nekonečnom dni chuť.
Po Sasukeho si prišla Sakura. Naruto si ju všimol oveľa skôr než ona ich, no napriek svojej zvyčajnej náture, sa nepostavil a nezačal mávať a vrieskať, ale pokojne ju sledoval, ako sa náhli neurčitým smerom, občas trochu spomaliac, obzerajúc sa okolo seba a prepletajúc si prsty, a podľa toho gesta Naruto poznal, že je nervózna.
Samozrejme, že sa bojí, že by toho jej drahocenného Uchihu niekto mohol prizabiť. Je z neho síce hrdina, ale aj tak má na neho kopa ľudí stále priveľmi ťažké srdce.
Naruto sa musel uškrnúť.
Napokon si ich Sakura všimla a zarazila sa, pozorujúc Sasukeho opuchnutý nos pohľadom, ktorý pravdepodobne považovala za nenápadný, ale Naruto ho dobre poznal. Podobne zvykla pokukovať na zákusky v cukrárni a väčšinou vtedy začala nahlas rozprávať o diéte, ale Naruto vedel, že sa vždy vráti a kúpi si vanilkové rožteky s čokoládou. Chvíľu čakala, či sa jej jeden z nich nevyberie naproti, alebo aspoň čosi nezakričí, ale keď sa ani jeden z nich nemal k činu, zamračila sa a pomaly k nim vykročila sama.
„Čo robíte?“ opýtala sa opatrne.
„Mlčíme,“ zaškľabil sa Naruto. Sakura podvihla obočie spôsobom, ktorý ho väčšinou donútil sa červenať a vyklopiť pravdu o tom, že ju špehoval v kúpeľoch, ale tentokrát hovoril pravdu a tak len mykol plecami.
„Je to v poriadku,“ dodal Sasuke a Sakure sa viditeľne uľavilo.
Okamžite znovu dostal chuť ho udrieť, keď si uvedomil, že po všetkých tých zradách Sakura stále viac dôveruje jemu.
Mal by si si zvykať.
Znovu, pomyslel si. Samozrejme, za dva roky už zabudol na ten pocit neustálej frustrácie, ktorý mával v Sasukeho prítomnosti, z každej jednej veci ktorú Sasuke povedal, z každého slova ktoré vyslovil, dávajúc všetkým okolo najavo, že on je Pán Dokonalý a Naruto nevedel, ako sa s tým vyrovnať.
Aspoň sa mu zdalo, že sa to dalo nazvať frustráciou. Nikdy vlastne celkom nepochopil, čo to slovo znamená.
„Piesočným ešte ostali nejaké zásoby a delia sa zo všetkými, ale nie je toho dosť, takže ak si chcete niečo uchmatnúť...“
„Nie som hladný,“ odvetil Naruto a veľmi sa snažil, aby to neznalo urazene.
A pravdepodobne nebol veľmi úspešný, pretože Sakura si ho premerala viac než podozrievavým pohľadom.
„Som unavený,“ dodal a dúfal že to postačí na vysvetlenie, cítiac na sebe aj Sasukeho pohľad, ktorý sa pravdepodobne nedal nazvať starostlivým, no s trochou fantázie bol minimálne skúmavý.
Sakure to nestačilo a už-už otvárala ústa a on naozaj nemal chuť sa s ňou hádať, no Sasuke ju predbehol.
„Ja som hladný,“ skonštatoval prosto. „Poď, Sakura.“
„Ale, Sasuke-kun...“
Sasuke sa však už postavil a hľadel na ňu výrečným pohľadom, ktorý hovoril, že na ňu čakať nebude. Trochu si povzdychla, pokrútila hlavou a potom sa na Naruta uškrnula.
„Toto ma zabije, však?“ povzdychla si trochu afektovane, potom mu kývla a otočila sa za odchádzajúcim Sasukem, ktorý sa s nejakým pozdravom neobťažoval.
„Niečo ti schovám,“ zakričala na neho ešte cez plece a Naruto si vydýchol.
Zdalo sa, že pokiaľ bola téma uzavretá pre Sasukeho, dokázala sa s čímkoľvek zmieriť aj Sakura. Bude sa to musieť naučiť využívať.
A teraz...
Mali by sme sa porozprávať.
Čakal som, že to príde.
Naruto sa spokojne zložil na kmeň – konečne ho mal celý pre seba – s rukami založenými za hlavou a šťastný, že si konečne vystrel chrbát.
Potrebuješ pravidlá.
Nie som domáce zvieratko.
Tak inak. Ja potrebujem pravidlá, inak z teba scvoknem.
To by bola príjemná zmena.
Ak scvoknem ja, scvokneš aj ty.
Musel sa sám na sebe smiať, keď sa snažil v duchu dosiahnuť varovný tón hlasu.
Inak, nefunguje to. Ani neviem, ako tvoj hlas znie. Na nejaké tóny sa môžeš vykašľať.
Tak za prvé: Nebudeš komentovať každú moju myšlienku.
Pochopiteľne. Keby som mal komentovať celý čas len tvoje myšlienky, veľa by som toho nenahovoril.
Za druhé: Prestaneš s týmito sarkastickými poznámkami.
Žiadaš po mne veľké obete.
Za tretie: Nebudeš ma rozosmievať, keď sa snažím byť vážny.
Toto je hlúposť. Cítim sa ako decko, ktoré prichytili kradnúť sladkosti. Nechceš sa radšej porozprávať o Hinate?
Za štvrté: Môj osobný život je tabu.
Si nudný.
Za piate... Plánujem sa stať Hokagem. Takže mi slávnostne sľúbiš, že mi nebudeš stáť v ceste.
Môžem povedať akurát tak to, že sa budem snažiť.
Naruto sa usmial.
Ešteže v myšlienkach sa nedá klamať. Okej, snaha u Kyuubiho, to nie je bohvieaká výhra, ale Naruto si bol istý, že po nejakom čase nájdu spoločnú reč.
Možno nie tak celkom spoločnú...
Možno nie tak celkom reč.
A naozaj sa musí odnaučiť tým pokusom zafarbovať svoje myšlienky nejakým tónom. Nakoniec, on vždy vedel ako Kyuubi svoje slová myslí, napriek tomu, že ich nepočul, nie doslova – takže to muselo fungovať aj naopak. A teraz vedel, napriek tomu že Kyuubi bol sarkastický a nepríjemný, že to bude fungovať. Možno nie bez problémov – ale preboha, kedy bol jeho život bez problémov? To by bolo čudné. A nudné.
A za šieste: Teraz zmĺkneš a necháš ma spať.
Dobrú noc.
Vždy musíš mať posledné slovo, čo?
Musím.

Možno to nebol najlepší začiatok dňa na svete, ale Naruto bol teraz ochotný priznať, že nebol ani najhorší.
Na svet, nový svet na ktorého čele možno bude stáť, sa už znášal súmrak, keď bol hrob pre Madaru pripravený. Ponáhľali sa s tým akoby sa báli že mŕtve telo môže opäť ožiť. A možno sa toho naozaj báli. Naruto sa im vlastne nečudoval. Prešiel k Hinate a chytil ju za ruku. Líca jej v okamihu zružoveli a sklopila pohľad, no usmievala sa tak sladko, ako nik na svete. Naruto len rozmýšľal, prečo si nikdy nevšimol aká rozkošná v skutočnosti je.
Nakoniec celý ten deň nevypálil až tak zle.
Sasuke prešiel dopredu a poklonil sa zasypanému hrobu. Päť veľkých kagov viac či menej rozpačito nasledovalo jeho príklad a keď sa Sasuke otočil, aby zachytil Narutov pohľad, bola v ňom okrem Nevypovedaného Čohosi aj štipka pýchy. Naruto si nemohol pomôcť aby tú pýchu necítil tiež. Áno. Oni postupne prijmú Uchihov späť.
Pristúpila k nemu Sakura a chytila ho za druhú ruku. Pozrel do jej zelených očí a ona mu pohľad pokojne oplatila a usmiala sa. Bože! Nech cítil čokoľvek, ku komukoľvek na svete, pre ten úsmev bude schopný bojovať naveky. Pre Sakurin úsmev... A za Hinatine slzy.
Aj Kakashi-sensei sa na neho z trošku väčšej diaľky usmieval, typicky prižmurujúc jedno odkryté oko.
Shinobi okolo neho stáli mĺkvo vo vyrovnaných radoch, polámaní, doudieraní, ale s hlavami zdvihnutými vysoko. Porazili nepriateľa. To, v čo verili – láska, vôľa a spravodlivosť – zvíťazilo.
Pre to všetko, pre tú vôľu, pre tie úsmevy a za tú bolesť... Naruto vedel, že by bojoval naveky, keby bolo treba.
A z trosiek sa zrodí nový svet...