Mali by sme sa porozprávať 2/3 (NaruSasu)

Našiel ich Neji.
Neji.
Neji!
Preboha, zo všetkých ľudí na svete ich našiel Neji.
Jednoducho prišiel po Hinatu, ktorú zháňal jej otec a videl to, všetko to videl.
Neji.
Ešte raz to zopakuj a...
Naruto si vždy hovoril, že Neji je vlastne správny chlapík. Trošku nepochopený. Trošku osamelý. Trošku smoliar. Smoliar možno trošku viac. V Nejim bolo čosi, čo zavinila jeho minulosť, čo ľudí odrádzalo od toho sa s ním rozprávať. Niečo v spôsobe akým stál, v tóne jeho reči a v chladných očiach. Narutovi to ale nikdy neprekážalo. Ale aj tak, zo všetkých ľudí na svete...
Neji.
Dokonca aj Naruto, ktorý vlastne v poslednom čase žil viac mimo dediny ako v nej, si všimol že Neji má tendenciu svoju mladšiu sesternicu a budúcu vodkyňu Hyuuga klanu tak trochu neprimerane ochraňovať. Kiba hovoril, že prvý chlap ktorý si na Hinatu trúfne, skončí so zlámanými kosťami. Naruto sa vtedy tomu smial, pretože ho ani vo sne nenapadlo, že ten prvý bude on.
Jedno však bolo treba Nejimu uznať, nech si myslel čokoľvek, nepohol ani brvou. V skutočnosti sa Narutovi na okamih zdalo, že sa uškrnul. Problém bol, že sa nevedel rozhodnúť, či to bol diabolský alebo odobrujúci úškrn a nevedel čo čakať, keď sa s Nejim stretne najbližšie. Rozhodol sa – pre istotu – čakať to najhoršie.
Nie si ty náhodou rodený optimista?
„Hej.“
A do pekla...
Nechcel ten hlas počuť. Nechcel sa rozprávať, nechcel rozmýšľať. Sú proste dni, keď sa stane toľko vecí, že máte chuť si len ľahnúť do trávy a zaspať a toto bol presne jeden z tých dní, ale nie, on si len tak ľahnúť nemohol, bol predsa hrdina. Takže zakaždým keď si myslel že už je koniec, objavilo sa čosi nové a...
„Hej, nepočuješ?“
Dočerta s hrdinstvom. Pohár trpezlivosti pretiekol a Naruto len na kratučkú chvíľku zadúfal, že s ním nie je Sakura. Potom sa zvrtol na päte a ešte v otočke pevne zovrel päsť a z celej sily udrel. Priamo do nosa.
Cítiš sa teraz lepšie?
Nebolo pekné to priznať, ale cítil.
Sasuke sa kyslo uškrnul a krv z nosa mu stiekla po brade a začala kvapkať dolu.
„Zaslúžil som si to, čo?“
Naruto bez slova prikývol. Sasuke si chytil krvácajúci nos.
„Chcel som sa len porozprávať.“
Naruto opäť prikývol a zdalo sa mu, že obrovský balón napätia a únavy v ňom s tou ranou naraz praskol. Akoby nie, čakal na ňu viac než dva roky. Zrazu mu nebolo až tak proti srsti tam stáť oproti Sasukemu, nemlátiť ho za to všetko čo urobil a jednoducho sa s ním porozprávať.
Mali by ste sa porozprávať.
Výnimočne súhlasil.
„Mali by sme sa porozprávať.“
Možno tomu celkom dobrému pocitu v ňom napomohlo to, že Sakura so Sasukem nebola. Predsa len nebol taký zbabelec. Sú veci, ktoré si chlapi musia vyriešiť medzi sebou... Sami.

Sasuke za ním kráčal poslušne ako ovečka, bez zbytočných slov a výčitiek. Naruto ho zaviedol k rovnakému stromu kde ešte pred chvíľou sedel s Hinatou. Lepšie miesto sa tu ťažko dalo nájsť. Toto mal aspoň overené a nikto o ňom nevedel.
Teda, nikto okrem Nejiho.
Sadol si na kmeň, Sasuke ostal stáť, hľadel mu z výšky do očí.
Postav sa tiež, chce ukázať svoju prevahu.
Ale Narutovi to bolo jedno. Bol príliš unavený, príliš... Tá rana do Sasukeho nosa z neho dostala väčšinu zlosti, ale aj posledné zvyšky energie. Nemal chuť na tento rozhovor a nechcel ho začať. A už vôbec nemal chuť na súboj pohľadov – liezol mu na nervy, ostatne ako vždy, ten pocit že jeho modré sa v Sasukeho čiernej stráca ako kvapka slanej vody v oceáne. Bez štipky hanby sklopil pohľad.
Sasuke si povzdychol a usadil sa so skríženými nohami pred neho do trávy, takže mu stále mohol hľadieť do očí.
„Moja tvár ti tuším fakt chýbala,“ poznamenal Naruto ironicky.
„Ts!“
Bolo to, akoby sa nič nezmenilo. Mohlo to byť, akoby sa nič nezmenilo. Mohli sa doberať a súperiť spolu, ticho sa rešpektovať, ešte tichšie milovať a nahlas nenávidieť. Mohlo to byť celkom ako predtým, pretože Sasuke sa nezmenil. Nebola v ňom ani štipka pokory, ani zrniečko hanby. Všetko na ňom, od krvavočerveného sharinganu až po spôsob akým sedel vyžarovalo Uchihovskú pýchu, ktorej sa vzdá len za cenu vlastného života. Nezmenil sa tón akým sa s ľuďmi rozprával, nezmenila sa jeho nezdolná viera vo vlastné schopnosti, nezmenila sa jeho hlúpa tvrdohlavosť.
Akoby pred tebou sedel dvanásťročný Uchiha Sasuke.
Mohlo to byť všetko ako predtým, lenže Naruto... Naruto sa zmenil.
Od začiatku vedel, že Sasuke sa mu nevrhne do náručia, ale ako dvanásťročný chlapec tak nejako dúfal, že sa mu jedného dňa aspoň ospravedlní. Lenže teraz mal pätnásť a zatiaľ čo Sasukemu ostala hlúpa hrdosť dvanásťročného chlapca, on sa cítil oveľa, oveľa starší. Múdrejší. Skúsenejší. Unavenejší. Doráňanejší. Ako ten zvalený strom...
„Vzdávam sa,“ prehovoril napokon nahlas a jasne a keď pozrel do Sasukeho tvrdých čiernych očí, videl že ho šokoval. Pocítil takmer zúfalstvo, lebo to nepovedal preto, aby ho šokoval a prinútil rozprávať. Dávno vedel, že to nebude fungovať. Povedal to, pretože sa skutočne vzdal, a keď pred nikým iným, pred Sasukem si mohol dovoliť hovoriť pravdu.
„Som unavený. Všetko ma bolí. A všetko je to kvôli tebe.“
Sasuke pokrútil hlavou.
„To je...“
„Nezmysel? Nie, nie je. Mohol som ťa naháňať až za koniec sveta, ale tebe je to jedno. Povedal som ti, že ťa beriem ako brata, však? Vieš, nevezmem svoje slová späť. Ale vzdávam to. Vzdávam tú šialenú naháňačku. Vyhral si.“
„Ts!“ Sasuke si dovolil sa uškrnúť a v Narutovi opäť zahorela iskrička energie, ktorá zo všetkých síl chcela posledného Uchihu nakopnúť. „Tieto hlúposti o rodine možno platia na každého v Konohe, ale na mňa nie.“
Naozaj ho mal chuť umlátiť na smrť. Tomuto sa pravdepodobne skutočne hovorí láska. Keď stratíte dva roky života nesmierne namáhavým tréningom a vypotíte poslednú kvapku potu na to, aby ste priviedli späť človeka, ktorý vám lezie na nervy najviac na svete.
Pretože si si vždy predstavoval, že po toľkých veciach spolu odídete do západu slnka, držiac sa za ruky. Ale takto svet nefunguje.
Túto lekciu už dostal. Teraz ju dostával po druhýkrát.
„Ts!“ tentokrát to znelo nahnevane.
Narutove myšlienky od únavy poletovali ako blikajúce svetlušky, a teraz zasvietila tá, ktorá sa potichu, na kraji jeho vedomia čudovala, ako je to možné, že Sasuke tým zvukom odkázal vyjadriť prakticky akúkoľvek emóciu. Ďalšia svetluška, zaberajúca oveľa väčšiu časť jeho sústredenia, si povšimla a začudovala sa, že Sasuke sklonil hlavu prudko, akoby to bol zrazu on, kto sa nedokáže dívať do modrých očí.
„Sklamal si ma, Naruto.“
„Ja som ťa sklamal?“
Sasuke mlčal a Naruto sa rozosmial.
Si hysterický.
Bol. Mal na to právo. Dnes sa stalo všetko – všetko na svete. A ešte ho tu bude štvať nejaký Uchiha.
„Si hysterický.“
„Som. A čo si čakal?“
Sasuke znova zdvihol zrak a tentokrát mu Naruto pohľad opätoval, pretože v celej tej situácii bol závan starých dobrých časov, keď Sasuke s prehľadom zvládal situáciu a Naruto sa správal ako idiot bez zjavného dôvodu, a to ho ukľudnilo. Pravdaže, teraz Sasuke situáciu nezvládal a on zas mal na idiotské správanie dobrý dôvod, ale na povrchu to vyzeralo... Ako niečo, na čo mohol byť pripravený. Ako niečo, čo už zažil.
A v Sasukeho očiach zbadal.. Čosi.
Čosi dobre známe.
Čosi ťažko popísateľné.
Čosi čo nemohol nikto vedieť.
Čosi čo nečakal.
A ČO si čakal?
Bolo to ťažké kvôli mnohým veciam. Kvôli tomu, že bol unavený, kvôli tomu, že nevedel ako sa rozprávať s ľuďmi – kvôli tomu, že oni nevedeli. Potreboval kopec slov, aby vysvetlil čo chce, čo cíti, a on bol na slová príliš unavený a oni mu aj tak nerozumeli. Pretože nevedeli všetky tie veci o svete, o shinobi, o Madarovi... A keď o nich aj vedeli, nechápali ich. Nezažili ich. Naruto hej. A nielen to. Ľudia boli pomerne jednoduchí. Potrebovali mať veci jasne vymedzené – zaškatuľkované, zatriedené v správnom šuplíku. Rozdelené ako ponožky – na čierne a biele. Dobré a zlé. Lenže Naruto bol jinchuuriki. A svet nebol čiernobiely.
Nečakal, že to niekto pochopí. Nečakal, že to niekto bude proste... Vedieť. Rozhodne nečakal, že to bude Sasuke.
Naozaj, čo si čakal?
„Ty to vieš.“
„Samozrejme.“
Naruto prekvapene zažmurkal. Niektoré veci zrazu dostali zmysel.
Sasuke si pošúchal nos, ktorý už nekrvácal, ale na jednej strane nepekne fialovel.
„Možno sme začali so zlého konca,“ prehovoril napokon. „Možno... By som sa mal ospravedlniť. A všetko. Lenže... Ty to predsa vieš. Spoliehal som sa na to, že ti to nemusím vysvetľovať.“
To na Sasukeho znelo tak strašne... Úprimne. Ale mal pravdu. Nebolo také ťažké sa mu pozrieť opäť do očí a keď to Naruto urobil, Sasuke mu pohľad opätoval pokojne, bez výčitiek aj falošných ospravedlní. Na niektoré veci musí dozrieť čas. A Sasuke už tiež nebol dieťa. V jeho očiach to čosi... To Nevypovedané čosi, na ktoré nestačili slová, pretože to nebolo niečo, čo sa dalo poedať. Boli to myšlienky, obrazy... Nemohli ste pochopiť, ak ste to nezažili. A oni dvaja to mohli zdieľať úplne jednoducho, pretože obaja zažili a obaja vedeli a to stačilo na to, aby mohlo byť všetko v poriadku. Nevypovedané čosi odrazu úplne žiarilo. Naruto sa čudoval, ako je možné že si to predtým nevšimol, ale kľudne to mohlo byť spôsobené tým, že bol príliš zaneprázdnený úderom do Sasukeho nosa.
„Prepáč mi ten nos,“ uškrnul sa neisto.
„To nič.“
Naozaj, čo čakal? Sasuke tam predsa bol s ním. A Sasuke, rovnako ako on, už nebol dvanásťročné dieťa. Ani jeho hrdosť nebola hlúpa a detská. Tiež pramenila z toho Nevypovedaného čohosi, z toho že jednoducho vedel, prúdila aj v Narutovi miešajúc sa s bolesťou ktorú okrem neho nikto nepoznal a veci predsa vôbec nemuseli byť komplikované, pretože zrazu tam bol človek, ktorý tú bolesť poznal tiež. Najneočakávanejší zo všetkých, Sasuke.
Sasuke sa akosi opatrne usmial. Naruto sa zaškľabil od ucha k uchu.
„Vieš čo? Nevzdávam to!“
„Myslel som si.“
„Jedného dňa ťa donútim padnúť mi k nohám, prosiť o odpustenie a umierať závisťou k mojej úžasnosti!“
„V tvojich snoch.“
Nevypovedané čosi sa medzi nimi vznášalo ako duch minulosti...
Nemohol si to pomenovať lepšie, fakt.
...ako duch minulosti, ktorý v rukách zvieral celú budúcnosť. A ponúkal im ju. Na striebornej tácke. Nepotrebovali na ňu slová.
Napokon, medzi nimi to tak bolo vždy.