Prvá časť- 5. Ten deň

v ceste, odplaví. Nevieme koľko nám ho ostáva. Nevedel to ani on, netušil čo sa v ten osudný deň stane a ako radikálne sa zmení jeho život. Ten neúprosný čas, nezastaví sa ani na chvíľu, je mu jedno čo mu ponúkneme a ako veľmi budeme prosiť. Hovorí sa, že zahojí všetky rany. Jestvujú ale aj také jazvy, ktoré ani čas nedokáže zahojiť, jazvy na detskom srdci. Rany z toho dňa boli práve také.
a vtáctvo nadšene ohlasovalo počiatok dňa. Na dne doliny sa nachádzalo zvláštne mestečko, skôr to bol väčší zhluk domov. Cez jeho stred prechádzala cesta, okolo ktorej bolo celé mestečko postavené. Cesta bola lemovaná dláždenými chodníkmi. Toho dňa bola obloha čistá, bez jediného mráčika. Hoci ráno bývala zima, aj tak bolo všetko cítiť letnou atmosférou. Po chodníku si spokojne vykračoval mládenec. Mal na sebe voľnú bielu košeľu a jeansy. Ak by ste sa spýtali miestnych povedali by vám, že sa takto prechádza každé ráno - deň čo deň. Miloval tieto ranné prechádzky, aj keď si musel privstať, stálo to zato. Jeho tempo bolo až desivo pravidelné. Chodil pomaly a vychutnával si ráno. Tieto prechádzky sa stali jeho každodenným rituálom. Trasa, ktorú každý deň prešiel, bola asi kilometer dlhá, viedla okolo celého mestečka a potom popri ceste domov. Zhlboka dýchal a užíval si vzduch, ktorý bol nasiaknutý vôňou kvetín. Dnes je neobyčajne krásne ráno, pomyslel si. Cítil sa šťastný, nedokázal si to vysvetliť. Príčinou nebola konkrétna vec, proste to tak bolo, akoby dosiahol určitý duševný stav. Všetky jeho starosti boli zanedbateľné a on bol absolútne vyrovnaný. Zamyslene sa rozhliadal, keď si ju všimol. Bola na druhej strane cesty, mala na sebe letné biele šaty. Vánok jej rozfúkal blonďavé vlasy. Vycítila jeho pohľad, ich oči sa stretli. Usmiala sa naňho a zakývala mu. Zhrnul si svoje gaštanovo hnedé vlasy z čela a odkýval jej. Mierne sa začervenal, dúfal, že si to nevšimla. Srdce mu bilo rýchlejšie ako obvykle. Je zvláštne, že ju v poslednom čase vidím pri každej prechádzke. Pokračoval v ceste, už videl svoj domov, prechádzka sa blížila ku koncu. Pridal do kroku, keď započul nespokojné mravčanie.
„Mňaaauuu.“
„Už som si myslel, že neprídeš,“ povedal pobavene.
Zdalo sa, že váha, no po chvíli sa natiahol, podliezol plot a lenivo vykročil. Priblížil sa na dosah a zastal. Sledovali jeden druhého. Po okamihu napätia sa kocúr odhodlal a priblížil sa ešte viac. Sklonil sa a pohladil ho po jeho hebkej srsti. Druhou rukou ho škrabkal za ušami, kocúr priadol od spokojnosti. Chvíľu to tak pokračovalo, potom mládenec odrazu vstal a pokračoval v ceste. Kocúr mu zamňaukal na rozlúčku a obaja šli svojou vlastnou cestou. Za desať minút došiel k dôverne známej železnej bránke. Otvoril ju, kov bol príjemne chladivý. Vstúpil do dvora a široko sa usmieval. Prechádzka mu dodala elán do dňa. Pre toto sa oplatí privstať, dúfam, že ten spachtoš nezabudol na raňajky. Stále sa usmievajúc, vykročil ku vchodovým dverám. Obzrel sa a zahľadel na domy oproti. Neboli okázalé, boli postavené v jednoduchom štýle, ale aj tak mali svoje čaro. Nikdy nezabudne na ten pohľad, na to ako si myslel, že žije v nádhernom sne, život plný svetla a porozumenia. Myslel, že to tak bude stále. Keby mohol tak by sa pred tými dverami zastavil a nikdy do nich nevstúpil. Otvoril dvere a vstúpil do predsiene. Predsieň bola malá, jej steny boli obložené drevom a podlaha bola taktiež z dreva. Na jednej strane bol vešiak a botník, oproti stál kovový valec, ktorý slúžil ako odkladacie miesto pre vychádzkové palice. Nad valcom bolo k stene pripevnené zrkadlo. Vyzul si topánky a odložil ich do botníka. Zamyslene sa zahľadel na svoj odraz v zrkadle. Stál by si za hriech, pomyslel si pobavene. Stále, keď vstúpil do tej malej predsiene, ucítil jej vôňu, mal pocit bezpečia. Pre nezávislého pozorovateľa pôsobila tiesnivo, ale preňho to bol domov, jeden z jeho znakov a jeho neoddeliteľná súčasť.
prechádzky sa strácal. Predsieň mu vždy pripomínala bezpečie, dnes ale nie. Dnes mu pripomenula čosi iné, tú noc. Sám ostal zarazený, už dlho na to nemyslel a snažil sa tie myšlienky zahnať. Naivne si predstavoval, že je od toho oslobodený, že zabudol. V hĺbke však vedel, nikdy nezabudne. Boli dlhé obdobia, keď na to nemyslel. Občas sa však z výkrikom prebral z nočnej mory, v ktorej počul ten hlas, „Tancuj! Tancuj!“ Prečo na to musím teraz myslieť? Skaziť tak nádherný deň. Uvedomoval si zmenu. To nie je mnou, niečo je iné, akoby to už nebol viac môj domov. Čo sa mohlo skaziť. Nemal rád poverčivosť, no teraz ho napĺňala zlá predtucha. Vstúpil do haly.
„Oci!“ žiadna odpoveď. Splašene sa rozbehol.
„Oci! Oci!“ volal. Vošiel do izby, chcel vybehnúť po schodoch do otcovej spálne, no zarazilo ho, že v kozube blčal oheň. Otcovo obľúbené šedé kreslo bolo otočené ku kozubu. Pomaly sa k nemu približoval. Zastal, cez okno už nedopadali slnečné lúče, počasie bolo pochmúrne. Čo sa to deje? Pred chvíľou som bol von a nikde nebol ani mráčik. To predsa nie je možné, aby sa za tak krátku chvíľu počasie tak zmenilo. Myšlienky na tú noc ho začali napĺňať. To je hlúposť, všetko je v poriadku, určite sa na tom potom zasmejeme.
„Kde si bol?“ spoza kresla sa ozval otcov hlas. Ten hlas bol nejakým spôsobom iný, neniesol v sebe žiadnu emóciu. Nasucho preglgol, ten hlas ho vydesil.
„Kde si bol?“ znova tá istá otázka a ten istý tón.
„Na prechádzke, tak ako každé ráno,“ povedal neisto. Spoza kresla sa ozvalo sotva počuteľné zamrmlanie. Jeho otec sa dvihol a stál otočený chrbtom k nemu. Stalo sa niečo vážne? Takto sa nikdy nesprával. Jeho otec mal na sebe svoj obľúbený šedý sveter, nebol vysoký, trocha silnejšej postavy, no mal celkom solídnu plešinu. Díval sa do kozuba, hlasno si vzdychol. Nečakane sa otočil a napriahol ruku, tá svišťala vzduchom a dopadla na synovu tvár. Nečakal to, nikdy predtým ho neudrel, dopadol na dlážku a udrel si hlavu. Začo to bolo? Z tejto perspektívy mal lepší výhľad na kozub. Niečo z neho vytŕčalo, myslel si, že je to kus dreva, ale keď sa pozrel pozornejšie, všimol si, že je to drevený rám a nie obyčajný. Rám bol zhotovený v mestečku. Vyrezal ho miestny tesársky majster, práca jeho rúk bola vychýrená po celom kraji. Tento rám daroval jeho otcovi. Živo si pamätal ako ho otec priniesol domov. Žiaril šťastím, keď ho doniesol.
„Oci, je veľmi pekný, ale znamená to pre teba až tak veľa?“
„O ten rám nejde, konečne mám niečo, kam môžem dať toto,“ povedal a ukázal mu jeho fotografiu.
„Budem rád, keď sa pri mojom spánku na mňa budeš dívať, znamenáš pre mňa veľa. O rám nejde, ty si dôvod na radosť, ty si mojím požehnaním.“ Keď to dopovedal, objal ho. Aj dnes si vedel vybaviť, aké to bolo cítiť jeho drsné objatie, ako ho šteklil jeho šedý sveter. Ako tak pozeral do kozuba, začal sa skutočne báť. Prečo by pálil moju fotografiu? Tancuj! Tancuj! Prečo? Lebo dnes je tvoj veľký deň. Dnes zatancuješ ty. Určite jestvuje nejaké rozumné vysvetlenie. Ale sám tomu neveril. Otec stál nad ním a pozeral naňho neprítomným pohľadom. Akoby to ani nebol on, vyzerá ako keby ešte spal.
„Poď,“ pokynul mu a vykročil do hlavnej miestnosti.
presklená kupola, zvyčajne tu bolo slnečno, dnes nie. V miestnosti bolo ponuro, tak ako vonku. Dlážku tvorili kachličky špirálovitého vzoru. Priamo uprostred bolo kamenné ležadlo. Bolo zhotovené z kamennej platne a kamenného kvádra, ktorý držal platňu asi pol metra nad zemou. Pri ňom sa zastavil a kývol naňho, aby podišiel bližšie. Pristúpil k nemu, všimol si, že na ňom niečo pribudlo. Boli tam navyše štyri kovové záchytky, teraz ležadlo pripomínalo skôr mučiarenský stôl.
„Ľahni si.“
To myslí vážne? Spýtavo sa naňho díval.
„No tak, ľahni si,“ povedal to normálnym spôsobom, usmieval sa pritom.
Je to nejaký žart? Vyzerá normálne, ale čo tá facka a fotka? Možno si zle videl. Nie! Videl som dobre. Možno ma chce postrašiť, ak áno, tak to poriadne prehnal. Ľahol si na ležadlo, otec k nemu pristúpil, vopchal mu ruky aj nohy do záchytiek a tie zavrel, nie len tak, uzamkol ich cez západku. Západka bola malá, pri prvom pohľade si ju nevšimol, umiestnená na záchytke, tá mu však neumožňovala ani sebe menší pohyb rukou, takže ju sám nemohol otvoriť. Toto sa mi vôbec nepáči, na nejaký žart je to príliš zvláštne.
„Okamžite s tým prestaň!“ Nereagoval, stál k nemu obrátený chrbtom a niečo robil s rukami. Nahol hlavu a uvidel, že v rukách drží bielu servítku z ktorej čosi vyťahuje. Zo servítky sa mu podarilo oslobodiť kúsok skla. Keď ten kúsok skla uvidel, pochopil. Nebolo to prvýkrát, čo to sklo videl. Prvý raz to bolo v tú noc, trčalo z hrdla jeho otca a pravdepodobne ukončilo život aj jeho matke. Určite sa mýlim, ako by sa k tej črepine dostal? Možno to bol on, kto ich v ten večer prinútil zatancovať. To je nemožné! Predsa tam v tú noc bol. To by nikdy neurobil! A nikdy by neudrel svoje dieťa však? A je absolútne vylúčené, že by spálil tvoju fotku. Čo myslíš, čo teraz urobí? Prečíta ti rozprávku na dobrú noc? Ťažko sa mu dýchalo, pomaly prestával registrovať svet okolo. Neveril svojim zmyslom, dúfal, že sníva nejaký zlý sen. Otec otáčal v ruke sklenú črepinu a nevenoval mu pozornosť. Po chvíli ju pevne zovrel do dlane, dlaň otvoril a črepinu nežne pohladil, potom sa otočil a vykročil k synovi. Kráčal pomaly, v miestnosti bolo dobre počuť jeho kroky. Postavil sa priamo nad neho a díval sa. V tvári mal stále neprítomný výraz. Načiahol k nemu ruku s črepinou. Hrot črepiny sa dotkol jeho tvare tesne pod okom. Chlapec bol na pokraji vedomia, bojoval sám zo sebou, aby neodpadol. Hrot črepiny bol chladný, ale on to necítil, prudko vydychoval. Črepina ho chvíľu láskala na tvári, potom sa do nej začala vnárať, prerazila kožu, nie veľmi len trocha. Z toho miesta začala tiecť krv. Otec sa zamyslene si zamyslene hrýzol do spodnej pery, črepinu zovrel a prudko potiahol dolu. Chlapec zreval od bolesti a akustika miestnosti výkrik znásobila. Súčasne sa vonku dvihol strašný vietor, stromy v mestečku sa zúfalo kymácali, v kruhovej miestnosti bolo počuť stonanie tohto vetra. Chlapec sa rozplakal, slzy sa začali miesiť z krvou a nepríjemne to pálilo. Otec presunul črepinu vedľa rany, ktorú práve spôsobil, zaboril ju do chlapcovej tváre, nie veľmi hlboko a potom prudko potiahol hore, zastavil sa tesne pod okom. Chlapec kričal a neveriacky sa na otca díval. Spomínal na tú noc keď sa prvýkrát stretli, bolo to zvláštne, ale pri pohľade na muža, ktorý mu hyzdil tvár, necítil nenávisť, ale lásku.
krvácajúci z čela, oči má zavreté a usmieva sa. Je šťastný a počúva tú pieseň, ktorá volá priamo naňho. On stojí v daždi a chór mu spieva. Chmáry noci sa od neho vzďaľujú, má niečo, čo mu nikto nemôže vziať. Bez ohľadu na udalosti je šťastný, naplnený. Otvorí oči, kvapky dažďa mu stekajú po tvári. Hlasy mocnejú a on sa začne smiať. Smeje sa noci. Už sa nemusí báť. Ucíti ako naňho niekto navlečie plášť. Obzrie sa a zbadá nižšieho zavalitého a plešatého muža. Dívajú sa na seba a v tvárach majú úsmev.
„Nemal by si tu takto stáť, môžeš prechladnúť.“
Muž ju mocne stisne, v tej chvíli chór radostne zvýskne. Mužove šedé oči naňho hľadia s láskou. Aj teraz naňho hľadia, ale po láske v nich nie je ani stopy. Nehnevám sa oci, ak to má tak byť, nech. Dal si mi oveľa viac ako bolesť, stále si ťa budem pamätať ako láskavého a dobrotivého. No aj tak cítil smútok, keď ho ten dobrotivý muž zabíjal. Jeho otec vyzeral ako maliar, ktorý dostal úžasný nápad. Akurát, že štetcom mu bol úlomok skla a plátnom tvár jeho syna, toho, ktorého tak miloval. Črepina sa zaryla o niečo hlbšie, otec ju pomaličky ťahal k spodnej pere. Chlapec cítil v ústach chuť vlastnej krvi. Črepina sa presunula na jeho pravú časť tváre. Tento krát pretrhla líce, jej hrot cítil na jazyku. Chlapec sa zmietal v ťažkej bolesti. Si blázon? To chceš prijať? Veď ťa zabíja! Je to môj otec. Takto sa rodičia k deťom nesprávajú. Nemôžeš to nechať tak, bez odporu sa podvoliť. Črepina sa zasekla v jeho líci, snažil sa ju vytiahnuť, nešlo to. Prudko zatiahol a z líca ju vytrhol. Chlapec začal vykašliavať krv. Na to nemá právo! Bolesť bola priveľká, chlapec sa rozzúril, snažil sa odtrhnúť záchytky. Ľavú záchytku sa mu podarilo uvoľniť, zovrel ruku a udrel otca do tváre. Zlomil mu nos a otec padol na kolená. Uvoľnenou rukou ho chytil za temeno a trieskal s jeho hlavou o ležadlo.
„Už sa ma ani nedotkneš! Rozumel si?“ popritom ako kričal, stále obíjal otcovi hlavu. Po chvíli si uvedomil čo urobil a pustil otca, ten sa len bezvládne zosunul na zem. Je mŕtvy, zabil si svojho otca! To nie je možné. Sklená kupola explodovala, na zem sa spustil sklený dážď. Prievan otvára a zatvára dvere, tie trieskajú o zárubňu. Akustika miestnosti zosilnila ten zvuk do nepríjemných výšin. Vrah! Vrah! Kričí jeho vnútro. Začal uvoľňovať západky, zišiel z ležadla a priblížil sa k otcovi. Priložil dlaň na otcov krk, nič necítil. Obrátil otca na chrbát, jeho nos bol rozbitý a čelo zdeformované. Hľadel do jeho šedých očí, už v nich nebol život. Miestnosťou sa niesol zvuk trieskajúcich dverí, no on ho ignoroval, ako aj bolesť. Chlapcova krv padala na otcovu tvár a ten len nehybne ležal. Čo robiť? Zabil som ho. Tvoja matka urobila to isté, vieš čo máš robiť, poď tancovať s nami. Vzal do ruky úlomok skla. Nie, tento nie. Pustil črep z ruky a padol na všetky štyri. Hľadal ho, ten správny. Chcel si zhrnúť vlasy, aby mu nezavadzali, ale zarazil sa. Jeho vlasy boli úplne šedivé. Pokračoval v hľadaní, zazrel ho a podišiel k nemu. Ukončil si životy všetkých. Ukončíš aj ten môj? Vyhrnul si košeľu a priložil črep k zápästiu. Zavri oči, bude to tak ľahšie, neboj, nebolí to. Sedel tam bez pohnutia s črepinou na zápästí. Urob to! Bojím sa.