Naruto Uzumaki Namikaze no Yokou 1

Padal do temnoty. Nič mu z nej už nepomôže. Ľudia ho odmietli. Už nebol ničím, len prázdne telo bez lásky a chuti do života. Jeho myseľ sa vyprázdnila a všetkých snov sa vzdal. Doteraz sa ho báli pre nič za nič, ale teraz sa ho budú báť pre niečo. Budú sa ho báť preto, lebo teraz sa z neho stane bezcitný a nemilujúci chlapec, ktorý bude milovať len sám seba a bude bojovať len sám za seba. Takýto osud postihne Jinchuurikiho deväťchvostého líščieho démona, Uzumaki Naruta.

Už mi nikto nemohol pomôcť. Svojím chovaním ku mne, dosiahli, aby sa zo mňa stala troska. Padal som hlbšie a hlbšie. Ani som nevedel či má temnota nejaký koniec. Len som stále padal.
Zrazu som dopadol na zem. Teda nebola to zem, ale voda. Neviem ako som na nej stál. V akadémii sme sa dozvedeli, že toto nás naučia senseiovia, keď sa staneme Geninmi.
„Ty. Škvŕňa. Poď sem,“ povedal taký mrazivý hlas až ma striaslo.
Otočil som sa za hlasom a zbadal som obrovskú bránu. Na mieste kde mal byť zámok bola pečať.
„K-kto si?“ spýtal som sa.
„Strhni tú pečať!“ prikázal akoby prepočul moju otázku.
Moje nohy sa samé od seba dali do pohybu. Pečať bola privysoko aby som na ňu dočiahol, ale voda ma vyzdvihla hore. Chytil som pečať a strhol som ju. Pod ňou bol zvláštny zámok. Voda zase klesla a mňa zachvátila bolesť. Bola to neskutočná, nepredstaviteľná bolesť. Vychádzala z môjho brucha. Zdvihol som si tričko a tam som mal dieru. Pozrel som sa na bránu a všimol som si, že zámok je otvorený.
To čo bolo za bránou, ju prudkou silou vyrazilo a ukázalo sa. Vyrazilo mi dych, keď som zistil čo som vypustil von. Bol to obrovský lišiak s deviatimi chvostami.
„Ďakujem, škvŕňa, veľmi si mi pomohol,“ povedal a chcel odísť. Zastavil sa. Pozrel na mňa a uškrnul sa.
„Vieš čo sa stane pokiaľ z teba odídem?“ spýtal sa ma.
„N-nie, neviem,“ odpovedal som.
„Zomrel by si. Si ešte veľmi malý a slabý, aby si to prežil.“ Povedal.
Otočil som sa mu chrbtom. Nechcel som aby sa na mňa díval. Nikdy nikam nezapadnem.
„Zaujímavé. Nepovedal by som, že by si nikam nezapadol,“ zachechtal sa démon.
„Môžete mi povedať, kto ste? Prosím,“ poprosil som ho.
„Ty nevieš kto som? Som Kyuubi no Yokou. Deväťchvostý líščí démon. A ty?“ predstavil sa.
„U-uzumaki Naruto,“ zakoktal som.
„Uzumaki? Hovoríš Uzumaki?“ povedal a začal sa nahlas smiať.
„Č-čo je na mojom mene vtipné?“ spýtal som sa ho.
„Ty si synom Uzumaki Kushiny a Namikaze Minata. A k tomu, Uzumaki Kushina bola mojím hostiteľom pred tebou. Veľmi sa na tvojho otca podobáš,“ vysvetlil vážne. „A na matku tiež.“
„A kto boli moji rodičia?“ opýtal som sa.
„Tvoj otec bol Štvrtý Hokage a tvoja matka jedna z najsilnejších ninjov. Pred mojím zapečatením do teba, povedali, že ťa budú chrániť nech sa stane čokoľvek.“ Odpovedal Kyuubi.
Bolo ticho. Jediné, čo to ticho rušilo bolo dýchanie Kyuubiho. Rozmýšľal nad tým čo mi povedal Kyuubi. Moji rodičia boli silný a známy, tak prečo mňa všetci nenávidia. Teraz som obyvateľov Konohy nenávidel ešte viac. Ale zároveň som sa bál. Nie som nič.
„Mám pre teba návrh.“ Ozval sa Kyuubi.
Napäto som počúval. Strach ma opustil a zaplavila ma hrôza. No nemal som moc na výber a súhlasil som.
Hneď na to sa objavila tá bolesť. Teraz to bola bolesť vychádzajúca zo srdca. Bolesť bola neznesiteľná, presne ako predtým. Začal som kričať. Prestával som vidieť. Všetko ma bolelo. Až som padol na zem v bezvedomí.

Naozaj som prekvapený. Keď som tento návrh povedal Kushine, tak nesúhlasila. Ale Naruto? Asi je naozaj taký zničený, že to prijal. Ale som rád, že je to práve on. Bol by veselý a plný elánu a obyvatelia Konohy mu to všetko vzali.
Pozrel som sa na Naruta. Spal. Dnes ešte môže, ale potom už nie. Jemne som ho chytil za tričko a položil som ho medzi moje predné laby. Stočil sa do polohy mačky a spal ďalej.
Občas niečo zamrmlal v zmysle mami alebo ocko, ale dostalo ma, keď povedal Kyuubi.
Po pár minútach sa prevalil na chrbát a na to som čakal. Okolo mňa sa rozhorel oheň. Chvíľu som sa sústredil a poslal som oheň na Naruta. Stočil sa do špirál a usadil sa na Narutovej pravej ruke, ľavej nohe a na celej hrudi. Oheň sa ešte raz stočil a vytvoril slová na ruke “ mama“, na nohe “otec“ a na mieste srdca bolo moje meno.
Týmto ohňom som do neho dal časť mňa samého. Tak či tak sa dosť zmení keď bude starší.
Oheň mu zanechal jazvy. Vyzeral divokejšie a nebezpečnejšie. A krajšie. Ryhy na tvári sa trochu roztiahli a mierne sa predĺžili očné zuby.
Bol to zvláštny pocit byť voľný. Do jeho šiestich rokov som v Narutovi trčal za pečaťou. A teraz môžem vykukávať hocikedy, kedy sa mi zachce. Zavrel som oči a keď som ich znova otvoril, bol som úplne niekde inde. Bol som vonku. Videl som nebo, ktoré sa červenalo od zapadajúceho slnka. Zapadajúce slnko prebleskovalo medzi listami. To znamená, že som v kríku. A pred kríkom ležal Naruto. Bol tak zlatučký.
Ale potom som začul nejaký šuchot. Na zemi som počul rýchle kroky.
„Hovorím vám, niečo som tam videl,“ ozval sa chlapský hlas.
„Dobre, Iruka, ale keď tam nič nebude, platíš nám ramen.“ Povedal ďalší.
„Tam! Tam dole.“
„To je predsa Naruto. Čo tu robí?“
„Skôr, čo sa mu stalo.“
„Prenesieme ho do nemocnice.“
Dokelíčku. Vyskočil som z kríku a zavrčal som na ninjov.
„A toto je čo?“ spýtal sa jeden druhého.
„Vyzerá to ako ryšavý kríženec psa a vlka.“ Odpovedal mu.
Čo???
„To je líška!!!“
„Ideš preč!!! Heš!!!“ a hodil po mne kunai.
Uskočil som a vliezol som späť do kríkov. Ninjovia zodvihli Naruta a bežali do nemocnice. Sakra! Vyliezol som z kríkov a rozbehol som sa za nimi.

Niesol som Naruta. Zdalo sa, že spal ale nebol som si s tím tak istý.
„Mamiii.“ Zamrmlal.
„Čo hovorí?“ spýtal sa Izumo.
„Tatííí.“ Kvílil Naruto.
„Hovorí mami a tati.“ Povedal som.
„Kyuuuuuu....“ začal mrmlať, a ja som tušil ako to dokončí.
„Nie, to nie je možné. Odkiaľ to meno vie.“
„.... biiiii-samaaa.“ Dokončil Naruto.
„To si nemohol odnikadiaľ vedieť. Všetci majú prísne zakázané o tom rozprávať.“ Povedal Mizuky.
Nemocnica bola na dosah, keď nás niečo zrazilo. Naruto mi vyletel z rúk a padal ako kameň na zem. Dva metre nad zemou ho niečo zachytilo a jemne ho položilo na zem. Potom to vzbĺklo a zmizlo. Podišiel som k Narutovi a zodvihol som ho. Nemal ani škrabanec.
Odniesli sme ho do nemocnice. Sestrička nás zaviedla do voľnej izby a tam som ho položil na posteľ. Hneď sa tam ukázal jeden lekársky ninja.
„Môžete už odísť,“ povedal.
„Dobre sa oňho, prosím, postarajte.“ Požiadal som.
„Nebojte.“ Usmial sa.
Potom sme odišli. Ale trochu som sa o Naruta strachoval. Bál som sa čo sa mu stalo. Prečo mrmlal JEHO meno? A k tomu pridal –sama. Prečo?
Nechápal som. Že by sa dostal spod pečate? Pokiaľ áno, tak by bola Konoha už dávno zničená.
„Iruka, nejdeš na ramen?“ spýtal sa ma Mizuky.
„Okej.“ Povedal som a zlé myšlienky som zahnal.

Na druhý deň

Sobota. Dnes mám menšie voľno tak som sa išiel pozrieť do nemocnice za Narutom. Keď som vošiel do izby, kde bol Naruto, striaslo ma. V izbe bola zima a okná dokorán. Podišiel som k posteli, v ktorej spal. Zavreté oči a nevinný výraz tváre. Zase som sa zamyslel nad včerajším incidentom s JEHO menom. Mizuky mal pravdu o tom, že ľudia majú zakázané o ŇOM hovoriť, ale aj tak. Táto vec ma trápila najviac.
Naruto sa začal mrviť. Otvoril pravé oko, zatvoril ho, otvoril ľavé oko, zatvoril ho a otvoril obe okále a pozrel sa na mňa.
„I-iruka-sensei?“ zaskučal. „Kde sooom?“
Sadol som si k nemu.
„Naruto, len pokoj,“ začal som, ale Naruto si prikryl uši rukami. „Čo sa deje? Naruto.“
Postavil som sa a zatvoril okno.
„Nechajte to okno otvorené,“ Zašepkal Naruto.
Otočil som sa k neho a prepadol ma strach. Naruto sa na mňa pozeral a jeho oči zmenili farbu z modrej na červenú. Spoza pier mu vytŕčali zuby a ryhy na tvári sa mu roztiahli.
Vyskočil z postele a zaútočil na mňa. Potom bola tma.