Dve krvi 2. časť

Hiashi vošiel do izby svojej ženy. Všetky veci boli na svojom mieste. Všade bol prepychový nábytok pokrytý drahými látkami. Prešiel k balkónovým dverám a otvoril ich dokorán, aby pustil aspoň trochu života do tejto zatuchnutej izby. Sadol si, zavrel oči a nechal lúče, aby ho hladili.Zrazu zadul vietor a látky v izbe začali tancovať. Rýchlo zavrel dvere a všetko si opäť ľahlo na zem.
Začal to zbierať a ukladať na pôvodné miesto, ale uvidel list.
„Komu asi písala...“ pomyslel si. Síce to tušil, ale aj tak sa pozrel.
„Pre Hiashiho“ po chrbte mu prebehol mráz. Vyzerá to ako odkaz zo záhrobia. Síce ho to zarazilo, ale zvedavosť ho prinútila čítať ďalej.
„Muž môj,
ak toto čítaš, už som mŕtva, ale ani sama Smrť mi nezakáže, aby som ti povedala týchto pár slov.
Určite si zistil, že naše dieťa nemá čistý Byakugan. Iste si ma hneď zatratil a nadával mi, no ver alebo nie, ja Ťa ľúbim...“
„Čo?! Ako ma môžeš ľúbiť, keď si ma podviedla!“ kričal do nej, akoby niekde v tejto miestnosti naozaj bola. Po krátkej odmlke pokračoval:
„Áno, ľúbim Ťa, preto som to spravila.“ Toto už absolútne nedávalo zmysel.
„Veď keby si ma ľúbila, tak ma nepodvedieš!“
„Stále si vravel, ako by si chcel potomka. Skúšali sme to celé tri roky, ale nič sa nedialo. Kričal si do mňa: Neplodná žena, to nie je žena! Ale nevedel si si pripustiť, že aj ty môžeš byť na vine.
Ale ja som Ťa aj napriek tomu všetkému milovala. Milovala som Ťa až tak, že som Ti chcela podarovať to jediné, po čom si túžil – potomka.
Preto som raz v noci opustila palác a spravila to... Nemohol to byť nikto z klanu Hyuuga, prezradili by ma...
Dúfam, že mi to odpustíš, ale naozaj... urobila som to pre Teba.
Toto je už moje posledné zbohom.

Tvoja oddaná žena“
Pustil papier na zem, oprel sa o stenu a pozeral do prázdna. Už ani slnečné lúče ho neohriali.
„Ako som mohol byť taký hlúpy...“ Dve rieky sa vyliali a ovlažili zaprášenú podlahu. „Prepáč mi to. Prepáč...“ cítil sa strašne vinný. Nič nie je také, ako sa zdá. „Prepáč, láska moja.“
Zrazu pocítil jej teplé dlane ako mu utierajú slzy a jej pery na svojich, a síce ju nevidel, bola tam. Bola, ale čochvíľa odišla naveky...

Pre Hizashiho nastali ťažké chvíle. Po celých tých rokoch skrývania svojej dcéry nastal čas, kedy aj ona má dostať ovládaciu pečať na čelo. Vtedy každý uvidí jej tmavé oči a žiadna dlhá ofina už nepomôže.
„Ako ma budú všetci nazývať? Aká potupa...“ sedel na posteli v tmavej izbe, akoby sa chcel ukryť pred celým svetom.
„Ocko, čo ti je?“ vošla dnu malá Hotatsu, jeho dcéra. Pozerala naňho očkami nevinnosti a zároveň aj skazy. Nemohol jej povedať nič, vôbec nič...
Po dlhom mlčaní ju zavolal: „Poď sem, Hotatsu.“ Ona k nemu s radosťou pribehla a objala ho.
„Je to pre moje oči?“ spýtala sa po chvíľke. Hizashiho striaslo. Odkiaľ by to predsa mohla vedieť?
„A na to si ako prišla?“ usadil si ju na koleno a vystrúhal úsmev.
„Oci, nie som slepá, na tie oči ešte vidím... a vidím len biele oči. Mamka, brat a aj ty také máš. Prečo ja nie? Keď som bola na záhrade , cez štrbinu v plote som pozerala na ľudí... a nikto z nich nemal sivé oči...“ dopovedala to trochu skormútene.
Áno, vydedenosť pochopilo aj malé dieťa.
„Nesmúť,“ začal optimisticky. Ona sa začudovala. „Keď nikto také oči nemá, to znamená, že si jedinečná.“ Chcel túto malú dušičku aspoň nejako rozveseliť.
„Tak prečo musím cez tie jedinečné oči nosiť ofinu, ktorá ich zakrýva?“
Opäť nastalo ticho a Hizashiho oblial studený pot. Nemôže to zistiť...
„Vieš, dcérenka, ostatní sa jedinečnosti boja. Zatracujú všetko nové a spoliehajú sa na všetko, čo bolo.“ pohladil ju po strieborných vláskoch. „To nie je tvoja vina... To sú hlúpe staré pravidlá, ktorým oni veria.“ s láskou ju objal, ale stále sa obával toho dňa, ktorý sa neprestajne blíži...

Dnešné ráno začalo smutne. Slnko uväznili obrovské Mraky za svojou hradbou a prebrali po ňom vládu, ale Zem nezvlažili slzami...
Ale na jednom mieste prší. Prší v dome Hizashiho.

„Muž môj, nemysli na ten moment, keď to zistia. Robíme to pre dobro všetkých, aj keď o tom nevedia.“ hlavu sklonila na jeho rameno.
„Od začiatku som sa obával tejto chvíle, predsa trpieť by mal Hiashi za svoje chyby!“ prudko vstal.“Keby som len neprisahal mlčanie!“ buchol po stole. „Prečo...“ opäť zapršalo.
„Čo sa stane, stane sa. Veď stačí, že ty vieš o tom všetkom, že som to neurobila.“ objala ho, „... že som ti bola verná...“ rozpršalo sa ešte viac.
„Myslím, že to nebude stačiť... no, pozri von. Dokonca aj to počasie nás chápe lepšie ako naši druhovia.“

Niečo pred poludním sa vybrali do hlavného paláca na obrad, ktorého sa mala zúčastniť celá rodina a všetci z hlavnej vetvy. Kto by sa nepozeral na nového otroka, ktorého budú môcť ovládať?
Hizashi so ženou kráčali smutne, mlčky. Neji taktiež nič nehovoril, lebo mu rodičia prikázali, aby o tom bolestivom obrade nič neprezradil. Len malá Hotatsu v blaženej nevedomosti šťastne poskakovala z miesta na miesto.

Dorazili k veľkolepému a rozľahlému palácu – hlavnému centru štvrte Hyuuga. Teraz to už Mraky navydržali a vyliali svoj smútok na každého pod nimi.
Rýchlo sa skryli pod neveľkú striešku pred vchodom. Hizashi pozrel na svoju ženu, stisol jej ruku a jemne zaklopal. Otvorili sa obrovské dvere a oni vošli do veľkej haly, kde už čakala takmer celá hlavná vetva.
„Oci, kto sú títo ľudia?“ potiahla ho za plášť.
Zohol sa k nej: „Tíško... títo ľudia sú veľmi dôležití a my ich musíme poctiť tichom.“
Hotatsu kývla hlávkou a usmiala sa.
„Nevedomosť je krásna,“ pomyslel si Hizashi, „ale len vtedy, keď pravdu nikdy nezistíme...“ pousmial sa na ňu tiež.

Po mnohých poklonách pre hlavných sa usadili doprostred. Na poludnie, čo ohlasoval veľký gong, do veľkej miestnosti vstúpil sám najvyšší – Hiashi aj so svojou dcérou.
Všetci sa hlavami dotkli zeme a vstali.
„Vážení drahí priatelia,“ začal prejav Hiashi, „prišli ste , aby ste boli svedkami uvedenia Hotatsu, dcéry Hizashiho, do stavu plnohodnotného člena vedľajšej vetvy klanu Hyuuga.“ Nastalo krátke ticho. „Nech obrad začne.“ a usadil sa nad všetkými.

Ozval sa zvuk bubnov a k Hotatsu pristúpili traja muži v nádhernom oblečení: „Sľubuješ, že budeš celým srdcom, dušou i mysľou slúžiť klanu Hyuuga?“
Dievčatko sa začudovalo, ale potom si spomenula na rady rodičov, že na všetko má odpovedať „Áno“.
Tak riekla neiste: „Áno...“
„Prisaháš oddanosť všetkým tu prítomným, že ich budeš ochraňovať a spravíš všetko, o čo ťa požiadajú?
„Áno.“
„Budeš dôverovať len svojej krvi – Bielym očiam, lebo ostatní sú pošpinení?“
„Á-áno.“ trochu zaváhala.
„Tak ťa vyhlasujem za plnohodnotného člena klanu Hyuuga.“
Bubny začali biť rýchlejšie. Otvorili misku so zelenou farbou a chceli jej spraviť znak na čelo. Odhrnuli jej ofinu, oči mala zavreté a celá sa triasla.
„Neboj sa, teraz len otvor oči.“
Pomaly ich otvorila a pozerala sa na jeho vydesenú tvár. Všetci onemeli.
Jej rodičia sa smutne objali: „Sme zatratení...“
Hiashi odvrátil zrak a chladne riekol: „Dokončite obrad!“
„Ale, ale pane... Vás to neprekvapuje, že váš brat...?“
„Vedľajšia vetva pošpinila náš klan, ale čo iné sa od nich dalo čakať?“ vstal Hiashi, „Preto nemajú naše privilégiá, tak dokončite obrad!“
„Ale pane... nemá čistú krv.“ namietali stále tí traja, ale všetci navôkol sa smiali:
„Presne tak... Sú ako špinaví psi, čo spia s kde kým.“ znelo z ich úst.

Hizashi zaťal päste a zlosť mu zatemnila myseľ. Prudko vstal a rozbehol sa k svojmu bratovi na zlatom podstavci.
„Ty špina! Ako to... Čo vravíš?! Kašlem na pravidlá, len nech sa všetci dozvedia tú odpornú...“ ale vtedy nad ním prebral vládu Hiashi.
Hizashiho rozbolela hlava a kľakol od bolesti na kolená.
Pribehla k nemu žena a obe deti kričali otcovo meno cez slzy: „Oci! Čo ti je?! Povedz, že si v poriadku...“
Hinata sa skryla za otcov plášť a jemným hláskom povedala: „Prestaň, prosím...“ ale nepočul ju, tak po chvíli vykríkla: „Prestaň!“
Nastalo ticho, ale Hizashi sa na podlahe stále zvieral od bolesti.
Hiashi jemne povedal: „Odveďte ju do izby.“
Keďže vedela, že odpor je márny, odišla, ale ešte raz sa pozrela na neľútostného otca.
„Prestaňte, prosím... Ničím sa voči vám neprevinil.“ plačlivo riekla žena.
„Ale áno... Práve teraz chcel porušiť sľub, čo mi dal. To je vzbura a všetci vzbúrenci sú odsúdení na smrť!“
Hizashi od bolesti kričal ešte viac. Prišli k nemu aj deti. Na chvíľu potlačil bolesť: „Neji... postaraj sa o ne.“ a s posledným výkrikom odišiel navždy...

Jeho najbližší ho kropili slzami a ich krik nahradila hudba bubnov. Jeho žena sa chcela taktiež vzbúriť, ale čakal by ju rovnaký koniec... Kto by sa potom staral o deti? Tak poslušne mlčala.
Hiashi vstal a chcel odísť.
„Pane, a čo obrad?“
„Kto by stál o ovládanie špinavej krvi...“ s týmito slovami opustil miestnosť.