Dve krvi 1. časť

Konečne nastal deň, kedy sa narodí dlho očakávaný potomok a dedič vlády nad hlavnou vetvou klanu Hyuuga. Každý očakával, kedy už príde na svet. Všetka sláva patrila len jemu. Každý vítal s radosťou jeho rodičov, preto si nikto ani len nevšimol, že potomka očakáva aj vedľajšia vetva. Tak to proste býva...
Na tento slávny deň bolo všetko hore nohami a všetci sa zaujímali o to, či je dieťa v poriadku. Ale pri pôrode muselo byť ticho a všetci netrpezlivo stáli pred dverami.

Po dlhom vyčkávaní konečne začuli plač dieťaťa, čo vo všetkých vzbudilo veľkú radosť. No z dverí vykukla smutná tvár, ktorá dnu zavolala len otca. Začudoval sa a začal tušiť ťažkosti.
Keď vošiel do miestnosti, skamenel a tvár mu pobledla. Po miernom šoku pristúpil bližšie k svojej žene a pohladil ju po tvári, z ktorej odhrnul zopár pramienkov vlasov.

„Naozaj je...“ začal a skotúľalo sa mu po lícach zopár sĺz.
„Bohužiaľ... ale ešte pred smrťou povedala, že takto to bude lepšie.“
On objal svoju ženu. Z očí mu stekali pramienky sĺz, sĺz bolesti. Nevedel pochopiť, že niekto, koho miloval, odišiel naveky.
„Pane, nechcete vidieť svoju dcéru?“ prerušil ticho muž, ktorý ju držal v náručí.
Hiashi svoju ženu naposledy pobozkal, jemne uložil a zavrel jej oči. Ešte chvíľu na ňu pozerala potom sa otočil. Pozrel na maličké dievčatko zabalené v bielej plachte. Očká mala zlepené a na hlávke jej vykúkalo zopár svetlých vláskov. Stále plakala. Zobral ju do náručia a pozrel sa na ňu, no nevedel, či má byť šťastný z krásnej dcéry, alebo smútiť za svojou ženou.
„Pane, ľudia chcú vidieť vašu dcéru.“ vyrušilo ho z myšlienok.
Len pozrel pred seba a išiel ku dverám, ktoré mu otvorili dokorán. Okolo neho sa zhromaždil zástup ľudí. Všetci boli šťastní, všetci, až na Hiashiho, ktorý nič nevnímal.

Asi o týždeň sa narodilo vo vedľajšej vetve taktiež dievčatko. Ale jej príchod oslavovali len tí najbližší. Pre hlavnú vetvu to bolo ponižujúce. Oni si nový prírastok len zapísali do knihy poddaných. Dievčatko dostalo meno Hinata. Rodičia boli šťastní, pretože teraz nemajú len jedno dieťa – syna Nejiho, ale aj dcéru Hinatu.

Situácia pre Hiashiho sa ešte viac zhoršila, keď sa jeho dcére rozlepili oči.
„Nemôžem tomu uveriť... Moja dcéra má špinavý Byakugan.“ odohrávalo sa mu v hlave. Totiž, dôkazom tohto Byakuganu sú tmavosivé oči a znamenajú, že jeden rodič nie je z klanu Hyuuga. „Ale... s kým? To by mi predsa nespravila...“ Úplne ho to zložilo. Nevedel, ako ďalej. Zo smrti ženy sa ešte nespamätal a k tomu ešte toto! Ako by ho všetci nazývali a hanili? Toto si nemohol dovoliť. Stratil by prestíž a postavenie na čele hlavnej vetvy.

Pomaly sa postavil nad svoju dcéru. Z očí mu stekali slzy, ale bolo to jediné riešenie. Až teraz pochopil posledné slová svojej ženy...
Do končekov prstov nahromadil chakru a chcel skoncovať s jej kratučkým životom tým, že jej zastaví srdce, veď nikto nepríde na to, že ju ktosi zavraždil... Ešte chvíľu pozeral na spiace neviniatko, ...ale musí to spraviť!

Vtom bolo počuť zaklopanie na dverách. Hiashiho myklo, akoby ho už prichytili pri čine. Srdce sa mu rozbúchalo, ale potom sa ukľudnil, veď predsa ešte nič nespravil.
„Vstúpte.“ vyriekol pokojne.
Dnu vstúpila žena so skloneným zrakom a na znak úcty pokľakla.
„Čo sa deje?“ opýtal sa.
„Môj pane, prišla som vám oznámiť, že vo vedľajšej vetve sa narodilo dievča. To je všetko. Prepáčte, ak som vás vyrušila.“ stále pritom upierala zrak do zeme.
„Nie, nevyrušila... Môžete ísť .“ mávol rukou.
Keď žena odišla, pozrel opäť na dcérku. No vtom ho napadlo čosi lepšie. Jemne sa pousmial a odišiel von z izby.

Nastala tma a Hiashi ukrytý v čiernom plášti sa potuloval štvrťou Hyuuga, no nebol sám. V náručí držal aj svoju dcéru, ktorá pokojne spala. Domy už neboli také skvostné a ani také veľkolepé. Toto je totiž sídlo členov vedľajšej vetvy.
Zastal pred dverami svojho brata. Už chcel zaklopať, ale prešiel po ňom mráz.
„Neboj, žena... nič sa jej nestane.“ pošepol vetru a nabral odvahu. Slabučko zaklopal. Nič sa neozývalo, tak to zopakoval silnejšie. V okne zbadal svetlo horiacej lampy a dvere sa vŕzgavo otvorili.
„Hiashi?“ začudoval sa rozospatý Hizashi. „Hiyashi, si to ty?“
„Áno, brat môj, ja som.“ hlavu mal stále sklonenú.
„Tak nestoj na tej zime a poď dnu.“
Hiashi vstúpil, hlavu sklonenú mal a len na chvíľu sa mu pozrel priamo do očí, lebo sa hanbil za čin, ktorý len ide spraviť. Dvere sa s vrzgotom zvreli a medzitým vstala aj Hizashiho žena.

„Čím sme boli poctení takouto vzácnou návštevou?“ poklonila sa.
„Nie, nie, prosím, vstaňte. Teraz som za vami neprišiel ako vedúci klanu, ale ako zúfalý brat, ktorému len vy môžete pomôcť.“ uklonil sa ešte hlbšie. Tá bolesť, čo ho zžierala, bola strašná...
„Ale, brat môj. Ako by sme ti my mohli pomôcť? Veď pozri na náš skromný príbytok, na okná, čo netesnia a privádzajú chlad, na dvere, čo svojim vrzgotom zobudia každého, na lampu, ktorá už dohára... Čo také máme my a ty nie?“
Hiashi si rozopol plášť a jemne uložil dcéru na krivý stôl.
„Jé, tá je krásna.“ pristúpila bližšie rozradostená žena, ale muž ju zastavil:
„Určite si nám ju neprišiel ukázať, k tomu by sa hlavná vetva neuponížila. Tak vrav, čo je skutočným dôvodom tvojej návštevy!“ teraz ho pochytilo trochu zúrivosti. Veď on musel opustiť bohaté paláce a bývať tu... len pre hlúpu ideológiu.
Malé dievčatko ten hluk prebudil a začala plakať. Keď otvorila očká, obaja vedeli, prečo tu je.

„Tak... a už to viete. Pochopte ma, som vodca celého klanu Hyuuga. Viete, čo by sa stalo, keby zistili, že moju vládu má prevziať...“ na chvíľu sa odmlčal, zavrel oči, aby zakryl to, že plače. „Nastali by vzbury... Mnoho rodín by sa bilo o vládu. Ustúpiť by nechcel nikto a boli by schopní obetovať aj svoj život...“ otvoril oči. „Chápete, v akej som situácii? Od tohto kroku závisí celá budúcnosť klanu Hyuuga!“ padol na kolená a tvárou sa dotkol zeme. „Len vy ju môžete zmeniť...“
Žena, dojatá jeho výstupom, odišla do vedľajšej izby, kde ešte tíško spali Neji a Hinata. Stála nad ňou a jej slzy objímali malé batoľa.
Hizashi ju chytil za plece a ticho šepol: „Áno...“

Zavrela oči a síce vedela, že niet inej cesty, v kútiku duše stále dúfala v opak. Ešte naposledy pobozkala svoju dcéru a opatrne ju zobrala do náručia. Podala ju svojmu mužovi, ktorý ju taktiež pobozkal na čelo a pomaly ju podal svojmu bratovi:
„Jediné, čo od teba chcem je, aby si zachoval jej meno – Hinata...“
„To je to najmenej. Ďakujem... Viem, čo to pre teba znamená.“ poklonil sa, navliekol si plášť a odišiel do tmy s vrzgotom starých dverí.

Slabá lampa osvecovala muža a ženu, ktorí sa k sebe túlili a ich slzy sa zlievali v jeden veľký prúd...