Dve krvi 3. časť

„Je mi zo seba zle!“ vykríkol Hiashi. „Je mi zle z celej tejto starej zatuchnutej spoločnosti, podľa ktorej sa musím správať!“ so zúrivosťou hodil na zem drahý porcelán, ktorý sa roztrieštil na drobné kúsky.
Pomaly sa ukľudňoval a zohol sa k črepinám: „Áno... Presne toto by sa s klanom stalo. Roztrieštil by sa...“ vstal. „Stará jednotná spoločnosť alebo nová rozpoltená? Vidím, že aj vodca je niekedy bezmocný...“

Hizashiho dom ovládol Smútok. Vylialo sa šesť potôčikov, ktoré čochvíľa naplnili jazero. A keďže so Smútkom prichádza aj Hnev, ani oni mu neunikli. Tento mocný pán sa nezdržoval klopaním. Nie! On rovno vylomil dvere a zatemnil im srdcia.
Nejiho ovládol prvého. Vyrútil sa na svoju malú sestričku: „To je všetko tvoja vina!“
Uplakaná Hotatsu naňho otočila svoj zrak, pustila studenú otcovu ruku, ktorú sa márne snažila zohriať a spýtala sa: „Pre – prečo?“
„To kvôli tvojim očiam diabla!“
„Neji!“ okríkla ho matka. „Prečo ju obviňuješ?“ dodala tichšie.
„Snáď ty by si to mala vedieť najlepšie! To pre ňu otec zomrel! A netvrď mi opak...“
„Netvrdím...“ ozvala sa po chvíli s hlavou sklonenou a zvlažila Hizashiho telo, nad ktorým stála.
Neji sa upokojil, veď je s ňou jedného názoru, ale Hotatsu nechápavo pozrela raz na matku, raz na brata.
Nastalo ticho, ktoré prehlušoval len vietor nesúci Šťastie, ktorý sa márne dobýjal do ich domu, máne búchal do okien... nedokázal ich otvoriť. Po chvíli to vzdal a šiel rozhadzovať svoje dary niekam inam.
Hotatsu sa cítila ešte osamelejšia. Pomaly otca pobozkala na jeho stuhnuté čelo: „Oci, prečo si ma opustil?“ šepla mu do ucha a náhle utiekla z tejto pochmúrnej miestnosti.
Neji pristúpil k matke, ktorá ho pohladila po vlasoch: Poď, synček môj.“ odišli do vedľajšej ešte tmavšej izby.
Studené telo Hizashiho ležalo nehybne uprostred miestnosti, no čosi mu začalo vytekať z oka – boli to krvavé slzy bolesti...

Na tretí deň ho pochovali na záhrade pod obrovským stromom. Hlavná vetva im totiž neodsúhlasila pohreb na veľkom posvätnom cintoríne klanu Hyuuga.
„Bol to zradca, ktorý zradil Najvyššieho...“ vraveli.
Preto ani pohreb nesmel mať slávnostný.
Bolo tam len pár ľudí – jeho najbližší, teda až na jeho brata. Keď sa krátky obrad skončil, začali na jeho telo hádzať zem.
„Ako pes...“ pomyslela si jeho žena a zaplakala ešte viac.
Ale pravidlá sú posvätné: Žiješ ako zradca, pochovajú ťa ako zradcu.
Hotatsu stále kľačala na kamenitej pôde, rúčky slne zvierala a prosila, aby sa dostal do svätej zeme, aj keď je pochovaný takto.
Neji sa tisol k matke, ale stále nechápal, prečo ju mal otec radšej, omnoho radšej. Veď on bol prvorodený, on bol syn, on mal čistý Byakugan...
Ako tak pozeral na otcovu tvár, spomenul si na jeho posledné slová: „...postaraj sa o ne.“ Vedel dobre, že posledné želanie umierajúceho sa má vyplniť, ale cítil k tomu odpor.
Zrazu začul otcov hlas volajúci jeho meno. V strachu sa začal obzerať.
„Neji... Neji... Neodsudzuj ju... Trpí viac, ne si myslíš...“ a hlas opäť utíchol. Nejiho rozbúchané srdce sa začalo pomaly ukľudňovať, ale vedel jediné: o Hotatsu sa bude musieť starať aj proti svojej vôli.

Žena Hizashiho šla po ulici úplne bez duše, lebo všetci na ňu ukazovali prstom: „ Aha! Miestna k*rva ide!“
Zastavila a chcela vykričať, že to pravda nie. No po chvíli zistila, že to nemá zmysel. Bezradne stála uprostred davu pohŕdajúcich ľudí. Ich výsmech bol neznesiteľný.
Začala bežať... Chcela pred nimi ujsť, ale niet úkrytu. Predierala sa davom, ktorý v nej spoznával len pobehlicu...

Konečne dobehla domov. Domov – to jediné miesto, kde nemajú dosah. Zabuchla dvere a dúfala, že dostatočne tesnia, aby jej do srdca nepreniklo ani jedno z ich hanlivých slov.
Ale snaha bola márna. Ich hlasy sa ozývali tým hlučnejšie, čím väčšie ticho bolo...
Zrazu sa ozvalo rázne zaklopanie.
„To už aj vo vlastnom dome mi chcú nadávať?!“ s týmito myšlienkami pristúpila k dverám pripravená na pohŕdačov. Už chcela čosi zlé povedať, ale vo dverách nestála banda špinavcov. Bola tam honosne oblečená žena s listom v ruke:
„Tento list vám posiela náš vodca, brat zosnulého.“ zaskočenej žene podala do ruky list a hneď odišla odkiaľ prišla.
Chvíľu zostala stáť pri dverách, no keď sa spamätala, sadla si blízko ohňa, aby sa zohriala. Čím viac dní prešlo od smrti jej manžela, tým viac sa mu navonok podobala. Tvár jej zbledla a telo ochladlo. Oheň jej mal prinavrátiť teplo a život, ale nič také sa nedialo...
Pomaly otvorila list a čítala jeho riadky:
„Tento list posielam rodine môjho zosnulého brata.
Hlboko sa ospravedlňujem za ten hrozný zverský čin, ktorý som spôsobil. Ale, prosím, pochopte ma... Konal som len v rámci vymedzených pravidiel. Ak by Hizashi, nech mu je zem ľahká, dopovedal, čo začal, všetko by sa zrútilo...“
Žena skrkvala list a hodila ho do ohňa.
„Toto som už počula! Práve vtedy, keď si nám zobral naše dieťa!“ cítila sa tak mizerne zo svojej bezmocnosti... Každý krok bol zlý a značil smrť... Preto zostala ticho stáť na mieste...

Neji začal chodiť do akadémie. Nebol z toho veľmi nadšený, lebo takmer celý deň presedel nad nudnými knihami a nemohol stále sledovať čistý boj majstrov Hyuuga. Nemohol obdivovať ladnosť ich pohybov... Ale vedel, že raz bude on tým najlepším, koho budú všetci obdivovať.
„Načo sa mám učiť tieto nudné žvásty, ktoré existujú len na papieri? Ja chcem bojovať! Chcem trénovať! Chcem byť najsilnejším!“
Preto väčšinu času trávil von a trénoval čistý boj.
Na rozdiel od neho, Hotatsu ani nechcela chodiť von. Nechcela sa ukazovať tomu davu, ktorý ju bude špiniť nadávkami. Aj jej matka radšej sedela zavretá v tmavej izbe a chradla...
No Hotatsu bolo zvedavé dievča a chcela vedieť, čo ju čaká o rok. Síce sa toho aj bála, ale načo sa strachovať niečoho, čo tak či tak nastane?
Keď Neji nebol doma, tajne si prezerala jeho knižky. Veľmi ju to zaujalo aj z toho dôvodu, že sa nudila a nemala čo robiť. Naučila sa z nich zaujímavé veci a nevšímala si nejiho slová, že sú to len nudné slová o ničom. Pre ňu to boli úžasné veci. Knižky sa stali jej novými priateľmi, s ktorými sa stretávala denne pod rozkošateným stromom na záhrade. Pri ňom cítila otcovu prítomnosť.
Keď si však prezerala teóriu boja, zarazilo ju to, lebo teraz nestačí len knihu čítať, ale prečítané praktizovať. No k tomu je potrebný ďalší človek.
„Ale kto? Neji ma hneď odmietne, matka je taká slabá, že ledva chodí a nikoho iného nepoznám...“ oprela sa o strom. Jeho korunu silne rozvial vietor, pohral sa so sivými vláskami Hotatsu a taktiež pohol stránkami v knihe.
„Hádzanie shurikenom?“ zaujato vzala knihu. „K tomu nikoho iného nepotrebujem...“ rozradostená bežala zobrať zopár shurikenov Nejimu a začala usilovne trénovať...