Útek 4 (Naruhina)

Ráno som sa zobudila s úsmevom na tvári, pretože som si spomenula na včerajšiu noc.
Spal tak krásne.
„Hinata-chan, nedívaj sa na mňa tak...“ zašepkal.
„Prečo?“
„Lebo sa mi nechce ísť na misiu,“ povedal a pobozkal ma.
„Tak ostaň tu,“ usmiala som sa.
„Nemôžem... Ty to vieš. Ale včera to bolo krásne,“ chytil ma za ruku.
Začervenala som sa.
„Áno, to bolo.“
Bol to ten najkrajší zážitok, niečo neopísateľné. Bola som taká šťastná.
„Tak ja idem,“ pobozkal ma a odišiel.
Opäť mi bolo smutno, ale aj ja som mala tréning.
Nachystala som sa teda a vyrazila som.
„Hinata, mohol by som ísť na chvíľu k tebe?“ spýtal sa ma po tréningu Kiba.
„Dobre,“ prikývla som.
Cestou sme šli mlčky, a tak som nevedela, čo potrebuje.
Keď sme dorazili domov, Naruto tam ešte nebol.
„Chceš niečo na pitie?“ spýtala som sa.
„Nie,“ povedal nervózne.
Sadli sme si k stolu.
„Tak niečo potrebuješ?“ opýtala som sa ho.
„No, vlastne, áno,“ povedal a chytil ma za ruku.
Potom sa nahol cez stôl a pobozkal ma. Odtlačila som ho.
„Kiba-kun, ja... Nemôžem...“
„Viem, viem, že chodíš s Narutom a že spolu bývate. Ale ja už som to nemohol vydržať! Ja... Stále na teba myslím a...“ znova ma pobozkal.
„Hin-chan, som doma!“ zakričal a objavil sa vo dverách.
Už viac šťastia som mať nemohla. Odtiahla som sa od Kibu.
„Naruto, nie je to tak ako si myslíš! Naruto?“ vstala som a pozerala som na neho trochu vystrašene.
Stál totiž ako skamenený s otvorenými ústami a díval sa na Kibu neprítomne.
„Ja už radšej pôjdem,“ povedal Kiba a pomaly prechádzal okolo Naruta, no ten ho nečakane chytil za krk a pritlačil ho k stene.
„Čo si myslíš ty...!“
„Naruto, nechaj ho tak, on nič neurobil!“ kričala som.
„Takže ty si pobozkala jeho? Ešte lepšie,“ zazrel na mňa.
Jeho oči odrazu očerveneli, ako aj chakra, ktorá sa okolo neho začala hromadiť.
„Nie, ja som pobozkal ju, ale ona ma chcela zastaviť,“ vravel Kiba.
Naruto ho udrel a chcel ho znovu, no ja som mu chytila ruku.
„Kiba, bež domov!“ zakričala som.
Kiba ma poslúchol a už bol pri dverách, no odrazu ma Naruto silno udrel, až som spadla na zem.
Kiba, keď to videl, mi pribehol pomôcť vstať.
„Čo to robíš?“ zareval.
Narutovi začali rásť chvosty líšky z chakry.
„Naruto...“ zašepkala som so slzami v očiach a rozbehla som sa za ním.
„Nechoď k nemu! Ublíži ti! Teraz to nie je Naruto, ale líška!“ zakričal Kiba, ale ja som Naruta pomaly pobozkala a jeho oči sa opäť zmenili na krásne belasé a už ani jeho chakra nebola viditeľná okom.
Naruto dopadol na zem a ja k nemu.
Mal neprítomný pohľad, zatiaľ čo ja a Kiba sme naňho pozerali vystrašene.
„Kiba, už by si mal ísť!“ povedala som.
„Ale-“
„Choď!“ vykríkla som, takže ma poslúchol a o chvíľu už som bola s Narutom sama.
„Naruto?“ spýtala som sa.
Pomaly začal vnímať okolie, no bez slova vstal a prešiel k posteli.
„Si v poriadku?“ spýtala som sa.
Otočil sa na mňa trochu ublížene.
„Ešte sa pýtaj.
„Ale... On pobozkal mňa!“ vykríkla som.
„Aspoň neklam,“ pošepkal a šiel sa najesť.
Celý čas ma ignoroval.
To bolo ešte horšie, než keby mi nadával.
Možno ma nenávidí, pomyslela som si.
Možno ma už nechce a prichytil ma v pravý čas. Možno to tak má byť.
Začala som sa baliť. Kufre som odniesla k dverám a so slzami v očiach som ich otvorila.
„Kam ideš?“ spýtal sa ma.
„Neviem,“ odpovedala som.
Bola som však rada, že na mňa prehovoril.
„No, už je tma,“ škrabal sa na hlave „takže ... tu môžeš ostať... na noc... ak chceš.“
„Nechcem ti tu prekážať.“
„Neprekážaš!“ zakričal „teda... môžeš tu zostať, som chcel povedať....“
„Naozaj?“ neverila som.
Prikývol.
„Ďakujem.“
Vrátila som sa teda a opäť mal ustlané na zemi.
Nechcela som, aby tam spal, najmä, keď je to jeho byt, ale nechcela som ho ešte viac nahnevať, tak som si ľahla.
„Naruto, ja...“
„Dobrú noc,“ povedal a tým mi naznačil, že už so mnou nechce hovoriť.
Spať som však nemohla.
...
Ráno som sa na neho mohla aspoň chvíľu dívať. Usmieval sa. To ma upokojilo a tiež som sa musela usmiať,
Odrazu však začal vyprávať zo sna.
„Hinata-chan, áno, ty môžeš všetko, áno, ešte ma pobozkaj, ja ťa milujem, láska,“ usmial sa ešte viac.
Rozbúchalo sa mi srdce.
Bola som šťastná, pretože takto som vedela, že ma ešte miluje.
Ale nevedela som, čo mám robiť.
Ľahla som si a premýšľala som.
Vtedy sa prebudil, čo ma trochu sklamalo, lebo už som nepočula ako pekne o mne hovorí.
Potichu vstal a šiel na raňajky, preto som šla tiež.
Sadli sme si a on sa na mňa pozrel.
Trochu som sa usmiala a zdalo sa mi, že aj on.
Chcela som ho pobozkať a on neuhol pohľadom.
Trochu sa priblížil a ja celá šťastná tiež.
Už sme boli celkom blízko, keď...
„Hinata, Naruto!“ zaklopal Kiba.
Naruto zaťal zuby a buchol po stole.
„Čo tu chce?“ spýtal sa nahnevane.
Šla som otvoriť.
„Kiba, nie je vhodný čas, aby si...“
„Ja mu to vysvetlím,“ povedal a šiel ku Narutovi.
„Vieš čo? Mal by si si vážiť, že máš Hinatu! Ja ju mať nemôžem a čo by som za to dal a ty musíš riešiť také blbosti! Ona ti je verná! Odtlačila ma a povedala, že to nemôže urobiť! Tak prestaň byť takýto a ver jej! Ešte raz hovorím, že ja som pobozkal ju!“ povedal.
Nastalo ticho.
Bola som rada, že prišiel, no na druhej strane, veď sme sa skoro pobozkali.
Naruto sa na mňa díval a mračil sa.
„Ty si mi tiež neverila a bolo to rovnaké!“ povedal.
„To bolo iné, pretože ty si mi klamal...“
„Bolo to rovnaké a už to nechaj tak!“ nahnevane odfrkol a odchádzal.
Chytila som ho za ruku, no on sa mi vytrhol a odišiel preč.
Chcela som ísť za ním, ale Kiba ma zastavil.
„Nechaj ho tak! Zrejme chce byť sám,“ povedal a takisto odišiel.
Nevedela som, čo mám robiť.
Či sa odsťahovať, alebo ešte dúfať, že sa to dá napraviť.
Rozhodla som sa, že na neho počkám a porozprávam sa s ním, ale do večera sa nevrátil.
Šla som sa pozrieť do okna s nádejou, že ho uvidím prichádzať, keď na parapete som našla ležať nejaký papier.
Bol na ňom odkaz, tak som začala čítať:
„Hinata,
keďže si ma tak surovo podviedla, už sa nedokážem na teba ani pozrieť. Rozhodol som sa odísť. Môžeš bývať v mojom, aby si nemala problémy s otcom.
Nehľadaj ma už, mám sa dobre,
Naruto.“
Skrčila som list. Nemohla som tomu uveriť, dúfala som, že sa každú chvíľu zobudím z nekonečnej nočnej mory.
„Naruto,“ zašepkala som zúfalo a pozerajúc do tmavej oblohy, som spadla do kolien.
...