Útek 5 (Naruhina)

Rýchlo som míňala ulice Konohy, len aby som sa dostala ku Kibovi.
Konečne som zastala pri dverách jeho domu a zaklopala som.
Otvorila mi jeho sestre.
„ahoj, potrebujem súrne hovoriť s Kibom!“ povedala som zadýchane.
Nechápavo na mňa pozrela, a potom konečne zavolala svojho brata.
Kiba sa tváril trochu otrávene, ale hneď ako ma zbadal, zostal prekvapene stáť.
„Čo tu...“
„Potrebujem tvoju pomoc!“ zakričala som.
„Čo?“
„Musím opäť nájsť Naruta a potrebujem tvoju pomoc!“ už nervózne som zopakovala.
„Ale je neskoro, už sa začína stmievať, nepočkáme radšej...“
„Prosím!!! Kiba, ja mu to musím vysvetliť!“
Kiba vedel, že už som rozhodnutá, takže nemá cenu ma prehovárať, preto si vzdychol a pohľadom naznačil Akamarovi, aby vykročil a my dvaja sme šli za ním.
Ja som hľadala Byakuganom a Kiba šiel podľa čuchu.
Po pár hodinách, keď už sme to vzdávali, som si spomenula, že vždy keď bol sám a smutný, šiel do jednej jaskyne blízko brány Konohy.
S Kibom sme sa tam rozbehli a vďaka Byakuganu, som ho tam videla.
„Teraz už je to iba na tebe,“ povedal Kiba, pri vchode.
„Veľmi ti ďakujem,“ usmiala som sa na neho celá šťastná, no zároveň nervózna.
„Tak ja už pôjdem,“ povedal smutne.
Bolo mi ho ľúto, no hneď som si spomenula, prečo som tam a po veľkom nádychu som vošla do jaskyne.
Chcela som ísť potichu, avšak každý môj krok bol sprevádzaný ozvenou, preto moju prítomnosť ihneď odhalil.
„Kto tam je?“ zakričal a už na mňa mieril kunaiom.
Keď si však všimol, že som to ja, odložil ho.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa napoly prekvapene, napoly smutne.
„Ja ti to musím vysvetliť...“
„Ale ja už som všetko pochopil. Takže, vážim si tvoju ochotu ma sledovať až sem, ale bola to zbytočná námaha, pretože teraz pôjdeš naspäť domov!“ kričal.
Sklonila som hlavu a zostala som mlčať. Chcela som ísť tak veľmi za ním a ani som si nepremyslela, čo mu poviem.
„Počuješ? Vypadni!“
„Prečo si taký hrubý? Prečo ma nechceš vypočuť a veriť mi? Veď už som ti povedala, že ja som ti verila.“
Vzdychol si a chytil sa za hlavu.
„Toto je iné. Nejde len o to, že ti neverím.“
„Tak o čo ešte?“
„O nič, choď už!“
„Myslela som, že si chápavý človek. Že svojím blízkym ľuďom veríš...“
„Nechaj to už tak! Ja.. aj keby som ti trochu veril, tak...“
Odmlčal sa.
„Tak?“
Stále som nechápala, čo tým chce povedať.
„Vidím, že sa len tak nevzdáš,“ usmial sa „ to mi niekoho pripomína.“
„Tak o čo ide?“ naliehala som.
Zavrel oči a podložil si hlavu.
„Je tu Akatsuki. Tí pôjdu po mne vždy a ak budeš so mnou, tak budeš v nebezpečenstve.“
„To je všetko?“ spýtala som sa.
„Neber to na ľahkú váhu! Ale taktiež... Kyuubi...“
„Čo s ním?“
„Keď som ťa videl s Kibom, tak ma takmer ovládol a ublížil som ti. Zrejme takto budem reagovať vždy, keď budem žiarliť, takže budeš zasa v nebezpečenstve.“
Nastalo ticho. Obaja sme mlčali. Pomaly som k nemu prechádzala.
Díval sa do zeme. Sadla som si k nemu a objala som ho. Na moje príjemné prekvapenie sa nebránil.
„Musíme to nejako zvládnuť užiť si každú spoločnú chvíľu,“ pošepkala som.
„Ty to nechápeš?“
„Chápem a viem, čo podstúpim, no mne to stojí za to.“
„Ja už to neznesiem. Akatsuki, Kyuubi a to všetko. Musíme ujsť, Hinata!“
„Čo? Ale..“
„Je mi jedno kam, ale proste niekam spolu odídeme od všetkých problémov, od Akatsuki, od tvojho otca...“
„Čo to hovoríš, Naruto?“ spýtala som sa, no cítila som nejaký pocit vzrušenia, nádeje a adrenalínu.
„Zoberieme si naše najvzácnejšie veci a utečieme!“ odhodlane vstal.
„A čo naši priatelia? A Konoha?“
„Viem, myslel som na nich. Ale musíme ich obetovať, aby sme mali lepší život. A potom, možno neskôr sa vrátime.“
Obaja sme sa teda zbalili a vybrali sme sa do sveta, do neznáma, sami sme nevedeli kam, ale spolu s nádejou, že nájdeme pokoj a radosť.
The End