Pomoc! Krvácam! XXIX (Ako som bojoval a prehral)

Posadil sa na lúku vedľa svojho brata. tráva príjemne voňala rosou. Nevadilo ani jednému, že si navlhčia šaty. Lúka sa rozpínala ďaleko pred nimi a končila lesom.
„Majster bude zase zúriť,“ usmial sa Sora, „to je druhý krát čo som mu ušiel.“
„Druhý krát, čo si ma zlanáril, na útek.“ Ozval sa za bratmi Ashiori a usadil sa vedľa nich. Po pravde by bol radšej kdekoľvek inde. Ale tí dvaja spoločníci Eitana boli horší ako pijavica na čele. To ich neustále vypytovanie sa. keď sa konečne zbavili tých dvoch svojich záťaží prídu ďalšej.
„Mám skromný návrh.“ Povedal Ashiori, „nemôžeme byť v tom len my traja?“ opýtal sa a pohliadol si do dlaní.
„Až bude po tom všetkom, tak sa usadím, vážne.“ Rukou prehrnul trávu Eitan. „mám dosť týchto bojov. Najmä keď som svojho brata skoro zabil.“
„No, videl som všeličo ale takú temnú auru ako má teraz Sora...“ usmial sa Ashiori a nechal Soru nech sa hodí po svojom staršom bratovi. Obaja sa začali klbčiť a dokonca ho Sora aj pohryzol na čo sa Eitan len rozosmial. Toto je bitkár. Tento človek je bitkár. „Počuj Sora“ chytil ho za ruky Eitan a prekotúľal sa nad neho, „ty si vážne skôr samuraj ako ninja.“
„Daj mi pokoj.“ Odvrátil od brata hlavu nafučane.
Eitan ho pustil a sadol si vedľa neho. „Chcem aby si mi rozprával o tom čo si zažil. Čo si robil, a kto bol ten muž, ktorý ti pomohol.“
Sora pohliadol hore do neba a privrel oči. Jeho majster. Shisho. Jediný človek, ktorému na ňom záležalo. Jediný človek, ktorý si uvedomoval jeho existenciu. Pomohol mu a vycvičil ho aby sa vo svete nestratil. „Až budem starý, tak o tom napíšem knižku.“
Eitan vytrhol trávu a hodil ju po svojom bratovi, „akoby si sa mal dožiť takýmto štýlom staroby.“
„Čo stále frfleš Eitan?“ nadvihol sa Sora na predlaktia a pohliadol dole lúkou.
Ashiori sa postavil a zahľadel sa na lesy pred nimi. Obaja bratia stíchli a dívali sa na bielu postavičku stojacu vedľa nich. Ticho naplnil spev vtákov a šum vetra. „počujem flautu.“
Sora sa postavil v rýchlosti k Ashiorimu. Prehliadol si okraj lesov a vyčkával na kohokoľvek. Eitan sediac na zemi privrel oči. Hudba z flauty začínala byť zreteľne počuť. „krásna pieseň.“
„Karasu!“ šepol Sora a drgol kolenom do Eitana, „to je Karasu, prišiel nás zabiť.“
„Ktože?“ zdvihol hlavu Eitan.
„Je z klanu Jougen. Zmasakruje nás!“
„Rozseká na a uloží na kôpku.“ Sora aj s Ashiorim sa rozbehli hore kopcom. Eitan pohliadol na kraj lesa ktorý zmĺkol. Ticho. bez jediného tónu. Postavil sa a vybehol za ostatnými.

„To mám veriť tomu, že Jougen ukrýva takýchto ľudí?“
„Sú to obete z vojny. Pološialení ľudia. Vraždia bez rozmyslu.“ Pretiahol sa cez dva stromy Sora a pohliadol na machom vystlaný koberec na čistinke. Ľahký terč sa tam postaviť. „Karasu je starý. Ale o to viac skúsenejší. Pokojne by nás pobil a nasekal na kôpku. Hral by svoje piesne na flaute. Za vojny vypálili jeho rodnú dedinu. Bojoval za jej ochranu. Po vojne istý... nemenovaný človek, začal zháňať ľudí ktorí by otvorene povedali Feudálnemu pánovi, čo si myslia o jeho vojnách a ničení bezbranných i keď nepriateľských dedín. Tak vznikol klan Jougen. Samozrejme, že ich pán nepočúval. A vieš aký sú samuraji a ich hrdosť. Vzali zákon do svojich rúk a tak aby sa predišlo bitkám, vojnám a rozporom začali potichu odstraňovať nepríjemných ľudí. Karasu bol jeden z prvých ktorý do klanu vstúpili. My sme oproti nemu káčatká na jazierku pitvoriace sa v hlbokej vode.“ Dohovoril Sora.
Ashiori zastavil a zohol sa na zem pohliadol na machovú cestičku pred nimi.
„Ako viete, že ide po vás?“
„Pretože sme dostali podmienku. Ešte raz, a budem vás pochovávať.“
„Možno je to omyl. Nemôže vedieť, že ste už dokončili svoju úlohu a ušli ste.“
„Áno Eitan, samozrejme, hovor to nahlas akoby sme boli už mŕtvi.“ Oboril sa na neho Sora. „nestačí že proti mne ide nejaký psychotický maniak posledný svojho rodu, ale už aj Karasu. Hlavne, že ty máš zábavku.“ Keby mohol tak začne kričať a nadávať. No jeho hlas bol len naštvaný šepot a vrčanie.
„Ja som bojoval Sora“ priložil ruku na rameno svojho brata Eitan, „bojoval som vo vojne a prehral som. Viem, aké je to nenávidieť ľudí, ktorí robia problémy a rozpútavajú boje. Ale som rovnakí. Robím to isté. A nikto na svete mi nevyvráti, že to, čo robí Jougen klan je nesprávne a nemorálne.“ Eitan si nechal stiahnuť ruku zo Sorovho ramena, „neviem, prečo si sa k ním pridal. Pocit, že si sám, že chceš skončiť s vojnami pri tom si zabíjal rovnako ako sa zabíja vo vojne.“
„Povieš mi pomer, kde umiera viac ľudí Eitan? Pod rukou klanu, či v bitkách a vojnách?“
„Vy dvaja.“ Riekol ticho Ashiori, „prestaňte sa teraz dohadovať kto je zlý a kto dobrý. Máme za zadkom Karasu. Vydáme sa na východ do Snežnej a budete pekne potichu, pretože ak sa začnete vadiť a ja viem, že áno, tak vám zalepím ústa jedným lúsknutím. Je vám to jasné?“
„A čo tí dvaja? Suila a Gaii?“
„Robím sa, že som to nepočul...“ znova sykne Ashiori a prederie sa cez kríky.

Ashiori ich previedol cez les až na druhú stranu lesa. Eitan zastavil a rozhliadol sa za seba. zanechal tam Suilu a Gaii.
Ostal stáť na mieste. Vietor naberal silu každým krokom, ktorým sa vzdialili od lesa.
Nikdy by nepovedal, že presne takto to skončí.
Myšlienky mu ušli na zvitky ktoré mal ukryté pri sebe. Obaja mu pomáhali a teraz ich opustil. Jednoducho a bez rozlúčky. Slová tak to bude lepšie by bolo dobré radšej nevyslovovať.
„Nii-san...“ ozvalo sa za Eitanom. Tichý šum vetra v stromoch. A žiadna píšťala. Možno to bol všetko len omyl.
Jeden veľký omyl.
„No tak poď...“ Sora položil ruku na Eitanove rameno a pritiahol ho k sebe, „budú v poriadku. Sám si tvrdil, že sa o seba vedia postarať.“
„tvrdil som pravý opak...“ povedal s povzdychom.
„Ideme nii-san!“ Sora ho pustil a rozišiel sa za čakajúcim Ashiorim, „ak nechceš ostaň tu. Stopuj tie svoje zvitky. Stopuj všetkých tých divných ľudí...“
„Tebe je vážne ukradnuté čo sa bude diať, že áno? Či bude nejaká vojna...“
„Samozrejme, že je. ja som si jednu vojnu už zažil. Sám si povedal Eitan, že si bojoval a nevyhral. Chceš si to odčiniť takýmto spôsobom? Urobiť niečo, pretože môžeš?“
Eitan sa rozišiel za svojim bratom a Ashiorim. Obaja ho počkali kým nepodišiel k Sore a zastavil sa. chvíľu mlčal a díval sa do jeho modrých očí, „Nie, robím to pre teba. Ty to veľmi dobre vieš, Sora. Ostatní sú mi ukradnutí. Aj ich vojny a ich mier.“
„Tak vidíš,“ usmial sa Sora.

„Našiel som vás!“ Sora pohliadol hore do koruny stromu. Na konári stál chlap zahalený v čiernej šále. Len odlesk jedného tmavomodrého oka na nich mal robiť dojem.
„Karou.“ Šepol potichu Eitan.
Sora si povzdychol, „Ja to budem teda brať športovo až prehráš.“
„Nebudeš bojovať Sora!“ okríkol ho skoro Eitan a Sora nechápavo na neho pohliadol, „nehovorím o sebe, ale...“ ďobol ho Sora do hrude „o tebe...“ usmial sa. „teraz keď budeš bojovať a prehráš, tak to budem brať športovo.“
„Čo si myslíš o sebe?“
„Že som tvoj nii-chan.“
„Sora...“ Eitan pohliadol na svojho brata, ktorý mu ustúpil až dozadu. Každý pohyb ktorý urobil bol spomalený a stál jeho pozornosť každú sekundu. Pred jeho očami sa odohrával tak kruto spomalený boj. Sora ustúpil a Karou zoskočil dole zo stromu za neho. chytil ho rukou do kravaty okolo krku a kunaiom ho bodol do boku.
Ashiori ani Eitan nestihli reagovať. Ani jeden totiž, netušil, že by sa Sora, nechal chytiť.
„Sora!“ zvolal po svojom bratovi. Natiahol po ňom obe ruky a chytil ho za šálu, za ktorú potiahol, Karou vyskočil do výšky a tak v ruke Eitana ostala len tmavomodrý šál.
„Sora!“ okamžite sa rozbehol smerom kde vyskočil Karou, „vráť mi môjho brata ty bastard!“ pevne zvieral bavlnenú látku šály.
Pod jeho nohami praskali konáriky a mäkká hlina sa prebárala do zeme.
„Už ani krok!“ Eitan zastavil tesne pred ostrím katany ktorá patrila Sore. No jej rukoväť mal v ruke Karou. Pozeral na Eitana jedným modrým okom. Opieral si o rameno zraneného Sora, ktorý ledva stál na nohách.
„Nie je to zábavné? Ako dokáže ninja bojovať a znášať milión rezných rán, ale jednu do brucha neznesie?“ zasmeje sa Sora a z kútika pier mu stečie pramienok krvi.
„Čo si myslíš, že robíš Sora! Nechať sa takto...“
„Daj mi zvitky a vrátim ti ho živého.“
„Daj mi zvitky Eitan...“ pohliadol do Eitanových jantárových očí s tak jasne vpísanou žiadosťou. No v tých jantárových očiach sa odrážalo neporozumenie. „Necháš ma umrieť?“ pohliadol na neho znova Sora a rozkašľal sa.
„Prečo si to ty idiot urobil?!“ skríkol po ňom naštvane Eitan.
„Tak...“ usmial sa Sora, „...aby si dokázal, že to robíš pre mňa...“
„Ty idiot!“ stiahol ruku z batohu Eitan a pokrútil v zúfalstve hlavou.
„...aby som vedel, že ma máš rád.“
„Sora...“ Eitan hodil batoh pred nohy Karou, ktorý sa uškrnul, len to cez ten šál nebolo vidno. „teraz mi ho vráť.“ Povedal potichu Eitan a pohliadol na Soru ktorý bol celý od vlastnej krvi. Rukou si zatískal ranu. Krv pretekala cez jeho prsty v malých pramienkoch. Nedarilo sa mu ju zastaviť a pomaly prepadal do bezvedomia.
„Samozrejme... mŕtvy mi bude na nič. Až ho ovládnem, príde za mnou sám.“ Pustil Sorove telo ktoré padlo na zem bez menšieho pokusu sa zabrzdiť. Spadol práve na batoh so zvitkami. Karou sa zamračil a nohou zatlačil na jeho chrbát „o nič sa nepokúšaj čo to kur*a...“
„Kopať do mňa!“ Sora sa otočil chytil ho rukou za členok zvrtol ním a lakťom ho buchol do slabiny stehna takže Karou skočil na zemi. v poslednej chvíli vykryl Sorovu ranu katanou. Rozklepane ju držal za rukoväť a druhou rukou si držal ranu.
„O čo sa snažíš...“ zavrčal Karou ležiac na chrbte.
„Neviem... trebárs ťa zabiť, pretože ty nemôžeš zabiť mňa.. už si ma zranil...“
„Parchant...“
„Sora zbláznil si sa? zabiješ sa sám!“ namietol Eitan a okamžite vzal batoh so zvitkami a prehodil si ho krížom cez trup.
„No tak hold bude musieť utekať...“ uškrnul sa v pološialenom stave, „Karou vie, čo sa stane keď sa naštvem.“
„Skús si to.“ Okamžite bol čierny ninja na nohách a pretočil si kunai v ruke, „keď ťa zabijem, uvoľním Sakyuubara a uväzním ho.“
„Kto povedal, že ma ideš zabiť.“ Sora si priložil opäť ruku ku krvácajúcemu boku. Z rany začal stúpať mrazivý opar ktorý ranu schladil a zastavil krvácanie. Mäso a mäkké tkanivo sa začalo pomaly spájať a uzatvárať narušenú kožu.
„Dobre Sora, hlavne pokoj.. upokoj sa. pamätáš ako sme to kedysi cvičili? Ty si ty a Saykuubar je Sakyuubar. Máte spoločné telo, ktoré nemôže opustiť inak bude v nebezpečenstve. Takže ťa musí počúvať.“ Pokojne, pomaly a zreteľne začal k nemu Eitan hovoriť.
„Proste ho zabijeme...“ ozval sa skrz Sora démon. Sora vystrel ľavú ruku. Jeho telo bolo ochabnuté. Vyzeral akoby sa mal každú chvíľu zrútiť. Bez kostí gumové, len bábka na nitkách. Hlava mu prepadla dopredu a tvár skryli hnedé pramene vlasov. Dlhé zapletené pramene v ktorých boli drobné pierka sa hojdali vo vetre. Bol pokoj.
Telo Karou bolo napäté. Každá tepna vystrieľala do kože údery. Každý zmysel bol smerovaný na Sora, ktorý vyzeral akoby ho na nohách držal samotný vzduch.
„Bastardi...“ Eitan natiahol ruku k Sore. Oproti jeho rýchlosti ruky, bol Sora ako svetlo. ostal po ňom len čierny víriaci prach. Vystkočil a ruku pritisol na tvár Karou. Stlačil mu tvár. Ozvalo sa syčanie. K nebu začala stúpať chladná para ako keď človek otvorí mrazničku do letného dňa. Karou začal revať od bolesti a snažil sa Sora zhodiť dole. Ten mu vyskočil na ramená povalil ho na zem a ostal vo svojej polohe. Čižmou mu zatlačil na kľúčnú kosť ktorá praskla a stiahol ruku, z ktorej sa parilo dole. „takto ťa ľahko spoznáme... Karou... hnusná...“ Eitan pozdvihol obočie a nestačil sa čudovať aký slovník Sora a jeho démon majú v hlave.

„Mal si ho zabiť.“
„Čože?“ opýtal sa Sora a pritiahol sa viac k Eitanovi ktorý kráčal vedľa neho k Ashiorimu. Ten sedel na zemi pri krtinci a tváril sa, že počíta lístky trávy.
„Mal si ho zabiť!“ povedal hlasnejšie a naštvanejšie Eitan.
Sora sa rozosmial a objal ho okolo ramien „ja som chcel ale Sakyuubar nechcel. V poslednej dobe má morbídne myšlienky. To keby si počul čo mi hovorí do sna... občas až zvrhlé...“
„Mne stačil ten váš slovník.“
Sora sa znova rozosmial „Dobré nie?“
„Bohovsky...“
Ashiori sa postavil a oprášil si zadok od hliny a trávy. Rozišiel sa spoločne so Sorom a Eitanom dole lúkou. „Je vtipné, že démon má viac súcitu ako Sora.“ Podotkol Ashiori.
„Hehe...“ vyslovil citoslovce Eitan a potom sa rozosmial, „svätá pravda.“
„Čo? A kto mi teraz vyčítal, že som ho nezabil?“
„To bolo ale až neskôr po tom všetkom... to je ako keď sa zamyslíš nad tým čo si okamžite neurobil, rozumieš....“
„NIE!“ povedal urazene Sora a založil ruky na hrudi.