Pomoc! Krvácam XXVIII (Opäť... spolu?)

Pamätáš si ešte na ten deň? Ten jeden mizerný deň, ktorý zmenil naše život už navždy. Je to nevysvetliteľné pocit, ktorý nedokážeme nikomu predať. Je v nás smútok, nenávisť, je v nás toľko pocitov, ktoré sa vzájomne krížia a pretínajú. Toľko chaosu...

Zradili sme samých seba. Všetko čo sme túžili urobiť, zachrániť a vybudovať. Asi som skutočne nikdy nebudoval Sora... ak áno, vzápätí som to zbúral.
---

---
„Nechaj ma odísť Eitan...“ bol tak veľmi unavený, vyťažený a prežratý životom, bojom. Snažil sa niečo dokázať, akýmsi zvláštnym spôsobom eliminovať zlo vo svete. Len ďalšia predstava dokonalého sveta plného mieru. Každý z nich má akési nápady ako udržať mier. A jeho to už nebaví. Nikdy si nemyslel, že do toho vnikne i jeho brat. Do toho bludného kruhu poznávania mieru. Nie, on ho odtiaľ vytrhne. Nasilu alebo nie. Mŕtveho alebo živého!
„Chcem aby si mi pomohol.“

„No nie... veľký braček potrebuje pomoc... teraz má prísť plač? Ďakovná reč? Proste ma nechaj odísť.“ V Sorovej tvári sa čoraz viac značila únava a nechuť vo všetkom čo Eitan vyslovil.
„Ale týka sa to teba.“

„Mne je to jedno!“ zvolal po ňom už podráždene, keď Eitan nechcel odstúpiť od dvier.

„Tak si ma aspoň vypočuj. Prosím!“

Reči... furt len reči. Stále len niečo rozprávaš Eitan. Neustále, dookola, a aký to má zmysel? Aby som ti tie tvoje reči vzápätí vyvrátil? Nie, rozhodne ti ich potvrdzovať nebudem, i keby si mal pravdu, už len z princípu nie!

Je mi zle a nevládzem. Mám pocit, akoby som šiel umrieť... je mi jedno čo mi chceš povedať Eitan!

Zaprel sa o Eitanove rameno ale ani ním nepohol. Toto mu už prišlo nadmieru trápne. Pretláčajú sa ako dve malé deti. Ešte im chýba aby sa začali klbčiť ako dvaja kocúry. Vždy to tak bývalo. Nikdy na seba nepoužívali silu, až na ten jediný krát v lese. Eitan i ako ninja furt svojho brata len chlapkal a on mu to vracal. Normálne bratské bitky. A vždy len o blbiny.

„...Sora prosím! Len ti to vysvetlím a potom, ak budeš chcieť môžeš odísť.“

„Ja ťa nechcem počúvať. Áno som hrozný, tvrdohlavý a o ničom, ale nechcem. Chápeš? Ja už nechcem nič vedieť!“

„...Tak to urob pre mňa!“

Ich pohľady sa stretli na pár sekúnd a bolo hneď jasné, aká bude Sorova odpoveď. Nevraživosť sa len stupňovala. Sora ani nepociťoval k svojmu bratovi nenávisť, ani hnev, ale jednoducho chcel mať pokoj. Nechcel s ním pracovať, zhovárať sa ani sa viac s ním stýkať. Z vlastného rozhodnutia, z toho, čím je. Bez slova odtisol Eitana bokom. Prečo zrazu zoslabol, a nechal svojho brata hlúpo prejsť? Tá diera bola znova väčšia, spôsobená Sorou.

„Je to Karou Sora... on ťa dostane... dobre to vieš.“

Sorove kroky utíchli. Zastavil sa pred domov. Pár slov, ktoré opäť menili históriu. Pre toto chcel byť hluchý, hlúpy, nemý. Nechcel ho už v živote vidieť. Nikoho z nich. Nie, takto to nedopadne. Nikoho viac už nezraní. Nikdy...

Tichom sa znova rozozneli kroky. Ako zastaviť vlastného brata? Vždy je to ľahšie urobiť cudziemu človeku. Zastaviť ho, vystrašiť tým. Ale priatelia, vlastná rodina je ako diamant, nedá sa obrúsiť. Nedá sa vytvarovať... nie už viac nie. Takto má stratiť vlastného brata o ktorého sa potichu staral?
„Vypočuj ho Sora...“ sediac na plote sa ozval Ashiori.

„...sprav to, inak ťa donútim. Urob to pre ľudí, ktorým na tebe záleží. Ktorí si prajú aby si žil a dožil sa staroby, vychoval svoje deti a spoznal vnúčatá...“
---

---
Gaii zazeral po všetkých akoby mu ukradli poslednú večeru pred smrťou. Jeho pohľad bol tak pálivý a nepríjemný, že i Suila si od neho odsadla kamsi preč.

„S prvými lúčmi odchádzam... snaž sa.“ Ashiori sedel hneď vedľa Sory. Zmarí akýkoľvek jeho predčasný pokus o únik. Vypočuje si svojho brata až do konca. O to sa postará, i keby ho mal priviazať. Konoha zívala prázdnotou akoby skutočne zaspala a dívala sa celkom niekam inam od nich.

„...Karou zbiera zvitky klanu. Počul si tú legendu o mocnej pečati, ktorú poskladáš ak získať sedem zvitkov klanu Aidara?“ Sora prikývne. Dobre, toto mu vysvetľovať nemusí.

„...táto pečať sa nepoužíva na uvoľnenie nesmiernej sily chakry, ani ako na objavenie zakázanej techniky. Táto pečať je rovnaká ako máš ty na svojej hrudi. Je o ovládaní démona. Ak ju Karou získa, bude ťa ovládať.“

„Dobrý citát...“ Ashiori si odpije zo saké. Ticho sprevádzané len ďalším mlčaním ukončí Sora.

„Samozrejme najskôr musí získať zvitky a mňa...“

„Never si tak moc Sora...“

„Eitan musel uniknúť z boja proti Karou.“ Namietne Suila a spraví do stola pri ktorom sedia krúžok prstom. Hľadí len do dreva a Gaii všetkých prepaľujúc si zmýšľa svoje myšlienky proti všetkých. Toto vážne nie je jeho boj. Mal by odísť.

Asihiori sa skoro zakucká a zadrhne po tej Suilinej pripomienke. Eitan, že zdrhol z boja? No nie. Pán budovateľ a moralista ušiel z boja. Hm... bez slova si znova odpije.

„Prečo si myslíš, že teraz, keď si so mnou ma neobjaví ľahšie? Ty máš časť zvitkov, ide po tebe... nie, s tebou akosi, Eitan...“ pokrúti hlavou, „nie som v bezpečí.“

„Myslím, že vo väčšom než s tou bandou s ktorou sa ťaháš.“

„Ashiori je tá banda.“ Mykne plecami Sora. Ash zle pohliadne na Eitana. Vystrčí k nemu prst, ktorý mu div nevrazí do jeho oka.

„...tak bacha starý, ani ty nie si nepremožiteľný. Karou pozná tvoje techniky, pretože ste sa už stretli. Viem, že nie si blbý, aby si mu ukazoval všetko... ale je jasné, že už niečo pozná. Moju techniku...“ ukáže na seba palcom „nepozná ani jednu a Sorovu rovnako. Mimo to, pochybujem že ružička sa bude chcieť pridať k tomu tyranovi.“

„Nehovor mu ružička!“ osopí sa ponížene na Asha Sora. Prečo si doberá jeho démona? To je ponižujúce, znie to tak... divne, pupušky, zženštile. Fuj. Strasie sebou.

„Mimo to, nepracuje Karou pre toho maniaka jak sa volá....“ Eitan pozdvihne obočie. Zdá sa, že Ashiori je informovaný lepšie než on. Než všetci dokopy. Pán zberateľ informácii a bývali špeh pre Snežnú ukazuje svoje kvality tým príjemným spôsobom.

„Zabudol som jeho meno... ale viem, že maká pre jedného z tých bláznov, ktorý rozpútali vojnu medzi Kasime a Aidara klanom...“
Eitan si povzdychne.

„Myslíš toho starého blázna... jak sa volal...“ oprie si hlavu o ruku. Sora pozorujúc jeho úpenlivo premýšľajúci výraz začína pomaly strácať trpezlivosť. O čom to vlastne tí dvaja hovoria.

„Meiyo?“ odpovie nakoniec otázkou smerom k Eitanovi, z ktorého div neodkvapkáva pot, ako sa snaží.

„Jasné! To je on!“ bacne rukou Sora do ramena. Tak to je úžasné. Eitan bojoval v tej bitke a nič nevie, to je úžasné toto. Nevie ani proti komu bojoval. Prečo on musí stretávať takých nímandov a mať za rodinu jediného Aidara, ktorý je... už divný.

„Takže Kasime klan chce démona z klanu Aidara... na čo mu je?“

„Mám taký pocit, Sorík, že Kasime klan tvorí len Meiyo. Karou ako Aidara sklamal. Je to maniak a blázon. Nemá v hlave kúsok zdravého rozumu.“

„Nevolaj ma Sorík.“ Zloží hlavu na Stôl Sora a zúfalo a znova ponížene bacne po stole rukou. To sú mu veci a minúty. Mal odísť. Proste a jednoducho. On sa nechce starať do týchto klanových záležitostí. Nechce byť stredobodom záujmu ani nechce aby ho niekto zachraňoval. To je pod psa toto. Napriami sa fúkne do dlhšieho hnedého pramienka, ktorý mu prepadol cez nos.

„Som Tenshi, žiadny Aidara, nezaujíma ma to. Kľudne mu Sakyuubara dám.“ Mykne plecami a na to sa rozprestrie ticho. Sekunda za sekundou planú ako minúty a pohľady pohoršene sledujú Sora ako niečo čo sklamalo na plnej čiare a urobilo z niečoho čo bolo úžasné prepadák.

„Nedívajte sa tak na mňa...“ povie potutlane. „a hlavne ty nie!“ hodí útržkovo hlavou po Gaiiovi, ktorý div neprevrhne stôl. Tak kvôli tomuto sa trepal na všetky tie vraždiace miesta. Kvôli tomu skoro umrel a všetko možné. Eitan chce zachrániť bračeka.

„Čo budeš robiť s tými zvitkami až ich všetky získať?“ opýta sa nakoniec Sora aby pretrhol ticho.

„...no... možno ťa budem ovládať, aby si prestal robiť také...“
„Okeeej!“ Ashiori utíši vzniknutú situáciu, ktorá sa strhla behom seknudy. Ako Sora skočil po Eitanovi cez stôl. Eitan na tvári nevinný úsmev, akoby sa rozprávali o ružiach a tvrdil, že modré ruže neexistujú.

„Dosť vy dvaja!“ odtrhne ich od seba a Soru zatisne späť na lavicu. To je hrôza s nimi dvoma. Hotové decká.

„Niečo vymyslíme, spoločne.“ Prikáže im.

„Odkedy si sa stal hlavou tohto všetkého?“ opýtala sa mrzute Suila tisnúc sa k Eitanovi, ktorý by možno troška aj uhol, ale skončil tak jedine na zemi. Ashiori ju spraží pohľadom skôr ľadovým ako tým pálivým Gaiiovým. Vydýchne si a rozpaží ruky.

„Nejaké nápady? Plány?“

„Sora pôjde s nami!“

„Trhni si!“ ofučí sa Tenshi mladší a založí ruky na hrudi.

„Myslím, že budeme mať problém so súhlasom týkajúcej sa strany.“

„Nikam s tou chobotnicou nejdem!“ zatvrdí sa Sora ešte viac. Eitan zamrká a poklepe prstami po stole.

„...ružička.“ Sora sa už nadýchne, že ho ovalí dobrou narážkou alebo nadávkou a strie mu ten blbý úsmev z tváre, ale Ashiori si odkašle tak nahlas, že by to prebudilo i susedov.

„Tak za prvé... vy dvaja sa prestanete doberať. Sme na jednej lodi. Nehovoril si Eitan, že mu chceš pomôcť?“ nahne sa k staršiemu od Tenshi rodinky. Eitan sa odkloní od Ashioriho smerom k Suile, ktorá sa naraduje a objíme ho okolo ramena.

„...no pozrime, spravíš ma aj strýkom.“

„Sora!“ teraz je pri ňom. Soru až trhne ako sa k nemu Ashiori prudko nahol.

„To platí i o tebe. Na to, že ťa chcú polapiť a ovládať, možno i zabiť, sa chováš ako na výlete alebo nejakej fantasy hre.“

„Veľký vychovávateľ.“ Zaškrípe zubami Gaii a aby mu nebolo ľúto, i k nemu sa nahne Ashiori so svojou prudkou povahou, bum bác a mám ťa. Gaiiom to ani nepohne len sa obrní oproti jeho ľadovému pohľadu tým svojim pálivým akoby ho chcel roztopiť.

„Toto nikam nevedie Sora. Pozri... dám ti voľnosť, ale chcem vedieť kde si a podobné veci, pretože vieš prečo.“

Koľké obete zrazu. Niečo sa začne diať a ide byť koniec sveta? Toľko toho je. I tak si zaslúži umrieť. Možno by sa mal vydať dobrovoľne.

„Čo vlastne chce robiť Meiyo so Sakyuubarom?“

„...to bohužiaľ ešte neviem... bude to zase jedna z tých stratégii ako vytvoriť svetový mier a podobne.“

„To je zle?“

„Jasne, že je to zle. Svetový mier nebol, nebude a nikdy nebude existovať. Niečo také neexistuje Sora.“

„Ja sa len pýtam.“ Pohliadne očkom na Asha a Gaiia, ktorí sa stále prepaľujú pohľadmi.

„Mám hlad.“

„Nemyslím, že o takejto hodine je niečo ešte otvorené.“ Poznamená Eitan, na ktorom je zavesená ešte stále Suila.

„...a čo tá rodinka u ktorej som bol?“

„Sora, nevystrašil si ich už dosť?“

„No čo? Je to len jedlo, tiež som ich mohol zabiť.“

„...normálne ti začnem dávať na holú.“

„haha...“
---

---
Možno keby sme vedeli už na začiatku viac. Keby sme neboli tak hluchí vlčí tomu, čo prichádzalo... dopadlo by to nakoniec celkom inak, s menšími ujmami, než sa stali. Jednému som ale rád, že mám svojho malého bračeka pri sebe. I keď jeho frflanie ma bude stáť veľa trpezlivosti. Vždy je to lepší pocit... vždy!