Nový život v Akatsuki 17

Obzrela som sa. Bol to Hiro. Takže sme sa aj tak stretli. A bolo to dosť ďaleko od miesta kde sme sa videli naposledy.
„Chcela som, ale keď vidím tento penziónik asi predsa poletím domov. Aj keď sa mi nechce.“ povedala som mu a Manna sa, so mnou na chrbte, otočil na odchod.
„Tak prespi u mňa. Bývam sám, tak s tým nebude problém.“
„Ak ti to nebude prekážať.“ povedala som mu lebo sa mi naozaj nechcelo ísť naspäť.
Na súhlas sa len usmial. Kráčali sme potichu za ním. Yume mi na pleci potichu vrčal. Asi sa mu nepáčilo že budem spať u Hira. Pohladila som ho po hlave a vrčanie prešlo do spokojného pradenia.
Manna už kráčal vedľa Hira a ja som si nenápadne obzerala jeho tvár. Keď sa na mňa pozrel rýchlo som odvrátila pohľad.
„Naozaj ti nebude vadiť Keď u teba prespím?“ spýtala som sa pre istotu ešte raz.
„Nie. Budem rád. Odkedy mi zomrelo rodičia, je tam strašné ticho.“
Tak trochu som ho chápala. Až na to, že ja som rodičov nepoznala vôbec.
„Sme tu.“ povedal a zastal pred malým domčekom so záhradkou.
Zosadla som z Mannovho chrbta a šla vziať tašky. Hiro mi pomohol, ale keď sa ku mne príliš priblížil, Yume vždy zavrčal alebo hlasno cvakol zúbkami. Vošli sme do domu a draky ostali von. Cez dvere by ani neprešli.
Vo vnútri bolo útulne. Na to, že tu býval sám, tu bol poriadok. Hiro ma zaviedol do kuchyne. Uložila som tašky do rohu a vzala si jablko.
„Čo si dáme na večeru?“ spýtal sa Hiro.
„Neviem. Nechcem ťa otravovať.“
„Čo keby sme si spravili ramen alebo taiyaki? Spýtal sa ma akoby ani nepočul to, čo som predtým povedala.
„Stačí ramen.“
Sadla som si na stoličku a sledovala čo robí.
„Nechceš pomôcť?“ spýtala som sa ho, ale on nesúhlasne zavrtel hlavou.
Za chvíľu sme spolu sedeli za stolom a jedli ramen. Aj Yume dostal svoju porciu a na moje počudovanie mu to chutilo. Vždy jedol iba ryby. V sídle sa iného jedla ani nedotkol.
Ale to naozaj to chutilo vynikajúco. Bolo to dokonca lepšie ako môj ramen.
Za chvíľu bola moja miska prázdna. Hiro tiež veľmi nezaostával. Vzal misky a hneď ich išiel umyť.
„Ďakujem za jedlo. Ukážeš mi kde budem spať? Som unavená a ráno musím skoro vstávať.“
povedala som mu keď odložil misky na svoje miesto.
„Môžeš spať v hosťovskej izbe. Aj keď netuším v akom je stave. Dlho som v nej nebol.“
Kráčala som za ním hore schodmi. Zastal hneď pri prvých dverách. Pomaly ich otvoril a nazrel dnu.
Izba bola vo veľmi zlom stave. Na skrini, na malom stolíku a na posteli ležala hrubá vrstva prachu a bol to raj pre pavúky, ktoré tu mali z pavučín vystavané celé mesto.
Hiro rýchlo zavrel dvere.
„Tak v hosťovskej spať nebudeš. Tie pavúky by ťa zožrali zaživa.“ povedal ešte stále držiac kľučku.
„Ja sa vyspím aj na gauči. Tým sa netráp.“
„Nie. Budeš spať v mojej izbe.“ povedal rozhodne a vybral sa k dverám na konci chodby.
„A kde budeš spať ty?“ spýtala som sa ho vchádzajúc do izby.
„Pri tebe.“ odpovedal a pozrel na mňa. Zastala som a prekvapene na neho pozerala.
Yume mi na pleci hrozivo vrčal.
Nad mojou aj Yumeho reakciou sa len usmial.
„Žartoval som.“ povedal a ešte viac sa usmial.
„Ja budem dolu. Tebe bude robiť spoločnosť Yume.“
Poobzerala som sa po jeho izbe. Bola celkom obyčajná. Steny namaľované na tmavofialovo, veľké okno, posteľ s kopou vankúšov, skriňa a písací stôl so stoličkou.
„Ak ti to nebude vadiť pôjdem spať.“ povedala som Hirovi a podišla k posteli.
„V poriadku. Dobre sa vyspi.“
„Dobrú noc.“ zavolala som za ním kým nezavrel dvere. Usmial sa na mňa a odišiel.
„Ten drzý chlapec má šťastie. Keby povedal ešte niečo nevhodné, roztrhal by som ho na kúsky.“ Povedal Yume keď zoskočil z môjho pleca na posteľ. Katanu som položila do kúta izby.
Unavene som si ľahla na posteľ vedľa Yumeho.
„Ráno musíme odísť zavčasu. Nemám rada lúčenia.“ povedala som ešte Yumemu.
Yume zaspal skoro okamžite. Napadla ma myšlienka že Hira už možno nikdy neuvidím. Trochu ma to trápilo.
Na tvári som zacítila niečo ostré. Otvorila som oči a videla Yumeho. Sedel vedľa mňa a pazúrikmi mi opatrne prechádzal po líci.
„Už som hore.“ povedala som rozospato.
„Rýchlo. Ten hlupák ešte spí.“
Pozviechala som sa z postele a vzala si katanu.
Čo najtichšie som zišla dolu schodmi. Hiro pokojne spal na gauči.
„Ďakujem.“ zašepkala som smerom k nemu a vyšla von, do prichádzajúceho dňa.
Tašky s nákupom niesol Kanna a ja som šla na Mannovi.
Preleteli sme cez brány Suny a cez celú púšť.
Manna zosadol medzi stromami a ďalej sme šli po zemi. Mannova chôdza ma uspávala. Objala som ho okolo krku a zavrela oči.
Už aj les sa prebúdzal. Vtáčiky vyspevovali svoje šialené pesničky a prekrikovali jeden druhého. Na kameni pri ceste sedela veľká zelená žaba a chytala nič netušiace muchy.
Keď sme prechádzali okolo, hlasno zakŕkala a skočila do vysokej trávy.
Pomaly sme pokračovali cestou cez les.
„Niekto tu je. Cítim ho.“ povedal zrazu Yume a odletel z môjho pleca na výzvedy. O chvíľu sa vrátil.
„Našiel som nejaké dieťa. Asi mu niečo je.“
„Zaveď ma za ním.“ Povedala som mu. Yume nás viedol hlbšie do lesa. Začula som plač. Zoskočila som z draka.
„Vy dvaja zostaňte tu. Yume, ty poď so mnou.“ Nariadila som im. Obaja si spokojne ľahli do trávy.
Vyšla som na malú lúku kde ležal malý chlapec a plakal. Podišla som opatrne k nemu.
„Si v poriadku?“ spýtala som sa ho.
Chlapec zdvihol hlavu a pozrel sa vyľakane na mňa.
„Bolí ma noha. Nemôžem sa postaviť. Môj brat by to vedel vyliečiť, ale on nevie kde som.“ Odpovedal a hlas sa mu nepatrne triasol.
„Tak ťa za ním vezmem.“
Zavolala som Mannu a Kannu. Chlapca som posadila na Kannu a ja som si sadla na Mannov chrbát.
„To sú tvoje draky?“ spýtal sa ma chlapec.
„Nie. Sú to moji priatelia a keď ich potrebujem, vždy mi prídu na pomoc.“
„Aha. A odkiaľ sú?“ pýtal sa ďalej.
„Z dračej hory. Je veľmi ťažké sa tam dostať. Takmer nemožné. Podarilo sa to len niekoľkým ľuďom. Ja medzi nich ale nepatrím.“
„Môžem si aj ja zavolať niekedy takého?“ pokračoval v otázkach.
„Obávam sa že nie.“ odpovedala som mu.
„Koľko si ich môžeš privolať?“
„Veľa. Teraz sa chcem spýtať na niečo ja teba. Ešte si mi nepovedal ako sa voláš.“
„Prepáč. Volám sa Reno a bývam so svojím bratom kúsok odtiaľto. A ako sa voláš ty?“ vyzvedal a trošku sa pousmial.
„Tori.“
Zvyšok cesty sme sa nerozprávali. Aj keď Reno stále niečo rozprával Kannovi.
„Sme tu.“ povedal Reno.
Pozrela som sa hore a uvidela niečo ako dom na strome. Bol vysoko.
„Otaru!“ zakričal Reno.
Ale Otaru neodpovedal.
„Asi nie je doma. Možno ma šiel hľadať. Môžeme ísť dnu. Aspoň tam nebudem čakať sám.“ povedal Reno a pozrel na mňa psími očami.
„Tak dobre. Ale keď sa vráti tvoj brat, hneď odídem.“
Reno sa na mňa usmial a ja som mu úsmev opätovala.
„Yume? Pôjdeš pohľadať jeho brata? A priveď ho potom sem.“ otočila som sa s prosbou na malého draka.
Yume potichu zapriadol a odišiel do lesa.
Pred vchodom do domu bola malá terasa, kde mohli pristáť draky. Reno ma krivkajúc zaviedol dnu.
Dom bol väčší ako vyzeral zdola. Nebolo tam priveľa nábytku. V rohu stáli dve postele, uprostred celej tej jednej veľkej miestnosti stál stôl s tromi stoličkami. Celý druhý roh zaberala kuchynská linka. Na to že bývali tak ďaleko od Suny, to tu mali zariadené dobre.
„sadni si. Nedáš si niečo na pitie?“ spýtal sa Reno zdvorilo.
„Nie, ďakujem.“
„Prečo tu s bratom bývate sami?“ vyzvedala som.
„Rodičia zomreli keď som mal asi 3 roky. Otaru z toho obviňoval vedenie Suny a chcel sa pomstiť. Takmer sa mu podarilo zabiť jedného Kazekageho syna. Ale potom prišla jeho sestra so starším bratom. Boli na neho príliš silní. Vzal ma ušiel zo Suny. Ale išli po nás ninjovia. Nejako sa nám podarilo zbaviť sa ich. Teraz na to už asi zabudli. Bolo to dávno. No vlastne, len pred 6 rokmi, ale už celú tú dobu sme nevideli naokolo žiadneho piesočného ninju.“
Premýšľala som nad jeho slovami. Jeho príbeh sa podobal môjmu.
„Reno!?“ počula som niekoho zdola zakričať.
Reno sa postavil ak kráčal k východu z domčeka. Šla som za ním.
Jeho brat sa už vrátil. Bolo načase vrátiť sa do sídla.
Na terasu vyšiel Otaru. Bol veľmi podobný svojmu mladšiemu bratovi.
„Otaru, konečne si prišiel domov.“ zvýskol Reno. Kým vyrozprával bratovi všetko čo sa stalo, on si podozrievavo premeriaval draky aj mňa.
„Ja už pôjdem. Nabudúce si dávaj lepší pozor.“
Prešla som okolo nich a sadla si Mannovi na chrbát. Manna zoskočil dole a ľahko pristál na zemi pod domčekom.
Nad sebou som zazrela pohyb. Rýchlo som vybrala katanu a zastavila letiaci kunai. Pozrela som hore a videla Otarua s ďalším kunaiom pripraveným v ruke. Reno sa na neho prekvapene pozrel.
Otaru zoskočil dole a teraz bol len kúsok odo mňa pripravený bojovať.
„Otaru, čo to robíš?“ zakričal zhora Reno. Ale on si ho zjavne nevšímal.
Zišla som z Mannovho chrbta a myšlienkou mu prikázala aby sa do toho ani s ostatnými nemiešal. Yume mi však ako vždy odmietol odletieť z pleca.
Nechcela som s Otaruom bojovať. Ale zjavne sa tomu nevyhnem. Katanu som držala voľne pri tele. Aj on musel vedieť že som nechcela bojovať.
Zaútočil na mňa. Jeho útokom s kunaiom som sa ľahko vyhýbala a ešte som ho aj niekoľkokrát zasiahla katanou. Reno zhora kričal aby sme prestali.
Lenže Otaru to nemal v úmysle. A ja sa teda tak ľahko zabiť nenechám.
Ale musím sa priznať že som dávala pozor aby som ho nezranila vážne. Všetko to boli len povrchové škrabance.
Keby bol len o trošku rýchlejší, mala by som problém. A Yume mi pomáhal. To bola moja výhoda. Takisto aj moja zbraň bola dlhšia ako jeho kunai. Vytiahla som pár shurikenov a hodila ich keď bol len pár krokov odo mňa. Všetky ho zasiahli. Ale nezašli príliš hlboko.
Keby som veľmi chcela, za chvíľu by bol mŕtvy.
Hodil kunai nahnevane na zem a začal skladať pečate. Yume však vychrlil veľký plameň a Otaru musel ustúpiť dozadu.
Reno sa už nenamáhal kričaním na nás, ale videla som ako mu po lícach stekajú krokodílie slzy.
Sústredila som sa na svojho protivníka. Vytiahol niekoľko shurikenov. Chvíľu váhal ale za chvíľu už leteli ku mne. Všetky som odrazila katanov alebo som sa im vyhla. Jeden ma však poškrabal na líci.
Videla som ako sa Otaru drzo usmial. Keď však videl, že po pár sekundách po rane neostalo ani stopy, úsmev mu z tváre zmizol a počula som ako potichu zanadával.
Teraz som nasadila drzý úsmev ja. Ešte viac ho to nahnevalo.
Znova začal skladať pečate. Nevedela som, na čo sa mám pripraviť. Najprv som zacítila horúčavu a potom si uvedomila že sa ku mne blíži veľký plameň. Uskočila som dozadu a čo najrýchlejšie spravila pečate.
„Suiton: Ja ho kuchi.“ zašepkala som to, takže to mohol počuť len Yume. Obrovský plameň uhasila ešte väčšia vodná vlna.
Za priehľadným dymom som videla ako Otaru robí ďalšie pečate.
Zem podo mnou začala pukať. Takže má katon a doton. Nezvyčajné.
Skočila som na najbližší konár najbližšieho stromu. Veľké kusy tvrdej hliny a kamenia sa vzniesli do vzduchu a leteli na mňa.
Neostávalo mi nič iné len sa im snažiť vyhnúť. Boli však príliš veľké a bolo ich veľa.
Sťažka som dopadla chrbtom na zem. Yume sa mi snažil získať nejaký čas a zaútočil na Otarua ohňom.
Pozviechala som sa zo zeme a zistila, že som sa poriadne udrela o hlavu.
Tá bolesť mi trocha brzdila myšlienky a rozhodnutia, ale stále som bola o trošku rýchlejšia ako Otaru.
Prebleslo mi mysľou že buď zomrie on alebo ja. Ja som sa ale na smrť ešte nechystala. Ale zároveň som nechcela aby tu malý Reno ostal sám.
Vytiahla som dva kunaie a hodila ich smerom k Otaruovi, ktorý mal dosť práce s malým drakom. Na moje prekvapenie však kunaie nezasiahli svoj cieľ, ale niečo ich zastavilo na polceste. Ďalšie dva kunaie. Všetky 4 sa neškodne zapichli do zeme. Obzrela som sa smerom odkiaľ prileteli. Prekvapene som na tú osobu vyvaľovala oči.
Čo tu robí?