Nový život v Akatsuki 16

„Kto si?“ spýtal sa ma. Muselo ho prekvapiť že viem jeho meno.
„Som Tori.“ povedala som ešte stále s úsmevom. Všimla som si že po pravej ruke mu steká krv. Kvapkala na zem, kde sa miešala s prachom.
„Si zranený?“ spýtala som sa s ustarosteným výrazom a podvedome k nemu podišla o kúsok bližšie. Bola som až nebezpečne blízko. Keby chcel mohol by bez problémov zaútočiť a ublížiť mi. Ale neurobil to.
„To som spravil ja. Keď chcel ujsť, nechtiac som ho poškriabal pazúrom. Nemôžem za to, naozaj.“ povedal Kanna, keď strčil hlavu do jaskyne.
„Dobre. Musím ti to ošetriť. Zájdem po nejaké obväzy a hneď som späť.“ povedala som a pozrela na Kannu. Z môjho pohľadu pochopil, že chcem aby tu ostal a postrážil Hira.
Ponáhľala som sa cez les do sídla. Vbehla som do svojej izby a vybrala zo skrinky obväz. Vracala som sa cez jedáleň, kde som stretla Sasukeho. To je hrozné že ho stretnem vtedy, keď to najmenej potrebujem.
„Kam ideš?“ spýtal sa ma.
„Čo ťa je do toho? Nemusím ti hovoriť o každom mojom kroku.“ odpovedala som mu drzo a chcela ísť ďalej. Zastúpil mi cestu.
„Si zranená?“ spýtal sa ma.
„Daj mi pokoj!“ trochu som zdvihla hlas. Chcela som odísť ale chytil ma za zápästie. Snažila som sa mu vytrhnúť, ale len mi viac zovrel ruku. Začínala ma bolieť.
„Nechaj ma.“ zasyčala som a snažila sa ešte viac. Ale on tiež. Takže takto to nepôjde.
Ruka ma už poriadne bolela.
„Ešte si mi neodpovedala na otázku. Si zranená?“ zopakoval svoju otázku znova.
„Prečo ťa to zaujíma?!“ kričala som po ňom. „Ty si ten posledný komu by som sa mala spovedať! A aj keby som bola, čo by si s tým ty mohol urobiť?!“
Asi ho to trochu zarazilo, lebo som cítila že zovretie na mojej ruke povolilo. Využila som to a vytrhla sa mu. Za chvíľu som už bola takmer pri jazere. Obávala som sa, že ma bude sledovať ale vypadalo to byť v poriadku.
Vošla som do jaskyne. Hiro sedel na zemi a chrbtom sa opieral o chladnú stenu.
Opatrne som prišla k nemu a dávala pozor, či sa nechystá zaútočiť. Ale o nič sa nepokúsil.
„Kanna, zisti či niekto nie je nablízku. Musím tu ranu umyť.“ povedala som drakovi.
„Všetko v poriadku. Môžete vyjsť.“
„Poď.“ povedala som Hirovi a vyšla z jaskyne. Prišla som k jazeru a sadla si do trávy. Hiro si sadol vedľa mňa.
Pozrela som mu tú ranu na ruke. Nebolo to až také vážne ako to na prvý pohľad vyzeralo. Poumývala som mu to a obviazala. Vtedy som sa mu pozrela do tváre. Taký prekvapený výraz som ešte nikdy nevidela. Tak som sa určite netvárila ani ja keď som ho prvýkrát videla.
Postavila som sa a šla si sadnúť ku Kannovi. Tak ako predtým som sa mu oprela o bok, ale na Hira som dávala pozor.
„Prečo som tu?“ spýtal sa ma a sadol si do trávy asi 2 metre odo mňa.
„Potrebujem si niečo zistiť a súvisí to s tebou.“ odpovedala som mu.
Zavrela som oči. Keby niečo, Kanna zasiahne.
„Odkiaľ vieš moje meno?“ spýtal sa ma.
„Od teba.“
„Odo mňa? Veď ja som ti ho nepovedal.“ čudoval sa.
„Keď sme sa stretli v Sune, spýtala som sa ťa kto si. A tebe hneď mysľou prebehlo meno.“ odpovedala som mu.
„Dokážeš mi čítať myšlienky?“
„Len niekedy?“ povedala som mu so stále zavretými očami.
„Kedy?“ vyzvedal ďalej.
„Keď chcem.“
„Tak mi to ukáž. Povedz čo si myslím teraz.“
Rýchlo som naše mysle prepojila a opakovala po ňom nahlas niekoľko viet ktoré si pomyslel.
Z diaľky som začula šuchot krídel. Zrejme sa vracajú Manna a Yume. Manna pristál hneď vedľa Hira a oblizol mu tvár od brady až po čelo. Bláznivý drak.
Yume sa mi skrútil pri nohe a sledoval Hira. Yumeho dôveru si bolo len ťažko získať. Mne tiež neveril od začiatku. Chvíľu mi trvalo získať si ho. Ale stálo to za to.
„Už sa musím vrátiť. Zajtra ráno ti prinesiem niečo na jedenie.“ povedala som Hirovi a zberala sa na odchod. Yume sa mi zavesil na rameno. Manna a Kanna ostali ležať v tráve. Vedeli že tu majú ostať a strážiť Hira.
„Počkaj!“ zakričal za mnou Hiro a pribehol ku mne. Manna aj Kanna zdvihli hlavy a sledovali ho. Keď prišiel ku mne, Yume potichučky zasyčal. Ale Hiro si ho nevšímal. Natiahol ruku a vyzeralo to tak, akoby sa chcel dotknúť mojej tváre. Ale Yume rýchlo zareagoval a cvakol malými zubami len kúsok od Hirovej ruky.
„Ja som len...“ začal Hiro. „Ale nič.“
Vrátila som sa do sídla, kde panovalo ticho. Všetci už zrejme spali. Vošla som do izby a potichu vkĺzla do postele. Yume si ľahol k oknu a za chvíľu spal. Ja takisto.
Zo spánku ma vyrušilo klopkanie na dvere. Yume zavrčal. Rozospato som sa dotackala k dverám a otvorila ich. Za nimi stál Sasuke.
„Čo tu robíš? Je neskoro. Chcem spať.“ povedala som mu a vrátila sa do postele. Sasuke vošiel dnu. Zavrel za sebou dvere nervózne pri nich prestupoval z nohy na nohu.
„Chcem sa ťa spýtať niečo dôležité. Dobre ma počúvaj. A nespi.“ povedal a znervóznel ešte viac.
„Veď nespím. Rýchlo to vyklop.“
„Vezmeš si ma?“
Od prekvapenia som spadla z postele.
„Čo??“ skríkla som na celú izbu.
Keď som sa rozhliadla po izbe nikto tam nebol. Okrem Yumeho a Miki.
Čo sa to deje? Bol to len sen alebo nočná mora? Našťastie to ale nebola skutočnosť. Keby áno, Sasuke by odtiaľto vyletel zavretým oknom.
Upokojila som sa až po chvíli.
Do rána som už nezaspala. Nechcelo sa mi ani ležať v posteli tak som sa s Yumem na ramene vybrala do kuchyne. Cestou som mu všetko vyrozprávala.
Nikoho som nestretla, bolo predsa moc skoro aby už vstali. V kuchyni som si spravila ramen a Yumemu dala rybu.
Ako prvý prišiel Sasuke.
„Dobré ráno.“ pozdravil ešte vo dverách. Hneď som si spomenula na ten sen.
„Dobré ráno.“ povedala som.
Vzal si nejaké keksy a sadol si oproti mne.
„Ako si sa vyspala?“ spýtal sa a zahryzol do jedného z keksov.
Nestávalo sa často že by bol hneď za rána takýto milý. Čo sa mu asi tak mohlo stať?
„Dobre, až na to že sa mi sníval hrozný sen.“
„Hrozný sen? Mne sa tiež snívalo. Poviem ti o tom. Prišiel som za tebou do izby a spýtal sa či si ma vezmeš.“
Všetku polievku čo som mala v ústach som na neho nechtiac vyprskla. Tvár mal celú mokrú a kde tu sa vyskytol aj rezanec.
„Nevadí.“ odvetil, z vrecka vytiahol tyčinku Mars, rozbalil ju a zahryzol do čokoládovo-karamelovej pochúťky. Nechápavo som po ňom pozerala.
„Máš na dnes nejaké plány?“ spýtal sa a naďalej prežúval svoju tyčinku.
„Pôjdem na nákupy do Suny.“
Sasuke položil zvyšok tyčinky na stôl, vstal a postavil sa vedľa mňa. Zatváril sa neuveriteľne vážne.
„Vezmeš...“
„Dobré ráno.“ skríkla Miki na pol sídla keď vbehla do kuchyne. Behala z jednej strany na druhú a hrkotala taniermi a príborom.
Postavila som sa a Yume mi hneď sadol na rameno. Spomenula som si na Hira. Musím mu doniesť niečo na raňajky. Nenápadne som pobrala rôzne keksy a fľašu napustila vodou. Yume si do pazúrikov vzal rybu a letel kúsok za mnou.
Pri jaskyni nebol ani jeden z dvoch drakov. Nazrela som dnu, ale ani tam nik nebol. Čo sa stalo? Začala a chytať panika. Yume potichu zapriadol. Pozrela som smerom k nemu a zazrela ako spomedzi stromov vychádza Hiro s dvomi drakmi. Sadla som si ku brehu jazera a čakala na nich. Keksy som položila do trávy. Yume si ľahol na brucho a pomaly obhrýzal rybu. Keď Hiro prišiel až ku mne usmial sa a sadol si vedľa mňa.
„Dobré ráno.“ pozdravil ma.
„Kde ste boli?“ spýtala som sa podávajúc mu balík keksov a fľašu s vodou.
„Len sa prejsť. Nechcelo sa mi sedieť stále tu.“ odpovedal.
Sedeli sme v tichosti pri jazere až kým Hiro nezjedol všetky keksy.
„Už mi povieš prečo ma tu držíš?“ spýtal sa ma.
„Dobre. Ešte predtým ako sme napadli Sunu, sa mi sníval jeden sen každú noc. Niekedy aj dvakrát. A to celé dva týždne. Hlavnou postavou v tom sne si bol ty.“
Yume v tú chvíľu kýchol a z papuľky sa mu zniesol malý kúdol dymu. Obaja sme na neho pozreli.
„Aha. A preto si ma uniesla?“ spýtal sa a nahodil neodolateľný pohľad. Mala som trochu problém pri tom jeho pohľade odpovedať, ale nakoniec som to zo seba nejako dostala.
„Hej...najprv som...ťa chcela zabiť. Ale potom.... chcela som vedieť prečo sa mi s tebou snívalo... a bol to Mannov nápad. Ale dnes pôjdem na nákup do Suny. Takže ťa tam vezmem.“
Keď videl v akých rozpakoch som, pousmial sa.
„Ale stále nevieš čo znamenal ten sen, však? Tak by som možno nemal odísť.“ povedal a aj keď to podľa mňa nebolo možné, tváril sa ešte neodolateľnejšie. Mala som chuť pobozkať ho.
Lenže v tom Yume druhýkrát kýchol a vytrhol ma tým z môjho rozrušenia.
„Idem si vziať veci a môžeme vyraziť.“ povedala som rýchlo a pratala sa naspäť do sídla. Yume zaujal svoje zvyčajné miesto.
„Ďakujem.“ pošepkala som mu.
V sídle som cestou do izby nikoho nestretla. Vzala som si peniaze a svoju katanu. Plášť musel ostať doma. Šla som späť za Hirom. Ale cestou som stretla Miki.
„Tori, kam ideš?“ spýtala sa, keď videla že si beriem katanu a menši ruksak.
„Na nákupy do Suny. Chceš odtiaľ niečo?“
„Nie. Išla by som s tebou, ale už som sľúbila Deidarovi že s ním niekam pôjdem.“ povedala a mne teda poriadne odľahlo. Aj keď je to moja najlepšia priateľka, nechcela som, aby zistila čo som spravila. Pri východe zo sídla som stretla aj Sasukeho.
„Tori... Som rád že som ťa tu ešte zastihol. Ráno som sa ťa nestihol spýtať. Vezmeš mi z obchodu nejaké tyčinky Mars? Už mi dochádzajú.“
„Jasné. Koľko ti ich doniesť?“ opýtala som sa ho.
„Všetky čo budú mať.“ povedala usmial sa na mňa.
Úsmev som mu opätovala a šla za Hirom.
Čakal ma pri jazere. Pripomenulo mi to ten sen.
„Naozaj chceš aby som do Suny šiel s tebou?“ spýtal sa keď som došla k nemu. Prikývla som.
„Ale...“ začal ale už nedopovedal.
Zavolala som Kannu a Mannu a Yume samozrejme nesmel chýbať. Už za chvíľu sme leteli vysoko nad lesom. Na drakoch nám cesta trvala menej ako 2 hodiny. Na zem sme zosadli za bránami, tam kde nik nebol. Hiro zoskočil z Kannu a pozeral na mňa až kým sme nevzlietli.
Letela som na Mannovi ku bráne. Kanna letel za nami a Yume mi ako obyčajne sedel na pleci.
Dovnútra sme vošli cez bránu. Stále som sedela Mannovi na chrbte, keď nás zastavil piesočný ninja.
„Čo tu chcete?“ spýtal sa trochu nevrlo.
„Som na cestách a potrebujem si nakúpiť potraviny.“ odpovedala som mu.
Videla som že váha, či nás má pustiť, ale nakoniec uhol z cesty a my sme prešli okolo neho.
„Počkaj!“ zakričal odrazu za mnou.
Kanna zastal a ja som položila ruku na katanu.
„Ešte mi nadiktuj tvoje meno. Návštevy sa musia zapisovať.“
„Eeee... Kabi Uhachi.“ povedala som prvé čo ma napadlo. Našťastie mi to uveril.
Išla som na Mannovi s Kannom v pätách a s Yumem na pleci ulicami Suny. Stretla som veľa ľudí, ktorí si ma zvedavo premeriavali.
Obchod som našla rýchlo. Bol o kúsok menší ako ten v Konohe, ale mali všetko čo som potrebovala. Nezabudla som ani na Sasukeho tyčinky. Nabrala som ich poriadnu hromadu. Kúpila som si aj pár jabĺk na cestu domov. Tašky mi zobral Kanna a ja som sadla Mannovi na chrbát.
Chcela som sa tu ešte poobzerať, predsa len pri ďalšom potenciálnom útoku, by som to tu dobre poznala a to by nám mohlo dať výhodu. Už sa zvečerilo tak som sa rozhodla že odídem zajtra ráno. Preto som sa pobrala hľadať nejaký penzión. Po pol hodine sme našli malý penzión, ktorý veľmi luxusne nevyzeral. Ale nič iné nám neostávalo. Stáli sme pred ním a ja som dojedala jablko, ktoré som si kúpila.
„Chceš tu túto noc ostať?“ spýtal sa ma niekto za mojim chrbtom.