Nový život v Akatsuki 18

Yume mi sadol na plece a tiež sledoval osobu prichádzajúcu k Otaruovi.
„Čo sa tu deje? Prečo ste bojovali?“ spýtal sa.
„Je z Akatsuki. Bál som sa že ublíži Renovi. Bola s ním v dome.“ odpovedal takmer bez dychu Otaru.
Hiro sa na mňa spýtavo pozrel. Namiesto mňa mu odpovedal Reno.
„Tori ma sem len odprevadila. Naozaj mi nechcela ublížiť.“
Potichu som odložila katanu a zavolala Mannu, ktorý to z bezpečnej diaľky všetko sledoval.
Sadla som mu na chrbát a vybrala sa smerom do sídla. Uľavilo sa mi že to takto dopadlo.
„Počkaj!“ zakričal za mnou Reno.
Manna zastal. Obzrela som a videla ho ako schádza po rebríku, ktorý som si tam predtým vôbec nevšimla.
Prišiel až ku mne. Hiro a Otaru ho sledovali.
„Ostaň tu ešte. S nimi dvoma nie je vôbec sranda. Vždy spolu len trénujú a ja sa strašne nudím. Mohla by si ma niečo naučiť? Si lepšia ako oni dvaja dokopy.“
Pozrela som na Otarua a Hira a potom späť na Rena. Bolo ťažké mu povedať nie.
„Neviem či je to dobrý nápad.“ povedala som mu a chcela pokračovať v ceste.
„Ak ti to Otaru dovolí, ostaneš?“
Znovu som pozrela na Otarua.
„Prosím.“ prosíkal Reno a ja som prikývla.
Yume mi na pleci potichu zapriadol. Zrejme sa chcel vrátiť do sídla. Nemal rád cudziu spoločnosť.
Reno sa snažil presvedčiť svojho brata. Na neho asi tiež pôsobilo Renove prosíkanie ako na mňa, pretože za chvíľu sa ku mne vracal so širokým úsmevom na tvári.
Manna a Kanna spokojne odfukovali neďaleko na lúke ktorú osvetľovalo slnko.
Yume mi za celý čas čo som bola v blízkosti jedného z tých troch nezletel z pleca.
Učila som Rena ako narábať s kunaiom a katanou. Išlo mu to dobre. Vlastne ma trochu prekvapoval. Chcel skúsiť boj.
Katanu som zasunula do saye a oprela ju o strom. Vytiahla som dva kunaie. Jeden som dala Renovi.
Dávala som pozor aby som ho nezranila. Jeho chabé útoky som vykrývala s úplnou ľahkosťou.
Podišiel k nám Hiro.
„Reno, môžem ťa na chvíľu vystriedať? Choď zatiaľ trénovať s bratom.“
Reno sa s úsmevom rozbehol k Otaruovi a hneď spravil výpad. Otaru len tak-tak stihol včas vytiahnuť kunai, aby zastavil ten jeho.
„Čo tu robíš?“ spýtal sa ma Hiro.
Už som si ďalej nemohla všímať boj medzi Renom a Otaruom.
„Chcela som sa vrátiť naspäť do sídla, ale cestou som stretla Rena. Ale zaujímalo by ma čo tu robíš ty?“ spýtavo som na neho pozrela.
Vytiahol kunai. Takže naozaj chcel trénovať ako povedal Renovi.
„Priniesol som im jedlo. Robím to každé tri dni. Dnes som nemal prísť, ale keďže tým že si ma uniesla si mi celé pokazila, som musel.“ odpovedal a na tvári mal úsmev.
„Dávaj si pozor.“ povedal a zaútočil. Vykrývala som jeho útoky a snažila sa trafiť ho. Bol rovnako rýchly ako Otaru. Na mňa to ale nestačilo. Len po pár minútach boja mal dva škrabance na ruke a jeden na líci.
„Prečo im vlastne nosíš jedlo? Sú to predsa vyhnanci.“ vyzvedala som od neho.
Snažil sa čo najviac aby ma zasiahol ale cez moju obranu sa dalo len ťažko dostať.
„Sú to moji bratia.“ odpovedal rýchlo aby sa mohol ďalej sústreďovať na boj.
Jeho odpoveď ma trochu prekvapila a jemu sa podarilo poškriabať ma na chrbte pravej ruky. Víťazoslávne sa usmial. Začala som sa pohybovať ešte rýchlejšia.
Keď sme s bojom skončili mal asi desať škrabancov, kým ja ani jeden. Ten na ruke bol už dávno zahojený.
„Vyhrala som.“ povedala som so širokým úsmevom.
Hiro sa neusmieval. Zrejme bol zahanbený že som ho znova porazila. Nešťastne si vzdychol.
„Asi budem musieť viac trénovať.“ povedal a vybral sa za bratmi. Oni nebojovali, ale pozorne sledovali náš boj. Reno ku mne pribehol a s úsmevom mi vracal môj kunai.
„Vedel som že vyhráš.“

Blížil sa večer. Čas s Renom ubiehal veľmi rýchlo. Otaru si ma už prestal všímať, vlastne ma úplne ignoroval. Hiro zo mňa však nespúšťal zrak. Ale vždy keď som sa na neho pozrela, odvrátil ho a pozrel niekam inam.
Reno bol unavený. Bolo to na ňom vidno. Zíval každú chvíľu, ale nechcel ísť spať.
Nakoniec sa Hirovi podarilo presvedčiť ho. Musela som mu však sľúbiť že ho budem navštevovať. Nevedela som však, či mi to Otaru dovolí.
Keď Reno zmizol v domčeku, rozhodla som sa odísť. Už som tu nemala čo robiť. Manna sa ku mne zívajúc dovliekol. Zostávajúcu vzdialenosť preletím. Už aj na mňa doliehala únava z toľkých dnešných bojov.
Sadla som Mannovi na chrbát a Yumeho položila pred seba. To plece na ktorom mi celý deň sedel som si už ani necítila.
„Kam ideš?“ spýtal sa Hiro keď ma videl odchádzať.
„Domov.“ odpovedala som mu a viac som sa na neho ani nepozrela. Manna zamával krídlami a preletel pomedzi konáre nad les. Kanna letel za nami.
Do sídla som sa dostala rýchlejšie ako som čakala. Slnko ešte celkom nezapadlo. ale ochladilo sa. Vzala som Kannovi tašky a vliekla ich do sídla. Oba draky sa lenivo rozvalili do veľkej záhrady a užívali si posledné lúče slnka.
Tašku plnú tyčiniek Mars som nechala pred Sasukeho izbou a zvyšok som si vzala do svojej. Zašla som do kuchyne aby som sebe aj Yumemu našla niečo pod zub. Našla som pre neho poslednú rybu a ja som si vzala jablko. Keď som sa vrátila do izby, Yume sedel a mojej posteli a sledoval spiacu Miki.
Hodila som mu rybu a on ju s ľahkosťou chytil a prehltol. Potom sa pohodlne uvelebil na mojom vankúši a potichučky priadol. Začala ma poriadne zmáhať únava. Yumeho pradenie mi znelo ako uspávanka.
Na druhý deň som si hneď ráno spomenula, že už veľmi dlho som nevidela Nozomiho, Yumeho brata.
Yume stále spal keď sa kúsoček od neho objavil v bielom obláčiku dymu Nozomi. Prekvapene zažmurkal čiernymi očkami a pokúsil sa o úsmev. Nad jeho chabým pokusom som sa len pousmiala.
„Som rada že ťa vidím.“ povedala som mu.
Môj hlas prebudil aj Yumeho. Ešte pred tým ako otvoril oči si poriadne zívol. Najprv pohľadom zaostril na mňa a potom na Nozomiho.
Vypadal trochu prekvapene ale potom mi hneď s tichým zasyčaním skočil na rameno. Očami stále sledoval svojho brata.
„Čo je to s tebou? Myslela som si že budeš rád keď Nozomiho uvidíš.“
Myseľ som mala prepojenú s obomi bratmi, takže sme sa navzájom počuli.
„Bojí sa, že mňa budeš mať radšej ako jeho.“ odpovedal mi namiesto Yumeho Nozomi.
Yume len znovu potichu zasyčal. Nad jeho očividnou žiarlivosťou som sa len pousmiala a neveriaco pokrútila hlavou.
„Chcela by som niečo vyskúšať.“ povedala som obom. Nozomi mi vyskočil na druhé rameno a ešte viac tým Yumeho rozhneval. Vyšla som von do záhrady. Pod jedným zo stromov sa rozvaľovali ďalšie dva draky. Pripojila som aj ich mysle.
Spali a snívali. Mannovi sa zdalo o obrovskej kope rýb ktorá sa nad ním týčila. Kannovi sa zas snívalo o boji. Za ním bolo veľké množstvo mŕtvych ninjov. Sú bratia ale vôbec si nie sú podobní.
Prebudila som ich poťahaním za chvost. Keď sa obaja prebrali, sadla som Mannovi na chrbát. Všetkým štyrom drakom som objasnila svoj plán. Páčil sa im. Dúfam že aj ostatný budú z neho taký nadšení.
Manna zamával krídlami a leteli sme smerom k jazeru.
Sadla som si na breh, kde som ešte pred pár dňami sedela s Hirom.
Skladala som pečate a privolávala. Sagara, Akizuki, Deri, Nomu, Jiru, Abe, Nagini a množstvo ďalších drakov. Privolala som postupne všetkých obyvateľov dračieho lesa. Našťastie Sagara a Akizuki boli najväčší. Ostatní boli len o trochu väčší alebo menší ako Kanna a Manna. Veľkosť drakov závisela od ich veku. Sagara a Akizuki boli najstarší, mali okolo 6 000 rokov, ale pre nich to bolo ešte málo. Ak sa drak dožije staroby, zomrie až vo veku okolo 20 000 rokov. Lenže to sa podarí máloktorému.
Ako posledného som privolala najmladšieho draka Taneho. Bol veľký asi ako moja dlaň. Mal jasnú červenú farbu a tmavozelené oči. Mal len 89 rokov. Na draka veľmi krátky život. Sedel mi na dlani a dlhý chvost mal okrútený okolo mojej ruky až po lakeť.
V dračom lese sa draky rodili z rieky, ktorá pretekala celou dračou krajinou. Liahnu sa zo zvláštnych vecí podobných kameňu a sú malinké asi ako palec na ruke.
Pospájala som všetky dračie mysle s tou svojou a objasnila im čo chcem. Všetci súhlasili. Išlo o celkom jednoduchú vec. Draky si budú len užívať život na lúke. Budú spať, plávať, loviť ryby a podobne. Ja zistím ako dlho ich tu budem môcť všetkých udržať. Yume a Nozomi neodolali a asi po hodine tichého sedenia na mojich ramenách si šli zaloviť pár rýb.
Malý Tane by ešte žiadnu neulovil, ale nakázala som Yumemu aby mu jednu menšiu priniesol.
V dračom lese rýb nebolo. Draky sa tam živili rastlinami a kôrou stromov. A v noci získavali energiu z mesačného svitu.
Len v našom svete si mohli uloviť niečo živé a ako sa ukázala, najviac im chutili ryby.
V hlave som počula veľké množstvo hlasov. Draky sa medzi sebou rozprávali a do svojich rozhovorov často zapájali aj mňa. Aj keď nás tu bolo veľa, hlasy v mojej hlave boli čisté a jasné, a rozumela som každému aj keď rozprávali naraz. To bola jedna z výhod spojenia mysľou.
Obyčajnému človeku by tento úkaz na lúke asi pripadal podivne, pretože by naše rozhovory nepočul. Videl by len hordu drakov, ktorí sa niekedy uškrnú, otočia hlavou, vyprsknú do kašľavého smiechu a jedného človeka sediaceho medzi nimi. Tým človekom som samozrejme ja.
Pri toľkých rozhovoroch čas ubiehal rýchlo. Yume sa čoskoro vrátil ku mne a ako sľúbil, doniesol Tanemu ešte živú malú rybku. Toto bola Taneho úplne prvá ryba v živote. Najprv sa s ňou pohral v tráve, vyhadzoval si ju do vzduchu a chytal do labiek alebo do papuľky. Keď ho to po chvíli prestalo baviť, rybu zabil a zjedol. Chutila mu. Chcel si ísť vyskúšať lovenie sám, ale jazero bolo plné kúpajúcich sa drakov. ktorí by ho v zápale šantenia mohli rozpučiť.
Prešiel už takmer celý deň. Cítila som že mi odbudla chakra, ale stále som jej mala dosť aby som tu udržala početnú rodinku drakov.
Dračia krajina mala niekoľko rodím, ale ja som mohla privolať len tú, ktoré žili v dračom lese.
Mysľou som všetkým oznámila že už nadišiel čas vrátiť sa domov. Veľmi sa im tam nechcelo, ale keď som im pripomenula že mi odbúda chakra a potrebujem sa ísť vyspať, už toľko nefrflali. Musela som im ale sľúbiť, že si to čoskoro zopakujeme.
Tane na mňa celú dobu odvolávania ostatných drakov vyvaľoval očká a snažil sa ma tým presvedčiť aby aspoň on mohol ostať.
Do dračieho lesa som odvolala aj Manna, Kannu, Nozomiho a Yumeho. Vôbec sa im to nepáčilo.
Tanemu som nemohla odolať, tak som mu dovolila ostať. Keď všetky draky odišli, pocítila som ako sa mi vracia chakra.
tane bol malinký a preto som na jeho udržanie nepoužila z chakry skoro vôbec nič.
Vyšplhal sa mi po chrbte na rameno kde obvykle sedával Yume.
Postavila som sa na nohy. Pomaly som si vykračovala k sídlu a slnko mi zapadalo za chrbtom. Cestou som niekoľkokrát zívla. Tanemu sa podarilo zaspať na mojom ramene a skoro spadol. Našťastie sa včas prebudil a zaťal mi pazúriky do kože na chrbte. Trochu to zaštípalo.
Potom si už dával väčší pozor. Pred vchodom do sídla som stretla Sasukeho ako sa odniekiaľ vracia. Počkal ma pri vchode a vošli sme dnu.
„Ďakujem za tyčinky.“ povedal potichu do tmy.
„Nemáš za čo.“
„Zasa si bola pri jazere?“ spýtal sa už trochu hlasnejšie.
„Hej. páči sa mi tam.“
Ďalej sme sa už nerozprávali, len sme v tichosti kráčali do jedálne. Nikto v nej nebol.
Vlastne v celom sídle bolo akosi ticho. To nebolo normálne.
Sasuke vypadal rovnako prekvapený ako ja. Tane zbystril pozornosť. Má lepší sluch ako ktorýkoľvek človek a niečo začul. Vybrala som sa smerom odkiaš som cez jeho myseľ počula zvuky.
Mierila som rýchlou chôdzou chodbou, ktorá viedla do záhrady. Za sebou som počula Sasukeho kroky. Vyšli sme do záhrady a uvideli všetkých členov Akatsuki, ktorí okolo niečoho tvorili polkruh. Podišla som bližšie. Pri západnej stene stál Otaru a bezmocne sa pozeral svojej smrti do očí.