OČI - 18. Krv rodu (časť prvá)

Kapitola osemnásta: Krv rodu (časť prvá)

„Tak aký je ten príbeh Itachi?“
Spýtal sa Shikaku.
„Je to zaujímavý príbeh, určite sa pobavíte tak ako ja keď sa dozviete, že ten kto celý tento príbeh vymyslel je váš nový Hokage Danzou.“
Tento krát sa strhol aj Shikaku.
„Pokračuj.“

- Pred ôsmymi rokmi -

Deň vyzeral ako jeden z tých krásnych jarných dní, slnečné lúče jemne hriali na pokožke vietor prinášal vône rašiacej zelene. Sem tam sa na oblohe objavil nejaký biely oblak. Zvuk lesa mu bol vždy príjemný, tak ako zvuk neďalekej dediny. Boli to zvuky mieru, ale každý mier je vykúpený krvou, o tomto fakte vo svojom mladom veku vedel až pridobre.
Rukou siahol na vrecko so zbraňami.
„Itachi.“
Mladý ninja sa obrátil smerom k prichádzajúcemu.
„Shisui.“
Odpovedal.
„Prišiel si, to som rád. Nasleduj ma.“
Itachi stiahol ruku z vrecka so zbraňami a vykročil za starším Uchihom.
Kráčali čím ďalej hlbšie do lesa až sa nakoniec starší Uchiha zastal pri malom potoku dostatočne vzdialenom aby ich nik nevyrušil.
„Tak?“
Otočil sa na Itachiho.
„Zistil si to?“
Itachi sa pozrel svojmu priateľovi do očí.
„Áno.“
„Skvelé, tvoj otec by mi ešte nedovolil nahliadnuť na dosku, tak čo sa tam píše?“
Itachi sa rozhliadol po lese akoby kontroloval či sú sami.
„Shisui, prečo vlastne chceš ovládnuť ďalší stupeň Sharinganu?“
„Takže naozaj existuje, nakoniec neklamal...“
„Neklamal? Kto?“
Shisuiov výraz jasne napovedal, že vyzradil niečo čo nechcel.
„No, keď už si zistil čo je na doske, tak ti to prezradím.“
Itachi bo prekvapený, najprv si myslel že Shisui je iba zvedavý na klanové tajomstvá, ale zdalo sa že je za tým čosi viac.
„Akurát som sa vracal z misie. Bol som celkom unavený a tak som si myslel že si oddýchnem na jednom z klanových stanovíšť. Ale keď som tam prišiel zistil som, že je tam nejaké stretnutie.“
Itachi mlčal, ale pozorne počúval.
„Boli tam všetci starší, aj tvoj otec a zhovárali sa s niekým koho som nepoznal, bol zahalený v tmavom plášti, ale zdalo sa že všetci starší mu prejavujú úctu.“
Shisui sa na chvíľku odmlčal, aby zvýšil napätie z toho čo rozprával.
„Skrýval som sa až kým sa stretnutie nerozpustilo. Mňa ale zaujímal ten zahalený muž tak som ho začal sledovať. Po chvíli si ma ale všimol. VYLEZ, povedal mi. Pre istotu som aktivoval Sharingan a prišiel som k nemu bližšie. Keď si všimol že som Uchiha tak sa rozosmial a povedal, že sa mu páči moja drzosť. A potom mi začal hovoriť zvláštne veci, vraj každý Uchiha nájde svoju odpoveď na klanovej doske.“
„Takže to je dôvod pre ktorý si chcel aby som prečítal čo tam je?“
„Hej, tak čo sa tam píše?“
Itachi zaváhal, klanová doska toho vravela veľa, dokonca mal pocit, že hodiny ktoré pri nej strávil mu prezradili viac, ako mnohým iným. Alebo sa o svojich poznatkoch z nej nikto nikomu nezmienil.
„Tak? Je tam napísané ako získať ešte lepší sharingan?“
„Je tam popísaný spôsob ako získať rozvinutejší sharingan, nazývaný aj mangekyou sharingan.“
„Tak ako sa dá získať?“
Pýtal sa nedočkavý Shisui.
„Musíš zlomiť svoje srdce, prekročiť istú hranicu z ktorej už nie je cesta späť.“
„Zlomiť svoje srdce? Ako niečo také mám asi urobiť?“
„Bolo tam popísaných viac spôsobov, vo všetkých ale ide o to zničiť putá s ľuďmi na ktorých ti záleží?“
„To mám akože zabiť niekoho?“
„No dá sa to aj bez toho aby si niekoho zabil, ale zabiť svojho najlepšieho priateľa je vraj najrýchlejší spôsob.“
Shisui mal v tvári zvláštny výraz.
„Zabiť priateľa....“
Zamrmlal si popod nos.
„Hej, to je hlúposť, kto by to urobil?“
Pokrútil Itachi hlavou.
Shisui sa spamätal.
„Jasné... kto by niečo také urobil.“
Usmial sa ale jeho úsmev Itachimu pripadal nejaký iný.
„Chceš vedieť ešte niečo? Bolo tam čosi o histórii...“
„Nie, to je v pohode, povieš mi to inokedy.“
Znovu sa prehnane usmial.
Itachi sa pomaly otočil k odchodu, srdce sa mu prudko rozbúchalo. Z nejakého dôvodu vedel, že sa to blíži. Aj keď to celé nedávalo zmysel, všetko bolo zle, ako zlý sen, prečo? Nerozumel tomu.
Jeho ruka siahla do vrecka, nahmatala studený kov a zovrela v prstoch. Zdvíhal svoju zbraň, všetko vyzeralo také spomalené, a priložil si ju ku krku.
Aj napriek tejto situácii sa mu podarilo obrátiť sa a pozrel sa Shisuimu do očí. Planul v nich Sharingan, Sharingan ktorý ovládal jeho ruku.
V srdci pocítil obrovskú bolesť, bola to jeho smrť?
Oči však mal stále otvorené a tak vedel že jeho bolesť nepochádza od žiadnej zbrane. Vedel že jeho priateľ sa ho pokúša zabiť zvláštnou schopnosťou svojho Sharinganu, ktorou dokáže prinútiť iných aby robili to, čo chce on. Lenže čo vlastne Shisui chce? Chce aby sa Itachi sám zabil.
Bolesť v jeho srdci pulzovala, akoby začala žiť a rozlievala sa mu po tele. Vzdialene počul že kričí, zvuk k nemu ale doliehal akoby cez hrubú stenu.
Po tvári mu tiekli slzy, cítil ako mu chladnú na tvári. Z nejakého dôvodu sa šialený úsmev na Shisuiho tvári zmenil na vydesený.
Itachiho pálili oči, videl ako funguje Shisuiho technika, zdalo sa jednoduché obrátiť ju proti svojmu zosielateľovi. Stačila obyčajná ilúzia.
Shisui si až do konca neuvedomil, že ten kto si podrezal krk nie je Itachi, ale on sám.
Itachi klesol k zemi a v zbelených prstoch stále zvieral kunaj. Vedľa neho ležalo telo jeho priateľa a do hliny sa vpíjal život unikajúci z jeho tela. Iba občasné záchvevy tela narušoval inak pokľudné zvuky okolitého lesa. Itachi sa držal za tvár, oči ho stále boleli a jeho slzy, boli krvavé.
Až teraz si uvedomil, že zvrátiť Shisuiho techniku je predsa takmer nemožné, ako to že to tak jednoducho dokázal?
„Mangekyou Sharingan.“
Zašepkal si sám pre seba.

Kľačal tam, nevedel ako dlho, svet stratil všetku farbu. Zvuky, ktoré mal tak rád boli len zvukmi, nič pri nich necítil. Tak toto znamená zničiť si srdce.
„Itachi Uchiha.“
Ozval sa za ním chrapľavý hlas.
Itachi si ho ale nevšímal, ak ho zabijú tak možno bude všetko v poriadku.
„Napíšeš list na rozlúčku, v ktorom sa tvoj priateľ priznáva k samovražde, vymyslíš už nejaký dôvod. List uložíš niekde kde ho bude môcť nájsť jeho rodina. Ako to urobíš, prídeš na cvičisko anbu, jeden z mojich ťa odtiaľ ku mne privedie.“
Muž sa otočil a odkráčal do tieňov lesa.
Všetky tieto príkazy ho prekvapili, pretože čakal že ho na mieste zabijú. Itachiho telo sa pohlo, pohlo sa samé od seba a začalo plniť príkazy. Jeho myseľ bola stále neschopná správne uvažovať a tak sa upla na tú jedinú cestu, jediný únik, ktorý sa mu príchodom toho muža otvoril.

Všetko za posledných niekoľko hodín bolo ako sen, priveľmi desivé, priveľmi prázdne na to aby to mohla byť skutočnosť. Teraz kráčal za jedným anbu. Chodby boli tmavé, nevýrazné. To že kráča si uvedomoval iba preto, lebo videl svoje nohy ako robia krok za krokom. Všetky pocity mal utlmené, neustále sa tak prichytával pri myšlienkach, že to naozaj môže byť len sen.
Ninja pred ním sa zastavil.
„Môžeš odísť.“
Anbu kývol hlavou, otočil sa a stratil sa v tme.
„Itachi Uchiha, ... ani nevieš ako veľmi som ťa chcel získať do rootu. Mnu vziať dieťa kapitánovi polície Listovej a členovi váženého rodu bolo ale nemožné.“
Itachi mlčal, všetky tie slová mu boli tak vzdialené, že ich ledva vnímal.
„Aby som ale vysvetlil to prečo si tu. Sledujeme tvoj rod už nejakú dobu, ostatne tak som aj zistil čo sa stalo tam v lese, jeden z mojich vás sledoval.“
Itachi zdvihol zrak a pozrel sa na muža pred sebou. Vyzeral ako invalid, telo z väčšej časti obviazané obväzmi a starecká palica v ruke.
„V poslednej dobe ale dostávam znepokojivé informácie. Vysoko postavení členovia klanu často odchádzajú mimo Listovej, nanešťastie sa nám ich nikdy nepodarilo sledovať. A tu prichádzaš ty, chcem aby si zistil čo sa deje.“
Itachi neveriacky pozeral na muža pred sebou.
„Teda ak nechceš aby tvoj úžasný klan zistil čo si urobil.“
Mladému Uchihovi sa konečne trošku prečistila myseľ, možno to bolo aj tým že bola prinútená myslieť na niečo iné ako na Shisuiovu smrť.
„Som člen anbu, ale nie root, podobné príkazy môžem dostať iba od rady Listovej.“
Starý muž sa zatváril akoby prehltol niečo kyslé.
Najprv to vyzeralo že sa naštve a udrie ho, ale po chvíli sa mu na tvári opäť objavila maska falošného úsmevu.
„Budiž, poď za mnou.“

Itachi stál uprostred miestnosti v ktorej sa nachádzali traja ľudia sediaci za veľkým stolom a uprene na neho pozerali. Bolo tu ešte štvrté miesto ale to bolo prázdne.
„Ako som vám vysvetlil nedávno, musíme získať informácie zvnútra, inak nemáme šancu zistiť čo sa tam deje.“
„Danzo, ale myslíš že je správne použiť práve tohto chlapca? Je to syn ...“
Ozvala sa staršia žena v ktorej Itachi spoznal radnú Konohy.
„Som si istý že, je na túto úlohu ten najlepší.“
„Prečo si ale myslíš že takému mladému dovolia ísť s nimi.“
Tento krát sa ozval postarší muž, druhý radný Konohy.
„Podľa mojich informácií ho budú chcieť mať pod kontrolou, s ohľadom na jeho talent, je jasné že ho prizvú v blízkej dobe, aby si boli istý že bude na ich strane.“
Dvere do miestnosti sa otvorili a dnu vošiel Sandaime Hokage.
„Ohó, čo to tu máme? Asi ste mi zabudli poslať pozvánku na toto stretnutie.“
Ironicky nadhodil malý starý hokage.
Danzovi sa na tvári mihol nahnevaný výraz, ktorý ale zmizol tak rýchlo ako sa aj objavil.
„Ide o ...“
Snažil sa rýchlo zahovoriť veliteľ rootu, ale hokage mu skočil do reči.
„Viem o čo ide, pred tým než som vstúpil ma pre dverami chytil kŕč do nohy, iste chápete moje starecké problémy a tiež, že som nemohol takto vojsť dnu. No a tak som, nedopatrením samozrejme, počul o čom ste sa bavili.“
Hokage sa na Danza usmial, ale jeho pohľad bol chladný.
„Takže, naozaj sme si istý že je nutné takto VYUŽIŤ tohto chlapca?“
Spýtal sa hokage, pritom ale nespustil pohľad z Danza.
„Som si istý že klan Uchiha niečo plánuje.“
Starý hokage si vzdychol a a pozrel sa Itachimu do očí. Jeho pohľad bol taký iný, aj keď neplanul Uchihovskou červeňou, hrial a zdalo sa že vidí viac akoby sa mohlo zdať možné.
„Poď.“
Kývol na Itachiho a otočil sa k dverám.
„Ešte sme neskončili!“
Namietol Danzo.
„Za chvíľu sme späť.“
„Čo s ním chceš ale robiť?!“
Vybuchol veliteľ rootu.
„Danzo nezabúdaj že som hokage. A potom som si istý že senilné myšlienky vetchého starého hokageho sú ti aj tak ukradnuté, ako som povedal o chvíľu sme späť.“
Itachi nasledoval hokageho do jeho kancelárie.
Hokage sa posadil do svojho kresla a zapozeral sa mladého Uchihu.
„Tak, čo sa stalo? Vyzeráš akoby si videl boha smrti.“
Itachi prekvapene zamrkal, že do neho niekto takto vidí. Úsmev starého muža ho ale ukľudnil, pretože na rozdiel od toho ktorým sa usmial na Danza, tento bol úprimný.
Možno by inokedy váhal, ale dnes bolo všetko inak a tak povedal hokagemu všetko čo sa stalo.
Hokage ho prerušil iba jediný krát, a to keď sa pýtal na tú osobu, ktorá sa stretla s hlavami klanu Uchiha. Itachi ale nevedel nič bližšie povedať.
„Takže takáto je bolesť sveta ninjov. Taká nezmyselná smrť, ale asi sa tomu nedalo zabrániť.“
Poznamenal starec a sledoval Uchihovu reakciu, ten ale strnulo stál na mieste a hľadel do podlahy pred sebou.
„Itachi, aj keď je Danzo nepríjemný muž, málokedy má nesprávne informácie.“
Itachi nevedel čo povedať.
„Pravdou je že v poslednej dobe sú členovia klanu Uchiha viac uzavretí pred ostatnými, akoby čosi skrývali, len dúfam že sa mýlim.“
„Ja..., to urobím.“
Dostal so seba Uchiha.
„Naozaj si pripravený zradiť svoj vlastný klan?“
„Klan, ..ak plánujú niečo čo by ublížilo Listovej..., ja mám priateľov ktorí nie sú z klanu a sú pre mňa dôležití ako rodina, pre mňa je Konoha moja rodina a môj klan.“
Sandaime sa znovu usmial.
„Zvláštne, pred tebou som poznal iba jedného Uchihu s ohnivou vôľou a takouto láskou k priateľom. Dobre teda ochráň Listovú, ochráň svoju rodinu.“
Itachi sa napriamil, vnútri jeho srdca sa akoby čosi pohlo, ale nebolelo to, možno sa mu to len zdalo, mal pocit že cíti slabučké teplo.
„Hai!“