OČI - 17. Domov

Kapitola sedemnásta: Domov

„Čože?“
„Ja Itachi Uchiha sa vzdávam dedine ukrytej v lístí.“
Všetci Anbu boli napätí, akoby čakali že sa každú chvíľu niečo stane.
„V tejto situácii je pre nás nebezpečné brať zajatcov, hlavne niekoho takého ako si ty.“
Nara Shikaku už bol opäť mimo dosahu Itachiho zmyslov.
Celé okolie stále jemne narušovalo jeho vnímanie pomocou chakrových vlákien a vytváralo slabý šum, ktorý mu rozostroval jednotlivé detaily okolo neho. Vzduch vanúci smerom od dediny prinášal pach spálenej zeme.
„Všetko čomu som chcel zabrániť sa znovu stáva realitou objímajúcou tento svet. Dovoľte mi hovoriť s Hokage.“
„Bohužiaľ, nie je to možné. Nový Hokage je mimo dediny.“
Odpovedal Shikaku.
„Nový Hokage?“
„Danzou.“
Po Itachiho tvári sa ako záblesk mihol výraz prekvapenia a zároveň hnevu.
„Zdá sa že ho poznáš.“
Itachi však neodpovedal. Shikaku si ho ešte chvíľu premeriaval pohľadom. Aj napriek brneniu ktoré sa vynímalo pod rozopnutým plášťom vyzeral slabo, ramená mal zvesené a výraz v tvári už nebol tou chladnou maskou, ktorú popisovali jounini pri poslednom strete s ním, bola plná smútku.
„Odveďte ho do cely S, kým o ňom nerozhodne Hokage alebo rada.“
„Hai Shikaku san!“
Rázne odpovedal veliteľ Anbu.
„A veliteľ, uistite sa, že jeho prítomnosť ostane utajená.“
Veliteľ iba prikývol a pristúpil k Uchihovi. Vytiahol kunaj a priložil mu ho špičkou ku krku. V tom okamihu priskočili k nemu ďalší štyria Anbu a podobne priložili kunaje k ďalším životne dôležitým miestam na jeho tele. V zbraniach bolo cítiť nahromadenie chakry, akýkoľvek pokus o niečo čo by znamenalo že poruší ich pokyny by znamenalo okamžitú smrť, alebo paralýzu.
Keď sa veliteľ uistil že majú väzňa dostatočne zabezpečeného, stiahol svoj kunaj z jeho krku a odstúpil. Pohybom ruky pokynul aby niekto vzal zbrane ktoré pustil do trávy a vykročili. Nešli však smerom k dedine, ale pohybovali sa po jej okraji, krytí stromami.
Itachi vedel čo ho čaká. Cely s označením S, boli najprísnejšie strážené cely, do ktorých uzatvárali iba tých najnebezpečnejších väzňov. Príznačne vhodné pre nukenina triedy S.

Muž v potrhanom oblečení vstúpil do stanu. Stan bol dosť veľký aby sa do neho vmestilo všetko vybavenie. Prístroje vydávali čudné zvuky, ktoré boli veľmi vzdialené zvukom prírody aké mal rád. Bolo to ale miesto kde sa mohol stretnúť s ďalším človekom ktorému mohol úplne dôverovať. V stane bolo päť ďalších ľudí. Traja sedeli v kruhu vyznačenom na zemi a v jeho strede sedelo dievča s blond vlasmi siahajúcimi až na zem. Piaty kontroloval prístroje.
„Áh, Shikaku.“
Ozval sa muž, jeden z tých čo sedeli v kruhu okolo dievčaťa.
„Potrebujem s tebou hovoriť.“
Muž ktorý kontroloval prístroje sa vymenil s mužom v kruhu.
Obaja vyšli von, aby nenarušovali sústredenie štvorice obsluhujúcej bariéru okolo listovej.
„Čo sa deje Shikaku?“
„Tam kde si nám označil anomáliu na bariére sme chytili Itachiho ...“
„Počkaj, počkaj! Uchihu Itachiho?“
„Hej, tiež som tomu nemohol veriť, ale je to on.“
„Takže informácie o jeho smrti boli prehnané..., čo ste s ním urobili?“
„Tvrdil že sem pre niečo prišiel, ale potom sa vzdal.“
„Vzdal sa vravíš. Kde je teraz?“
„Umiestňujú ho do jednej cely klasifikovanej zabezpečením S.“
„S, no dobre, asi by si mal ešte preveriť že sa tam naozaj dostal. Ale prečo prišiel práve teraz?“
„Najlepšie by bolo keby sa už princezná Tsunade prebrala, keby sme ho dali do rúk Danza, alebo rady tak by ho určite zabili.“
„Možno by to tak bolo lepšie....“
„Inoichi...“
„Ja viem Shikaku, občas sa prejaví moje chladné uvažovanie, som rád že moja dcéra nie je celkom po mne.“
„Dobre, .. skupina Anbu ktorá chytila Itachiho je verná Tsunade, takže to nejaký čas dokážeme udržať v tajnosti.“
Muž s plavými vlasmi sa otočil smerom k stanu.
„Shikaku si si vedomý, že ak je to Itachi Uchiha, možnosť že z neho dostaneme nejaké informácie bez toho aby nám ich dal dobrovoľne je mizivá.“
Shikaku sa pozeral priateľovi na chrbát.
„Viem, musíme ho presvedčiť.“

Miestnosť bola prázdna, steny hladké, vytesané do modrého kameňa. Iba na stene naproti dverám s malým mrežovaným oknom, boli upevnené okovy, nedovoľujúce tomu kto by v nich bol spútaný takmer akýkoľvek pohyb. Štyria členovia jednotky Anbu vošli do cely pričom po celý čas medzi sebou držali Itachiho a ostrím kunajov tlačili na jeho telo. Ostria mali vtisnuté pomedzi ochranné plátovanie zbroje a všetky bez výnimky sa mu aspoň trocha zaryli pod kožu a spôsobili mu tak plytké krvácajúce rany.
Krvácajúce rany mu ale neprekážali, prekážal mu fakt, že len čo vošli do tejto cely jeho chakrové vlákna začali slabnúť. Steny boli zjavne z kameňa, ktorý vysáva chakru. Nedokázal ani odhadnúť v akej vzdialenosti sa steny vlastne nachádzajú pretože keď natiahol vlákna až tak, že sa dotkli stien, rozplynuli sa.
Na chodbe pred celou stáli ďalší Anbu, aby pre prípad mohli reagovať bez toho aby boli ovplyvnení úbytkom chakry v cele.
Po chvíli sa na chodbe ozvali tiché rýchle kroky. Boli nepravidelné a krátke a z toho Itachi usúdil, že sa jedná o ženu.
To že je to žena si potvrdil až keď vošla do cely a ucítil jemný ženský parfum.
Rozpoznal že žena je nervózna, pretože zalapala po dychu keď sa postavila pred neho. Chakrové vlákna sa mu už takmer úplne rozpadli a tak vnímal iba matné obrysy, nevedel teda či ho dotyčná pozná, alebo je iba nervózna z toho že musí byť blízko niekoho ako je on.
Pristúpila k nemu a začala z neho zobliekať plášť a zbroj. Keď skončila mal na sebe iba sieťkové tričko, nohavice a ninja sandále.
Žena vzala všetko z čoho ho vyzliekla a rýchlym krokom opustila celu. Anbu ho pripútali k stene a odišli. Dvere do cely ostali otvorené, studený vzduch mu slabo pofukoval do tváre, čo znamenalo že niekde v cele musel byť prieduch. Na chodbe sa opäť ozvali kroky, tento krát boli pevnejšie a zároveň tichšie. Keď majiteľ oných krokov vstúpil do dverí zastal.
„Môžete ísť.“
Anbu strážiaci v chodbe, odišli.
Podľa hlasu Itachi poznal, že je to veliteľ jednotiek Anbu.
Tiché kroky sa pomaly približovali k nemu. Pripútaný k stene bol na rukách i na nohách, takže bol takmer neschopný akéhokoľvek pohybu.
Muž zastal tesne pred ním. Jedine jeho plytký dych prezrádzal ako to v ňom vrie.
„Prečo si sa vrátil?“
Jeho hlas nebol tlmený maskou, teda si ju veliteľ musel zložiť dole.
Na otázku Itachi ale nedokázal odpovedať.
„Prečo si tu? Prečo nám to musíš robiť?!“
Aj keby otázky nezneli priveľmi osobne, hlas jasne napovedal výbuch emócií, ktorý nemohol mať nič spoločné s „neznámym“ nukeninom.
„Prečo?“
Spýtal sa aj Itachi, zmätený z toho čo sa práve dialo.
Tesne vedľa jeho hlavy pleskla o kamennú stenu päsť.
„Sakra! Môžeš sa na mňa aspoň pozrieť keď s tebou hovorím?!!“
Itachi otvoril biele oči slepca.
„Aj keď sa na teba pozriem, nič neuvidím...“
Veliteľ odstúpil krok dozadu.
„Ty... ty si slepý?“
Úplne zbytočne sa spýtal.
„Skôr si sa ma mal spýtať či som vôbec niekedy videl.“
Veliteľ pochopil.
„A keby si videl, bolo by to niečo zmenilo?“
„Nie, pravdepodobne by to nič nezmenilo.“
Anbu sa otočil a bez slova odišiel z cely.
Uchiha pripútaný k studenému kameňu si vzdychol. Všetko sa začína pekne komplikovať. Najlepšie by bolo keby mu dali to čo chce a nechali ho ísť, alebo by ho zabili. Obe možnosti sa zdali lákavé.
Na chodbe sa opäť ozvali kroky. Tentoraz ešte skôr ako vošla rozoznal jej parfum vo vzduchu.
Prišla k nemu a položila na zem nejaké plechové nádoby a misku. V jednej nádobe namočila handričku a začala mu umývať tvár, krk a ruky. Potom vzala misku.
„Ryža.“
Povedala jediné slovo, podivne zastretým hlasom, priložila mu misku k ústam a paličkami ho kŕmila.
Keď bola miska prázdna, znovu sa zohla a vzala malú hlinenú fľašku.
„Voda.“
Bol smädný a tak vyprázdnil fľašku takmer okamžite. Keď dopil, pozbierala veci zo zeme a vykročila k dverám do cely.
„Počkaj..., Shiori.“
Povedal a ona sa zastavila.
Otočila sa a urobila krok k nemu, ale znovu sa zastavila. Počul ako zhlboka dýcha. Otvoril ústa, ale ona sa zvrtla a utiekla z cely preč.
Ešte chvíľu doznievali v chodbe jej kroky.

Utekala tmavou chodbou a zadržiavala slzy ktoré sa jej drali do očí. Chodbu z tmavého kameňa osvetľovali kde tu blikotajúce svetlá. Rozmazaný pohľad tak vytváral zvláštny obraz. Prudko zabočila a ocitla sa pred hrubými drevenými dverami. Rýchlo si utrela oči a vošla dnu.
Miestnosť nebola veľká, v strede bol stôl a okolo neho stoličky, osvetlená však bola jasnejšie ako chodby.
V miestnosti bol práve teraz okrem nej iba jeden človek.
„Shiori, prečo si za ním chcela ísť, prečo si to musela byť ty?“
Spýtal sa mladý muž.
„Presne preto, prečo si za ním bol aj ty.“
„Lenže tvoje puto k nemu bolo iné sestrička...“
„Samozrejme že bolo iné, stále je iné!“
Vykríkla a do očí jej zase vyhŕkli slzy.
„Tak..., tak prečo sa mučíš?“
Shiori sa odvrátila od svojho brata a odložila misky, ktoré doteraz kŕčovito zvierala v rukách, na stôl.
„Práve preto, pretože keď odišiel a stal sa z neho nukenin som veľmi ľutovala toho, že som mu nikdy nepovedala čo k nemu cítim.“
„Shiori, aj keby si mu to povedala, nič by to nezmenilo.“
„Ako vieš?!“
„Nezabúdaj že ja som sa s ním poznal dlhšie ako ty, boli sme jeden tým. Poznám ho. Keď nás hneď po akadémii poslali do bojov, kde decká ako my nemali čo robiť. Videli sme ako naši spolužiaci umierajú, všetko iba preto že sme neboli pripravení, preboha mali sme menej ako desať rokov. Nakoniec sme to z nášho týmu prežili len ja a on. Boli sme ako bratia. Keď pred ôsmymi rokmi vyvraždil svoj vlastný klan, nemohol som tomu uveriť, a teraz ma to vnútri trhá, pretože aj keď je vrah, aj keď je to zločinec, stále... je to ako keď sme tam boli, podopierali sa a celí špinaví od krvi a prachu plakali radosťou, že vojna skončila.“
Muž sklopil hlavu a rukávom si pretrel vlhké oči.
„Rai, pre mňa je to rovnaké. Pre mňa je stále tým istým...“
Shiori vzala misky zo stola a odišla dvermi von z miestnosti.

Aj napriek tomu že bol pripútaný k stene a jeho chakra sa konečne dostala na svoje minimum, začínal sa cítiť akoby naozaj žil. Vzduch v pľúcach bol studený a trochu páchol neodvetranou vlhkosťou, jeho telo práve naopak bolo horúce, srdce silno tĺklo, necítil sa ako väzeň, ale ako niekto kto bol práve oslobodený. Po chvíli si uvedomil, že ten pocit, všetko to čo sa mu zdalo za posledné roky zahalené a stratené, vlastne bolo väzňom jeho vlastnej moci. Už keď bol malý vedel že je zvláštny. Len málokto čo i len tušil kto on naozaj bol. Jeho telo bolo pripravené ovládať ohromné množstvá chakry, jeho reflexy a schopnosti boli nadpriemerné, ale to najdôležitejšie bolo že vlastnil jednu z najsilnejších kekkei genkai. Silu vlastnej krvnej línie objavil ešte ako čerstvý genin čo mu zachránilo život na konci poslednej veľkej vojny ninjov. Všetko ale má aj svoje tmavé stránky a tak ako zrak, ktorý pomôže prehliadnuť nepriateľove techniky, je to aj ten istý zrak ktorý vpáli do pamäte tváre mŕtvy priateľov, tak ako si okamžite zapamätal poradie ručných pečatí a toku chakry, tak si pamätal každú kvapku krvi, každý vzlyk a plač umierajúcich. Všetka táto moc z neho urobila ninju, ktorý ešte ako chlapec dokázal zničiť sám celý jeden klan, svoj klan. Moc Uchihu Itachiho, tak veľká, že aj v samotnej Akatsuki by sa našiel len málokto kto by sa odvážil postaviť sa mu. A všetka táto moc bola zničená, odčerpaná obyčajným kusom skaly.
Ale .... aj napriek tomu cítil že žije viac, ako kedykoľvek predtým.
Na chodbe sa ozvali kroky. Dvere do cely boli stále otvorené, aj keď po Shiorinom odchode sa k nim z vonku cely, znovu postavili dvaja anbu.
Zo zvukov odhadol, že do miestnosti vošli asi dvaja ľudia.
„Poďme sa porozprávať.“
Ozval sa hlas v ktorom poznal Shikaku Nara.
„Povedal si, že si pre niečo prišiel, pre čo?“
„To bol iba jeden dôvod pre ktorý som sem šiel.“
„Dobre tak začnime tým najdôležitejším dôvodom.“
Itachi sa zhlboka nadýchol.
„Chcel som hovoriť s Hokage.“
„Ale ako som ti už povedal Hokage tu teraz nie je.“
Itachi sa usmial, spomenul si že naposledy keď sa usmial, tak sa lúčil so Sasukem.
„Pýtal si sa na dôvod, toto bol hlavný dôvod.“
„A o čom si chcel s Hokage hovoriť.“
„Chcel som odhaliť plány Akatsuki a ďalšie informácie.“
„Prečo? To chceš zradiť vlastnú organizáciu?“
„Heh.“
Uškrnul sa Itachi.
„Akatsuki pre mňa nič neznamená a nikdy ani neznamenala, bola to len falošná náhrada za domov.“
„Myslíš domov ktorý si ...“
„Vidím, že nepoznáte celý príbeh o klane Uchiha. Ale tak to vlastne malo byť, malo to ostať tajomstvom.“
Človek vedľa Shikaku sa nervózne strhol keď Itachi naznačil, že by mohla existovať ešte ďalšia pravda o vyvraždení klanu Uchiha.
„Tak aký je ten príbeh Itachi?“
Spýtal sa Shikaku.
„Je to zaujímavý príbeh, určite sa pobavíte tak ako ja keď sa dozviete, že ten kto celý tento príbeh vymyslel je váš nový Hokage Danzou.“
Tento krát sa strhol aj Shikaku.