Nový život v Akatsuki 12

Pri vstupnej bráne stál Kiba a pes Akamaru. Upokojila som Mannu a sadla mu na chrbát. Krokom sa vybral smerom k bráne, kde Kiba stál a čakal na nás. Pi ňom ležala kopa tašiek s nákupom, ktorý som včera nakúpila.
„Manna, odnesieš tie tašky aj so mnou alebo to pre teba bude moc ťažké?“ spýtala som sa.
„Bez problémov.“ odpovedal mi myšlienkou.
Chcela som z neho zosadnúť a pobrať tašky, ale Kiba sa ponúkol, že mi ich podá.
Hneď od začiatku sa správal veľmi milo. Povešala som tašky na ostne pred seba.
Kiba vysadol na Akamarua a vybrali sme sa po ceste smerom ku kancelárii Hokage. Ak som tu chcela ostať, musela som si pýtať povolenie od Hokage. Aj keď to nebude dlhšie ako týždeň. Manna nechcel čakať pred kanceláriou, tak som ho musela vziať so sebou. Akamaru šiel takisto s nami. Kiba zaklopal na dvere a vošiel dnu. Ja som šla za ním.
Za stolom s kopou papierov, za ktorými ju nebolo vidieť, sedela blond hlava. prišli sme až k nej a Kiba jej povedal že by som tu chcela istý čas zostať.
„Ako sa voláš?“ spýtala sa, keď Kiba dorozprával.
„Tori Karino.“ odpovedala som jej.
„Karino? Ale to nie je možné. Ten klan už neexistuje. nesnaž sa ma oklamať, ty fuchtla.“
„Nevolajte ma fuchtla, vy fuchtla.“ (Slabá chvíľka )
Najrýchlejší spôsob ako ju presvedčiť, je dôkaz. Pomaly som vytiahla kunai, vyhrnula si rukáv na ľavej ruke a zarezala poriadne hlboko. S pobavením som pozerala raz na Hokage, rak na Kibu a na ranu ktorá sa rýchlo hojila. Odložila som kunai a utrela si krv z ruky. Po rane neostala ani jazva.
„Už mi veríte?“ spýtala som sa Tsunade, ktorá ešte stále nespúšťala pohľad z mojej ruky.
„Teraz už áno. Kde si bola až doteraz? A prečo si sem prišla? Ako dlho chceš ostať?“ vypytovala sa a jej som jej ani nestíhala odpovedať.
Po dlhom rozhovore s Hokage pri fľaške sake mi dovolila ostať v Konohe tak dlho ako budem chcieť.
Kiba mi to tu celé poukazoval. stále rozprával ale ja som nemala chuť baviť sa s kýmkoľvek. Bála som sa toho, že ak sa moc spriatelíme, nebudem schopná ich zabiť, keď budem musieť. Akatsuki plánovali útok na Konohu, ale ešte nebolo jasné kedy to bude. Dúfala som, že kým ja budem patriť k nim, nikdy sa taký súboj neodohrá.

Dni ubiehali a stalo sa to, čo som nechcela. Všetci tu v Konohe sa mi dostali pod kožu a spriatelili sme sa. O tri dni, tak ako povedala, sa Hin vrátila z misie na ktorej bola s Narutom. Chodili sme spolu na ramen, trénovať do lesa a podobne. Užívala som si život a stratila som pojem o čase. Nevedela som či ubehlo 5 dní, týždeň, dva, či dokonca mesiac.
V jeden večer sme spolu sedeli v jednom podniku a jedli barbecue. Dnu vbehlo niekoľko ninjov a vyhlásili poplach. Pri hlavnej bráne sa niečo deje.
Každý vedel, čo má v tejto chvíli spraviť. Bežala som s ostatnými k bráne. Bola zatvorená, ale za ňou sa niečo dialo. Zrazu sa ozvala strašná rana a brána spadla v kúdole dymu.
Postupne som rozoznávala sedem osôb, ktoré sa blížili k nám. Rozhodla som sa bojovať za Konohu, pomôcť im, ale rýchlo som si to rozmyslela.
Keď dym zmizol, pozerala som do známych tvárí. Miki, Deidara, Kiran, Dero, Riku, Itachi a Sasuke. Čo tu robia?
„Sasuke.“ povedal ticho Naruto a neveriaco na neho pozeral. Na čele všetkých ninjov stála Tsunade.
„Co tu chcete?“ spýtala sa ich.
„Prišli sme si po Tori!“ zakričal Sasuke.
Všetci, ktorí pri mne stáli, sa na mňa prekvapene pozreli. Vykročila som smerom k Akatsuki.
Na pleci som pocítila niečiu ruku. Bol to Kiba.
„Nemusíš sa vrátiť k nim. Môžeš ostať s nami.“ povedal potichu.
Smutne som pokrútila hlavou a kráčala ďalej. Vystúpila som z davu a keď ma Sasuke uvidel, podišiel o krok dopredu.
Prišla som až k nemu a nahnevane po ňom zazrela. Zrejme čakal inú reakciu, lebo o krok cúvol. Vedela som, že sa o mňa len báli. Mohla som im dať vedieť, že je všetko v poriadku. Všetko bola len moja vina. Ale aj tak som sa nemohla zbaviť toho hnevu, ktorý mnou prúdil ako jed a nechcel odísť.
Prešla som okolo Sasukeho a došla k Miki.
„Nemuseli ste chodiť. Všetko je v poriadku.“ povedala som jej.
„Báli sme sa o teba.“
„ja viem. Prepáčte. Už sa to nestane.“
Otočila som sa k obyvateľom Konohy. Sasuke bol ešte stále na tom istom mieste a uprene pozoroval Naruta, ktorý stál len pár metrov pred ním. Z davu ľudí vybehol biely pes a rútil sa na mňa. Pribehol až ku mne a pozeral na mňa psími očami. Jemu sa proste nedá odolať.
Poškrabala som ho za ušami a rozlúčila sa s ním.
„Akamaru, postaraj sa o Kibu. A povedz mu, že mi bude chýbať.“ pošepla som mu do ucha.
Pomaly sa vybral naspäť a ja som sa chystala odísť. Ostatní tiež, ale Sasuke stále pozoroval Naruta. Prišla som k nemu a chytila ho za ruku.
„Odchádzame.“ povedala som mu a vybrala sa za ostatnými.
Po chvíli šiel aj on. Asi hodinu cesty od brán Konohy sme zastali. Sasuke skontroloval či nás niekto nesleduje, ale všetko bolo čisté.
„Tu sa utáboríme. Rozložte stany. Tori, ty so Sasukem zožeňte drevo na oheň, Miki ty pripravíš večeru.“ povedal Kiran.
Pein mu musí dôverovať keď je stále naším veliteľom. Celý čas sme so Sasukem neprehovorili ani slovko. Hladná som nebola, tak som hneď zamierila do stanu.
Nanešťastie boli len štyri. Miki a Deidara majú jeden, druhý má Kiran a Itachi, tretí Dero a Riku, a štvrtý ostal mne a Sasukemu. To mi robia určite naschvál. Ak Sasuke príde skôr ako zaspím, pôjdem spať radšej von.
Lenže on dlho nechodil a ja som pomaly zaspávala. Ale keď prišiel už sa mi von nechcelo.
„Tori? Spíš?“ spýtal sa.
„Hej.“
„Ja len... Som rád že ti nič nie je. Všetci sme sa o teba báli. Nemôžeš si len tak zmiznúť a nikomu nič nepovedať. Keď mi Pein povedal že si šla do Konohy pred viac ako týždňom, nevedeli sme čo s tebou je. A ty sa ešte nahneváš, že sme po teba prišli. Mohla si sa nám aspoň poďakovať.“
Ešte nikdy som ho nepočula toľko rozprávať. Bolo to nezvyčajné. A navyše, chcelo sa mi spať.
„Ďakujem.“ povedala som len aby už bol konečne ticho.
„Kedy si sa odtiaľ chcela vrátiť?“ spýtal sa a už mi začínal liezť na nervy. Keď sa chcel rozprávať, mal prísť skôr. Nie teraz keď som už skoro spala.
„To nie je tvoja vec. Prečo ťa to vlastne zaujíma?“ odpovedala som trochu nahnevane.
„Napadlo mi, že sa ti tam páči a chceš ostať s nimi.“
Nič som na to nepovedala. Nech si myslí, čo chce.
„Ty si sa asi zbláznila! Naozaj by si to dokázala urobiť!? A čo Miki!? Vieš ako by sa cítila!? Zmenila si sa. Už nie si taká ako predtým.“ povedal a chystal sa odísť.
„Si hlupák.“ povedala som a to ho zastavilo.
„Čože?“
„Nikdy by som ich vás nevymenila. A nezmenila som sa. Som stále taká, aká som bývala. To ty si sa zmenil. Ale teraz neviem, či k lepšiemu alebo nie.
Konečne som si mohla v pokoji pospať.
„Tori, prebuď sa.“ počula som niekoho povedať. Bol to Kiran.
„Máš so Sasukem hliadku.“ povedal, keď som bola ako-tak pri zmysloch.
„Prečo ju nemajú Miki a Dei?“ spýtala som sa ospalo.
„Sasuke mi rozprával ako sa Miki prebúdza. Nechcem prísť k úrazu.“
„A čo Dero a Riku?“ spýtala som sa s nádejou, že môžem pokračovať v spánku.
„pred ich stanom leží Aoimaru a keď sa priblížim, začne vrčať. Fakt sa tej potvory bojím.“
Neochotne som sa vytrepala zo stanu a pobrala sa k ohňu, pri ktorom už sedel Sasuke. Sadla som si čo najďalej od neho a snažila sa nezaspať. Myšlienky mi behali ku Konohe. Čo si teraz o mne asi myslia. Určite ma nenávidia.
Spomenula som si, že Manna tam ostal. Nebol veľký a preto mi nerobilo problém držať ho v našom svete. Vlastne ten úbytok čakry bol minimálny, tak som si ho ani neuvedomovala.
Skúsila som nájsť jeho myseľ a spojiť ju s mojou. Aj keď to bolo ťažké, nakoniec sa mi to podarilo. Ešte stále ležal pod stromom v záhrade pri dome, v ktorom som ten týždeň bývala.
Pozeral do jedného z okien, ktoré patrilo Kibovej izbe. Draky vidia dobre aj v tme.
Kiba sedel opretý o svoju posteľ a pozeral na draka. Aj keď bolo niečo po polnoci, stále nespal. Chcela som vedieť, aké myšlienky mu behajú mysľou. Na tvári mal neutrálny výraz a o to bola moja zvedavosť väčšia.
„Manna?“ pomyslela som si.
„Tori? Si to ty? Kde si?“ odpovedal mi a vyskočil na nohy. Bol nepokojný a stále sa krútil.
„Neboj sa. Všetko je v poriadku. Len sa upokoj.“ povedala som mu, ale stále nemohol postáť na jednom mieste.
„Čo sa stalo?“ začula som Kibov hlas, akoby stál vedľa mňa. Drak sa pozrel na neho a konečne sa aspoň trocha upokojil.
„To je Tori?“ spýtal sa a v jeho hlase som počula nádej. Alebo som v to len dúfala.
„Povedz mu, že ma to všetko mrzí. Nechcela som nikomu z nich ublížiť. A jemu už vôbec nie.“ pomyslela som si. Lenže draky sa s ľuďmi nikdy nerozprávali. Okrem mňa, ale táto dohoda s drakmi bola spečatená krvou mojich dávnych predkov.
Na Kibovu otázku len prikývol. Bola som sústredená na spojenie s drakom a nepočula som, čo Sasuke povedal. Cez drakove oči som sledovala Kibovu reakciu.
„Tori?“ povedal Sasuke a položil ruku na moje rameno. Vtedy som stratila s drakom a zľakla som sa. Ruka mi sama od seba vyletela ohromnou rýchlosťou a pristála zovretá v päsť na Sasukeho pravom líci. Keď som sa na neho pozrela, ležal rozpleštený na zemi a potichu zanadával.
„Prepáč. Nechcela som. Ale bola to tvoja vina. Nemal si ma rušiť.“ povedala som mu a otočila sa späť k ohňu.
„Moja vina? myslel som, že spíš, tak som ťa chcel zobudiť.“ povedal, keď sa zbieral zo zeme.
Na túto poznámku som sa len usmiala. Znova som sa pokúsila pohľadať Mannu. Ale miesto, kde som ho našla predtým, bolo prázdne. Čo sa mohlo stať?
Čas sa vliekol strašne pomaly. Ešte niekoľkokrát som sa pokúsila nájsť Mannu, ale ani raz sa mi to nepodarilo. Bolo asi 5 hodín ráno. Musela som sa trochu prejsť, lebo by som zaspala.
„Idem skontrolovať okolie.“ povedala som vchádzajúc medzi stromy, lebo som vedela, že by sa ma na to aj tak spýtal.
Všade bol pokoj. Prechádzala som sa asi polhodinu, ked sa spoza stromov ozval šuchot. Tvárila som sa, že to nepočujem a šla ďalej.
Za ten čas, čo som bola v Akatsuki, som sa naučila množstvo nových techník. Zložila som ruky do pečatí a premiestnila sa. Stála som na konári nad miestom, kde som počula to zašuchotanie. Na moje prekvapenie tam bol Kiba a Akamaru.