Nový život v Akatsuki 11

„Kto si? Ešte som ťa tu nevidel.“ povedal jeden z nich.
„Do toho ťa nič.“ odpovedala som mu a chcela pokračovať v ceste.
Lenže cestu mi zastúpil veľký biely pes. Kanna zastal vedľa mňa a zavrčal. Položila som mu ruku na rameno prednej laby v znamení, aby sa upokojil. Pozrel na mňa a pochopil. Sadla som si medzi jeho krídla a Kanna jedným mávnutím preletel ponad nich. Pristál asi 2 metre za nimi. Ja som mu ostala sedieť na chrbte. Pomaly kráčal ďalej a hľadali sme obchod. Natrafili sme na stánok Ichiraku ramen. Kanna ma čakal von. Ležal cez celú cestu a vyhrieval sa v posledných lúčoch slnka. Dala som si 2 porcie ramenu. Práve som dojedla, keď prišiel nejaký chlapec s blond vlasmi. Sadol si vedľa mňa.
„Naruto! Kde si bol? Dlho sme sa nevideli.“ povedal muž pri príprave extra ramenu.
„Mal som misiu. Dostali sme informácie, že niekde pri Sune videli Sasukeho s niekým ďalším.“ povedal a pustil sa do večere.
Mne pri tom mene vypadli z ruky paličky. Obaja sa na mňa nechápavo pozreli. Rýchlo som hodila na stôl peniaze a pratala sa preč. Kanna prekvapene zažmurkal, keď pocítil, že som ho potiahla za chvost.
„Vstávaj! Ideme ďalej. Ešte stále sme nenašli obchod.“ pomyslela som si a pozrela sa naňho.
„Tak sa niekoho spýtaj. Napríklad toho nenažratého.“ odpovedal mi myšlienkou a pozrel na toho blond chlapca pri ktorom už stáli 4 prázdne misky.
„Nie. Zvládnem ho nájsť aj sama. Nemôže to tu byť až také veľké.“ pomyslela som si a sadla si Kannovi na chrbát.
Vykročil ďalej a ja som sa obzerala okolo seba. Ale nič čo by sa aspoň trochu podobalo na obchod som zatiaľ nevidela. Všimla som si však, že predo mnou kráča tmavovlasé dievča. Vypadala byť milá. Zatiaľ si nás nevšimla, lebo nad niečím premýšľala.
„Ehm. Ahoj. Môžem ťa o niečo poprosiť?“ začala som.
Dievča prekvapene zdvihlo hlavu. Keď však videla Kannu trochu sa zarazila.
„Ahoj. O čo ide?“ spýtala sa trochu ostýchavo.
„Hľadám obchod. Už tu blúdim dosť dlho a nemôžem ho nájsť.“ povedala som a usmiala sa.
Ona mi úsmev opätovala.
„Ukážem ti kde je.“ ešte stále sa mi zdala trochu nesvoja. Viedla ma spleťou úzkych cestičiek, až sme konečne dorazili do veľkého obchodu.
„Mohla by si ísť dnu so mnou? Ak ti to nevadí.“ spýtala som sa jej.
„Pôjdem rada. A mimochodom, som Hinata.“ povedala a čakala ma pri vchode do obchodu. Zoskočila som z Kanna a prišla k nej.
„Ja som Tori. Som rada, že ťa spoznávam.“ predstavila som sa podávajúc jej ruku.
S radosťou ju prijala. Vošli sme do obchodu. Kanna ostal von a ľahol si na kraj cesty. Prechádzali sme s Hin pomedzi regály a hádzali do košíka kopy potravín a iných hlúpostí. Trvalo nám to asi hodinu. Predavačka mala čo robiť, kým nám to všetko zrátala.
Zaplatila som a Hin mi pomohla všetky tašky vyniesť von.
„Kanna! Čo takto nám trochu pomôcť.“ zakvílila som, keď mi tašky už trhali ruky.
„Dobre, dobre. To ste museli vykúpiť celý obchod?“ spýtal sa, keď sa čo najpomalejšie vliekol k nám.
Po jednej som zavesila tašky na ostne na jeho chrbte. Nemal s tou váhou ani najmenší problém.
„Hin. Nevieš kde by som mohla túto noc prespať?“ spýtala som sa jej a dúfala, že niečo vymyslí.
„Hm. Teraz už asi nič nezoženieš. A čo keby si prespala u mňa?“ spýtala sa a očká jej zažiarili.
„Ak ti to nebude vadiť.“ povedala som jej a usmiala sa nad vlastným šťastím.
Hin nás viedla po hlavnej ceste. Pred nami kráčal ten nenajedený blondiak a pár ďalších. Bol medzi nimi aj ten biely pes. Pozrela som na Hinatu, ale jej akosi sčervenela tvár.
„Hin. Čo sa deje?“ spýtala som sa jej.
„Nič. Som v poriadku.“ povedala a kráčala ďalej. Prišli sme až k nim.
„Ahoj Hinata. Kto to je?“ spýtal sa blondiak a podozrievavo si ma premeriaval.
„To je Tori.“ povedala potichu a ešte viac sa začervenala.
„Tori? Odkiaľ si?“ spýtal sa ma jeden s tmavými vlasmi a červenými znakmi na tvári.
Presne ako Dero. Takže to bude člen Inuzuka klanu a ten biely pes je jeho.
„Bývam ďaleko v lese. Môj klan pred 16 rokmi vyvraždili.“ odpovedala som a hodila naňho nahnevaný pohľad. Nechcela som sa spriateliť s nikým z nich. Predsa len boli nepriatelia Akatsuki a keby došlo k bitke, bolo by ťažké zabiť kohokoľvek z týchto ľudí.
Všetci na mňa sucitne pozreli a ja som sa tvárila ako najväčšie chúďatko pod slnkom.
„Tori. Ešte som ti ich nepredstavila.“ povedala Hin rýchlo aby zmenila tému.
„Toto je Naruto.“ povedala zas trochu červená a ukázala na blondiaka.
„Ďalej Kiba, Shikmaru, Neji, Sai, Chouji, Shino. A toto je Akamaru – Kibov pes.“ povedala a pohladila psa na hlave.
Shikamaru sa tváril akosi znudene. Neji sa zas podobal na Hinatu. Sai sa trochu podobal na Sasukeho ale mal kratšie vlasy a takmer bielu pleť. Chouji do seba pchal chipsy a bolo to na ňom aj vidno. Nebol práve najštíhlejší. Shino bol celý zahalený: okuliare na tvári, dlhý kabát, kapucňa na hlave. A Akamaru bol veľmi veľký pes, ktorý vrtel chvostom a tváril sa priateľsky.
„Ja som Tori, ale to už viete. A toto je Kanna.“ povedala som a ukázala pri tom na draka ovešaného taškami.
Už som chcela odísť. Štuchla som Hin do boku a prepojila naše mysle.
„ Mám len také tušenie alebo si do Naruta buchnutá až po uši?“ pomyslela som si.
Hin sa začervenala ešte viac, pozrela na ostatných, ale keď si všimla, že sa ostatní správajú úplne normálne, vyvalila na mňa oči.
„Neplaš sa. Nikomu to nepoviem.“ povedala som teraz už nahlas. Ostatní na nás skúmavo pozerali.
„Ale mala by si mu to povedať, lebo ti ho uchmatne iná.“ toto bola len myšlienka.
„Počuješ čo si myslím alebo len to čo poviem?“ spýtala sa nahlas Hin.
„Teraz aj to čo si myslíš.“ povedala som.
Ostatní na nás pozerali ako keby nám preskočilo.
„Ty počuješ čo si myslím?“ spýtala sa, aby sa uistila, či správne pochopila.
Na súhlas som len prikývla.
„Poďme už k tebe.“ pomyslela som si.
„Dobre. Ale prečo? Nepáčia sa ti?“ odpovedala mi myšlienkou.
„O to nejde.“
„Kanna, odvezieš nás obe?“ spýtala som sa ho, keď som prepojila naše mysle.
„Asi nie. Tak si zavolaj Manna. Bude len rád keď ťa znova uvidí.“ povedal a zazíval.
Poslúchla som jeho radu a privolala ďalšieho zlatého draka. Boli to bratia, ibaže Kanna mal červené oči a bol drzejší a Manna mal modré oči a bol to taký maznáčik. Zjavil sa v obláčiku dymu a prekvapene zažmurkal. Keď si ma všimol, papuľu roztiahol do niečoho čo mal byť úsmev. Zareval a vrhol sa ku mne.
Keby som ho nepoznala, myslela by som si, že ma chce zožrať. Ostatní si to mysleli asi tiež. Dobehol ku mne a labou ma sotil dozadu. Spadla som na chrbát a Manna mi pooblizoval celú tvár a ruky, ktorými som sa snažila brániť. Strašne to šteklilo a ja som nemohla zadržať smiech.
Keď sa mi ho podarilo upokojiť, postavila som sa na nohy.
„Manna, upokoj sa. Niečo od teba chcem. Mohol by si mňa a Hin odviesť k nej domov?“ pomyslela som si a Manna mi na súhlas prikývol.
„Hin, už si niekedy lietala na drakovi?“ spýtala som sa jej, len aby sme už odtiaľto odišli.
Chytila som ju za ruku a ťahala k Mannovi. Sadla som si na jeho chrbát a Hin si sadla za mňa.
Manna mávol krídlami a za chvíľu sme už leteli vysoko nad Konohou. Kanna letel lenivo za nami.
Hinata mi ukázala kde je jej dom. Ešte chvíľu sme si lietali a potom Kanna pristál pred vchodom do domu. Dovliekli sme tašky dovnútra. Oba draky sa usadili pod stromom na blízkej lúke. Hladná som už nebola, stačil mi ramen. A jablká som nekupovala, tých sme mali doma dosť.
„Hin, nemáš jablko?“ spýtala som sa a hodila na ňu psie očká.
„Nejaké by mali byť v košíku na stole.“ povedala a ukázala na dvere, ktoré viedli do obývačky. Potichu som ich otvorila a na stole som hľadala niečo guľaté a červené.
Na gauči však niekto sedel.
„Čo tu robíš ty fuchtľa?“ spýtal sa, keď si ma všimol stáť vo dverách.
Chcela som odpovedať, ale nevedela som čo mu mám povedať. Hinata pribehla a postavila sa predo mňa.
„Ja ti to vysvetlím. Dnes som ju stretla v Konohe a nemala kde prespať. Tak som jej ponúkla aby prespala tu. Nevadí to, však?“ spýtala sa a ťahala ma do jej izby, a ani nepočkala na odpoveď. Zavrela dvere a oprela sa o ne chrbtom.
„Kto to bol?“ spýtala som sa.
„To bol môj otec. Nemá rád, keď si sem vodím kamarátky.“ povedala a pustila sa pripravovať posteľ.
„Neviem ako ty, ale ja som unavená. Nie je ľahké letieť takú diaľku. Nebude ti vadiť ak pôjdem spať hneď?“
Chcela som ísť čo najskôr spať aby som mohla skoro ráno odísť.
„Chcela som sa ťa spýtať na to isté. Dnes som mala ťažký tréning a aj ja som už unavená.“ povedala a aby potvrdila svoje slová, zívla.
„Môžeš mi požičať niečo na spanie? Nemala som v pláne tu dnes prespať, tak som si nič nevzala.“
Hin mi dala nejaké jej oblečenie a uložili sme sa spať.

Zobudila som sa okolo 7 ráno. Hin už v izbe nebola. Kde len môže byť?
Na stolíku pri posteli som si všimla list. Vzala som ho a čítala:
Musela som ísť na misiu.
Vrátim sa o 3 dni.
Dúfam že tu ešte vtedy budeš.
Vybavila som ti miesto na spanie.
Kiba sa ponúkol, že ťa prichýli.
Neboj sa, on je v pohode.
Položila som list naspäť na stolík a rýchlo sa prezliekla. Vyliezla som oknom von a mysľou privolala Manna.
„Chystáš sa niekam?“ spýtal sa neznámy hlas za mojím chrbtom.
Otočila som sa rýchlosťou blesku a Manna sa postavil predo mňa v obrannej pozícii.