Sensej - kapitola 07 (Sľub)

Kapitola – 07 (Sľub)

Dlhé hodiny sme sa presúvali hustým lesom, našťastie vo výške konárov bol priestor voľnejší a tak náš pohyb bol omnoho rýchlejší, ako keby sme cestovali po zemi. Musím priznať že aj keď som už ledva skákal z konára na konár, nepripadalo mi to už také nemožné ako dnes ráno. Vzduch voňal po kvetoch a po starom hnijúcom lístí v podraste, dá sa povedať že bol omamný. Odrazu nás sensej zastavil a zoskočil na zem. Keď sme sa všetci zhŕkli okolo neho tak nám povedal.
„Asi stopäťdesiat metrov pred nami je starý schátralý dom, to je naše dohodnuté miesto stretnutia.“
Ukazujúc prstom niekam do lesa dodal.
„Vy traja pôjdete z juhu, priblížite sa na dohľad a počkáte kým vám nedám znamenie že je miesto bezpečné, ja si vezmem sever, rozhod!“
My traja sme bez slova vstali a zmizli v lese. Keď som sa obrátil aby som skontroloval senseja ten tam už nebol. Postupovali sme pomaly, okolie bolo husto zarastené a tak nám trvalo asi pol hodinu kým sme sa dostali na dohľad k domu. Ten bol už naozaj v značnom štádiu rozkladu, niektoré kamene tvoriace jeho zadnú stenu boli pováľané po zemi a po streche už nebol ani pamiatky. Nečakali sme nakoniec ani veľmi dlho, asi po desiatich minútach nám sensej zakýval od zruba a my sme sa vydali k nemu.
Yushina vyzerala celkom sklamaná.
„Ako ste nás tak ľahko objavil sensej? Boli sme tam skrytí ako myši v diere.“
Naruto sa usmial a rozstrapatil Yushine jej vlasy.
„Cítil som vašu čakru Kazumi.“
„Heee? A naučíte aj mňa cítiť čakru?“
Zareagovala hneď s rozžiarenými očami.
„Tak to je jedna z tých ťažších vecí, je pravda že každý ninja dokáže vnímať tok čakry, ale chce to roky cviku a odhodlania.“
„Hmmm“
Zatvárila sa sklamane a radšej sa pustila do svojho batoha.
Sensej si ešte chvíľku obzeral okolie, nakoniec si spokojne sadol k nám.
„Zvládli sme to rýchlejšie ako som čakal.“
Poškriabal sa na hlave.
„Vlastne som myslel že budete mať s týmto druhom cestovania väčšie problémy, hehe.“
„Čože?“
Vyhŕkol som.
„No bol to tak trošku test vašej fyzickej zdatnosti a priznávam, že ste ma celkom prekvapili.“
Všetci traja sme sa samoľúbo usmiali, až kým nás neschladil sensej.
„Aspoň viem že môžem na vás toho dosť naložiť pri tréningu.“
„Heh, som mŕtvy.“
Skonštatoval som a roztiahol som sa ako som bol široký a dlhý na zem.
Yushina sa zasmiala a Fusaku sa pre istotu odvrátil. Prudko som ho podozrieval, že sa smeje.
„Ešte skôr ako sa pustíte do jedenia, prípadne do umierania ...“
Uškrnul sa na mňa.
„Oboznámim vás s ďalšími detailmi našej misie.“
Posadil som sa aby som lepšie počul.
„V priebehu ďalších dvadsaťštyri hodín by nás mal kontaktovať tým, ktorý sa vracia zo svojej misie, ako budeme pokračovať ďalej sa rozhodne až po ich príchode.“
„Sensej a čo je to vlastne za tým a akú mali úlohu?“
Spýtala sa zvedavá Yushina.
„Ide o tým Ebisu, ostatné je tajné.“
„Ebisu? To je bratranček Konohamaru!“
Vyhŕkol som.
Sensej sa postavil a porozhliadal sa dookola, kým my sme sedeli na zemi takže sme kvôli polorozpadnutým stenám skoro nič nevideli.
„Takže, ja pôjdem na prieskum okolia a vy zatiaľ pripravte táborisko.“
Len čo to dopovedal preskočil najbližší múrik a zmizol.
„Chjó, nechce sa mi ani pohnúť.“
Sťažovala sa Yushina a naťahovala si unavené nohy.
Pomaly som vstal a obzrel sa po okolí. Všade bol hustý les, slnko ale bolo ešte vysoko a tak aj napriek hustej streche z konárov a lístia nad našimi hlavami, bolo dobre vidieť.
„Idem nazbierať drevo na oheň.“
Povedal som a odišiel som mimo rozvalín.
V hlave mi stále zneli slová ktoré nám sensej povedal o dôvode byť ninjom, a tak sa ani nie je prečo čudovať že mi zbieranie trvalo celkom dlho. Keď som už mal pocit že mám naozaj dosť dreva na celú noc a musím povedať že to bola slušná kopa, zistil som že už sa pomaly stmievať a les pomaly zahalilo šero. S toľkým drevom mi trvalo asi dvadsať dlhých minút kým som sa vrátil. Potvora na mňa pri príchode zjačala, že kde toľko som. Cítil som sa ale príliš unavený aj na odpoveď a tak som len hodil drevo na zem a zvalil som sa k svojmu vaku.
Fusaku sedel na neďalekom strome a sledoval okolie. Ja som sa nedokázal už ani pohnúť, len som tak sedel opretý o svoj vak a sledoval našu tímovú hviezdnu kunoichi ako zapaľuje malý ohník. Pripomínalo mi to jeden malý výlet na ktorý som raz šiel so strýkom.
Les zahalila temnota, zvuky stíchli. Yushina varila v malom kotlíku vodu na instantný ramen, ktorý nám tu nechal sensej.
Po chvíľke sa vzduchom niesli lahodné vône. Vlastne nečudujem sa že sa mi po ninja prídeloch zbiehali sliny aj na instantnú polievku.
Netrvalo snáď ani minútu čo Yushina zaliala štyri porcie, keď sa vrátil sensej a nápadne poškuľoval po jeho obľúbenom jedle. Keby som nebol taký unavený asi by som sa fakt rozosmial.
Fusaku ktorý prišiel so sensejom si sadol k ohňu a konárikom sa vŕtal v jeho žeravých útrobách.
Sensej si sadol vedľa neho so svojou porciou z ktorej sa ešte výdatne parilo a vytiahol paličky.
„Itadakimasu.“
Zašepkal a my traja sme sa k nemu pridali.
Keď sensej dojedol ramen, začal nám vysvetľovať náš ďalší postup.
„Dnes sme ušli naozaj veľký kus a tak si pre dnešok oddýchnite, budem strážiť celú noc.“
„Ale sensej ..“
Namietla Yushina, aj keď bolo na nej vidieť, že by jej celonočný spánok naozaj prospel.
„Ja nie som unavený a potrebujem nad niečím premýšľať, takže by som aj tak nespal.“
Zastavil jej námietku.
„Zajtra ráno by mal prísť tým Ebisu, ak išli podľa plánu nemali by byť veľmi ďaleko, všetko ale závisí na tom či sa nestalo niečo nepredvídateľné.“
Vysvetľoval.
Keď sme dojedli, sensej udusil ohník nejakým vodným jutsu a zakryl ho zemou. My traja sme si ustlali naše spacie vaky. Len čo som si ľahol a zatvoril oči tak som zaspal.

Zobudil som sa na to ako so mnou niekto trasie.
„Čo sa deje?“
Zamrmlal som ospalo.
„Vstávaj!“
Vonku vládla ešte tma, sakra naozaj neznášam ranné vstávanie.
„Teba zobudiť, to je ...“
Nestihla odpovedať Yushina, pretože sa práve priblížil sensej, a aj v tej tme som jasne rozoznal na jeho tvári roztiahnutý úsmev.
„Tým Ebisu je už blízko, poďme, pripravíme im pekné privítanie.“
Po tomto vyhlásení som úplne precitol, vyviesť niečo bratrancovi, to znelo úchvatne a zároveň poriadne desivo. Veľmi dobre som totiž vedel že bratranček je v dedine číslo jedna vo vymýšľaní kadejakých bláznovstiev. Jeho najpreslávenejší kúsok, bol keď samotnej Hokage potiahol z kancelárie všetky zásoby saké. Týmto sa zapísal do legiend, keď som ho potom navštívil v nemocnici, samozrejme že Hokage ho nakoniec prekukla a vyprovokovala ho k súboju tým, že mu povedala že ho porazí aj jedným prstom, čo sa jej aj podarilo, videl som ho ako sa usmieva, aj napriek zraneniu, ktoré zďaleka nebolo také vážne ako na prvý pohľad vyzeralo.
Sensej nám prikázal aby sme sa skryli v jednej z posledných miestností v dome, ktorá ešte mala všetky náležité vlastnosti, a teda mala štyri steny, strop aj prasknuté drevené dvere. Cez prasklinu bolo dobre vidieť na miesto kde sme táborili.
Sensej vytvoril tri klony, ktoré sa vzápätí premenili na nás troch. Klony si ľahli na naše miesta a tvárili sa že spia, kým pravý Naruto sensej si sadol kúsok od zvyšku vchodu a oprel sa o stenu.
Netrpezlivo sme čakali. Neprešla však ani pol hodina keď sa cez stenu na opačnej strane prehupol tieň. Chvíľku sa rozhliadal po mieste až ostal pohľadom na naoko spiacom sensejovi pri vchode.
Zbadal som ako zložil ruky do pečate, ale v tej tme som nerozoznal do akej.
O chvíľku cez tú istú stenu sa prehupli ďalšie dva tiene. A vtedy sa to stalo.
Pri troch tieňoch expolodvali dve dymové guličky a zahalili nám akýkoľvek výhľad na to čo sa tam dialo. Počuli sme iba vzdychy a tupé nárazy.
A potom nastalo úplné ticho, našťastie sa dym rýchlo rozplynul a tak sa nám naskytol zaujímavý pohľad.
Klony v našich podobách držali na zemi Moegi-san a Udona-san, jedine bratranček Konohamaru ešte stál so zvláštnou palicou a jedným jej koncom mieril sensejovi do tváre. Sensej stál a usmieval sa.
„Udon, Moegi, to sú klony, nemusíte byť k nim takí milí.“
Povedal napoly vážne a napoly pobavene Konohamaru.
Naši dvojníci sa v tom momente rozplynuli v bielom dyme.
„Výborne.“
Zasmial sa sensej.
Konohamaru zatočil palicou a tá vzápätí zmizla.
„Bratček Naruto, niečo si mi dlžný.“
Povedal zničoho-nič Konohamaru a uprene pozeral do sensejových očí.
„Eh, snáď tento malý prepad neberieš tak vážne ..?“
Odpovedal prekvapene sensej.
„Si mi dlžný súboj.“
Povedal bez obalu bratranec. Naruto sensej však nepovedal nič, videl som však aj v tej tme že po tomto výroku nebol ani najmenej prekvapený.
„Súboj o post hokage.“
Pokračoval Konohamaru.
Sensej, chvíľku stál, ako keby uvažoval.
Potom sa odvrátil od Konohamara a kývol nám aby sme vyšli.
„Čo sa deje sensej?“
Vyzvedala večne zvedavá Yushina.
Keď sme prišli bližšie, sensej sa zaškeril.
„Čo poviete na ukážku naozajstného súboja ninjov?“
Konohamaru ktorý doteraz stál napätý, odrazu uvoľnil ramená a radostne si odfukol.
Sensej sa otočil späť k bratrancovi.
„Konohamaru ..“
Ten mu ale skočil do reči.
„Bratček Naruto, ospravedlníš sa mi až keď ťa porazím.“
Konohamaru sa uškrnul a sensej s ním.
Až vtedy som pochopil čo to znamená. Staneme sa svedkami niečoho čo mladí geníni ako sme mi nevidia len tak. Súboja ninjov na úrovni jounin a vyššej.
Od vzrušenia mi vstali chĺpky na rukách.
Yushina vedľa mňa sa až triasla a Fusaku bol pre zmenu taký bledý, že by konkuroval aj mesiacu keby ten bolo spopod hustých konárov vidieť.
„Tak zbaľte si veci a vyrážame.“
„Ale kam sensej?“
Spýtala sa Yushina.
„Na miesto súboja o titul Hokage, tak poďme!“
Všetci sme sa vystreli.
„Hai sensej!“