Návrat beštie II. – Sen sa stane realitou a realita iba snom

Poznámka

Tak, tu je pokračovanie. Je dosť dlhé, mohla som ho rozdeliť na dve časti, no nakoniec som to nechala tak. Myslím, že sa v tomto diely dej dosť zaplietol, takže... nech sa dobre číta A dajte mi vedieť, ak máte nejaké dotazy alebo výčitky (alebo, poprípade, chválu xD). P.S.: Netuším, prečo mám zahviezdičkované slovo serenáda xD...

,,Tak takto to už viac nepôjde...“ Unavene padol na kolená. Čelo pritlačil k zemi a zhrbil chrbát. Cítil, ako mu drobné čiastočky prachu obrusujú dýchacie cesty, ako sa mu roztápa telo, ako ho sužuje hlad. Ak by už nebol mŕtvy, tak by odprisahal, že práve umiera.
Táto jeho menšia prestávka mu nijako nepomáhala. Cítil sa čím ďalej tým horšie, tak sa radšej pozbieral a vydal ďalej. Stále kráčal a kráčal, sledujúc pustatinu naokolo seba, a na každom kroku zlostne klial.
,,Ja sa na to môžem vy*rať! Toto sa nedá vydržať...“ Nahnevane sa ťahal naprieč prázdnotou. Stále viac a viac sa vzďaľoval od ohnivých nebeských jazykov, pod ktorými precitol, no aj napriek tomu ho trýznila neskutočná horúčava. Bolo to horšie ako na púšti. Horšie ako v peci. Horšie ako v...
,,Musím sa odtiaľto nejako dostať!“ zavrčal a poobzeral sa naokolo seba. Kadiaľ by sa mal vydať? Mal by ísť rovno? Zabočiť? Vrátiť sa? Existuje vôbec cesta, na ktorej konci by našiel nejaký východ? Alebo aspoň niečo iné, než len prach, piesok a kamene...
Zem pod jeho nohami sa odrazu zatriasla. Znehybnel a sklopil zrak. Piesok sa začal zvláštne vlniť a natriasať, načo sa spod zeme ozval strašlivý rev. To ho už posledné zvyšky rozumu donútili utekať.
Bežal ako zmyslov zbavený. Do chrbta sa mu oprela silná vlna piesku a prachu a uši mu zalial škrekľavý vreskot. Neopovážil sa pozrieť za seba. Tušil, čo sa deje za jeho chrbtom – na zemi videl obrovitánsky tieň, ktorý sa stále viac a viac rozpínal.
Bol na pokraji síl, no aj napriek tomu zrýchlil. Na moment sa mu zazdalo, že tej potvore ušiel, no mýlil sa. Zem pod jeho nohami sa opäť zavlnila a obrovský dvojhlavý červ s tvrdým pancierom na chrbte sa vymrštil vysoko do vzduchu. Vyzeralo to, ako keď vybuchne gejzír. Piesok lietal v povetrí ako kvapky horúcej vody a telo tej príšery sa natriasalo ako silný vodný prúd.
Tak toto je môj koniec... pomyslel si pri pohľade na netvora. Potom sa však zarazil nad vlastnou myšlienkou. Ako to môže byť jeho koniec? Veď je predsa mŕtvy, nie?
Príšera rýchlo zablokovala tok jeho myšlienok. Hrozitánsky zarevala, až okolité kamene nadskočili, a zavrtela sa. Naruto pocítil ohromitánsky strach. Ako sa má takej veci ubrániť? Za života by to možno dokázal, no teraz? Necítil v sebe ani zlomok svojej nadľudskej sily. Nebol ani ninjom, ani upírom, bol iba obyčajným vyčerpaným človekom.
Trhol sebou a červ hneď nato doširoka roztvoril jednu zo svojich nechutných papúľ. Naruto len nehybne čakal, kedy ho zhltne. Príšera však nič nerobila. Stála na mieste, akoby na niečo čakala. Vtedy si niečo uvedomil.
,,Takže ty ma nevidíš, čo?“ zachechtal sa dívajúc sa na netvorove hladné gebule. ,,Jasné, veď ani nemáš oči...“
Červ sa opäť zavrtel a otvoril aj druhú papuľu. Predklonil sa a natiahol jeden zo svojich krátkych mohutných krkov. Jeho pravá hlava tak zastala tesne pred Narutovou tvárou.
Nemal čím zaútočiť, nemal žiadnu zbraň a energiu na boj už vôbec nie. Rozhodol sa teda nehýbať a čakať. To bola jeho jediná šanca na ,,prežitie“.
Stál tam ako taký soľný stĺp dívajúc sa tej potvore rovno do roztvorenej papule. Cítil, že sa jeho telo trasie strachom. Zo všetkých síl sa snažil upokojiť, no bolo to ťažké – príšera bola vytrvalá a po celý čas nepohla ani brvou. Hrala jeho hru. Bolo to kto z koho.
Toto je horšie ako tá hra, kto sa vydrží dlhšie nesmiať... pomyslel si po dlhej, dlhokánskej chvíli strávenej čakaním.
Príšera odrazu akosi zneistela. Začala mávať hlavami do všetkých strán, akoby sa ho snažila vystrašiť a prinútiť utekať. Naruto bol však veľmi vytrvalý, čo sa mu aj vyplatilo. Červ sa po ďalšej chvíli čakania zahrabal naspäť pod zem.
Vydýchol si. Pokýval stuhnutým krkom a kľakol na kolená. To však robiť nemal. Pohol sa príliš zavčasu, načo sa červ opäť vymrštil do výšky a natočil hlavy tak, ako keby sa bol díval jeho smerom.
,,A ku*va...“ Zazubil sa a prižmúril oči. Potom sa však stalo niečo neočakávané. Červ sa z ničoho nič otočil a kĺzavými pohybmi stratil niekde v diali. Naruto začul iba niečí žalostný rev – a bol si istý, že príšera ho nevydávala.
Toto bola jeho šanca. Pobral nohy na ramená a rozbehol sa čo najďalej od miesta ich stretu. Utekal a utekal, až od úplného vyčerpania padol na zem. Za normálnych okolností by veľmi pravdepodobne upadol do bezvedomia, no to sa nestalo. Bol úplne zmorený a uvítal by chvíľu oddychu, dokonca aj v takej zlej situácii na takom strašnom mieste, no nedokázal ani oka zažmúriť. Z nejakého dôvodu nevedel uľaviť svojmu zmučenému telu.
,,Ale čo?!“ ozval sa hlboký mužský hlas a Naruto bezvládne zodvihol zrak. Na neďalekom skalnatom výbežku zbadal stáť tmavú siluetu. ,,Ďalší, čo sa mu podarilo prejsť cez Hranicu...“
Ľudia... Sú tu ďalší ľudia... nadšene si pomyslel a pozviechal sa. Sediac sa obzrel za seba a zbadal akúsi hrubú červenú čiaru, ktorá v celej šírke pretínala okolitú pustatinu. Potom pozrel späť na výbežok. Už na ňom nestál iba jeden, no hneď traja.
,,No tak, vy dvaja, nestojte tu a bežte mu pomôcť!“ prikázal ten najvyšší a dve menšie postavy sa rýchlo rozbehli k bezvládnemu Narutovi. Mladé, vcelku pekné dievča s veľmi dlhými, vlnitými vlasmi černejšími ako havranie perie a o niečo nižší chlapec s veľkými zelenými očami a rovnako tmavými vlasmi ho ihneď podopreli a pomohli mu postaviť sa.
,,Kde... Kto... Kde...“ mrmlal Naruto.
,,Nehovor, je to zbytočné,“ prehlásil muž stojaci na výbežku a hneď nato podivne trhol hlavou a zľahka ňou pootočil. Aj jeho dvaja spoločníci odrazu akosi spozorneli a upreli zrak do prázdna.
Vysoký muž so strapatými hnedými vlasmi, prísnymi tmavými očami a jemným strniskom sa sebavedomo zaškeril, siahol si za chrbát a vytiahol spoza neho doničený, ručne kovaný dvojsečný meč, ktorý ihneď zodvihol nad hlavu a namieril na oblohu. O pár sekúnd nato sa spoza výbežku vynoril akýsi okrídlený netvor a preletel mužovi ponad hlavu, pričom sa napichol na ostrý hrot jeho zbrane.
,,Vitaj v pekle!“ zvolal muž radostne, zatiaľ čo jeho nehybný meč páral brucho tvorovi náramne podobajúcemu sa drakovi.
Netvor bolestne zareval a zrútil sa o niekoľko metrov ďalej. Chvíľu ešte skučal, pričom zúrivo metal chvostom a rozhadzoval naokolo seba veľké kusy skál, no potom stíchol a prestal sa hýbať.
Muž si očistil krvou zašpinený meč a usmial sa. Zastrčil si ho naspäť za opasok a zišiel dolu.
,,Bude večera!“ zajasal chlapec a rozbehol sa k mŕtvole.
,,Budeme jesť!“ pridalo sa k nemu i dievča.
,,Stojte!“ zreval na nich muž. ,,Kam ste sa to vybrali?“
,,No predsa po mäso!“ odpovedal mu chlapec nadšene.
,,To nechajte tak. Pošleme poň lovcov.“
,,Ale čo ak nám ho dovtedy niečo zožerie?“ so strachom v hlase sa opýtalo dievča.
,,Nezožerie. Tunajšie príšery nemajú kanibalistické sklony,“ povedal dívajúc sa veľavravným pohľadom na nervózne poskakujúceho chlapca.
Naruto mlčky postával na mieste zazerajúc na mŕtveho draka. Je v pekle? Naozaj? No, svojim spôsobom taký koniec čakal, ale...
,,Nestoj tam a poď s nami!“ zavolal na neho muž a Naruto šklbol hlavou.
,,A kam?“
,,Do jaskýň.“
,,Kamže?“
,,No do jaskýň!“ otrávene zopakoval muž. ,,Je tam dosť chladno a chlad tunajšie potvory neznášajú. Je to tam teda najbezpečnejšie...“
Obzrel sa za seba. Zahľadel sa do diaľky a usúdil, že bude najlepšie, ak pôjde. V prítomnosti ďalších ľudí bude rozhodne vo väčšom bezpečí, než keby mal pustatinou blúdiť sám.

Zobudila sa so strašným krikom. Posadila sa a pretrela si spotenú tvár. Dovnútra rýchlo vbehla jej mama a začala ju ratovať.
,,Sakura, čo sa stalo? Je ti niečo?“
,,Nie, mami, je mi fajn,“ mrmlala Sakura. ,,Mala som len zlý sen.“
,,Ach tak, dobre potom. Poponáhľaj sa, už zase meškáš...“
,,Nemeškám. Vzala som si voľno.“
Prekvapene na ňu pozrela. Nepamätala si, že by si jej dcéra niekedy brala dovolenku. Asi bola prepracovaná...
,,Nechaj ma ešte si trochu pospať,“ vravela Sakura pretierajúc si unavené oči.
,,Dobre teda,“ privolila a potichu odkráčala z izby. Sakura sa až po uši prikryla perinou a zavrela oči. Viac už však nezaspala. Jednak jej myseľ trápil oný strašný sen, no bolo tam aj niečo ďalšie, čo ju nechcelo nechať odpočívať.
Nazúrene vyskočila z postele a otvorila okno. ,,Gyou, ak je ti život milý, tak okamžite prestaneš!“
Chlapík sa len pousmial a dal pokyn svojim ,,hudobne nadaným priateľom“, aby pokračovali tam, kde prestali.
Sakura zúfalo zryčala a zavrela okno. Skĺzla až na zem, popadla vankúš a prikryla si ním hlavu.
,,To je ale krásna serenáda, no nie?“ vošla do izby Ino a poobzerala sa po kamarátke.
,,Nie, to teda nie je,“ nahnevane jej odpovedala Sakura.
,,Podľa mňa je. Ach, keby mne niekto prišiel zaspievať pod okno... Vôbec ťa nechápem. Ja by som takého chlapa hneď brala!“
,,Naozaj? Tak si ho ber!“ Bleskovo vstala a schytila ju za ramená. ,,Ber si ho, prosím! Nejako ti ho dohodím...“
,,Budem len rada,“ usmiala sa od ucha k uchu.
Sakure sa zjavne uľavilo. Spustila ruky naspäť k telu a usmiala sa.
,,Čo tu vlastne robíš?“ opýtala sa jej.
,,Prišla som, lebo potrebujem pomôcť v obchode. Všetci pracujú, tak som prišla za tebou, lebo máš vraj voľno. Tvoja mama ma najprv nechcela pustiť dnu, lebo vraj ešte spíš, no ja som jej neverila a...“
,,Prepáč, Ino,“ prerušila ju, ,,no ja dnes nemôžem. To voľno som si vzala preto, lebo musím za niekým zájsť. Chcela som už včera, no nakopila sa mi robota a nešlo to.“
,,Neštvi ma... To vážne? Nemôžeš ani na dve hodinky? Prosím...“
,,No na dve hodinky by som aj mohla...“
,,Perfektné!“ zvolala na celú izbu. Popohnala ju v obliekaní a už aj ju ťahala von z domu. Hneď, čo sa im podarilo zbaviť toho otravného pajáca, sa pobrali do obchodu a odtiaľ sa Sakura vybrala navštíviť starenku, ktorá žila v malej chatrči blízko akadémie.

Váhavo zaklopala na staré, drevené vrátka. Keď sa ozvalo hlasné ,,Poďte ďalej!“, nabrala odvahu a vošla dnu. Do nosa jej ihneď udrela silná vôňa bylín a medu. Zhlboka sa nadýchla a poobzerala sa naokolo. Nebolo to tam práve dvakrát priestranné. Starenka mala celú obývačku (ak sa to tak dalo nazvať) zapratanú starými haraburdami, rôznymi drevenými soškami a podivnými obrázkami. Okná mala pozaťahované tmavými závesmi a jediným zdrojom svetla bola malá olejová lampička položená na okrúhlom stolíku.
Jagga si niečo zamumlala a krívajúc vošla do miestnosti, pričom rozozvučala desiatky malých zvončekov, ktoré mala povešané na dverách. Keď zbadala Sakurinu tvár, pootvorila ústa a vypúlila drobné očičká.
,,Oh, to si ty! Sadni si, nože si sadni! Už na teba čakám...“
Zarazene si sadla na stoličku. ,,Naozaj? Nanaly vám povedala, že prídem?“
,,Nie, to nie. Ja mám trochu iné zdroje...“ potmehúdsky sa usmiala a sadla si oproti nej. ,,Takže, dievča, čo máš na srdci?“
,,No, ako by som to povedala... Mávam obzvlášť čudné nočné mory.“
,,Zaujímavé,“ zamrmlala Jagga a zapálila dve vonné tyčinky, ktoré sa jej povaľovali na vedľajšej skrinke. ,,Povedz mi o tom niečo viac. Čo alebo kto sa v tých snoch objavuje? Ako často sa opakujú? A kedy asi začali?“
,,No, ja presne neviem. Predtým som ich mávala len zriedkakedy, no v poslednom čase... Za tento týždeň sa mi ten istý sen sníval asi trikrát. A vždy to bolo o tom istom. Všade samý oheň, piesok, kamene... a podivné príšery. Potom ešte krik a neskutočné teplo. A... a nejaká tvár, ktorú som však vždy videla iba tak hmlisto a z pomerne dosť veľkej diaľky.“
,,Hmm... Zabudla si mi povedať, kedy sa ti o tom snívalo po prvý kráť.“
,,No, to bolo hneď po tom, čo som... čo som niečo urobila.“
,,Buď konkrétna, moja milá.“
,,No, ja som totiž... niekoho zabila. Niekoho, kto mi bol veľmi blízky. Veľmi, veľmi blízky...“
,,Ach tak.“ Jagga sa zamračila. Pošúchala si dlane a zhlboka sa nadýchla. ,,Polož ruky na stôl.“
Poslúchla ju a položila obe dlane pred seba. Jagga vtedy niečo zamrmlala, hodila do ohňa lampičky akési bylinky a pevne ju chytila za ruky. Zavrela oči a vyriekla zopár nezrozumiteľných formuliek.
Malý plamienok v lampičke odrazu zatancoval a predĺžil sa. Miestnosť celá zažiarila a Sakura mala pocit, že sa aj zľahka otriasla. S obavami pozrela na Jaggu a zbadala jej pokrkvanú tvár. Vyzerala, akoby snívala jej nočnú moru.
,,Dievča, ty...“ zhlboka sa nadýchla a pustila jej ruky. ,,Ty si s niekým spojená!“
,,Ako spojená? A s kým?“
,,S niekým... S niekým, koho duša... koho duša blúdi v... pekle!“
,,Čože? Čo to vravíte?“
,,Si s tým človekom spojená... Spojená...“ Jagga vyzerala zle. Vystrašene, zarazene, zničene.
,,Ako spojená? No tak, odpovedzte!“
,,Citovo, duševne...“ mrmlala snažiac sa upokojiť. ,,Si s ním spojená. A bola si už aj dávno predtým...“
,,Naruto...“ bezducho vyslovila jeho meno. Tušila to. Veď to celé začalo po jeho smrti. ,,Takže je v pekle...“
,,Je,“ pokývala hlavou. ,,Je v pekle – a ty s ním...“
,,Čože? Čo tým myslíte?“
,,Tie sny... Tie sny sú realita. Realita sú tie sny... Ty, si s ním spojená... Spojená!“
,,Ale ja stále neviem, čo to znamená!“ Sakura už strácala nervy a zdalo sa, že Jagga tiež.
,,Znamená to, že odteraz... odteraz budeš mávať tie sny častejšie, častejšie a častejšie, až pokým... sa sen nestane realitou a realita iba snom...“
Tie slová sa jej ani trochu nepáčili. Radšej sa ich ani nepokúšala pochopiť.
,,Bež, dievča...“ potichu povedala Jagga. ,,Bež, ešte sa môžeš zachrániť...“
,,Ale ako?“
,,Musíš spretrhať spojenie... Zničiť puto!“
,,Ale AKO?!“
Starenka si pretrela tvár a povzdychla si.
,,Na túto otázku si musíš odpovedať sama. Napoviem ti však: najprv hľadaj začiatok povrazu, až potom jeho koniec.“

Cestou domov neustále premýšľala nad významom tých slov. Čo znamenalo, že sa sen stane realitou a realita zase snom? A čo znamenala tá vec s tým povrazom? Bola z toho značne rozčarovaná. Bezducho sa ťahala uličkami Konohy a so zrakom sklopeným trápila svoju ubolenú hlavu.
Odrazu zastala. Niečo sa jej nepozdávalo. Ľudia naokolo si čosi vkuse pošepkávali a nenápadne na ňu ukazovali prstom. Nechápala, o čo im šlo. Na jej výzore nebolo nič, čo by stálo za takú horlivú diskusiu (aspoň v ten deň nie).
Netrvalo dlho a do očí jej padol veľký červený nápis, načmáraný na stene jedného starého domu: Haruno Sakura je obyčajná mrcha! Držte sa od nej čo najďalej, lebo vám vrazí kôl do srdca!
,,Čo to má byť?“ Neverila vlastným očiam. Zarazene pristúpila bližšie k domu. ,,Toto je...“
Zrak jej padol na ďalší nápis. Bol takmer identický s tým predošlým, líšil sa len urážkou, a skvel sa na dlhom bielom plote, pri ktorom postávala hŕstka ľudí.
Okamžite k nemu pribehla.
,,Gyou, čo to robíš?“ prekvapene pozrela na jeho ruky. Zvieral v nich štetec a vedro s farbou.
,,No, ja...“
Chvíľu mala pocit, že ho prelomí na polovicu, no potom si všimla, že drží bielu farbu, nie červenú, a že nápis nepíše, no zamaľováva ho.
Nevedela, čo povedať. A čoskoro aj zabudla na to, že niečo povedať chcela. Všade, kam sa pozrela, videla žiariace červené písmenká pospájané do rôznych hanlivých viet.
,,Ako je to... Čo to...“ koktala dívajúc sa na ,,odkazy“. Kto to len mohol napísať? O tom, čo sa v skutočnosti stalo v noc Narutovej smrti, vedel iba úzky okruh ľudí a ona veľmi pochybovala o tom, že by to bol schopný urobiť niekto z nich. Nedávalo jej to zmysel, veď oni ju chápali a ešte k tomu sa to stalo už tak dávno...
Nemienila tam zostať a nechať ľudí, nech na ňu ukazujú ako na nejakú opicu v zoo. Pobrala nohy na ramená a poponáhľala sa domov snažiac sa nevšímať si tie odporné nápisy.
Ľudia sa čoskoro po jej odchode vrátili k svojej robote a nechali pri plote Sakurinho nápadníka samotného. Ten sa s podivným úškrnom otočil k nápisu, vzal štetec do ruky a pretierajúc slová kôl do srdca povedal:
,,Pre toto ťa mám tak veľmi rád...“

,,Ako dlho si mŕtvy?“ vyzvedal Naruto cestou do jaskýň.
,,Zle sa pýtaš, chlapče. Správne je to – ako dlho si tu? Vravím to preto, lebo čas v pekle plynie úplne inak než na svete, čo znamená, že aj keby som tu bol, ja neviem, tri dni, na svete by som mohol byť mŕtvy iba jednu hodinu, alebo aj päťtisíc rokov.“
,,A na to si ako prišiel?“
,,Táto tu,“ ukázal na mladé dievča, ,,je tu dlhšie ako tento sopliak, no narodila sa neskôr než on otrčil kopytá. Tak som na to prišiel.“
Udivene sa zahľadel na bezstarostne poskakujúcu dvojicu. Hovoril mu muž pravdu? Plynie tu čas naozaj tak... nepravidelne? Ak áno, ako dlho je už mŕtvy? Deň? Dva mesiace? Alebo je ešte stále nažive? Potriasol hlavou a prestal nad tým uvažovať. Bol predsa v pekle, zrejme by si mal začať zvykať na nepochopiteľné...
,,Tak ako dlho tu už si?“ opravil sa.
,,Presne neviem, po piatich usmrteniach som to prestal počítať, no asi sedemdesiat rokov.“
,,Po piatich usmrteniach?“ prekvapil sa Naruto. ,,Po akých usmrteniach? Veď ty už predsa mŕtvy si, ako by ťa niekto mohol usmrtiť?“
,,Ty tu asi nie si dlho, čo?“
,,Nie. Som tu menej než deň. Pravdepodobne...“
Dievča sa prekvapene otočilo. ,,To vážne? Uau!“
Muž sa mu jej reakciu hneď podujal vysvetliť. ,,Vieš, málokto tak skoro po príchode prejde Hranicou (to bola tá červená čiara, za ktorou si si váľal pupky), pretože ho dovtedy aspoň dvakrát zožerie nejaká z tunajších potvor.“
,,Zožerie?“
,,No áno, zožerie. Veď vieš – príšera otvorí papuľu, poslintá ťa, odtrhne ti zopár končatín a s chuťou požuje...“
,,Ja to chápem, ale...“
,,Neboj, aj ja ťa chápem,“ zasmial sa. ,,Si tu nový, takže ti to vysvetlím. Peklo by nebolo peklom, keby tu ľudia netrpeli. A toto utrpenie nám zabezpečujú hlavne oné obludy, ktoré pobehujú hore-dolu po celej púšti a požierajú všetko, na čo len natrafia. Po tom, čo ťa usmrtia, tvoja duša pocestuje na také jedno príjemné miesto – familiárne ho voláme mučiareň – kde pretrpíš desať rokov nepretržitých múk a bolestí. Potom sa vrátiš a môžeš sa opäť začať báť o svoj bezcenný život.“
,,Aha...“
,,No tak, nevešaj hlavu. Aspoň tu tak nie je nuda...“
Nezdieľal jeho nadšenie. Nepáčila sa mu predstava desiatich rokov nepretržitého trýznenia. To by radšej bral tú nudu...
,,A sme tu,“ zvolal chlapec a Naruto zaostril zrak. Stáli pred vchodom do útrob vysokej, skalnatej hory.
Ako prvé dnu vošlo dievča. Po nej chlapec a hneď nato vošiel aj Naruto. Musel si dávať pozor na hlavu, pretože vstúpili do akéhosi tmavého, chladného tunela s veľmi nízkym stropom. Možno po pár sekundách chôdze sa na jeho konci zjavilo svetlo, ktoré ich doviedlo do obrovitánskej jaskyne plnej ľudí.
Bola tam skutočne zima a dosť tma, keďže jediným zdrojom svetla bola iba malá diera v strope a zopár plápolajúcich pochodní. Na prvý pohľad bolo jasné, že je už dlhší čas obývaná ľuďmi, pretože mala v stenách vytesané akési malé izbietky či komôrky a dokonca tam bolo menšie provizórne schodisko, ktoré viedlo na vyššie poschodia.
Muž ho zaviedol na druhú stranu k akýmsi dieram, ktoré miestni vyplnili tučnou vrstvou piesku a niekoľkokrát potiahli kožou zabitých netvorov. Hneď, ako sa do jednej posadil, pocítil neopísateľné uvoľnenie.
,,Mäkučké, čo?“ Muž sa pri pohľade na Narutov blažený výraz tváre veselo zaškeril. Potom pozrel na neďaleko postávajúcich ľudí a prikázal im, aby pohli kostrou a ukovali mu nový meč.
,,Áno, Vodca!“ nahlas zvolali a ihneď sa pobrali do akéhosi tunela, ktorý viedol ešte hlbšie pod zem.
,,Vodca?“ začudoval sa Naruto.
,,No áno, to je moja skromná prezývka. Tu sa totiž nevoláme menami.“
Naruto nestihol ani ústa otvoriť, už sa k nim dovalila neposedná dvojica a zaparkovala zadky rovno do vedľajších dier.
,,Už som o úlovku oboznámil lovcov,“ veselo poznamenal chlapec a zazubil sa.
,,Jeho voláme Lecter,“ opäť prehovoril Vodca. ,,Radím ti, drž sa od neho ďalej. Od svojho príchodu poslal troch do mučiarne. Bol totiž hladný...“
,,Beriem na vedomie, i keď si myslím, že by som si s ním celkom rozumel...“
,,Naozaj? Hmm... Čo presne si bol za života?“
,,Všetko možné,“ stručne mu odpovedal Naruto.
,,Myslím to vážne.“
,,Aj ja,“ stroho povedal a zadíval sa do diale. ,,Narodil som sa ako ninja. Hneď po tom do mňa uväznili deväťchvostého démona a o pár rokov neskôr sa zo mňa stal upír.“
,,Ver, že tu nie si rekordmanom...“
Dievča sa zaujato pomrvilo a uprene pozrelo na Narutovu unavenú tvár. ,,Úu, démon a upír... To je sexy.
,,Sexy?“ prekvapil sa Vodca. ,,Je ti dobre?“
,,Je mi stále lepšie a lepšie...“ pomrvila sa a začala sa pohrávať s perami.
Vodca si nahlas povzdychol a kývol na dvoch nič nerobiacich chlapov, ktorý stáli pri jednej z pochodní.
,,Berte ju preč, zase to na ňu lezie!“
,,Nič na mňa nelezie,“ ofučalo sa dievča, ,,ale ak by chcelo, nebránila by som sa...“
,,Na čo čakáte?“ opäť zvolal na mužov. ,,Bežte ju trochu schladiť!“
Naruto sa nechápajúc díval na to, ako dievča ťahajú k pokojnej hladine jaskynného jazierka.
,,Čo jej je?“
,,Nič,“ stručne mu odpovedal Vodca. ,,Je to jednoducho tunajšia ku*va, naša korunovaná kráľovná dvojzmyslov. Občas ju treba hodiť do vody, aby sa trochu upokojila.“
,,Aha... To vás tu akože...“
,,...akože obšťastňuje?“ zasmial sa. ,,To sotva. Toto je peklo, zabudol si? Tu žiadne potešenie nenájdeš, ani keby si veľmi hľadal. Ale ak chceš (a ja viem, že chceš, vidím ti to na očiach), počul som, že neďaleko je miesto, kde to robia vkuse. Ale varujem ťa – všetkého veľa škodí...“
Nadvihol obočie. ,,Takže mi to vidíš na očiach...“ Posmešne si odfrkol a opäť pozrel na dievča. To s drkotajúcimi zubami vyšlo z jazierka a nadurdene sa pobralo k východu.
,,Hej, Kráľovná, kam si sa to vybrala?“ zakričal na ňu Vodca, načo sa mu dostalo odpovede v podobe vztýčeného stredného prsta. ,,No tak, stoj! Nemôžeš ísť vonku sama, poznáš predsa pravidlá...“
,,Ak von, tak aspoň dvaja,“ otrávene zamrmlala. ,,Ja viem. Ale veď ja predsa nejdem sama, Lecter ide so mnou.“
Chlapec prekvapene zodvihol zrak, akoby to pre neho bola novinka.
,,Povedal som dvaja, nie jeden a pol...“
,,Nebudem si to brať osobne,“ zavrčal chlapec a pobral sa za ňou.
Vodca sa len uškrnul, zaklonil hlavu a zavrel oči. ,,Dúfam, že ti nebude vadiť, ak si trochu zdriemnem...“
Naruto mlčal. Jeho pozornosť už nejakú tú chvíľu pútalo čosi iné, než muž vedľa neho. Bola to osoba sediaca v tieni. Už dlhšiu dobu ho sledovala, cítil jej nenávistný pohľad. Prižmúril oči, no nech sa snažil ako chcel, na tvár jej nedovidel. Tá zostávala ukrytá v tme.

Opatrne priložila srdce k jeho roztvorenej hrudi. Zúžila oči a zahryzla si do pery. Musela si dávať veľký pozor, aby niečo nepokazila. Pomaly ho vložila dnu a vytiahla ruku. Skôr než by však stihla prejsť k ďalšiemu kroku, sa stalo niečo, čo ju donútilo zlostne vykríknuť. Srdce, precízne uložené v Narutovom nehybnom tele, sa rozpadlo na prach.
,,Nie... Nie, nie, nie, NIE! To nie je pravda...“ Schmatla sa za vlasy a začala si ich zúrivo šklbať. ,,To je šieste... ŠIESTE!“
Jej zúfalý krik sa ozýval celou jaskyňou. Rozkmital drobné kvapky vody a tie z veľkej výšky dopadli na jej hlavu.
,,Do pekla, šieste srdce...“ Nevedela, čo ďalej. Prvé nebolo dobré, druhé tiež nie, tretie musela zahodiť, aby dokázala uniknúť stráži, a posledné tri sa z nejakého nevysvetliteľného dôvodu rozpadli. Bola v koncoch. ,,Čo ďalej... Čo mám robiť? Ach, Naruto, čo si to so mnou porobil? Prečo sa pre teba takto trápim? Prečo to robím? Prečo takto riskujem? Ah, privedieš ma do šialenstva, ty... ty...“
V záchvate hnevu kopla do tela. To narazilo do blízkej steny a Narutova hlava bezducho odvisla na stranu. Anya padla na kolená a schovala tvár do dlaní.
,,Nemyslela som si, že to bude až také ťažké. Do paroma... Naruto, nenávidím ťa. NENÁVIDÍM!“
Po chvíli vstala rozhodnutá odísť a nechať ho tam. Mala toho plné zuby. Už sa nechcela vracať do mesta po ďalšie srdcia, nechcela ešte viac riskovať. Určite už vedeli, čo má za lubom, a ak predpokladala správne, tie rozpadnuté srdcia boli toho dôkazom.
,,Zostaň si ty len pekne mŕtvy...“
Odrazu zastala. Natočila hlavu nabok a započúvala sa. Niečo nebolo v poriadku. Niekto vošiel do jaskyne...
,,Do r*ti! Vedela som, že nemám zostávať pridlho na jednom mieste!“
Zvrtla sa a priskočila k telu. Zodvihla ho zo zeme a prehodila cez plece. Potom si to namierila na druhú stranu jaskyne, kde bol ukrytý druhý východ.
,,Čo si to len zo mňa spravil...“
Vybehla von. Bol deň, no obloha bola zatiahnutá a slnko sa ukrývalo za veľkými zhlukmi mračien. Nemala čas váhať, tak rýchlo vbehla do lesa. O pár sekúnd nato z jaskyne vybehlo asi desať ďalších upírov, ktorí sa zúrivo rozbehli za ňou.
Jej náskok sa veľmi rýchlo skracoval. Jej prenasledovatelia mali jednu veľkú výhodu – nemuseli so sebou vláčiť Narutovo mŕtve telo. Musela siahnuť na dno svojich síl a pridať. Nielenže jej boli za pätami, no slnečné lúče si cez mraky pomaly prerážali cestu k zemi. Hrozilo, že ak nezomrie rukou jej podobných, tak zhorí zaživa.
Minula posledný strom a vybehla na lúku. Neďaleko počula burácať rieku. To nebolo dobré. Obzrela sa za seba a zbadala dve známe tváre.
,,No super. S tými sa ja stretnúť nechcem,“ zavrčala a ešte viac zrýchlila. Čoskoro dobehla na koniec lúky, kde bola nútená zastať. Pred sebou videla hrubý kmeň stromu, spájajúci protiľahlé steny hlbokej rokliny, na ktorej dne sa vlnila nepokojná rieka.
,,Tečúca voda,“ vrčala dívajúc sa dolu.
Tlačil ju čas. Upíri ju doháňali a slnečné lúče začali zalievať okolitú krajinu. Musela si vybrať. Buď pôjde po prúde rieky, čo by nebola práve najlepšia voľba, alebo vytiahne tromf z rukáva a prejde na druhú stranu, čím by nielen ušla upírom, no schovala by sa aj pred slnkom.
Rozhodla sa pre druhú možnosť. Schmatla vedľa povaľujúci sa kus dreva a zabodla si ho do brucha. Bolestne zaskučala a zažmúrila oči. Už dlho necítila takú strašnú bolesť. Bolo to však nutné – musela sa oslabiť, ináč by nemohla prejsť cez vodu.
Vykročila. Neviditeľná bariéra ju najprv nechcela nechať prejsť, no nakoniec povolila a Anya sa odrazu ocitla uprostred rokliny. S úškrnom pozrela na svojich prenasledovateľov a ukázala im zopár veselých gest.
,,Vždy som vedel, že nie je normálna, no takto poskakovať, keď jej život visí na vlásku...“ Vysoký muž nad ňou neveriacky pokýval hlavou. Potom pozrel na svoju nízku plavovlasú spoločníčku a pousmial sa. ,,Nech ju odtiaľ zhodia.“
Dievča sa uškrnulo a mávlo rukou. ,,Čo ste hluchí? Vravel, aby ste ju zhodili!“
Upíri vyzerali zmätene. ,,Milosťpani, ale slnko...“
,,Chcete sa snáď priečiť rozkazu?“
Všetci naraz pokývali hlavou a priskočili ku kmeňu. Chytili ho za korene a začali ním sprudka kývať zo strany na stranu. Anya sa zapotácala a zakliala. Začala strácať rovnováhu a hneď nato jej Narutovo telo vypadlo z rúk.
,,A padááááá!“ posmešne zvolal upír a jeho spoločníčka sa zvesela zachichotala.
,,Naruto!“ Anya za ním natiahla ruku, no už bolo neskoro. Dopadol. Dúfala, že sa ponorí pod vodu a klesne na dno, no prúd bol natoľko silný, že ho ja napriek tomu, že mal skamenenú pokožku, odplavil preč.
Opäť zlostne zakliala. Najprv myslela, že skočí za ním, no to by bola samovražda. Voda by ju ešte viac oslabila a slnko by dokončilo robotu. Rozbehla sa teda na druhú stranu, načo sa kmeň zrútil do rieky.
,,Babráci! Bol to jeden hlúpy strom! Ste úplne neschopní!“ vrčal muž a rozhadzoval rukami.
,,Prepáčte nám to, pane!“
Nazúrene skrčil obočie. Vyzeral, že každú chvíľu vybuchne. Venoval krátky pohľad plavovláske po jeho boku, ktorá bez slova prikývla, a hneď nato sa otočil a odkráčal do tieňa lesa. Keď sa za ním chceli pobrať aj ostatní, dievča urobilo krok vpred a pokývalo hlavou.
,,Ee, vy nikam nepôjdete, pokým ju nechytíte.“
,,Ale...“
,,Žiadne ale!“
,,Ale slnko...“
V karmínových očiach sa jej zablysla diabolská žiara.
,,Nepočuli ste ma?“
Nasucho prehltli. Pochopili. Bola im neoficiálne udelená... nemilosť. Posledný krát vzhliadli k oblohe a zavreli oči. Rozlúčili sa so svetom a hneď nato vzbĺkli v plameňoch.
Plavovláska sa zaškerila a poponáhľala sa za svojim spoločníkom skôr, než by skončila ako oni.
,,Čo ti to tak trvalo?“ nazúrene na ňu vybehol.
,,Prepáč, no uchvátil ma ten pohľad... Tak, čo teraz?“
,,Nič. Pôjdeme do Siene a oboznámime vrchnosť o našom neúspechu...“

Zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu. Dosť mu trvalo, pokým sa mu podarilo zamaľovať všetky tie prekliate nápisy.
,,Ah, že sa vôbec namáham... Sakure je to jedno a tie potvory to tam aj tak opäť načmárajú...“
Podišiel bližšie k pokojnej vodnej hladine a prekvapene nadvihol obočie. Na brehu zbadal čiesi riekou vyvrhnuté telo. Prižmúril oči a čupol si. Odhrnul neznámemu mokré pramienky vlasov z tváre a zamračil sa.
,,No, kamenná tvár, môžem len hádať, no nie si ty náhodou Naruto? Alebo skôr... nebol si?“
Diabolsky sa zaškeril a vytiahol telo na trávu.
,,Kde je sluha, tam je aj pán,“ vzpriamil sa a zahľadel do diale.