Návrat beštie I. – Čas neúprosne plynie

Poznámka

Návrat beštie je priamym pokračovaním série s názvom Zrodenie beštie, v ktorej sa z Naruta stal upír. Takže ak ste ju nečítali, mali by ste... (to ja len aby ste chápali, o čom je táto séria )

Pálila ho tvár. Naslepo si po nej prešiel dlaňou a zotrel si z nej kvapôčky slaného potu. Potom spustil ruku a nechal ju voľne padnúť na zem k svojmu ležiacemu telu. Pootvoril ústa a hlasno sa nadýchol. Bolo mu teplo. Veľmi teplo. Cez zavreté viečka videl akúsi červenú žiaru. Nepatrila slnku. Nemohla mu patriť.
Radšej sa ani nepokúšal vstať. Necítil žiadnu silu v nohách a aj ruky mu akosi vypovedali službu. Nevedel sa takmer ani pohnúť. Hruď mu zvierala neopísateľná bolesť a hrdlo zase sužoval neuveriteľný smäd.
Pre istotu ešte neotváral oči. Nechcel vedieť, kde je.
Nech sa akokoľvek snažil uniknúť pred svojou minulosťou, spomienky si ho aj tak našli a vzali jeho myseľ útokom. Nemilosrdne napádali jeho hlavu, bodali a trhali, až pokým si nespomenul. Nespomenul na svoju smrť.
,,Skvelé,“ precedil a nahnevane otvoril oči. Na zlomok sekundy ho ožiarilo prudké svetlo, ktoré ho však, napodiv, nepálilo. Nie tak, ako by to bol čakal. Pár krát rýchlo zaklipkal a potom upriamil zrak na oblohu.
Zdesene vytreštil oči. Obloha nad jeho hlavou sa zmietala v ohni. Vyzerala ako strop, ktorý zachvátili plamene. Divoko sa vlnili a plazili po celom horizonte. Nemohol od nich odtrhnúť zrak. Hypnotizovali ho, uchvacovali a zároveň mu naháňali strach.
Pozrel nižšie a zbadal nikde nekončiacu pustatinu. Červenkastú plochu bez života, púšť plnú skál a prachu. Povzdychol si a opäť pozrel na oblohu, vďaka ktorej všetko naokolo vyzeralo ako zaliate krvou. Zahľadel sa hlboko do jej žeravých plameňov a zaostril zrak. Uprostred plápolajúcej červene sa zjavila akási tmavá čiarka, ktorá sa každou chvíľou rozširovala. Bolo to, akoby sa nebesia (ak sa to tak dalo nazvať) otvárali.
Nebol si istý, či vidí dobre. V útrobách tmavej štrbiny zbadal čiesi telo, ako padá rovno na zem. Mal pocit, že ak sa neuhne, padne mu rovno na hlavu, tak pozbieral všetku silu a odvalil sa nabok. Mohutný muž v strednom veku hneď nato padol tesne vedľa neho a diera v oblohe, ktorá ho vypľula, sa v tú sekundu zacelila.
Prizrel sa mu bližšie. Vyzeral byť v poriadku, akoby vôbec nespadol z výšky niekoľko desiatok metrov, no zároveň na jeho tvári videl, že veľmi trpí.
,,Schovaj si ten výraz na moment, keď sa preberieš...“ zamrmlal a potom sa zodvihol do sedu. Už sa vedel hýbať – to bolo dobré. Pokúsil sa teda postaviť. Po pár neúspešných pokusoch sa mu podarilo vstať a i keď sa zdalo, že opäť padne na zem, udržal sa na nohách a dokonca urobil aj prvý krok vpred.
Vykašľal sa na neznámeho a pobral sa preč. Niečo mu vravelo, že tam nemôže zostať. Vykročil teda do neznáma bojujúc s nepríjemným suchým vetrom a neznesiteľným teplom. Vykročil za belasou oblohou črtajúcou sa v diali, vykročil za nádejou schovanou za obzorom.

,,Sakura! Sakura, no tak, vstávaj! Už meškáš, zlatíčko...“
Unavene rozlepila viečka a zazívala sa. Ponaťahovala sa, plynule sa posadila a vzala si od mamy pohár horúceho kakaa.
,,To nič. Pár minút to tam bezo mňa zvládnu.“
,,Pár minút? Ale nie, ty predsa meškáš už dve hodiny!“
Prestala piť. Zhrozene pozrela na mamu a potom šľahla pohľadom na budík. Pod náporom zlosti zúrivo zovrela dlaň a silno doň udrela.
,,To je už tretí budík, Sakura,“ pokrútila nad dcérou hlavou a pozbierala zo zeme roztrúsené úlomky.
,,Tretí, čo nefunguje!“ zavrčala a vyskočila z postele. Priskočila ku skrini a ako zmyslov zbavená z nej začala vyhadzovať všetky svoje šaty. ,,Do kelu, tu nie je nič čisté...“
,,Samozrejme, veď si neperieš...“
,,Jasné, že si neperiem! Pracujem, vieš? Nemám na to čas.“
,,Aj ja pracujem, moja drahá, a stíham nie len prať, no i žehliť, variť, upratovať, venčiť psa, obskakovať otca, nakupovať a...“
,,Dobre, dobre. Nechcem sa hádať,“ zavrčala a vytiahla hlavu zo skrine. ,,Mami, prosím, buď taká dobrá a požičaj mi niečo na seba.“
,,Pochybujem, že ti budú moje šaty dobré...“
,,Mami, prosím!“
,,No dobre,“ odvrkla a zabehla do vedľajšej miestnosti. Vrátila sa ani nie o desať sekúnd s hŕbou šatstva na rukách. Sakura sa na ňu vrhla ako lačná šelma na svoju obeť a šaty jej surovo vyrvala z náručia. Rýchlo na seba hodila jednu jej starú sukňu a bielu blúzku.
,,Sakra, je mi to úzke...“ Vrtela sa pred zrkadlom snažiac sa urobiť niečo so svojim napasovaným dekoltom. Za posledný rok trochu pribrala a zaoblila sa. Dá sa povedať, že opeknela. Konečne z nej bola žena, ako má byť.
,,Vravela som ti...“
,,To nič, musím utekať.“ Objala mamu a rýchlosťou blesku zbehla po schodoch. Prešla naokolo otca, pokojne sediaceho v kresle, a vybehla na ulicu.
Prekvapene zložil noviny, pričom mu okuliare skĺzli až na špičku nosa. Pozrel na svoju schádzajúcu manželku a s lícami šibalsky začervenanými povedal:
,,Naša dcéra sa chce konečne páčiť...“
,,Kiežby,“ zamrmlala a odkráčala do kuchyne.

Sakura utekala ako o život. Neustále sa dívala na hodinky a niečo si zlostne mrmlala. Ľudia sa za ňou prekvapene obzerali a zízali na jej... vystavené prednosti.
Pred vstupom do nemocnice sprudka zabrzdila a poslala na budovu vlnu piesku a prachu. Zhlboka sa nadýchla, upravila sa a naoko pokojne vstúpila dnu.
,,Meškáte,“ prihovorila sa jej prísne vyzerajúca ženská v plášti. ,,Opäť.“
,,Ja viem a je mi to ľúto...“
Prezrela si ju od hlavy až po päty. Pokrčila nosom, niečo si zahundrala popod starecké fúzky a odkráčala za svojou prácou. Sakura si vydýchla a pobrala sa na poschodie.
,,Nanaly! Nanaly, počkaj!“ zakričala na mladú dievčinu s dlhými orieškovohnedými vlasmi a guľatými očkami.
,,Ah, Sakura, zase raz ideš neskoro...“
,,Ja viem,“ odvrkla. ,,To ten budík... Zase mi nezvonil.“
,,Nezvonil? A čo sa ti snívalo?“
,,To isté. Pustatina, oheň, akési príšery a opäť pustatina... Netuším, čo to znamená, no vždy, keď sa mi o tom sníva, meškám do práce.“
Dievčina si povzdychla. ,,Mala by si zájsť za niekým, kto vie vykladať sny. Možno zistíš, prečo sa ti o tom sníva.“
,,To nie je zlý nápad, no ja nikoho takého nepoznám,“ sklesla a povzdychla si.
,,Ale ja áno,“ veselo odvetila Nanaly, vzala do rúk akýsi hrubý spis a pobrala sa preč.
Sakura prekvapene našpúlila pery a rozbehla sa za ňou. ,,Počkaj! Nanaly, no tak čakaj! Povedz mi o tom viac...“
Otvorila spis a očami prebehla po nahustenom texte. Potom ho podala Sakure a povedala:
,,Najprv práca, potom zábava. Už hodinu ťa tu čaká ten chudák, čo mu vkuse vyskakujú platničky.“
,,Tak nech len čaká! No tak, povedz mi, kde nájdem toho človeka, čo mi pomôže...“
,,Tak dobre. Žije tu v Konohe a volá sa... no, nikto presne nevie, ale všetci ju prezývajú Jagga. Je vraj veľmi múdra, vidí do budúcnosti a dokáže vykladať sny a rôzne znamenia.“
,,Takže Jagga... A kde presne ju mám hľadať?“
,,Býva v tej malej chatrči blízko akadémie.“
,,Asi viem, kde to je. Vďaka, Nanaly!“ nadšene zvolala, objala ju a otočila sa.
,,Počkaj! Kam to ideš? Deň sa ešte ani zďaleka neskončil! Čaká ťa kopec práce...“
Klepla si po čele a rýchlo sa vrátila naspäť.
,,Máš pravdu. Idem teda za tým... To snáď nie!“
Nanaly sa prekvapene otočila a pozrela rovnakým smerom ako Sakura. Obďaleč zbadala stáť vysokého bruneta so smiešnym ,,nóbl“ účesom a drobným znamienkom pod okom. Otravoval okoloidúcich a na niečo sa ich vkuse vypytoval. V rukách pritom zvieral krásnu kyticu kvetov a cez plece mal prehodený akýsi zvláštny strunový nástroj, ktorým nechtiac doudieral všetkých, čo stáli v jeho dosahu.
,,Oh, prosím, zabite ma niekto...“ zaskučala Sakura a rýchlo sa schovala za kamarátku.
,,Pozrime ho, priniesol si aj balalajku. Čo má ten asi tak za lubom? Hmmm?“
,,Nanaly, nehýb sa, nech ma nezbadá...“
Chlapík odrazu spozornel. Zaostril zrak a hneď nato sa mu na tvári zjavil očarujúci úsmev.
,,Sakura, ó, Sakura! Moja milená!“ zvolal na celú chodbu.
,,A do r*ti...“
,,Sakura, láska môjho života, tak som ťa ja predsa len našiel!“
,,Prečo ja?“ Pomaly sa vystrela a vyšla zo svojho úkrytu. Sklesnuto sklopila zrak a pár krát sa zhlboka nadýchla. ,,Čo chceš, Gyou?“
,,Teba predsa,“ zvonivo sa zachichotal a podal jej kyticu. Potom urobil krok vzad, vzal do ruky balalajku a začal spievať: ,,Ó, ty prekrásna deva, ó, ty moje slnko žiarivé, ó, ty strom ovocný...“
,,Zachráňte ma niekto...“
,,No, skladať piesne síce nevie a spievať ich už tobôž nie, ale musíš uznať, že sa snaží...“
Prepálila ju pohľadom. ,,Je mi jedno, že sa snaží. Ja ho nechcem!“
,,Ale, nebuď taká, Sakura. Chodí za tebou ako taký zmoknutý pes už tri mesiace. Nemyslíš, že je načase prijať jeho ponuku? Alebo si s ním aspoň zájsť na kávu? No tak, nebuď taká bezcitná...“
,,Ja nie som bezcitná, len zúfalá! Ako mu mám vysvetliť, že k nemu nič necítim a nikdy ani nebudem?“
,,To mu nijako nevysvetlíš. Je do teba blázon!“
,,Nehovor...“ pozrela na ujúkajúceho, škriekajúceho, uši píliaceho mladíka pred sebou a prekrútila očami.
,,...ó, ty krásne zjavenie z nebies, ó, cieľ môjho snaženia, potrava môjho srdca, sila mojej duše...“
,,Fajn, ja padám!“ Otočila sa na opätku a rýchlo sa pobrala kade ľahšie. Gyou sa ihneď vybral za ňou.
,,Kam mi to utekáš, Sakurienka?“
,,Sakurienka?“ Znechutene sa naňho obrátila a venovala mu udivený pohľad. ,,Ako si ma to nazval? Ach, to je jedno. Teraz mi daj pokoj, mám robotu.“
,,Ak chceš, vybavím ti voľno a pôjdeme na tie najkrajšie medové týždne, aké...“
,,Nie!“ zvrieskla, načo sa celá budova otriasla v základoch. ,,Nie... Žiadne voľno, žiadne medové týždne! Ja si ťa nevezmem!“
Nevyzeral, že ho jej odmietnutie nejako zarmútilo. ,,Ale, miláčik, takto nehovor.“
,,Ja nie som tvoj miláčik, už to pochop!“
Skôr než by stihol niečo povedať, sa rozbehla naprieč nemocničnou chodbou a zmizla za rohom. Nanaly tam najprv len tak hlúpo postávala, no potom sa rýchlo pobrala za ňou.
Zadychčane za sebou zabuchla dvere. Pristúpila k pootvorenému oknu a zhlboka sa nadýchla čerstvého vzduchu.
,,Anjel,“ zachrapčal akýsi starček ležiaci na lôžku a zazubil sa. Sakura sa zarazene pozrela na svoj výstrih a zhrozene si ho povytiahla. Potom odkráčala naspäť k dverám, keď vtom dnu vstúpila Nanaly aj s Tsunade.
,,Tak tu si!“ zvolala Nanaly.
,,Už odišiel?“ opýtala sa jej Sakura nešťastne.
Nanaly súhlasne kývla hlavou, načo sa Tsunade veselo rozchichotala.
,,Čo je tu smiešne?“ zlostila sa Sakura.
,,Nič, vôbec nič,“ pokrútila hlavou Godaime a pristúpila k ťažko dýchajúcemu starčekovi. ,,Tak čo, ako sa dnes máme?“
Zatiaľ čo sa Tsunade zhovárala s pacientom, Nanaly opäť začala orodovať za neúspešného pytača.
,,Sakura, aspoň to s ním skús.“
,,Daj mi pokoj!“ fľochla a prekrížila si ruky na hrudi.
,,Prečo si taká tvrdohlavá? Veď je celkom pekný a ešte k tomu je aj nechutne bohatý! Má dobré srdce, je trpezlivý a...“
,,Otravný. Je strašne otravný.“
,,Ach, Sakura...“
,,Čo? Čo je?“
,,Ty ešte stále myslíš na Naruta?“
Tsunade nepatrne mykla hlavou a kútikom oka pozrela na Sakuru. Tá len zarazene vypúlila oči.
,,Ja, no, ja...“ koktala uhýbajúc pohľadom.
,,Takže áno,“ súcitne pokrkvala ústa a skrčila obočie.
,,A ty sa mi snáď čuduješ? Nie je to ani rok, čo...“
,,Nie, Sakura, už je to viac než rok.“
Sklopila zrak. Na moment sa zdalo, že jej zo zvlhnutých očí potečú slzy, no vzchopila sa a potlačila svoj zármutok.
,,Tak či onak, nikdy neprijmem jeho návrh. Gyou jednoducho nie je môj typ.“
,,A kto je? Za posledných pár mesiacov si odmietla piatich chlapov! Čo chceš zostať úplne sama? Musíš sa vzchopiť a niekoho si konečne nájsť.“
,,Ja nič nemusím.“
,,Ale musíš. Už len kvôli tomu, aby si vyvrátila tie hlúpe klebety.“
,,Aké klebety?“
,,Ty nevieš? Povráva sa, že si sa dala dokopy s Kakashim...“
Sakura vyprskla do smiechu. ,,To vážne?“
,,No áno! Veď je to jediný muž, s ktorým sa stýkaš...“
,,Ale veď on je... on je mi ako druhý otec!“
,,To vysvetli ľuďom.“
,,Ja im nič vysvetľovať nemusím. Nech si myslia, čo len chcú. Heh, ja a Kakashi-sensei... No to je ale...“
Nanaly si len povzdychla a objala ju. Potom vyšla z dverí na chodbu a zmizla jej z dohľadu. Sakura tam ešte chvíľu postávala a pochechtávala sa.
Tsunade rýchlo ukončila rozhovor so starčekom a podišla k Sakure. Zastala asi tak na dva kroky od nej a pokrútila hlavou.
,,Čo je?“ nechápala Sakura.
,,Daj tomu chlapcovi šancu.“
,,Tak už aj vy?! Čo vás ten hlupák všetkých podplatil?“
,,Nie. Hovorím to preto, lebo chcem pre teba len to najlepšie. Mala by si to s ním skúsiť a... zabudnúť.“
,,Keď ja to nedokážem...“
,,Viem, že je to ťažké, no aspoň sa o to pokús.“
Povzdychla si a pokrútila ústami. Tsunade sa zľahka pousmiala, súcitne ju pohladila po ramene a vyšla von. Vtedy si Sakura uvedomila, že nemá čas len tak nečinne postávať na mieste, tak sa radšej rýchlo pobrala za svojou robotou.

Hviezdy sa zatrblietali a vietor silno zadul. Kdesi v diali zahúkala sova a upriamila zrak na zbesilo utekajúcu ženu, ktorá si to trielila po ľudoprázdnej uličke vydláždenej veľkými tmavými okruhliakmi. Telo mala zahalené v čiernom plášti s kapucňou, ktorý sa jej popri behu vlnil ako rozbúrená hladina čierneho jazera, a v rukách zvierala malé zakrvavené vrecko, ktoré sa kvôli jej prudkým pohybom neustále kývalo zo strany na stranu.
Vyplašene sa obzerala za seba, akoby ju niekto prenasledoval. Očami neprestajne blúdila po okolí a pátrala po vhodnej únikovej ceste. Po chvíli behu zabočila doprava a vyskočila vysoko na špicatú strechu starého domu, odkiaľ dovidela na vzdialené hradby, ktoré zo všetkých strán obkolesovali prastaré mesto.
Preskočila na druhú strechu a zrýchlila. Odrazu jej šklblo ušami, a tak sa zhrozene pozrela za seba. V diali zbadala tri vysoké postavy, ktoré sa rútili priamo k nej. Ešte väčšmi zrýchlila.
Netrvalo dlho a dostala sa až k hradbám. Problém bol však v tom, že aj jej prenasledovatelia. Jeden z chlapov ju takmer strhol k zemi, no ona bola šikovnejšia a obratnejšia, takže sa jej podarilo preskočiť vysoké múry skôr, akoby ju boli dolapili. Tým sa však ešte nič neskončilo. Hneď ich preskočili aj ostatní a naháňačka tak mohla pokračovať.
Už jej pomaly dochádzali sily. Mala pocit, že sa každú chvíľu zrúti, že ju chytia a že bude všetkému koniec, no nestalo sa tak. Spoza kopcov sa vydrali prvé slnečné lúče a jej mŕtve srdce zaplesalo radosťou.
,,Nikdy by som si nebola pomyslela, že ťa tak rada uvidím, slniečko moje...“
Všetci traja rázom zastali. Nazlostene pozreli na rozohnený horizont a zakliali. Hneď nato sa otočili a rozbehli naspäť k hradbám.
S úsmevom na tvári sledovala ich ústup. Potom sa zvrtla a namierila si to rovno k neďalekým skaliskám. Vbehla do akejsi škáry a opatrne zostúpila do tmavej priepasti.

Zatiaľ čo Anya už bola v bezpečí, sa jej traja prenasledovatelia snažili uniknúť spaľujúcemu slnečnému žiareniu. Preskočili múr a vbehli do vysokej, strašidelne vyzerajúcej budovy podobnej stredovekému hradu. Rozbehli sa po dlhokánskej chodbe bez okien a vrazili do dverí na jej konci.
,,Ušla nám, pane!“
Na druhom konci miestnosti zažiaril pár prísnych karmínových očí.
,,Ste obyčajný babráci...“
Všetci traja ponížene padli na kolená. ,,Odpusťte nám, pane!“
,,A mal by som?“
Pozreli jeden na druhého.
,,Nezaslúžime si to, pane, no...“
,,Sami ste to povedali. Nezaslúžite si moje odpustenie, tak sa mi practe z očí!“
Neváhali ani chvíľočku a zmizli. Muž sediaci na tróne si nahlas povzdychol a zahľadel sa do prázdna.
,,Anya, Anya. Čo to zase vystrájaš?“

Upírka prekvapene zodvihla zrak. Zazdalo sa jej, že niečo začula. Keď však dlhšie nič nepočula, vrátila sa k svojej robote. Vybrala z vrecka jeho obsah – stvrdnuté, na dotyk chladné srdce obalené tmavočervenou krvou. Poriadne si ho prezrela a pousmiala sa.
,,Vyzerá dobre...“ Pohľadom prešla po klzkej stene jaskyne až k nehybnému telu prikrytému bielou plachtou. ,,Neboj. Už nebudeš dlho čakať.“