Zrodenie beštie IV. – Bozk smrti

,,Zjesť ju, mučiť ju, premeniť ju; zjesť ju, mučiť ju, premeniť ju...“ Sedel opretý o kmeň vysokého stromu a uškierajúc sa trhal okvetné lístky krásnemu svetločervenému kvetu. Vysoko na oblohe žiaril chladný mesiac obklopený morom žmurkajúcich hviezd a niekde v diali bol počuť slabý šum vetra. Zodvihol zrak. Zazdalo sa mu, že začul niečie kroky, no nedbal na to a pokračoval tam, kde prestal. ,,Zjesť ju, mučiť ju, premeniť ju...“
Zapraskali vetvičky a zašuchotalo lístie. Vietor sa smelo oprel do korún okolitých stromov a svojim prenikavým piskotom ohlásil jej príchod.
,,Zjesť ju? Mučiť ju?“ Jej hlas bol jemný, no strašidelný zároveň. Ak by bol ešte stále človekom, bál by sa ho. ,,Pokojne. No to tretie... To ti neschvaľujem, Naruto.“
Pomaly k nej vzhliadol. Prekvapilo ju, aký chlad vyžaroval z jeho uhrančivých očí – bolo to, akoby mu vôbec nenaháňala strach. Bola by na mieste odprisahala, že ten jeho upretý pohľad dýchal obrovskou nevraživosťou. Cítila, že ním nechce dať najavo nič viac než opovrhnutie.
Nepáčilo sa jej, čo sa z neho za tých pár dní stalo. Myslela, že si jeho premenou získa nového poskoka, verného otroka jej túžob a snov, no vyzeralo to tak, že si svojimi činmi vykopala vlastný hrob.
,,Naozaj?“ úlisne sa zasmial. ,,Ty mi to neschvaľuješ?“
,,Presne tak! Zakazujem ti premeniť ju. A nezakazujem ti len to. Od teraz sa k nej nesmieš ani len priblížiť, nie to ešte dotknúť.“
,,Nevrav. A prečo by som ťa mal poslúchnuť?“
,,Pretože si môj sluha, Naruto. Stal si sa ním od okamžiku, kedy sa naša krv zmiešala, a ostaneš ním už naveky.“
Venovala mu posledný pohľad. Potom sa otočila a bez slova odkráčala naspäť do náručia tmy, z ktorej vzišla.
,,Tak sluha, hovoríš,“ zachechtal sa a vstal. Zadíval sa do diali a vyceril zubiská. ,,Ešte sa len uvidí, kto je sluhom a kto pánom, Anya...“
Lesom sa ozval prenikavý smiech. Hlas vetra utíchol, lesné zvery spozorneli. Nočná obloha sa odrazu zdala o niečo tmavšia než obvykle a vzduch akosi oťažel. Bola v ňom cítiť prichádzajúca búrka.

Sakura prosebne pozrela na muža pred sebou. Uprela naňho unavený, no rozhodný pohľad ženy, ktorej sa za pár úbohých dní zrútil svet, o ktorom ani nevedela, a opäť vyslovila:
,,Kakashi-sensei. Musím to byť ja.“
Sklopil zrak. Povzdychol si a prižmúril oči.
,,Sakura, je mi ľúto, no nezvládneš to.“
,,Ale zvládnem! Viem, že som zlyhala, no tento krát... Tento krát...“
,,Tento krát ho prebodneš? Tak, ako minule?“ posmešne sa jej opýtal. ,,Oh, nie, počkaj! Minule si ho neprebodla, to by sme tu totiž teraz nemali desať mŕtvych, čo umreli jeho rukou!“
Zarazila sa. Nikdy sa s ňou takto nerozprával. Nikdy sa takto nerozprával s nikým. Šokovane pootvorila ústa. Naozaj ju vinil z toho, že Naruto zabil tých ľudí? Naozaj to tak povedal? Myslel to tak? Alebo skôr... bolo to tak? Je ich krv na jej rukách?
Oči jej zaliali slzy.
,,Ale nie, Sakura,“ povzdychol si. ,,Prosím, len neplač. Som somár, nemal som to povedať. Nemal som právo to povedať. Taktiež som zlyhal.“
Potiahla nosom a zúžila pery do tenkej čiarky. Slzy sa jej kotúľali po líci jedna radosť – darmo sa ich snažila zastaviť.
,,Tak prestaň!“ zreval na ňu. ,,Plač nikomu nepomôže!“
,,Nekričte na mňa...“ zamraučala a zotrela si slzy, ,,...lebo budem plakať ešte viac.“
Povzdychol si. Sadol si na stoličku a tvár schoval do dlaní.
,,Pozri sa na seba, Sakura. Pozri sa do zrkadla,“ potichu prehovoril. ,,Vidíš sa? Vidíš tú utrápenú tvár?“
,,Kakashi-sen...“
,,Tak vidíš sa!?“
Mlčala. Sklopila zrak a pár krát sa zhlboka nadýchla.
,,Cítiš sa byť silná. Myslíš, že si pripravená, máš pocit, že to dokážeš. No to všetko je len ilúzia, Sakura, hlúpy klam, ktorý sa rozplynie hneď, ako sa mu postavíš tvárou v tvár. Hneď, ako na teba uprie zrak, tvoja odhodlanosť zoslabne, tvoja sila sa vytratí a tvoj duch... Ach, Sakura, jeho osud už viac nie je v našich rukách, pochop to. Tsunade už vyslala ANBU team, ten sa oňho postará...“
Smutne sa zahľadela von oknom. V diali videla zarmútenú tvár utrápenej Godaime, ktorá sa s bolesťou v očiach dívala na poloprázdne ulice Konohy, ktoré kedysi zvykli obveseľovať chichotavé detské hlasy. V posledných dňoch vychádzal von iba málokto. Ľudia sa jednak báli o svoje životy, no zároveň chceli vyjadriť smútok zo straty významného člena ich veľkej rodiny. Nikto z nich už nedúfal v Narutov návrat. Nikto z nich to už ani nechcel, i keď v hĺbke duše stále živili nikdy neumierajúcu nádej a mnohí v nej ukrývali dokonca aj pochopenie a odpustenie.
,,Viem o ANBU. To však na mojom rozhodnutí nič nemení,“ rozhodne povedala a pozrela naňho. ,,Pôjdem a zastavím ho. Je to to posledné, čo preňho môžem urobiť. Viem, že toto by si nikdy neprial. Nikdy by nechcel, aby Konoha takto schradla, aby kvôli nemu ľudia plakali, aby nariekali, aby sa utápali v žiali... A viem aj to, že niekde hlboko, niekde v jeho mŕtvom srdci, Naruto volá o pomoc. Som jediná, kto môže ukončiť jeho i naše trápenie, Kakashi-sensei.“
Zaboril si prsty dlaní do vlasov a nachvíľu sa ponoril do svojich myšlienok. Pred očami sa mu vynárali mnohé spomienky, veselé i smutné, ktoré sa mu nakoniec pomohli rozhodnúť sa.
,,Nežiadam vás o povolenie, ale o podporu. Prosím, poďte so mnou...“
,,V poriadku,“ odpovedal a vstal. Uprel na ňu smutný, no odhodlaný pohľad. ,,Pôjdem.“
Kútiky úst sa jej zľahka nadvihli. Videla na ňom, že sa jeho duch opäť vrátil, že mu pomohla načerpať novú silu. Pocítila obrovskú úľavu.

,,To je otrava,“ zavrčal Naruto hľadiac na chátrajúci nočný život jeho rodnej dediny. Stál na ostrom zráze na konci lesa a z výšky pátral po svojej večeri. Vietor silno dul a opieral sa mu do chrbta. Vlasy mu viali sem a tam, takmer kvôli nim nevidel. Neustále mu bránili vo výhľade a on už cítil, že mu dochádza trpezlivosť.
,,Fajn, ak nikto do piatich minút nevyjde von, budem musieť vojsť ja dnu!“ zlostil sa a nervózne poskakoval čakajúc, či nejaký nešťastník konečne nevyjde z relatívneho bezpečia svojho domova.
Prešlo niekoľko dlhých okamžikov, počas ktorých si od hladu rozhrýzol vlastnú peru. Nahnevane odfrkol na zmraštil obočie. Cítil sa horšie, ako keď po prvý krát zatúžil po krvi. Mal pocit, že jeho telo strávi samé seba.
,,Toto sa nedá vydržať! Ten hlad... Ten hlad!“ schytil sa za hlavu a schúlil do predklonu. Anya ho varovala, že prvé dni nie sú vôbec ľahké, no nemyslel si, že by to mohlo byť až také zlé.
,,Sakra! Chcem krv!“ zavrešťal do prázdna. Bolo to hrozné – myslel, že sa každú chvíľu rozpadne na kúsky. Vlastne ani nevedel, prečo ešte čaká. Vzpriamil sa a zaostril na Konohu. Zhlboka sa nadýchol pripravený na útok, keď vtom v žiare mesiaca zbadal malú ružovú bodku, ktorá si to trielila rovno k nemu.
Nemal náladu na stretnutie s ňou. Bol tak hladný, že si nebol istý, či z toho vyviazne živá. A on ju ešte zatiaľ živú chcel. Zvrtol sa teda a vbehol naspäť do lesa. Utekal až hlboko do jeho útrob, aby sa jej striasol, no nech utekal ako rýchlo a ako ďaleko len chcel, jeho upírí sluch ho stále upozorňoval na jej prítomnosť.
Prudko sa odrazil od konára prastarého stromu a vyskočil vysoko na blízke bralo. Pritlačil sa tesne k veľkému balvanu a prižmúril oči. Tma nebola prekážkou, no aj napriek tomu ju nedokázal zočiť. Vedel však, že je blízko. Cítil ju. Vôňu jej tela si nemohol zameniť s ničím iným – bola jemná a sladká ako lupene rozkvitnutej čerešne.
Zopár malých kamienkov sa zosypalo do hrôzostrašnej rokliny pod bralom. Prekvapene sa otočil. Vzhliadol k oblohe, ktorej žiaru zatienila jej bledá tvár, a strhol sa. Rýchlo uskočil o pár metrov dozadu a zamračil sa. Ako sa jej len podarilo oklamať jeho zmysly? To ich hlad až natoľko otupil, že...
Nie. To nebola Sakura, pred kým utekal. S prižmúrenými očami pozrel za seba, načo sa mu iba o chlp podarilo vyhnúť Kakashiho bleskovému útoku. Vymrštil sa do vzduchu a zachytil sa o ostrý skalnatý výbežok.
,,Heh, krásne voniate, Kakashi-sensei. Nie je to náhodou Cherry voňavka?“
Neodpovedal mu. Jeho čierne oči zablúdili niekde za Narutov chrbát, čím ho nechtiac varovali pred ďalším nečakaným útokom.
Ostrý kôl sa po náraze na tvrdú skalu rozlámal na kusy. Sakura zbadala iba rozvírený skalný prach – potom schytala silný úder do chrbta, načo hneď zletela z brala. Len tak-tak sa jej podarilo zachytiť o skalu a nepadnúť do hlbokej rokliny.
,,Sakura!“ Kakashi sa rýchlo rozbehol k okraju. Nestihol sa však k nemu priblížiť ani na pár krokov – musel sa vyhnúť Narutovej pästi.
,,Nemyslel som si, že sa ešte ukážete,“ vravel Naruto a uskočil dozadu. ,,Teda, aby som bol presnejší – nemyslel som si, že sa ešte pokúsite zastaviť ma. Mal som pocit, že ste pochopili, že proti mne nemáte žiadnu šancu.“
,,Zjavne si sa mýlil,“ odfrkol a vybehol naňho. Naruto sa pri pohľade na jeho snahu bodnúť ho iba veselo uškieral. Potom však na zemi zbadal Sakurin tieň a smiech ho ihneď prešiel.
Zvrtol sa a pozrel nad seba. Vlasy jej nadivoko viali, oči hrozivo blčali a jej päsť... Tá sa mu na jeden okamžik zdala byť väčšia než mesiac na oblohe. Kakashi ho schmatol za rameno v snahe zabrániť mu v úniku, no nebolo mu to nič platné. Naruto ho prehodil cez plece a uskočil na bok. Sakurina päsť sa v tej chvíli zaborila hlboko do skaly, ktorá sa hneď nato roztrieštila a rozletela na všetky strany. Jeden jej úlomok ho síce zasiahol, no on si to ani len nevšimol. Vybehol až na špičku brala a zaškeril sa.
,,Hm... Dvaja na jedného... To nie je fér, nemyslíte? Mali by sme vyrovnať pomer síl... Že je tak, Anya-sama?!“
Kakashi zhrozene vypúlil oči a Sakura sa začala splašene obzerať naokolo seba. Naruto sa pri pohľade na neistotu v ich tvárach schuti zasmial.
,,No čo čumíte, vy dvaja!? Žartoval som... Anya tu nie je a aj keby bola, mohlo by vám to byť jedno. Ona by sa do tejto našej malej roztržky nemiešala. Nie je ten typ ženy, ktorá by rada používala silu. Vie si veci vybaviť aj inou cestou – ale to vy už predsa viete, no nie, Kakashi-sensei?“
,,Nevolaj ma tak...“ zavrčal. ,,Už ma tak nikdy nevolaj!“
Rozbehol sa rovno k nemu. Naruto pobavene sledoval, ako v dlaniach nahnevane zviera naostrený kus dreva. Už-už sa pripravoval na jeho ďalší útok, keď vtom pocítil pálčivú bolesť v chrbte. Neveriacky vypleštil oči. Z pootvorených pier sa mu vylialo zopár kvapiek tmavočervenej krvi a Kakashi stojaci pred ním sa v tom okamžiku rozplynul v povetrí ako obláčik pary.
Nechápajúc sa otočil za seba. Použil snáď Kakashi klona? Vylúčené, predsa hneď od začiatku mapoval každý jeho pohyb. Žeby naozaj jeho zmysly otupeli? Nie, opäť muselo ísť iba o jeho nepozornosť...
,,Snáď si si nemyslel, že sú upíri imúnny voči genjutsu,“ zachechtal sa Kakashi.
Pochopil, kde sa stala chyba. Stačil jeden jediný krátky okamih stretu ich pohľadov, a bol v tom. Nebol si istý, odkedy bol uväznený v ilúzii, no bolo mu to jedno.
,,Urobil som chybu,“ uznal Naruto a uprel zrak na obďaleč stojacu Sakuru. ,,No vy tiež!“
Pozbieral všetku svoju silu a vložil ju do jediného pohybu, ktorým si vytrhol kôl z chrbta a zabodol ho Kakashimu priamo do hrude.
Vzduch preťal Sakurin žalostný výkrik.
,,Netrafili ste srdce,“ zašepkal Naruto kľačiacemu Kakashimu do ucha a zmizol.
,,Ani ty,“ zachrapčal Kakashi a vyrval si kôl z mäsa. Sakura bola pri ňom ani sa nenazdal a okamžite priložila dlane k jeho srdcu.
,,Kakashi-sensei...“
,,Neboj sa, som v poriadku,“ ubezpečoval ju Kakashi. ,,Je hladný a teraz aj zranený. Je oslabený dvojnásobne – to je dobré...“
,,Nehovorte, pokým vás nedoliečim!“ prísne prikázala a po pár sekundách odtiahla dlane.
,,Teraz už len nech mu ANBU nedovolí nakŕmiť sa a potom...“
,,...potom opäť nastúpim ja,“ dopovedala zaňho a vzpriamila sa.

Nazúrene rozrazil vráta do podzemného úkrytu. Tackavo sa vovalil dnu a lepiac sa na stenu sa snažil niečoho rýchlo chytiť. Stena však bola holá a klzká – spadol teda na zem a lapajúc po dychu sa zahľadel na tmavý strop.
,,Do frasa!“ zavrčal. ,,Prekliata Konoha!“
,,No čo, Naruto? Ako bolo na love?“ posmešne sa ho opýtala Anya, sediaca v kúte.
,,Úžasne! Ďakujem za opýtanie,“ odfrkol a prevalil sa na druhý bok.
,,Ale no... Nevyzeráš práve najlepšie. Predpokladám, že si sa veľmi dobre nenavečeral.“
,,Kdeže! Ja som sa nenavečeral vôbec! Bránila mi v tom celá sk**vená dedina!“
,,Oh, ty môj chudáčik...“ vstala a podišla k nemu. ,,Snáď si nezabudol, že ak nebudeš prvých päť týždňov pravidelne prijímať čerstvú krv, tak umrieš...“
,,Nie, nezabudol som...“
Pousmiala sa.
,,To je dobré. Tak potom priznaj, že ma potrebuješ!“
,,A prečo by som mal?!“
,,Pretože ak to neurobíš, nedostaneš toto,“ vytiahla spoza chrbta mŕtveho zajaca a strčila mu ho rovno pred nos.
,,Načo mi je tento...“
,,Načo? No načo asi?“ zasmiala sa. ,,Na jedenie, samozrejme. Oh, počkaj! Ja som ti nepovedala, že v prípade núdze môžeme piť aj zvieraciu krv? Hehe, to mi je ľúto.“
Zlostne prižmúril oči a zaťal všetky zuby.
,,Potrebujem ťa...“
,,Čo hovoríš?“ natešene natiahla ucho. ,,Nepočuť ťa.“
,,Potrebujem ťa, Anya-sama!“
,,Takto sa mi to páči,“ povedala a hodila mu čerstvú mŕtvolku k hlave. Naruto ju ihneď popadol a vysal z nej aj tú najposednejšiu kvapku krvi.
,,Ja teda idem, lišiačik. Za chvíľu bude svitať a ja nechcem stráviť ďalší deň v tejto zatuchnutej kobke.“ Vzala si z kúta plášť a prevesila si ho cez plece. Odkráčala k vrátam a pred odchodom ešte dodala: ,,Dúfam, že si sa z dneška poučil...“
Hneď, ako mu zmizla z dohľadu, nahnevane udrel päsťou do steny. Dostala ho. Využila jeho slabú chvíľu, aby mu ukázala, že je vysoko nad ním. Hnevalo ho, že ju nechal, no nemal na výber. Musel sa podvoliť jej vôli, aj keď iba na krátky okamih.
Tak či onak, bol pevne rozhodnutý, že jej to vráti. Prehral bitku, no bol si istý, že víťazstvo vo vojne bude jeho. Tento krát sa však rozhodol veci neuponáhľať a viac si premyslieť stratégiu, pretože si konečne uvedomil, že cesta za víťazstvom vôbec nie je taká hladká, ako si myslel.
,,Trochu trpezlivosti mi neuškodí...“ zamrmlal si a odtackal sa do kúta. Zviezol sa po stene na dlážku a zavrel oči. Cítil v kostiach, že sa prvé ranné lúče dotkli skrehnutej zeme. ,,A štipka spánku taktiež nie...“
Vnoril sa do ríše bezsenného spánku, do hlbokej čierňavy mysle nemŕtvych. Bola to preňho veľká úľava. Nič nepočul, nič nevidel, nad ničím nerozmýšľal. Akoby vôbec nebol. Všetky problémy, všetky spomienky, no i všetky túžby boli na moment fuč, čo mu dovolilo načerpať stratenú energiu. Teda, iba zlomok z nej...
Plynule otvoril oči. V tme podzemnej skrýše zasvietili ako dve žnúce uhlíky. Potichučky sa presunul o niečo viac dozadu a zahľadel sa na vchod, v ktorom plápolala drevená pochodeň ožarujúca mladú dievčenskú tvár.
,,Ani nechcem vedieť, ako si ma našla,“ povedal Naruto a vošiel do polkruhu, ktorý osvetľoval žeravý plameň.
,,Bolo to jednoduché, len som...“
,,Ty si nepochopila, že máš byť ticho?!“
Zamračila sa.
,,Pochopila. Ja len odmietam poslúchať tvoje rozkazy.“
,,Heh... Niekoho mi pripomínaš... No nič, v tom prípade asi nechápeš niečo iné. To, že ak chceš žiť, tak odtiaľto musíš čo najrýchlejšie vypadnúť.“
,,Obávam sa, že si túto tvoju priateľskú radu k srdcu nevezmem.“
,,Tak to je chyba, Sakura. Veľká chyba.“
,,Ja si to nemyslím..."
Oheň zhasol, miestnosť zaliala čierno-čierna tma. Priestorom sa prevalil zvuk tlmeného nárazu a niekde za jeho chrbtom zažalo modré svetielko. Ukázalo sa, že ruka skúseného ninju je predsa len rýchlejšia ako oči mladého upíra, pretože skôr, než by si to bol Naruto uvedomil, sa celá skrýša otriasla v základoch a na mieste stropu bola odrazu jedna veľká diera, cez ktorú naňho vykukoval vonkajší svet.
Nohy mu zasypala hlina a hlavu zaliali spaľujúce slnečné lúče. Bolestne srkol, dlaňami si zakryl tvár a uskočil až na samý koniec kobky, kde nachádzal posledné útočisko v podobe tieňa. Nazúrene pozrel pomedzi prsty k vrátam. Sakura sa mu dívala rovno do očí, zatiaľ čo v rukách bezducho zvierala zhasnutú pochodeň so zaostreným koncom.
Na toto nebol pripravený. Žalúdok mu síce ohrievala teplá zajačia krv, no tá ani zďaleka nestačila na načerpanie potrebných síl na boj.
Nestihol si premyslieť ani len ďalší krok – Kakashi opäť použil chidori a vyhĺbil ním ďalšiu dieru do stropu. Naruto bol nútený uskočiť do kúta. Nacapil sa na stenu za ním, no aj napriek tomu mu na polovicu tváre dopadalo slnečné žiarenie.
Zacítil pach spáleniny. Musel rýchlo konať. Zaťal päsť a celou silou ňou udrel do steny. Pocítil, ako mu v nej pukli snáď všetky kosti, no nedbal na to a rýchlo skočil do tmavej diery.
Kakashi pozrel na Sakuru. Tá automaticky pokývala hlavou, a tak sa stiahol do ústrania.
,,Sakra... Sakra!“ vrčal Naruto. Bol doslova v slepej uličke. Nemal kam ujsť – musel sa teda brániť. A keďže mu už veľa fyzickej sily nezostávalo, musel na to ísť inak.
Sakura k nemu podišla tak blízko, ako jej to len hranica svetla a tmy dovoľovala.
,,Je koniec.“
,,Naozaj? Snáď mi nechceš povedať, že ma teraz zabiješ.“
,,Nechcem, no poviem. Zabijem ťa, Naruto.“
Zamračil sa. Keby podišla len o kúštiček bližšie, mohol by jej rozdrapiť hrdlo. Bola však dosť rozumná na to, aby zostala stáť v objatí slnečných lúčov. Na moment si pomyslel, že by sa snáď mohol pokúsiť siahnuť po zdroji svojej bývalej sily, no táto predstava sa rozplynula hneď, ako si spomenul na upírkine slová.
Chakra patrí do sveta živých – tvojou silou je odteraz krv.
,,Dokážeš to, Sakura? Dokážeš ma zabiť?“
Mlčala, no nesklopila zrak. Dívala sa mu priamo do očí.
,,Nie, ty to neurobíš.“ Naklonil sa trochu dopredu. Tvárou zastal tesne pred tou jej. ,,Nezabiješ ma.“
Zúžila pery. Oči jej zosmutneli.
,,No tak, Sakura. Polož ten kôl a pridaj sa ku mne. Urobím z teba moju nevestu. Budeme spolu až naveky vekov.“
Zaťala obe päste. Zrak jej mimovoľne padol na dlážku. Kakashi na to hľadel s obavami v očiach a pripravený okamžite zasiahnuť urobil malý krok vpred.
Pozrela naspäť naňho. Ruky sa jej vzniesli do výšky a spočinuli na jeho poranenej tvári. Pomaly pritlačila pery na tie jeho.
,,Milujem ťa,“ zašepkala.
Usmial sa. Zavrel oči a nechal sa unášať tým slastným pocitom víťazstva.
,,Sakura...“ hlesol Kakashi.
Z očí sa jej vykotúľali slzy – a z Narutových úst krv. Odtrhol od nej tvár a pozrel na ňu pohľadom, ktorý si nadosmrti zapamätá.
,,Zbohom, Naruto,“ horko zaplakala a odstúpila od neho. Pustila sa konca zabodnutého kola a prižmúrila oči.
,,Sakura, ty...“ zachrčal. Natiahol za ňou ruku, no ona mu posledný vytúžený dotyk nedopriala. Po chvíli vzbĺkla v plameňoch a pomaly mu klesla naspäť k telu. ,,Sakura-ch...chan...“
Podlomili sa jej kolená. Kakashi k nej rýchlo pribehol a zachytil ju tesne nad zemou. So srdcervúcim revom sa mu schúlila do náručia.
Bez akýchkoľvek zbytočných slov ju pohladil po vlasoch a začal ju tíšiť.

Priestorom sa ozvali praskavé zvuky pomalých krokov a v žiare mesiaca osvetľujúceho zničené bojisko sa objavila ženská silueta zahalená v plášti.
,,Odídem si len na pár hodín, a čo sa hneď nestane... Naruto, ty nešťastník...“
Urobila pár krokov k telu chlapca, ktoré na ňu čakalo úctyhodne uložené uprostred žiariacej mesačnej mláky. Pokľakla k nemu a pohladila ho po skamenenom líci.
,,Vedela som, že ti to dievčisko zlomí srdce.“
Chvíľu pri ňom zotrvala. Dívala sa na jeho tvár, dotýkala sa jeho skrehnutých rúk a smútila.
,,Tak to teda nie!“ zvolala po chvíli. ,,Ja to tak nenechám. Naruto, prisahala som si, že si ťa skrotím, takže prepáč, no ešte nemôžeš odísť.“
Zodvihla jeho bezvládne telo zo zeme a odkráčala s ním preč hovoriac:
,,Čaká ma veľmi ťažká úloha, tak dúfam, že mi preukážeš svoju vďačnosť, lebo ináč si ma nepraj!“

Poznámky: 

KONIEC!

-----

Alebo nie? Hmm... No, rada si v príbehoch nechávam otvorené vrátka,takže možno nie je koniec. Teda, záleží to na vašich ohlasoch. Chcete pokračovanie? Dajte mi vedieť ...
Ak budú podmienky priaznivé, opäť sa stretneme v pokračovaní tejto série s názvom:
Návrat beštie

P.S.: Ten koniec som si po napísaní prečítala asi iba raz, tak dúfam, že ste nenarazili na nejakú chobotinu, ktorú som si pri opravovaní nevšimla...