Yanai a Michi v akcii 2. – debilita stúpa na plné obrátky, alebo – Yanai, rob už konečne niečo užitočné!

„Nieee!“ ťahala som si svoju perinu bližšie ku sebe.
„Pusť ju, lebo ináč ťa surovo vyhodím! Do akadémie pôjdeš tak či tak. Veď to je už len posledný deň – deň skúšok. Prejdeš ich, a si genín.“ Kričala na mňa moja onee-sama, pričom potiahla perinu tak silno, že to so mnou trhlo a ja som skončila na zemi, ale s milovanou perinkou v rukách. Nakoniec ma o tri roky staršia sestra * nejako dokopala k tomu, aby som tam šla. Keď ma dovliekla pred bránku nášho domu, pobehla som ninjovským štýlom za Michi.
Na jej zvončeku bolo napísané červeným písmom : NEZVONIŤ!!!. Zdalo sa mi to akési čudné, a aj dosť vtipné. Pomyslela som si, že to bol určite nejaký fór ktorý si vymyslela, tak som stisla gombík od zvončeka. Vtom sa z dverí vyrútila nejaká ženská v zástere s hrncom a varechou v ruke, ktorá mala pohľad, že som si myslela že ma prebodne. Pravdepodobne to bola jej mama.
„Vidíš čo je napísané na zvončeku? Tak to láskavo aj dodržiavaj dievčatko!“ pomyslela som si svoje, ale ihneď som nasadila svoju masku neviniatka a povedala som:
„Prepáčte pani...ééé...hmmm...pani Michina mama za tú drzosť. A ak by som sa mohla opýtať, je Michi doma?“
„Samozrejme že je. Ešte spí. Len poď ďalej.“ v tej chvíli mala tvár veľmi príjemnú a láskavú. Vyzerala ako anjel. Voviedla ma do Michinej izby z ktorej sa ozývalo strašné chrápanie. Pozrela som sa na ňu. Vyzerala dosť komicky, no na mňa nemá.** Svinsky som ju chcela zobudiť. Chytila som ju za plecia a...
„Michi vstávaj! Už je ráno a dneska musíme zrobiť genínske skúšky!“ triasla som s ňou ako o život, no ona sa nezobudila. Tak som použila trocha drastickejšiu metódu. Prefackala som ju, akoby to bol vodný mlyn. Ani to nepomohlo. Vtom som dostala nápad. Najdrastickejšia metóda pre Michi alias zobudenie mladším súrodencom. Jej malý braček ju ťahal za nos, kvákal jej vlasy, otváral jej oči a v jednom kuse opakoval:
„ Michi no nee-chan, vstávaj, dneska budem prvý deň v akadémii, a ty budeš posledný tak to nepremeškaj! Vstávaj onee-chan, vstávaj!“ v tej chvíli som si pomyslela, ako je dobre, že som najmladšia. Michi akoby vystrelilo. Chytila svojho malého bračeka pod pazuchy, a položila ho na zem. Prvú vec, ktorú ráno povedala bola:
„Yanai! Až taká hnusná byť nemusíš!“ energicky vstala a potriasla so mnou
„Ja som vedela že ťa to zobudí.“ Zazubila som sa a vyplazila jazyk.
„Jak si to vedela?“
„No, dá sa povedať, že so mnou má už moja sestra nejaké tie skúsenosti.“
„Aha.“ Pochopila.
„Fajn, ostatné veci si povieme neskôr, teraz sa prichystaj lebo prídeme neskoro!“
„O.K., O.K., veď už idem. A, mohla by si zatvoriť dvere?“
„Jassan.“ povedala som, ale aj keď som sa s ňou poznala iba krátko, mala som ju prečítanú ako knihu. Dvere som nechala teda pootvorené a hneď ako si znova ľahla a uvelebila sa, vtrhla som do detskej s takým krikom, aký ešte svet nepočul. Veď nie nadarmo mi doma prischla prezývka “čierny jazdec“.
„Yanai, znova otravuješ keď chcem spať?“
„Hai, a ak ihneď neprestaneš stále zaspávať tak na teba vylejem ľadovú vodu!“ vyhrážala som sa.
„Dobre, už nebudem spať, len sa prichystám a oblečiem sa. Počkaj a dole.“ tentoraz som vedela, že to myslí vážne a tak som čakala v jedálni.
Jej mama tam už na ňu čakala s pripravenými raňajkami. Mala plný tanier onigiri. Hmmm, jak ja ich milujem. Veď viete, tie malé ryžové guľky, čo vyzerajú ako polystyrén. Som dosť zvedavá ako ich lepia, že či si zoberú každú ryžu zvlášť. Niekedy ich dávajú aj do bentou, to je zas obed v takej divnej farebnej alebo drevenej škatuli. Ďalšie parádne jedlo. A akurát vidím, že jej mama jej ho dáva na desiatu. Mala som sto chutí všetko to zjesť, ale keby som tak urobila, nie len že by sa na mňa Michi naštvala, že nemá čo na desiatu, ale ani by som sa potom nepohla, čo by mi práve dvakrát neprospelo, kvôli skúške. A ešte potom by zase Naruto robil všetko možné, aby našiel aspoň omrvinku. A, vidíte, ja som vám ešte nepredstavila Naruta. No, viete, je to taký menší modrooký blondiak s dosť veselou povahou. Sme celkom fajn kamoši. Často spolu zbehneme na rámen. Ak tam je aj Iruka-sensei, tak účet hodíme na neho a vedzte, že to nestojí málo. Robí často kraviny a často sa k nemu aj pridávam.
Minule sme špehovali Sasukeho, takého chalana čo sa naňho lepia všetky Konožanky a stále sa predvádza. Chcete vedieť dôvod? Zobral mi môj shuriken pri trénovaní, lebo už žiadne nemal, ale mňa sa ani nespýtal. To je de*il čo? Ja som si ho potom potajomky vzala späť a ešte som mu na druhý deň na jeho stoličku dala prdiaci vankúš. Najprv si šiel sadnúť ale v poslednej chvíli si ho všimol, tak som ho rýchle stlačila (ten vankúš, nie Sasukeho zadok, to by bolo odporné), lebo sedím za ním, zobrala som ho a zdrhala. Šťastie bolo, že si skoro všetci najprv mysleli, že to bol on. Ale na našu smolu sa potom karta obrátila, lebo to ten arogantný magor vysvetlil a – ako vždy – všetci mu uverili. Jak on vie byť otravný. Ale ináč vychádzam so všetkými celkom dobre, až v poslednej dobe na pár výnimiek, ako sú Sakura, Ino a ďalšie také baby, ktoré sa skoro stále zaujímajú len o chalanov, a či si vybrali dobrý odtieň rúžu na ich pery. Ja používam stále zázračný a jedinečný lesk. Nuž, dosť som odskočila od témy, ako to ja robím mimochodom dosť často. Tak sa vráťme späť.
Boli sme pri bentou. Znova sa mi zbiehajú slinky. Michi akurát dojedla, takže sme sa vybrali do akadémie. Cestou sme natrafili na plno známych ľudí. Všetkých som s ňou zoznámila a šlo sa ďalej. Šli sme všetci spoločne, lebo tiež mali namierené na genínske skúšky.
Keď sme dorazili na dvor, oči mi najprv behali na všetky strany ako chameleón, ale potom sa začali sústrediť na jeden obrovský bod zvaný - Sasuke a guča báb okolo neho.
„No jasné, predvádza sa. Zas!“ precedila som s miernim odporom pomedzi zuby.
„Mne sa zdá, že to tak vyzerá len kvôli tým babám okolo neho. Pozri sa, on predsa len trénuje. A ide mu to fakt dobre!“ poznamenala Michi s mierne úchylným pohľadom. Aspoň mne sa to tak zdalo.
„Hej! Si na jeho či na mojej strane?!“ Zvrieskla som. Potom som ale pozerala, že na mňa všetci pozerajú. A pozerali na mňa ozaj divným pohľadom. Takým...nechápavým. Ja som sa zase pozerala dobrú chvíľu nechápavým pohľadom na nich, až mi docvaklo prečo sa tak na mňa pozerajú oni. Hneď keď mi to došlo som sa začala rehotať a vyzerala som, akoby som práve ušla z psychiatrického ústavu. Hneď na to sa začala smiať aj Michi, ibaže smiechom alias prasiatko. Z jej smiechu som sa začala smiať ešte viac a z môjho piskľavého smiechu ona. Trvalo to tak dobrých päť minút. Ostatný už len vyvaľovali oči smerom k zemi na dve smejúce a váľajúce sa postavy. Tak by to šlo aj donekonečna, keby ten idiot neprešiel a neprehlásil svoju obvyklú jednoslovnú vetu : „BAKA.“ To ma vystrelilo z kože a naštvalo ma to tak, že som mu vrazila jednu päsťovku do ksichtu. On si z toho nič nerobil, len kráčal s červeným lícom ďalej. To ma naštvalo ešte viac a schytal by pokojne ešte jednu, keby ma všetky tuná prítomné Sasukem očarované príšerky neobkľúčili. No jasné, znova. Na takéto situácie som bola zvyknutá a naučila som sa pred nimi aj kus brániť, ale aj tak som skončila s jednou veľkou hrčou. A mala by som ich ešte viac, keby nezakročili Michi, Naruto a Kiba s Akamarom. Keď som pri boji používala ninjutsu, bola som dobrá, ibaže nikde na území akadémie sme spory nemohli riešiť nijakým iným štýlom okrem taijutsu a to mi práve dvakrát dobre nešlo. Nakoniec ale prišiel Iruka-sensei a zakončil to, lebo skúšky mali byť už za desať minút. Dievčatá sa potom tvárili ako neviniatka a divný sensei, totiž, chcela som povedať Fechirou-sensei im na to samozrejme skočil. My sme potom – ako vždy išli zobudiť Shikamara a odvliecť Chojiho prežratého chipsami. Keď sa nám ho podarilo privliecť, všetci už boli na svojich miestach a...a dokelu! Hokage tam už dobrú chvíľu čakal, aby sa pozrel na poctivých žiakov. No, keby tam nemal zopár vysokých intelinegtov vrátane mňa, ktorý chodia stále neskoro a robia somariny, tak by sa mu to možno aj podarilo. Lenže dneska mu šťastie veľmi neprialo, keďže stretol Yanai – ohnivý postrach akadémie. K tomu tam ešte bola Michi, ktorá tiež nie je práve najnormálnejšia. A bolo tam ešte zopár takých adeptov hodných mi konkurovať. Takže, ako som už spomínala, dneska sa Hokagemu vyliala celá bandaska smoly na hlavu.