Yanai a Michi v akcii 1. - Stretnutie

„Achizu onee-chaaaaaaaaaaaaaaaan!“ toto boli moje prvé slová v tento deň.
„Čo tak skoro budíš?“ vyskočila na mňa sestra.
„Dneska predsa príde tá nová baba do Konohy, pamätáš?
„To áno, ale pochybujem, že príde už o druhej ráno!“ kričala na mňa moja naštvaná nee-chan.
„To nič. Ja len chcem mať istotu.“ odpovedala som, a otočila som sa ku skrini, aby som si vybrala oblečenie.
„No jasné! Znova si budeš vyberať oblečenie, a ja nebudem môcť zaspať !“
„Jassan, chápem. To bude len chvíľka.“
„Len aby.“ a zavŕtala si hlavu pod vankúš.

„Yanai! Kedy si už niečo vyberieš?“ mračila sa na mňa Achizu.
„Veď hneď. len sa neviem rozhodnúť, či si mám do vlasov dať špicatý kvet, alebo oblý.“ vyhovárala som sa.
„Daj si ten špicatý, a nechaj ma spať!“
„Naozaj?“
„Vážne. Len ma už prosím nebuď!“
„To dodržím – ttebayo! Len neviem, či si mám zobrať náhrdelník s červeným, alebo oranžovým plamienkom.
„Ááááááááá!“ sestrička vyskočila, a dala mi facku. Na to si však postupom času zvyknete, ak s ňou žijete už dvanásť rokov.
„Ukľudni sa! Viem že si naštvaná, ale toto je kríza prvého stupňa!“ vtom mi Achizu uštedrila už aj jednu päsťovku do brucha, vytrhla mi náhrdelník ozdobený červenými kamienkami, a surovo mi ho pripla na krk.
„Hlavne už choď z izby, alebo spi. Uvedomuješ si že sú štyri ráno, a ja som sa včera neskoro vrátila z misie?“
„Teda,“ povedala som, „ak sa to dá nazvať misiou. Bola si v spoločnosti pekných chalanov, ktorý toho tiež dosť urobili. A nezabúdaj, že som ta šla s tebou.“
„Po prvé, jediný chalani ktorý sa misie zúčastnili, boli Ekiru - môj tímový partner a Otome – sensei. Po druhé, Ekiru chodí z Anishi – mojou tímovou partnerkou. A po tretie, nešla si s nami, len si ma išla odprevadiť, a aj to proti mojej vôli!“ vrčala.
„Len kľud onee-chan. A idem spať, neboj sa.“
„Máš šťastie, lebo by si schytala už s najnovšou knihou, a ver, že je dosť hrubá!“ striasla som sa, lebo som vedela, že dostať od sestry s knihou po hlave nie je práve najpríjemnejšie.

„Dneska je krásny deň.“ povedala si Michi, keď prišla do Konohy.
„Ja som nič neurobila *fňuk*, prísahám *smrk*.“ bolo počuť hlas nejakého dievčatka.
„No určite. Práve som videl, ako kradneš so stánku kapra. *buch*.“ malý chlapec aj so svojou bandou do dievčatka tĺkli svojimi päsťami.
„Také dievča tuná nemá čo hľadať. Chudobná ohava!“ ozvala sa okoloidúca pani, ktorá bola asi dosť bohatá, a namyslená. Michi to už nevydržala. Energicky sa postavila pred dievčatko , a vysypala zo seba : „Ako môžete nadávať na bezbranné dievča? Kradne len preto aby bojovala o prežitie! No a čo že je z chudobnej rodiny? Vám by sa vari páčilo, keby ste boli na jej mieste?“ Michi to povedala veľmi precítene. Niet divu. Sama si to totiž prežila na vlastnej koži keď bola malá, a nechcela, aby takú bolesť ako ona prežívali aj iný. Všetci okoloidúci sa chvíľu na ňu pozerali s vyvalenými očami. Po chvíli však celá ulica prepukla v hurónsky rehot. Práve som išla okolo, keď som si všimla to divadlo, čo sa momentálne v uličke štvrtého hokágeho udialo. Podobne ako Michi som ich aj ja začala brániť.
„To sa nehanbíte tatko sa smiať na ostatných? A to je mnoho z vás už dospelých. Správate sa ako malé rozmaznané decká. Ste naozaj hlúpy.“ povedala som spokojne. Dala som dievčatku peniaze zo slovami : „Na. Daj to mamke. A mimochodom,“ vytiahla som z čerešňovočervenej kabelky vizitku do práce mojej vzdialenej rodiny, „ ukáž jej aj toto. Snáď to tvojej rodine pomôže.“ a usmiala som sa na ňu.
„Ďakujem vám teta.“ povedalo dievčatko a zmizlo v diaľke. Potom sa však vrátilo so slovami: „A aj vám, druhá teta za to, že ste sa ma hneď zastali.“ keď dohovorila, odišla. Michi bola kúsok citlivá, a tak sa jej nahrnuli do očí slzy.
„To dievčatko bolo také milé, a také bezbranné.“ vzápätí si však utrela slzy, a povedala „ Ehm, prepáč, zabudla som sa ti predstaviť. Volám sa Michi Yoshida.“ povedala, a usmiala sa na mňa.
„Yanai Byazuki.“ úsmev som jej opätovala, a podala som jej ruku.
„No ááá...“ prvá som sa odvážila spýtať sa jej niečo, „ máš súrodencov?“ ona si len otrávene vzdychla, a začala, nie veľmi pozitívne : „Mám malého hlúpeho brata, ktorý nedokáže robiť nič iné, ako žrať mi nervy.“ Michi už pri pomyslení naňho bola červená ako paprika.
„No, a ty máš?“ opýtala sa.
„Brata, druhého brata a sestru. Ja som najmladšia.“ ona sa len kyslo pozrela, a tak sme radšej tému zvanú “súrodenci“ uzatvorili. Cestou sme sa ešte dosť spoznali, a zistili, že máme dosť spoločného. Napríklad: robíme rady zle súrodencom, robíme rady somariny, rady si vymýšľame, a celkovo, máme podobnú, ale na niektorých miestach dosť rozličnú povahu.