Koniec nekonečných kruhov ! XI.

„Výborne, Jeho Tajomnosť sa ráčil prebrať.“ zaznie podráždený hlas od tmavovlasej osoby, keď zaznamená pohyb v tme osvetlenej svetlom ohňa.
„Itachi? Deje sa niečo? Sú všetci v poriadku?“ opýta sa na oplátku oslovený.
„Dobrá otázka. Myslím, že sme všetci nažive a to je hlavné. A to hlavne vďaka tebe, takže by som sa ti mal asi poďakovať. Vďaka, človeče.“ odpovie Itachi a otočí sa k druhej osobe. Jeho oči ukazujú úprimnú vďaku, ale aj tak tam niečo nesedí. „Ale späť k dôležitým veciam.“ nahodí tmavovlasý vážny tón. „Prvá vec, ktorú by sa normálny človek spýtal by malo byť: Koľko je hodín?“ Mladíkov vážny tón pokazil jeho kyslý výraz na konci vety.
„Tak to možno nie som normálny. Ale povedz mi jednu vec. Bral si pri tejto štatistike normálnosti do úvahy aj človeka, ktorý sa zobudí a zistí, že je zviazaný?“ spýta sa s úprimnou zvedavosťou blondiak.
„Hmm,“ tvári sa tmavovlasý, že rozmýšľa „To máš zrejme pravdu.“ Usmeje sa milo napokon „Ale vieš čo by to mohlo všetko napraviť? Vysvetlenie. Odhalenie zatajených informácií. Trochu dôvery. Stačili by tieto veci a mal by si znova voľnosť. Kým sa nedozviem viac ako len to, čím si balamutil Hokage-sama môžeme tu byť aj celé tie tri mesiace a potom sa vrátiť, s tebou zviazaným, späť do Konohy.“
„Ale, Itachi-kun... kde sa v tebe vzala toľká nenávisť? A nedôvera?“
„Kde? Ty sa pýtaš kde?“ zasmeje sa Itachi. „Veď si sa pred pár dňami rozprával s Kyuubim, najsilnejším z démonov, prežil si a Kyuubi tu nepobehuje. Potom to tvoje nevysvetliteľné zjavenie, tvoja chýbajúca minulosť,... veď o tebe nikto nič nevie!“
„Dobre, chápem. Ale nehovoria moje skutky samy za seba?“
„Aké skutky? To, ako sa neustále skrývaš a zahrávaš sa o shinobiami, ktorí mali za úlohu ťa sledovať?“
„Nie, mám namysli to, ako vďaka mne nespustil deväťchvostý démon katastrofu.“
„No,.. keby si počúval nariadenie Hokageho o tom, že sa to Naruto nemá dozvedieť, tak by sa nič z tohto nestalo.“
„Jeho otec chcel, aby bol Naruto ako jinchuuriky uznávaný ako hrdina a nie ako zbabelec, ktorý ani nevie, čo je zač a k tomu sa ho všetci boja!“
„A kto je jeho otec, keď už sme pri tom?“
„To-To... nemôžem povedať.“
„Tak ako vieš, čo by chcel?“
Shiro si porazenecky povzdychol. Na túto otázku nemohol mať odpoveď a Itachi to veľmi dobre vedel. Veď Naruto je sirota a nie je nič známe o jeho rodičoch, tak ako by o tom mohol Shiro niečo vedieť?
„Neviem,“ začne Shiro“ Ale ak by som bol ja niekoho otcom, tak by som určite nechcel, aby môjho syna prezívali monštrum, alebo démon, no nie?“
„A-asi máš pravdu. Ale aj tak. Aj keby bol jeho otec nažive, tak by nemohol nič urobiť proti nariadeniu Hokage-sama.“ Povedal sebaisto Itachi.
Ako veľmi sa mýliš, pomyslel si Shiro.
„Dobre, necháme to tak. Teraz späť k prítomnosti. Nechceš ma už pustiť?“
„Vieš že ani nie?“ uškrnul sa Itachi.
„Čo som ti spravil, že sa ku mne takto správaš?“ spýta sa už netrpezlivo Shiro.
„Veď ti to stále dookola hovorím. Neviem o tebe nič, čo by ma presvedčilo o tom, že sa ti dá veriť.“
„A Hokageho slovu neveríš?“
„T-to nie.. To nie je tím, že by som neveril.. jeho slovu, ale.. ja,.. no,.. neverím ti. Aspoň zatiaľ nie.“
„A kedy ma chceš pustiť?“
„Vtedy, keď sa preberie Naruto.“ Odpovie Itachi a pozrie sa na spiaceho Naruta.
Cez zavreté viečka mu oči tikajú sem a tam. Chudák, pomyslí si Itachi, musí mať nočné mory.
„Odkedy je takto? Koľko času uplynulo?“ Vyrúti Shiro otázku na Itachiho hneď ako si všimne Naruta.
„Niekoľko hodín? Neviem presne. Prečo? Deje sa niečo?“ spýta sa na oplátku Itachi.
Ako ta teraz pozorujem Naruta, tak sa zdá byť všetko v poriadku, až nato, že musí mať reálne vyzerajúce sny.
„Neviem, upadol do spánku hneď potom, ako zmizla démonia chakra. To bolo predvčerom.“
„Takže je len vyčerpaný z toho, koľko chakry sa v ňom naraz nahromadilo. Ešte nie je zvyknutý využívať chakru na takom levely, aby to zvládol bez zranenia. Áno, to bude tím.“ Hovorí zamyslene Shiro a sám sebe prikyvuje.
„A vieš kedy sa asi prebudí? Pretože mi naháňa strach, že už pomaly tretí deň sa o neho musím starať len ja. Čo ak mu niečo je? Nemali by sme niečo robiť?“ priznal Itachi svoje obavy.
„Máš pravdu. Nevieš ako dlho to je ešte do Suny?“
„Asi šesť hodín. Nie som si istý. Myslíš, že by sme ho tam mali odniesť?“
„Aj tak sme tam pôvodne smerovali a nie, iba ja ho tam odnesiem. Konoha so Sunou nemajú moc dobré vzťahy, takže ak by zistili, že ideme z Konohy, mohli by si mylne myslieť, že sme špióni. A hlavne ak by si bol s nami ty, s anbu oblečením. Takže tam pôjdem len ja s Narutom a budem sa vydávať za jeho staršieho brata. Lahšie nám potom uveria.“
„Budeš sa vydávať za jeho brata? Nebolo by správnejšie, keby si bol za jeho otca? Vekovo by sa to zdalo správnejšie. A ako vieš, že aj tak nezistia, že si z Konohy?“
„Nemám predsa ešte čelenku Konohy, takže ma nemajú podľa čoho spoznať. A keby som sa vydával za jeho otca, vzniklo by priveľa otázok typu: „Kto je jeho matka?“ a tak a ďalej. Jednoduchšie je pokladať ma za jeho brata.“
„Dobre teda. Kedy vyrážame?“ spýtal sa Itachi.
„Ja s Narutom hneď. Ty sa postaraj o to, aby na tomto mieste nebola ani známka po nás a potom choď za nami. Potom, keď budeš už pri bráne, použi henge a zmeň sa na niekoho domáceho. Zaobstaraj nám nejaké ubytovanie na dva týždne a choď si kúpiť nejaké miestne šaty a henge používaj už len na zmenu znaku na svojej čelenke. To zvládneš, nie?“ vydá Shiro rozkazy a čaká na odpoveď.
„To znie logicky. Dobre, rozumiem. Kde sa stretneme?“
„Ja budem v nemocnici, pri Narutovi. Budem tam na teba čakať. Ak budeš príliš meškať tak ťa nájdem.“
„Okej.“
„Tak ma už rozviaž konečne!“ pripomenie dôležitú vec Shiro.
„Už idem. Nebuď taký netrpezlivý.“ Vraví urazene Itachi.
Uchiha si kľakne vedľa Shira, pustí trocha vlastnej chakry na putá a pustí sa do zahladzovania stôp.
Shiro si pomasíroval stuhnuté zápästia a dal si na chrbát svoj a Narutov batoh. Potom opatrne zobral na ruky aj Naruta. Otočil sa na Itachiho, povedal: „Ak sa poponáhľaš, možno nás ešte zastihneš.“ a vyrazil.

Keď Shiro s Naruto na rukách prešiel asi kilometer a uistil sa, že sa v okolí nikto nenachádza, napravil Naruta tak, aby mal jednu ruku voľnú. Začal ňou skladať nejaké pečate.
„Prepáč mi to, Itachi, ale potrebujem sa tam dostať čo najskôr a ty by si mal len zdržoval. Budem ťa čakať na mieste, kde sme sa dohodli.“ Povedal potichu a potom zvolal: „Shunshin no Jutsu“ a v záblesku svetla zmizol.

„Pane? Voláte sa Shiro Uzumaki?“ spýtal sa ustarane mužský hlas.
„Áno, som to ja. Ako je na tom? Bude v poriadku?“ spýta sa blondiak, ktorý sa pomaly musel prebrať z mikrospánku. Čaká tu už hodinu a doteraz nezistil nič o stave svojho zverenca.
„Naruto bol len vyčerpaný a do pol hodiny by sa mal už prebrať. Ak ho chcete neskôr navštíviť, tak sa nachádza na izbe číslo 216. Ja už musím ísť. Ak budete ešte niečo potrebovať, spýtajte sa na recepcií.“ Odpovedá muž, ktorý mohol mať asi 20 rokov, 170 cm, svetlohnedé vlasy a šedé oči.
„Dobre, ďakujem vám...“
„Yashamaru. Volám sa Yashamaru.“ Predstavý sa muž.
„Ďakujem vám Yashamaru, za váš čas a pomoc. Veľmi ste mi pomohli.“ Usmeje sa blondiak.

Chlapec sa prevalil na druhý bok. Stisol pevnejšie svoje viečka a potom ich pomaly otvoril.
„Zdravím, Naruto. Som si istý, že si si pekne pospal.“
„Čo? Shiro-sensej? Koľko je hodín?“ spýta sa ospalo Naruto.
„Neviem koľko. Niečo medzi obedom a večerom.“ Odpovie Shiro a pozorne sleduje svojho žiaka.
„Čo sa stalo? Prečo som zasa v nemocnici?“ čuduje sa chlapec, keď si všimne svoje okolie.
„Nepamätáš sa?“
„Na čo?“
„No,.. boli sme v lese a ja som ti povedal, že máš v sebe...“
„Kyuubiho.“ Dopovedal ešte stále ospalo Naruto. „To si ešte pamätám, ale čo sa stalo neskôr? Potom, čo si použil nejakú pečať a líška zmizla?“
On si nerobí starosti s tím, že má v sebe líšku? pýtal sa sám seba prekvapene Shiro.
„Predtým, ako som zahnal líšku, tak si mal deväť chakrových chvostov. Kyuubi je deväťchvostí, takže v tú chvíľu si mal všetku tú chakru v sebe. Preťažilo ťa to a ten veľký nával chakry si jednoducho nezvládol a odpadol si. Po druhom dni, keď si nejavil známky prebratia sa, som sa rozhodol, že ťa vezmem do Suny do nemocnice a tak sme tu.“ Vysvetlí Shiro príbeh.
„Nemám namysli toto. Aj keď vďaka za informácie.“ Usmeje sa Naruto. „Mám namysli tie veci, čo sa diali po tom ako líška ... zmizla. Všetci tí ľudia, všetky tie udalosti.“
„Aký ľudia? Aké udalosti?“ spýtal sa prekvapene Shiro.
„Ja ... neviem. Nepamätám sa. Ale stalo sa to. Ale ja si na to.. proste nepamätám. Neviem, čo sa so mnou deje, Shiro- sensej. Čo sa so mnou deje?“ spýta sa zúfalo Naruto.
„Neviem ti odpovedať Naruto. Neboli to len sny?“ snaží sa prísť na zdroj problému Shiro.
„Nie, neboli to sny. Bolo to niečo,.. reálne, ale ja som tam nebol. Bolo to, ako keby som pozeral do života niekoho iného. Niečo také.“ Spomína si Naruto.
„A čo viac? Čo si videl?“
„Neviem. Nepamätám si. Mám to na dosah, ale keď sa na to zameriam, tam tie veci proste zmiznú. “ pokračuje zúfalo Naruto.
Shiro si povzdychne a povie: „Naruto, nemusíš sa báť. Spolu na to prídeme. Teraz si ešte oddýchni. Prepustia ťa a pôjdeme sa niekam najesť. Dobre? “
„Shiro- sensej, ale ja viem, že to bolo niečo dôležité, len si neviem spomenúť, čo to bolo.“
„Teraz na to už nemysli. Spi. Za dve hodiny ťa prídem zobudiť. Okej?“
„Ale..“
„Žiadne ale. A ešte niečo. Uviedol som ťa ako svojho mladšieho brata, tak aby si nebol prekvapený, keby sa ťa na mňa niekto v tomto ohľade spýtal. Ja už idem. Maj sa.“ Rozlúči sa Shiro a zdvihne sa zo stoličky.
„Dobre, ale vráť sa čo najskôr.“ Súhlasí Naruto a znova zavrie oči.