Koniec nekonečných kruhov ! XII.

„Hady! Boli tam hady! Hady! Veľké, slizké, smrtonosné,..“ ozývali sa výkriky pacienta v nemocnici.
„Hadí muž? Che-che. Ste si istý, že ste nič nepili?“ usmial sa na neho milo lekársky ninja. Sedel vedľa pacientovej postele a mal nad ním dozor.
„Áno. Určite. Videl som ich. Tie hady. Boli všade. Boli! Verte mi!“ kričal pacient „Verte mi, prosím.“ povedal zúfalo a zobral do rúk ninjovu košeľu tak, aby si boli zoči-voči „Ja nie som blázon.“ Pacient ku koncu hovoril potichu a dával zreteľ na každé slovo, ktoré vyslovil.
„No dobre.“ povedal ninja vyvedený z miery jeho chovaním „A čo bolo s tými hadmi? To oni vás napadli?“ spýtal sa a očakával kladnú odpoveď blázna.
„Nie.“ odpovedal rázne pacient. Sklonil hlavu a plačlivo dopovedal: „Bolo to len dieťa. Mohlo mať tak pätnásť rokov. Bolo to ešte len dieťa!“ zakričal napokon z plných pľúc. Potom, akoby si uvedomil, kde sa práve nachádza sa vyplašene poobzeral okolo seba. Zmätene zamrkal očami a nemo pozrel pred seba.
Lekársky ninja, ktorý mal pacienta na starosti nechápavo prizeral.
„Pane, ste v poriadku?“ spýtal sa.
Žiadna odpoveď.
„Pane, čo sa vám stalo? Čo ste tam videli?“ skúsil to ninja ešte raz. Keď sa ani teraz nedočkal žiadnej reakcie, nahmatal pacientov tep a sústredil sa naň.
„Čo sa to do***ele stalo? Veď ešte pred pár sekundami žil!“ rozčúlil sa sám na seba ninja.

Shiro, ktorý túto situáciu sledoval z pootvorených dverí, si len nešťastne povzdychol. Ten muž- pacient je už určite mŕtvy. Pozná muža, ktorý má toto na starosti a vie, že sa nedá proti tomu nič robiť.
Ušetril mi veľa roboty, pomyslel si blondiak radostne a smutne zároveň.
Odstúpil odo dverí, zašiel za roh a rýchlo sa spýtal sestričky, do ktorej skoro práve vrazil, kde by mohol nájsť pána Yashamara.

„Ďalej.“ ozvalo sa tlmené pozvanie po krátkom zaklopaní. Blondiak teda neváhal ani o sekundu viacej, otvoril dvere a nahliadol dnu.
„Tak tomuto sa u nich hovorí rodinný dom? Ešte aj kúpeľňa býva väčšia ako táto izba.“ pomyslel si a ľutoval ľudí, ktorí tu musia bývať.
„Zdravím.“ pozdravil, keď uvidel Yashamara „Ja som Shiro. Shiro Uzumaki. Stretli sme sa v nemocnici.“ predstaví sa a dodá aj svoje priezvisko keď si uvedomí, že ho hneď nespoznal.
„Aha. To ste vy. Pamätám si vás.“ spomenul si Yashamaru „A čo vás privádza ku mne domov?“
„No,.. Povedal som si, že keď už ste mi raz s Narutom pomohli, či by ste mi nemohli pomôcť znova. “ Odmlčal sa počkal si na Yashamarove prikývnutie. „ Odchádzam na pár hodín mimo dediny a potrebujem zohnať niekoho, kto by mi na Naruta na tú dobu dohliadol. Neverím ešte tunajším ninjom natoľko, aby som im to navrhol ako misiu a preto som sa obrátil na vás. Neviete mi poradiť, kto by bol ochotný postarať sa do večera o päťročné dieťa?“
„Potrebujete niekoho súrne? “
„Ak by to nebolo súrne, nechal by som ho, nech sa stará sám o seba.“ usmial sa Shiro pri odpovedi.
„Naruto.“ Povedal Yashamaru chlapcove meno sám pre seba, ako keby sa snažil spomenúť si na osobu, ktorá sa za týmto menom skrýva.
„Správne. Naruto. Chlapec, kvôli ktorému som za vami zašiel.“ prikývne blondiak.
„Hmm.“ zamyslel sa Yashamaru, ale nakoniec si predsa len spomenul. „Ahá, ten blonďavý, modrooký chlapec, ktorý potreboval len trochu oddychu. Áno, už si spomínam. “
„Výborne. Takže mi môžete pomôcť?“
„To záleží od veci. Bude chlapec potrebovať nejakú špeciálnu starostlivosť?“
„Nie. Nie.“ zasmial sa Shiro rýchlo „Stačí, ak ho niekto vezme na vzduch, dá mu misu ramenu a možno ako zábavu mu nakoniec ukáže pár nejakých zaujímavých jutsu. To je všetko.“
„Dobre teda. Keď už ste ku mne zašli tak sa o neho môžem postarať aj ja sám. Mám na krku už tri deti a jedno naviac mi nebude robiť problém.“ Povie Yashamaru s úsmevom na tvári.
„Naozaj? Nebude vám to prekážať?“ Yashamaru prikývol.
„Tak teda ďakujem. Veľmi ďakujem. Som vaším dlžníkom.“ Poďakoval Shiro radostne.
„To nestojí za reč. A teraz,.. nedali by ste si šálku vody, čaju, alebo snáď kávy?“ spýtal sa Yashamaru ako správny hostiteľ.
Shiro zaskočený nad toľkou dobrotou musel odmietnuť. „ Nie ďakujem, ale už musím ísť. Je potreba vykonať pár neodkladných záležitostí, ktoré nepočkajú ani o minútu dlhšie. Keď sa Naruto zobudí, povedzte mu, že sa večer vrátim a budem mať pre neho veľké prekvapenie. Ešte raz vám ďakujem. Dovidenia.“

„A kedy sa Shiro-sens-“ začal sa Naruto vypytovať, ale na poslednú chvíľu si spomenul „Kedy sa môj brat vráti?“
„Až večer. Ale povedal mi, že pre teba bude mať nejaké veľké prekvapenie.“
„Prekvapenie? Veľké?“ Narutovi až zasvietili očká, keď sa dozvedel túto správu. Viac sa už neobťažoval zbytočným vypytovaným.
„No dobre. Máte tu aspoň nejaký ramen stánok?“
Yashamaru sa zasmial. „Ako povedal Shiro. Tebe stačí ku šťastiu len ramen.“
„No a? Veď ramen je chutný, tak prečo by som ho nemal mať rád?“ spýtal sa zarazene Naruto.
„Nie. To nevadí. Som rád, že máš takú veľkú chuť do jedla. Jeden starý stánok tu máme, ale dlho v ňom nikto nebol, takže neviem, či ešte funguje. Ale teraz k niečomu inému. Mám ťa nastarosti, ale musím sa medzitým postarať aj o iné veci. Musím nájsť svojho synovca a potom niekoho vyzdvihnúť z akadémie. Až potom sa budeme môcť poobzerať po tom ramen stánku.“ vysvetlil Yashamaru.
„A kde je ten váš synovec?“ spýtal sa Naruto. To, že sa rozprával pre neho s úplne cudzou osobou, mu vôbec nerobilo problémy.
„Mal by byť niekde tu.“ odpovedal a pozorne sa poobzeral po okolí, kde boli vidieť preliezačky, veľa detí a pár zoschnutých stromov, ktoré ponúkali aký-taký tieň pre unavených rodičov.
„Vieš čo Naruto? Ak mi ho pomôžeš nájsť, tak budeš mať jednu misu ramena zdarma.“
„Vážne? Teda,.. dobre. Súhlasím. Ako vyzerá ten váš synovec?“
„Je v tvojom veku, má červené vlasy a zelené, výrazné oči. Volá sa Gaara a väčšinou sa niekde len schováva. Kým ho budeš hľadať, ja pôjdem do akadémie. Vrátim sa čo najskôr.“

„Prepáčte mi. Nevideli ste niekde tohto chlapíka, alebo niekoho jemu podobného? Bledá pokožka, úzke, do žlta sfarbené oči... Nič?“ spýtal sa Shiro a zdvorilo čakal na odpoveď. Tá bola záporná. „Nevadí. Ďakujem.“ povedal Shiro a otočil sa na ďalšieho nič netušiaceho človeka, ktorý práve prechádzal po ulici.
Takto kráčal po ulici a vypytoval sa ľudí na to isté už necelú hodinu. Pomaly začal strácať nádej, ale nakoniec, keď vošiel do jednej krčmy, usmialo sa na neho šťastie.
Pri stole u okna sedela skupinka otrhaných priateľov, ktorý práve počúvali sťažnosti svojho opitého spoločníka.
„Neviem kde môžu byť. Už po nich pátram niekoľko hodín. Povedali mi, že sa zdržia len chvíľu ale už je to celé dopoludnie, čo sa neukázali. Upozornil som aj úrady, ale tie mi nevedeli pomôcť. “ rozprával muž a pohľadom hľadal u svojich spolucestovateľoch nejakú odpoveď.
„Ja ti neviem, človeče. Možno zašili až príliš ďaleko od brány a chytila ich dravá zver. Alebo ich uštipol nejaký jedovatý had. “ ujal sa slova chlap, ktorý sa snažil znieť súcitne, aj keď už dopredu vedel odpoveď.
„A kde presne povedali, že pôjdu?“
„Niekde na sever. K hraniciam s Dažďovou Zemou. Niečo tam brat že vraj včera zahliadol a chcel to ísť dnes so synom skontrolovať.“ zaštikútal opilo muž.
Hovoril ďalej, ale Shiro ich už nepočúval. Počul všetko, čo potreboval. Muž, ktorý dnes zomrel v nemocnici bol zrejme rodinou tohto opilca v krčme a ten mu práve dal tip, kde by sa mohla skrývať osoba, ktorú tak veľmi hľadal a potreboval.