Koniec nekonečných kruhov ! IX.

„Čo to je?“ spýtal sa Itachi.
„Náš klan to nazýva Raion no hokori (Levia pýcha). V skratke Ranoh. Aj keď sa to môže zdať nemožné, zmestí sa do neho veľa vecí.“ Povedala Mikoto a podala Ranoh veľkosti dlane Itachimu.
„Veľa? Veď sa do nej možno ani peniaze nezmestia!“ zasmial sa Itachi.
„Budeš prekvapený. Raz zistíš, aké má schopnosti.“ Usmiala sa Mikoto . „Ranoh sa u nás predáva z generácie na generáciu. Nikto, okrem Uchihov nevie o jeho existencií, a boli by sme veľmi radi, keby to tak zostalo aj naďalej. Je to niečo, čoho si ceníme viacej ako svoje životy a preto na to musíš dávať veľký pozor. Nevieme, ako Ranoh presne funguje, ale vieme, že je tu odvtedy, kedy vznikli Uchihovia. Nič viac ti nemôžem povedať, pretože nikto nič nevie.“
„Takže je to niečo ako dedičné tajomstvo?“
„Niečo také.“
„A môžem o tom niekedy povedať Sasukemu?“
„Ak to uznáš za vhodné. Teraz si sa stal strážcom Ranohu a je na tebe, čo s ním spravíš.“
„Strážcom?“
„Áno. Áno. Teraz ho budeš ochraňovať a skrývať pred ľudmi až dokým ho nepredáš synovi, alebo dcére. Ale dosť už rečí. Nemal by si sa ponáhľať na misiu? Synček, daj na seba pozor.“ Rozlúčila sa Mikoto s Itachim a ten si shoval Ranoh do batohu.
„Neskôr to budem musieť podrobnejšie preskúmať.“ Pomyslí si Itachi a konečne vyjde z domu. Skákal po strechách a tím sa snažil dohnať trochu strateného času. Keby dával dobrý pozor, možno by si cšimol rozruchu pod sebou spôsobeného hádkou nejakých mužov. Presnejšie Konožskej polície s jeho najlepším priateľom, Shisuiom Uchihom. Takto si toho nevšimol a ponáhľal sa ďalej po strechách ku bráne.
Keď zoskočil na strom, od ktorého mal najlepší výhľad na bránu, zastavil sa.
„Baka! Teraz som ich nestihol. Mal by som ich začať stopovať, ak ich chcem zastihnúť.“ pomyslel si.
„Itachi! Poď sem dole, už na teba čakáme.“ ozval sa zdola hlas. Itachi sa pozrel na miesto, odkiaľ hlas vyšiel a zbadal dve postavy.
„No poď sem dole. Meškáš, tak by si mohol konečne pohnúť kostrou.“
„Ako je to možné? Pýta sa Itachi sám seba a doskočí na zem.“
„Čo sa deje?“ Uhraj to nejako, pomyslí si. Nemali žiadnu šancu zistiť, že idem s nimi.
„Veď ideš s nami, nie? Nemusíš sa pred nami skrývať. Už to vieme. “ povie Shiro.
„Viete to? Dobre teda. Nerád sa skrývam. Viete čo máme spraviť?“
„Ja viem. Môžeme vyraziť, Itachi?“
„Hai, Shiro- senpai.“
„Senpai?“ zasmial sa Shiro. „Veď ja nie so zatiaľ shinoby, tak mi nemusíš dávať žiadnu príponu k menu.“
„Hai, Shiro-senpai.“ Zopakuje Itachi.
„Dobre, dobre. Nechajme to tak. Ideme.“ Smeje sa Shiro.
„Kam smerujeme? “ spýta sa Naruto ospalo.
„Smer piesočná a ďalej!“
A tak sa tri postavy vybrali na dvojmesačnú misiu, ktorá nebola ani tak misia, ako uistenie sa, že ide všetko v poriadku. Najvyššia postava, Shiro, mal na sebe tmavý, skoro až čierny plášť, pod ním tmavooranžovú vestu, a čierne voľné nohavice. Dlhšie, neupravené vlasy zlatkavej farby mu neposlušne skákali pred oči. Jeho oči mali prekrásnu, modrú farbu.
Prostredná postava mala približne jedenásť rokov. Znak Uchiha na tmavošedom tričku s rolákom a krátkymi rukávmi hovoril sám za seba. Mal po plecia dlhé čierne vlasy zviazané gumičkou, a jeho oči mali taktiež čiernu farbu.
Najmenšia postava patrila päťročnému chlapcovi. Blonďavé vlasy vystrkujúce rohy do všetkých strán pekne doplňovali jeho tri tmavé čiarky na každom líci. Oči, tak isto ako aj Shiro, mal modrej farby. Na sebe mal biele tričko, na ktorého prednej strane sa týčila červená špirála. Mal čierne tepláky a malý batôžik na chrbte.
Takto by som opísala najnovšiu skupinu ľudí, na ktorú čakala kopa dobrodružstva.

„Bezproblémová cesta. Čo viac si môžeme priať? Možno tak oddych.“ pomyslí si jediný chuunnin trojčlennej skupiny. Bol večer a skupina cestovala už druhú hodinu od poslednej prestávky. Kvôli Narutovi, ktorý sa neustále sťazoval na únavu a bolesť nôh, museli často zastavovať.
„No ták. Prosíím. Ja už nevládzem. Zastavme.“ narieka Naruto.
„Tentoraz má pravdu. Mali by sme zastaviť. Začína sa stmievať.“ dodá Itachi.
Shiro si povzdychol a aj keď neprejavoval najmenšiu známku únavy, na naliehanie väčšiny zastavil. „Kilometer odťiaľto smerom na západ cítim vodu. Takže nám pôjdem doplniť zásoby. Itachi, ty dávaj pozor na Naruta a pozbieraj zatiaľ nejaké drevo.“
„Hai. Ale nie je nebezpečné, aby ste išli sám?“
„O mňa sa neboj. Som dostatočne silný.“ Odpovedal Shiro a vyrazil na západ.
Naruto si hneď po odchode Shira sadol na zem a začal oddychovať. Itachi sa na neho otočil a otvoril ústa, že sa ho niečo spýta, ale rozmyslel si to a začal obzerať po okolí po dreve. Keď nazbieral plnú náruč, zapálil ho Katonom a sadol si vedľa Naruto.
„Naruto ... “ začal. „Aký je? Aký je Shiro?“
„Aký je? Prečo sa pýtaš?“
„Ani neviem. Asi je to tím, že neviem, čo si mám o ňom myslieť. Pripadá mi priateľský a dôveryhodný a cítim sa pri ňom bezpečnejšie ako v Konohe, ale môže nás klamať. Veď o ňom nič nevieme. Len z ničoho nič prišiel a chcel sa k nám pridať. Teraz mu Hokage dôveruje a poliela nás s ním na misiu. Možno na nás všetkých poslal nejaké genjutsu a mi o tom ani netušíme.“
„Genjutsu? Čo to je?“
„Jaj, prepáč. Ešte si nechodil do akadémie a nemáš to odkiaľ vedieť. Vidíš. Ďalší dôvod, prečo sa mi zdá podozrivý. Prečo si ťa vzal za učna, keď si ešte nebol ani v akadémií?“ spýtal sa Itachi a čakal na Narutovu odpoveď.
„Odkiaľ to mám vedieť? Možno mám talent.“ Usmeje sa od sebachválenia Naruto.
„Možno.“ Zamyslí sa Itachi.
„Hej, Itachi-san. Aké je to byť ninjom?“
Itachi sa milo usmeje a povie: „Je to krásne. Môžem takto ochraňovať mne drahých ľudí. Môžem zabraňovať bitkám a vojnám svojim hlasom, ale zároveň je to prekliatie, pretože to ninjovia spôsobujú a vedú vojny.“ Itachi zatne zuby.
„Aká je vojna?“
„Je to zlo. Peklo. Niečo, čo ti veľmi ublíži. Naruto, sľúb mi, že nikdy nebudeš túžiť po pomste, nech sa deje čokoľvek. Ani po vojne.“ ozve sa plný strachu Itachi.
„Dobre, sľubujem. Ale čo je vojna? A prečo ju nemáš rád?“
„Je to čas smútku, keď ľudia, starý, mladý a dokonca aj deti, musia proti sebe bojovať na smrť. Zomierajú a bojujú. Nič viac. Obe strany majú vždy straty. Či už veľké, alebo malé. Je to doba, ktorá dúfam už nikdy nenastane.“
„Ublížila ti Itachi-san?“
„Veľmi. Áno. Keď .. som mal štyri roky, na Konohu zaútočil démon. Ja som na vlastné oči videl, ako jediným švihnutím chvosta zabíja ľudí. Bol som len o rok mladší ako ty teraz, ale poznamenalo ma to na celý život.“
„Ako tá vojna skončila?“
„Skončila porazením zlého démona.“
„Takže naším víťazstvom?“
„Nie. Toľké obete sa nedajú považovať za víťazstvo.“
„Ako sme démona porazili?“
„Vtedajší Hokage- Yondaime ho porazil sebaobetovaním.“
„Ako to? On zomrel?“
„Bohužiaľ. Žltý blesk z Listovej –taká bola jeho prezívka, zomrel. Inú možnosť ako zapečatiť démona do tela novorodeniatka nemal.“
„Do koho ho zapečatil?“
„Do.. To.. neviem. Hokage o tom zakázal hovoriť.“
„Aj keď to zakázal, ja ešte nepatrím do tejto Konohy, a keďže tvoju odpoveď, Naruto, poznám, ak veľmi chceš, môžem ti ju prezradiť. Ale nesie to zo sebou isté riziká. Aj tak to chceš vedieť?“ vynorí sa z lesa Shiro a pripojí sa k Narutovi a Itachimu.
„Jasné, že to chcem vedieť.“
„A ty Itachi? Chceš to vedieť, aj cez zákaz Hokageho?“
„Ja to viem. A nesúhlasím s tím, že mu to ideš povedať, ale asi nemám inú možnosť, ako to nechať na teba. Som pripravený na všetky závery.“
„Výborne. Takže, ako ti Itachi určite povedal, Naruto, Štvrtý zapečatil démona do novorodeniatka. Bolo to pred pietimi rokmi a kým štvrtý umrel povedal, že chce, aby sme chlapca oslavovali za hrdinu, ale nestalo sa tak. Chlapec rástol a teraz má päť rokov. Ľudia, ktorý vedia, že v sebe zadržiava démona ho nenávidia a boja sa ho a tí, čo to nevedia ho pre postoj svojich rodičov tiež nenávidia. Aj keď z iných príčin ako ich rodičia. Zatiaľ chápeš, Naruto?“
„Myslím, že áno.“
„Takže. Ten chlapec bohužiaľ kvôli démonovi zažil zlé detstvo a nikto sa mu nevenoval. Chlapec sa preto cítil veľmi osamelo. Pripomína ti to niekoho, Naruto?“
„Áno.“ Povedal Naruto potichu . „Mňa.“
„Chlapec sám nevie, že má v sebe démona a nechápe, prečo ho ľudia nenávidia. Hokage sa bojí, že keby sa to dozvedel, nezniesol by to dobre, a démon by sa prebudil. Ale ja si to nemyslím.“
„Dobre. Ale povedz. Kto je ten chlapec? Poznám ho?“
„Počkaj ešte chvílu. Ešte jedna vec. Jedna otázka. Čo by si robil na mieste chlapca, keby si sa dozvedel, že máš v sebe démona?“
„Asi by som bol nahnevaný. Potom smutný a sklamaný, že mi v dedine nevedia povedať pravdu. A hlavne by som zúril.“
„Tak je. A preto toto opatrenie Hokage nariadil. Pretože práve ten hnev by dopomohol démonovi uvoľniť sa . Vieš čo by som povedal tomu chlapcovi, keby sa to dozvedel?“
Naruto pokrútil hlavou.
„Povedal by som : Máš okolo sbea ľudí, ktorý ťa majú radi, tak prečo ich chceš sklamať? Veria v teba.“
„Dobre, dobre. Ale kto to je? “ spýtal sa netrpezlivo Naruto a v žalúdku mal nepríjemný pocit.
„Si to ty, Naruto. V tebe existuje Kyuubi, deväťchvostí démon, ktorý spôsobil toľko zla.“ Shiro chcel pokračovať, ale keď si všimol Narutovho pohľadu, prestal.
„Niéé! Narutoo! To nemôžeš dovoliť!“ skríkol Itachi a s hrôzou v očiach sledoval Naruta.