Koniec nekonečných kruhov ! VIII.

Slnko, odrážajúce sa od sklenených okien, bolo dnes neúprosné. Ľudia zaspávali na cestách a tí, čo mali šťastie, spali doma v posteli. Hokageho, driemajúceho nad kopou neschválených dokumentov, vyrušilo zaklopanie na dvere: „Ďalej.“ pozve starček hosťa dnu a naďalej má klavu sklonenú nad hromadou papierov.
Do kancelárie vstúpili jeden mladý člen anbu a Toss, pomocník Hokageho.
„Chceli ste ma vidieť, Hokage-sama?“ spýtal sa anbu hlasom napodobňujúc dospelého. Maska mladého anbu mala netradičné líščie rysy.
„Hmm .. Kto tu je?“ spýtal sa neprítomne starček.
„Toss, Hokage -sama. Spolu s Itachim, ako ste prikázali.“ Uklonil sa naoko Toss.
Toss, starý priateľ Hokageho, mal možno okolo sedemdesiatich rokov a jeho čisto biele vlasy to dokazovali. Výrazné vačky pod očami a vrásky po celej tvári len doplňovali jeho tvár popri múdrych, do zelena sfarbených, očí. Na sebe mal čierne nohavice a taktiež čierne tričko, na ktorom mal zelenú jouninskú vestu.
Keď starý Toss prezradil identitu anbu, zložil si Itachi šedo -červenú masku. Itachi bol pravý opak Tossa. Čierne, po plecia dlhé vlasy, čierne, nič nehovoriace oči, nesmelý úsmev a výška, na jeho vek neobyčajne vysoká. Tak by sa dal opísať vzhľad jedenásťročného chunnina . Na sebe mal oblečené typické anbu oblečenie a okolo pása opásanú šatku so znakom Uchiha.
„Hmm. Áno, Itachi. Teba som hľadal.“ povedal Hokage a začal sa prehrabovať v dokumentoch.
„Kde to len bolo. ... Ááá! Tu je to. Páči sa, Itachi, tvoja nová misia.“ podal Itachimu jeden papier.
„Nová misia? A čo moja súčasná? Tá sa ruší?“ spýtal sa prekvapene Itachi.
„Len sa pozri na podrobnosti.“ usmial sa Hokage.
Itachi si prečítal zadanie misie a tiež sa usmial: „Chápem.“
„Výborne. Môžeš ísť. Toss, nájdi mi Naruta! Určite sa bude zdržiavať niekde v okolí brány.“

O desať minút neskôr

„Čo sa deje, starček? Na čo ma potrebujete?“ vrútil sa do kancelárie blonďavý chlapček.
„Och. Ahoj, Naruto. Nabudúce najprv zaklop, než vojdeš dnu. Ak stretneš najbližšie Shira, odkáž mu, aby si so mnou prišiel pohovoriť.“
„Shiro –sensej? Prečo zase on? To ste ma znova zavolali len na to, aby som mu niečo odkázal? Ja nie som poslíček! Ja sa stanem jedného dna super ninjom!“ rozčúlil sa chlapček.
„Skludni hormóny. Neprospieva ti, keď sa v takomto útlom veku často hneváš.“ usmial sa milo Hokage.
„Sarutobi –sama. Netrápte chlapca takýmito odkazmi.“ Ozval sa z okna muž. „Viete predsa, ako ma privolať, či nie?“
„Viem? Heh. Asi som zabudol. Moja pamäť už pomaly zlyháva.“
„Nevadí. Čo ste mi vlastne chceli? Premysleli ste si snáď môj návrh?“ spýtal sa muž.
„Áno. Práve preto.“
„A? Ako ste sa rozhodli?“
„Dám ti tú možnosť. Máš na to maximálne tri mesiace. A budeš mi pravidelne posielať správy o svojich objavoch.“
„Môžem vziať niekoho so sebou?“
„Koho a načo?“
„Naruta. Teraz, keď sa z neho stal môj učen, bol by som ho rád vzal so sebou.“
„Na to nemám čo namietnuť. Ale ak sa niečo nepredvídané stane, nechci vedieť, čo s tebou spravím.“
„Nemusíte sa obávať. So mnou bude v poriadku.“ pousmial sa muž.
„Shiro – sensej! A môj názor nikoho nezaujíma?“ upozornil na seba Naruto.
„A Naruto, chceš mi povedať, že sa ku mne nechceš pridať?“
„Nie, to nie. Ja len... To je jedno.“ vzdal to Naruto po chvíle koktanie.
„Vidíš.“
„Výborne. Tak ak máte nejaké pripomienky, pýtajte sa. V druhom prípade ...“začal Hokage, ale Shiro ho prerušil.
„Áno, mám otázku. Kto nás bude mať na starosti? Kto nás bude sledovať?“
„Čo? Ako? Aha. Chápem. Dávaš si jedna a jedna dohromady. Priradil som ku vám jedného anbu.“
„Koho?“
„Itachiho.“
„Uchihovský génius. Spojka s jeho klanom. Vierohodný. Dobrý výber.“ pochválil Shiro starčeka.
„Ďakujem. Ale prekvapujú ma tvoje informácie. Odkiaľ toho toľko vieš? Si tu len pár mesiacov.“
„Mám skvelých informátorov.“
„Aha. Dobre. No, tak ešte nejaké otázky? Nie? Môžete ísť. Teraz, keď viete, že ide aj Itachi, môžete si u neho vyzdvihnúť podobnosti tejto výpravy, ak budete chcieť.“
„To nebude potreba, keďže som to tu zorganizoval ja.“ usmial sa Shiro.
„Tak, teda...Odchod.“
„Hai!“ zvolali Naruto a Shiro zborovo.
Keď obaja zmizli, obrátil s Hokage na Tossa stojaceho pri dverách.
„Viem, čo si práve myslíš. Možno máš pravdu.“ Začal Hokage a otvoril ústa, že bude pokračovať vo vete, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslel a zavrel ich.
„Ale? .....Prečo mu dávaš toľko šancí? Prečo mu toľko veríš? Kvôli čomu mu dávaš toľko voľného priestoru? Zrejme to sa teraz pýtaš sám seba, je tak?“ pokračoval v nedopovedaných otázkach Toss.
„Neviem. Možno je to tím, kým je.“ odpovedal na otázky Sarutobi.
„A kým vôbec je? Je to náš priateľ, je no špión, náš nepriateľ? Alebo azda nový hrdina?“ spýta sa potichu Toss.
„To ja neviem . ... naozaj ... neviem.“ odpovedal Sarutobi sotva počuteľne, a pozrel sa von z okna na odchádzajúceho Shira, ktorý si veselo kráčal popri Narutovi.

O deň neskôr

Deň prebehol bez problémov. Ľudia raňajkovali, obedovali a večerali. Ďalší deň vstávali a išli znova raňajkovať. Ráno sa Itachi zobudil na naliehanie mladšieho brata: „Oní-san. Oní –san. Vstávaj. Oto –san s tebou chce hovoriť. “
„Sasuke, prosím ťa, nechaj ma spať. Dnes sa musím poriadne vyspať.“ odpovedal Itachi z polospánku.
„Ale oní- san. Oto-san ma za tebou poslal.“
„Sasuke. Odkáž mu, že s ním nemám o čom hovoriť. Včera som sa vyjadril jasne.“ povedal Itachi a neotvoril ani oči.
„Oní-san. Oní-san.“ Začal chlapec triasť bratom, v snahe ho prebudiť.
„Bež.“
„Ale. . .. oní-san.“
To už Itachi nevydržal a zvolal: „Sasuke!“
„Poď. Oto-san ťa čaká.“ Povedal Sasuke akoby sa nič nestalo.
Itachi si povzdychne a pomaly vstane: „Dobre. Ale nečakaj, že ti niekedy pomôžem s tréningom ako včera.“
„To len kvôli tomu .. oto-san... onííí-san.“ raptal Sasuke.
„Zabiť ho je málo.“ pomyslí si Itachi a šuchtavo vstane z postele.

„Priali ste si ma vidieť, otče?“ začal zdvorilo Itachi po kľaknutí na zem.
„Áno, Itachi. Ohľadom tej misie, ktorú si nám včera veľkodušne oznámil.“ Povedal sarkasticky vodca klanu a spravil malú prestávku, aby dal možnosť Itachimu obhájiť sa. Keď ju Itaachi nevyužil, pokračoval: „Nemôžeš na ňu ísť. Doma máme teraz veľa problémov a bol by som nerád, keby si sa tu neobjavil o týždeň na najbližšom zasadaní.“
„Otče, Hokage mi túto misiu pridelil. Nemôžem odmietnuť.“ Povedal potichu Itachi a sklopil zrak na zem.
„Čo nemôžeš? Si predsa Uchiha! ....“ a vodca klanu začal rozprávať.

O pol hodiny neskôr

... „A práve preto sme obávanými protivníkmi.“ ukončil Fugaku jednu z mnohých prednášok. „Ale čo som to chcel? Hmm... Aha, áno. Si prvorodeným synom vodca klanu a veliteľa policajných jednotiek a práve preto by si sa mal viacej zapájať do klanových záležitostí. Si môj malý génius, na ktorého je radosť byť hrdý, ale už si dosť starý na to, aby si pomáhal klanu. Nemôžeš si dovoliť misie dlhšie ako mesiac, nieto ešte na dva mesiace. A kvôli tomu som rozhodol, že tú misiu neprijmeš.“
„Skončil si, otče?“ spýta sa nezúčastneným tónom mladý Uchiha.
„Áno, skončil som.“
„Hokage - sama, mi dal túto misiu s tím, že som začínajúci anbu, ale mám jeho plnú dôveru. Ak ju odmietnem, moja snaha dostať sa medzi nich bude zruinovaná. Nemôžem byť zároveň špeh, aj vzorný Uchiha.“ Povedal na rovinu Itachi.
„Oh, ... no... nemôžeme predsa sklamať Hokageho dôveru v teba. Dobre teda, máš moje dovolenie ísť, ale nabudúce mi oznámiš misiu dopredu. Ja mám predsa na starosti celý náš klan a keď nezvládam ani svojho jedenásťročného syna, tak tu bude so mnou biedne. Môžeš ísť, ale keď sa vrátiš, musíš sa stretnúť s Eimi. Je to tvoja sesternica z niekoľkonásobného kolena a práve dovŕšila osem rokov. Je načase, aby si začal tráviť svoj voľný čas výberom dobrej spoločnosti, tak dúfam, že sa s ňou stretneš. Teraz už choď.“ dal Fugaku povel k odchodu.
Itachi, ktorý len pred pol hodinou vstal sa teraz prebral zo spánku, spôsobeného otcovými prednáškami, a utekal si pripraviť veci. Pobehoval po dome a každého sa pýtal, kde si nechal to- či ono a na radu svojej matky si zobral pár vecí naviac.
Už sa chystal vyjsť z domu, keď ho matka na poslednú chvíľu zastavila: „Itachi, počkaj chvíľku. Nech sa s tebou aspoň ja poriadne rozlúčil.“ povedala a objala svojho syna.
„Pozrime sa na teba. Jedenásť rokov a už je z teba hotový mladý muž. Iný chlapci v tvojom veku ešte sedia v laviciach v akadémií a z teba je už chunnin. A nie len obyčajný. Si dokonca v anbu jednotkách! Nemôžem byť na teba viacej hrdá.“
Keď Itachi pocítil na svojom ramene matkine slzy, začal sa brániť: „Ale mamy, som už veľký na rozmazľovanie. Ešte stále tu máš predsa Sasukeho.“
Keď túto vetu počula, stisla Itachiho ešte silnejšie, ako keby to bolo naposledy.
„Len mi sľúb, že si dáš na seba pozor. Nič viac od teba nechcem.“
„Už nič viac? Dobre teda, sľubujem, že sa mi nič úmyselne nestane.“
„Výborne.“ Povedala a pustila syna z medvedieho zovretia.
Dala si ruky na jeho plecia a dlho sa mu pozerala do očí. Itachi by mohol povedať, že mu hľadela priamo do duše. Zo zamyslenia ju vytrhla až jedna myšlienka: „Počkaj ešte chvíľu. Niečo ti prinesiem.“
Rýchlo utekala do izby a keď sa vrátila, v rukách držala malú taštičku.
Farba nepopísateľná, ale najviac sa k nej hodila čierna. Ale ono tam boli aj iné farby. Také, ktoré boli spojené do jednej, výnimočne skvostnej . Keď sa Itachi na tašku pozornejšie pozrel, zistil, že je vyrobená z niečoho, čo sa určite nevyrobilo na tomto svete.
Bolo to, akoby pozeral do nicoty, alebo možno večnosti. Vedel len, že to, čo mu teraz dávala, muselo mať nevyčísliteľnú hodnotu.
„Itachi, vezmi si ju. Možno ju raz budeš potrebovať.“