Pomoc! Krvácam! XXVII (zmyjem krv, z tvojich rúk)

Vedel som, že bolesť je nesmrteľná. Živý sa našimi pocitmi, minulosťou a spomienkami. Tam, kde som zanechal malého chlapca ostali trčať ohorené korene nevinnosti, ktorú tam stratil. Svetom sme rozoslali slabosť, strach, úzkosť a bolesť. Nezávisle od druhých ľudí. Snažili sme sa vojnou dosiahnuť mier. Žiť správne a navádzať na cestu i ostatných. A i keď sme vedeli, že sa mýlime, nikto z nás si to nepriznal. Sora... prečo musíš byť ty, práve ten, kto odzrkadluje naše skutky, naše činy a dôsledky? Skazili sme ľudské srdcia. Prebodli ich zármutkom. Vďaka nám stratili súcit a radosť. A prečo ďalej mať radosť v srdci, keď sme im všetko, čo im radosť prinášalo, vzali?

„...nikdy som nechcel aby si zažil tento život.“ Eitan si priloží ruku k ústam. Prečo srdce musí bolieť až vtedy, keď oči vidia? Prečo sa veci priamo človek dotýkajú až vtedy, keď sa to odohráva pred ním? Všetko čo vidí, sa prenáša do toho ako to cíti.

„Všetkým čo som mal, som sa snažil ťa držať... nikdy som nespravil dosť. A nikdy neurobím... a všetko čo by som chcel spraviť zmyla tá krv... všetko po čom som túžil...“

Sora stiahne ruku s katanou vedľa tela. To malo byť ospravedlnenie? On ho nepotrebuje. Ak ho chcel chrániť, mal byť pri ňom. Ak chcel pozorovať, nemal sa mu nikdy ukázať na oči.

„To sa mi teraz ospravedlňuješ?“

„...je neskoro...“

„...takže, podľa teba je nejaký dôvod na to, aby si sa mi ospravedlňoval?“

Eitan zdvihne zrak od zeme. Zlatisté oči sa vpijú do tých hnedých. Je toľko vecí, za ktoré by sa mu mal ospravedlniť, ale nevie kam Sora naráža. Sú to možno drobnosti, alebo zbytočnosti, ale sú tam tie veci. A pre neho sú podstatné. On nevie čo presne by mal povedať. Ale toto nechce... odmieta to.

„...Z akého dôvodu to robíš?“

„...Eitan, toto nie je morálna polícia... toto nie je svet ktorý si chcel dosiahnuť. Ja všetko chápem. Možno si si ma predstavoval ako roľníka, ako budem pestovať obilie a chovať kravy. Mať ženu a štyri deti, ktoré pôjdu do školy. Že môj život bude mimo krviprelievania a vojny. Ale ja za to sakra nemôžem! Dotklo sa ma to priamo a hlboko. Nebola to len tvoja dedina a rodina. Ja som tiež tvoja rodina. A je to vo mne hlbšie než si myslíš...“ vďaka démonovi. A nie tomu. Vďaka všetkému čo sa do neho dostalo. Obyčajné ľudské pocity. Smútok a strach. Že ako malý chlapec ostal zrazu behom pár minút sám. Celkom sám...

„...ber ma ako svoje sklamanie, ale snažil som sa... chcel som prežiť, pretože ty si prežil... a nemôžem odísť pokiaľ sa nestretnem so svojim bratom...“ a práve on to bol, kto ho v lese opustil. Ale on nemôže, nevládze to viac ťahať. Deň za dňom kráča, zabíja, ľutuje a jeho vnútro umiera. Rozsypáva sa. Na rukách má vlastnú krv.

„...odlož tú katanu Sora... nebudem s tebou bojovať.“

„Vidíš...“ usmeje sa Sora. „...keď poviem, stretnúť sa, hneď máš na mysli boj... to je to, čo nás dvoch delí Eitan... ja nenávidím boj. Nenávidím ho z celého srdca. Ale ak mal byť tým, čo ťa priláka...“

Prečo tá vina začala na jeho ramená dopadať ako celé nekonečné zásoby krvi? Ako nekonečná krv, ktorú Sora prelial. Bola zrazu na Eitanových rukách. Len pár slovami ju prelial na jeho ramená a začal ho v nej topiť.

Sorova ruka založila ostrie katany späť do pošvy. Nenavrátiteľné obete, ktoré padli za tie roky pre jedno jediné stretnutie, boli navždy vpísané v jeho duši.

„Prečo si potom, v lese ušiel?“

„Pretože som pošetilý a nedospelý...“

„Nič z tohto sa nemuselo predsa stať...“ namietne Eitan rukou zvierajúc zárubňu dverí. Muž, žena a dieťa len mlčky sedia v miestnosti, vnímajúc ich rozhovor. Každé slovo, akoby od nich závisel ich život.

„...prišiel si predsa preto, že si počul podozrivé zvuky v dome, nie?“

Eitan pohliadne smerom k oknu, za ktorým sa rozprestrela tma. Všetko to malo zmysel, a zároveň sa to vymykalo zdravému rozumu. Toľko obetí... on proste vie, že boli zbytočné. Celkom zbytočné. Predsa ho mohol nájsť akýmkoľvek spôsobom. Nemusel pri tom nikoho zabíjať.

„Myslím, že je jedno čo sa stalo Eitan... proste je to jedno. A tým, že na to budeš myslieť a vedieť aké to je zvrátené, nič nezmeníš.“ Eitan sa pustil zárubne dverí a pomalými krokmi podišiel k Sore, ktorý sa nepohol z miesta. Nehol sebou, akoby bol zmierený s čímkoľvek čo príde od jeho brata.

„Skonči s tým...“

„...vieš, kto ma vychovával Eitan? Nebol si to ty...“

No tak, poď... len ma zlej krvou. Utop ma v nej. Všetko mi daj za vinu. Je to MOJA vina! Nikoho iného len moja. Močil si ruky tak dlho v krvi, že teraz nejde dole. Zažrala sa do tvojich rúk, ktoré stále vidím ako detské.

„Pustíš ich Sora?“ Eitan predpokladal, že príkazy a hnev nemá vôbec zmysel v tejto situácii. Nech bol v akomkoľvek rozpoložení, nemalo zmysel, zvyšovať hlas, chcieť Sora napadnúť. V jeho tvári videl stále to dieťa, ktoré ho vyčkávalo v teplých letných večeroch v okne. Ponorené dieťa do snov, zaliate zlatistou žiarou slnka. Jeho malý brat, ktorého chcel ochrániť od sveta násilia a krvi. Vojna... všetko vzala. Úplne všetko.

„...mal by som?“

„Pre boha, sú to nevinní ľudia, čo urobili?“ nekontrolovateľne zvýšil na svojho brata hlas.

„To ja neviem... to vedia ľudia, ktorí sa chcú pomstiť.“

„To je tvoja práca? Predĺžená ruka pomsty?“

„Nieže by sa mi to páčilo nii-san.“ Ozve sa od mladšieho Tenshiho cynicky. Ak bola niekedy nejaká aktivita ktorú nenávidel, bolo to vraždenie. Niekde hlboko v ňom driemal skrotený démon, ktorého účel po skrotení, bol chrániť ľudí. A tento paradox ktorý medzi nimi prebiehal bol neuveriteľný. Hostiteľ zabíjal a démon nemohol proti tomu nič urobiť. Sora si ho dokázal podmaniť. Skrotiť ešte viac.

„...možno by si ma mal zabiť, aby som prestal zabíjať ja. To je predsa poslanie shinobi nie? ochrániť nevinných, zabiť vinných.“ Sora prešiel k oknu, pri ktorom sa krčil malý chlapec so zaviazanými očami. Nikto z prítomných nemal odvahu sa ani pohnúť, ani sa pokúsiť oslobodiť.

„...prečo netvoríš Eitan... si shinobi... nemal by si tvoriť? Tak ako si mi to vždy tvrdil, keď som bol dieťa?“ hnedý pohľad Sory padne na malého chlapca, ktorý sa trasie.

„...vraj je to veľké poslanie ninji, chrániť a tvoriť lepší svet... ja len, že za tých desať rokov, ktoré cestujem po svete, som ešte nevidel jedinú krajinu kde by ten lepší svet bol...“ bolo toľko dôvodov, prečo proste tých ľudí tam zabiť a ísť ďalej. Kráčať svojou cestou toho kde vstúpil a do čoho vnoril svoje ruky.

„Tak prečo si prišiel práve sem Eitan? Učiť deti ako budovať?“
Sorov cynizmus a sarkazmus bol silnejší než Eitan dokázal znášať. Dokázal rozprášiť všetky slová ktoré mu ako chlapcovi rozprával. Dospelosť zahubila to posledné, čo z jeho brata ostalo. Ale ak to mal zachrániť, tú štipku, ten odlesk v očiach, bol pripravený spraviť čokoľvek. Neexistuje, aby všetko umrelo, stratilo sa... predsa len, Sora ho hľadal a robil to spôsobom, ktorý ho zaiste trápil. Eitan sám o sebe vedel, že je ťažko vystopovateľný. Dokonca i to prvé stretnutie bolo len jeho zásluhou. Každé z tých stretnutí, o ktorých Sora ani nevedel. Keby sa chcel nechať nájsť dávno to urobí. Niečo ho však od toho odrádzalo. A tak len pozoroval raz za čas svojho brata ako sa trápi so životom. Nekonečný kolobeh toho, ako niekoho ochrániť.

„Pusť tých ľudí.... ideš so mnou!“

Nastalo ticho. Možno to vypadalo i tak, že sa Sora čochvíľa rozosmeje a bude predstierať náhly ošiaľ a posadnutie. Ale nebolo to tak.

„...snažíš sa ma zachrániť?“

„...urobím čokoľvek... aby som ťa oslobodil.“ Eitan podišiel až k Sore, ktorý pohliadol znova na malého chlapca.

„Prečo by som to mal robiť...“ jeho hlas sa stíšil. V ňom známky podivnej ľútosti, ktorá akoby vychádzala odniekiaľ z jeho tela a nie úst.

„...čo mu dá tento svet? Vyrastie, bude pracovať, zamiluje sa... vojna mu vezme domov... a čo ďalej?“

„Sora!“ Ruky jeho brata mu zovrú ramená. „...tento svet nie je perfektný! Nikdy nebude! Ale nemôžeš tvrdiť, že v ňom nie je nič dobré. I tá prvá láska, ktorú chlapec zažije bude stáť za to, aby žil. I keď to bude utrpenie. Vojna tu bude vždy. Ale preto predsa nezabijeme všetkých nevinných ľudí. Len preto, že si myslíme, že nemajú zmysel v tomto svete rozbitom vojnou. To práve oni sú ten dôvod, aby sme sa snažili budovať!“

V skutku krásne slová, pomyslel si Sora. Len keby vedel aspoň o čom hovorí.

„...v horách, ďaleko odtiaľto... existuje organizácia, ktorá plní prosby týcho, ako hovoríš nevinných ľudí. Dávajú sa vraždiť medzi sebou. Povedz mi, čo za tlupu to chceš ochraňovať!“ strhol zo seba Eitanove ruky a odtisol ho z cesty.

„...to teraz podľa jednotlivca súdiš všetkých?“
„Robím to posraných päť rokov Etian! Päť rokov! Za ten čas som zabil toľkých, že s tou krvou zaleješ jazero! Nesnaž sa na mňa ísť s morálkou a etikou pre deti.“

Toto vážne nemá zmysel. Snažiť sa niečo vyriešiť a niekam to skryť, akože to viac neexistuje a predstierať, že to nikdy ani neexistovalo. Svet je jednoducho skazený a jemu je už jedno kto kde umrie. Koľko ich umrie. Všetko mu je jedno. A ak to niekomu prekáža, nech ho zabije. Je mu to skutočne jedno.

„...povedal som, že ťa oslobodím... zmyjem krv, z tvojich rúk, Sora... zmyjem ju!“